Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
90c/383799.8d0d28.pdf
PDF · 170.76 KB
No categories available
2Sžf/23/2011
Najvyšší súd 2Sžf/23/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny
Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej
veci ţalobcu: TM-tools, s.r.o., Šoltésovej č. 1685/200, Povaţská Bystrica, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Charge Davoué Ujj, s.r.o., Legionárska 14, Trenčín, zastúpenej
konateľom a advokátom JUDr. Jozefom Ujom, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. I/226/10080-80451/2010/990618-r zo dňa 16.7.2010, o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/91/2010 - 63 zo dňa 9.3.2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 11S/91/2010 - 63 zo dňa 9.3.2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobný návrh ţalobcu, ktorým sa ţalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného, ktorým rozhodnutím ţalovaný potvrdil dodatočný
platobný výmer správcu dane zo dňa 18.3.2010, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel
k záveru, ţe ţalobca hoci mal uzavretú zmluvu o mediálnej spolupráci so spoločnosťou Dúha
Servis, s.r.o. o tvorbe a odvysielaní reklamy prostredníctvom siete súkromných reklamných
televíznych staníc, vrátane reklamno-propagačných akcií pre rok 2007 v nestanovenom objeme,
tak napriek tomu nepreukázal, ţe by dodávateľ Dúha Servis, s.r.o. uskutočnil zdaniteľné obchody
pre ţalobcu, keďţe nezabezpečoval vysielanie reklamy pre ţalobcu priamo. Pokiaľ dodávateľ
tvrdil, ţe vysielanie reklamy mal zabezpečiť prostredníctvom ďalších spoločností, tak preverením
týchto spoločností správcom dane, resp. doţiadaním správcom dane sa jednoznačne i podľa
názoru krajského súdu preukázalo, ţe reklama pre ţalobcu odvysielaná nebola. Krajský súd
zdôraznil, ţe zdieľa závery daňových orgánov a keďţe dodávateľ Dúha Servis, s.r.o. nevykonával
reklamu sám, čo je preukázané, tak bolo dôvodné zisťovanie správcu dane, kto potom mal
reklamnú kampaň vykonať subdodávateľsky. Bolo preukázané, ţe ani subdodávateľským
spôsobom nebola reklamná kampaň pre ţalobcu vykonaná a preto nemohol dodávateľ ţalobcu
Dúha Servis, s.r.o. ţalobcovi dôvodne účtovať dodanie sluţieb.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie ţalobca
a ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu a rozhodnutie ţalovaného v spojení
s rozhodnutím správcu dane zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok
krajského súdu vo výrokovej časti ako i v odôvodnení je postavený na formálnom prevzatí
údajných nedostatkov zistených daňovou kontrolou v iných spoločnostiach a uvedených
v rozhodnutiach daňových orgánov a ktoré nedostatky majú preukazovať neodvysielanie reklamy
a sú údajne v príčinnej súvislosti s nedôvodným uplatnením nároku na odpočet DPH ţalobcom.
Z praktického hľadiska to znamená, ţe ţalobca DPH zaplatil v cene za reklamu obchodnému
partnerovi a ţalobca si následne uplatnil nárok na odpočet DPH, u obchodného partnera ţalobcu
bola DPH priznaná a zaplatená daňovému úradu. Teda daňový úrad by mal obchodnému
partnerovi ţalobcu vrátiť priznanú a odvedenú DPH. Z toho vyplýva, ţe daňové orgány majú
z podaného obchodného prípadu v prípade zaplatenia dodatočného platobného výmeru dvakrát
odvedenú DPH. To znamená podľa ţalobcu, ţe bolo u ţalobcu nesprávne podané daňové
priznanie k dani z príjmu právnických osôb a v nesprávnej výške odvedená daň z príjmu
právnickej osoby. Poukázal na to, ţe neporušil ţiadne ustanovenia zákona o DPH a neporušil ani
ust. § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. Podľa ţalobcu bola
reklamná kampaň realizovaná prostredníctvom médií a bola určená prostredníctvom
rozhlasového vysielania a šírenia zvuku neurčitému počtu poslucháčov. Dodávateľ ţalobcovi
oznamoval dané odvysielanie aj ústnym podaním, ţe reklama bude odvysielaná v určitom
časovom horizonte, výsledok tohto vysielania sa odzrkadľoval na výkonnosti predajní a na raste
počtu zamestnancov ţalobcu. Obchodný partner ţalobcu Dúha Servis, s.r.o. predmetné faktúry
riadne eviduje vo svojom účtovníctve a dodávateľ riadne daň voči správcovi dane vysporiadal
a poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. Existencia nielen účtovného
vzťahu, ale aj obchodnoprávneho vzťahu a reálnosť obchodov bola preukázaná uţ pri daňovej
kontrole, okrem iného aj rámcovou Zmluvou o mediálnej spolupráci č. 03/2007/DS zo dňa
3.1.2007. Poukázal na faktúru č. 20070067 zo dňa 15.6.2007 a jej obsah. Svedok P. Ţ.
v daňovom konaní potvrdil odvysielanie reklamných spotov a potvrdil reálnosť zdaniteľného
obchodu. Ţalobca taktieţ predloţil krajskému súdu Zmluvu o poskytovaní reklamného
vysielacieho času zo dňa 2.6.2003 uzavretej medzi spoločnosťami Rádio Lumen, spol. s r.o.
a Dúha Servis, s.r.o. a tieţ 6 faktúr a nie je teda pravdou, ţe by ţalobca predloţil 2 faktúry
a uvedená zmluva sa vôbec v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu nespomína a preto tvrdenia
správcu dane a krajského súdu nie sú správne. Pokiaľ Rádio Lumen oznámilo, ţe
nespolupracovalo so spoločnosťou Dúha Servis, s.r.o. a ţe nevysielalo reklamu pre dodávateľa
ţalobcu, tak uvádzalo nepravdu. Predloţené faktúry a zmluva vyvrátili tvrdenia Rádia Lumen
v daňovom konaní a tým aj formálne prevzatý skutkový záver krajským súdom. Tieţ uviedol, ţe
ako daňový subjekt z hľadiska dôkazného bremena nemohol ovplyvniť obchodnoprávne vzťahy,
práva a povinnosti medzi inými subjektami. Správne orgány napriek dostatočne zistenému
skutkovému stavu vec nesprávne právne posúdili s odvolaním sa na údajné nedostatky v iných
spoločnostiach, ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s nárokom ţalobcu na odpočet DPH a tieţ
nepreukazujú skutočnosť, ţe reklamy údajne neboli odvysielané. Podľa ţalobcu je rozsudok
krajského súdu nepreskúmateľný a nespravodlivý. Správne orgány nezákonne dorubili ţalobcovi
daň v rozpore s § 2 ods. 1, 2, 3, 6 zák. č. 511/1992 Zb. a v tejto súvislosti poukázal ţalobca
na rozsudky NS SR sp. zn. 7Sţ 23, 26/2001, 7Sţ 124/01, 7Sţ 131-137/01. Krajský súd sa
nevysporiadal s porušením základných zásad daňového konania, s porušením ustanovení najmä
§ 48 ods. 5, § 44 ods. 1 a ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb.. Poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu ČR IV. ÚS 666/02 a Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 241/2007. Tieţ podľa
ţalobcu došlo k porušeniu práva ţalobcu na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1
Dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy garantované čl. 13 Dohovoru a tieţ poukázal
na Nález ÚS SR III. ÚS 24/2010, ktorý tieţ hovorí o nesprávnom výklade a aplikácii daňových
predpisov daňovými orgánmi, ale aj všeobecnými súdmi a bliţšie ţalobca dôvodil nálezmi
ÚS SR I. ÚS 241/2007 ako i III. ÚS 24/2010. Vzhľadom na tieto skutočnosti daňová kontrola
nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne
získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemoţno pouţiť (a contrario § 29
ods. 4 veta prvá zák. č. 511/1992 Zb.) a potom sú nezákonné a neústavné i rozhodnutia daňových
orgánov ako i krajského súdu.
Ţalovaný sa písomne k odvolaniu ţalobcu vyjadril a ţiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p. preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 O.s.p. a § 214 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. s tým, ţe deň
verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel
jednomyseľne k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 18. apríla 2012 podľa § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo posúdenie zákonnosti postupu
a rozhodnutia ţalovaného ako odvolacieho orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval dodatočný
platobný výmer správcu dane, ktorým bol ţalobcovi ako platiteľovi dane, vyrubený rozdiel DPH
za zdaňovacie obdobie máj 2007.
Najvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou
činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje
zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom
ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím
súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text
v odôvodnení uvedie.“
Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok zo dňa
31. mája 2011 sp. zn. 4Sţf/19/2011, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke
Najvyššieho súdu http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej
v príslušnom rozsahu uvádza:
„Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní
postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992
Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje
v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové
konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to
kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní
a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové
subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide
o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania,
preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová
povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ,
s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môţe
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
č. I/226/10084-80454/2010/990618-r zo dňa 16.7.2010, ktorým tento potvrdil rozhodnutie –
platobný výmer Daňového úradu Povaţská Bystrica č. 670/230/12237/10/Mar zo dňa 22.3.2010,
ktorým správca dane dovyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august
2007 ţalobcovi vo výške 2.024,33 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj
súdneho spisu preukázané, ţe správca dane vykonal u ţalobcu za rok 2007 daňovú kontrolu
zameranú na kontrolu dodrţiavania ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, ktorú ukončil
protokolom č. 670/320/7376/2010/Remi zo dňa 22.2.2010 a prerokoval ho so ţalobcom dňa
16.3.2010. Z predloţených dokladov vyplýva, ţe správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie,
na základe ktorého mal za preukázané, ţe dodávatelia spoločnosti DÚHA SERVIS, s.r.o.
Dubnica nad Váhom neodvysielali reklamnú kampaň pre ţalobcu v dôsledku čoho ani spoločnosť
DÚHA SERVIS, s.r.o. nemohla dodať reklamnú kampaň ţalobcovi bez toho, aby zabezpečila jej
realizáciu v médiách. Daňový subjekt Rádio Media, s.r.o., ktorý má licenciu na vysielanie Rádia
DÚHA a ktoré podľa tvrdenia ţalobcu reklamnú kampaň odvysielalo, sa v sídle spoločnosti
zapísanom v obchodnom registri nenachádzalo. Konateľ spoločnosti Rádia Media, s.r.o.
sa v sídle spoločnosti nenachádza, zdrţiava sa v Bratislave, kde prebýva zrejme ako bezdomovec.
Z výpovede tohto konateľa Gabriela Fazekaša získanej v ďalšom daňovom konaní vyplýva, ţe
podpísal nejaké doklady za odmenu 5.000,--Sk, prehlásil však, ţe nikdy nepodnikal
a nedisponuje ţiadnymi účtovnými dokladmi spoločnosti Rádio Media, s.r.o. Moldava
nad Bodvou. Aj bývalí zamestnanci spoločnosti Rádio Media, s.r.o. potvrdili, ţe Gabriela
Fazekaša nikdy nevideli. Ţalobca v ţalobe uvádza informáciu, ţe bol konateľom a riaditeľom
spoločnosti Ivan Kováčik. Ivan Kováčik však nebol konateľom spoločnosti Rádio Media, s.r.o.,
vykonával iba funkciu riaditeľa. Z výpovede svedka Z. K. vyplýva, ţe Ing. Kováčik mal dať
svedkovi na spálenie doklady, ku ktorým sa nemá nikto dostať, pričom sa malo jednať o účtovné
doklady a zmluvy. Ivana Kováčika nebolo moţné vypočuť vo veci vysielania reklamy
pre ţalobcu, lebo v roku 2008 po ťaţkej chorobe dňa 21.2.2008 zomrel.
Konateľ spoločnosti SMZ Slovakia, s.r.o. Lúky pod Makytou Jaroslav Vavrík potvrdil, ţe
jeho spoločnosť nevykonávala ţiadnu činnosť a o sprostredkovaní odvysielania reklamnej
kampani pre ţalobcu nemal ţiadnu vedomosť. Správca dane zistil, ţe k zápisu konateľa Jaroslava
Vavríka do obchodného registra spoločnosti SMZ Slovakia, s.r.o. do dnešného dňa nedošlo
a podľa Okresného súdu Trenčín ako konateľ daňového subjektu SMZ Slovakia, s.r.o. sú stále
zapísaní Miroslav Močko a Pavel Ţeníšek. Na základe uvedeného sú faktúry spoločnosti SMZ
Slovakia, s.r.o. podpísané osobou, ktorá o akejkoľvek činnosti spoločnosti nemá vedomosť
a navyše nie je ani osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti.
Ţalobcom označený svedok P. Ţ. na ústnom pojednávaní uviedol, ţe reklamnú kampaň
realizovala len Rádio DÚHA. Fakturáciu uskutočnila spoločnosť SMZ Slovakia, s.r.o. ako
zmluvný partner Rádia DÚHA. Rozpis spotov v dokumente „upresnenie realizácie vysielania
reklamných spotov pre firmu TM-tools, s.r.o. na Rádiu LUMEN a HIT FM Rádio Trenčín
uviedol ako chybu, čo malo byť spôsobené čerpaním mylných informácií z notebooku
zamestnankyne. Zástupca Rádia LUMEN, spol. s.r.o. uviedol, ţe pre ţalobcu nebol objednaný
ţiaden reklamný produkt, nebola preňho odvysielaná ţiadna reklama ani spot v uvedenom
období.
Vzhľadom na uvedené, napriek tomu, ţe ţalobca predloţil ako dôkazy odoslané faktúry
Rádia LUMEN a zmluvy o odvysielaní reklamy, ktoré majú vyvrátiť tvrdenie ţalovaného,
ţe reklamná kampaň v Rádiu LUMEN nebola odvysielaná, správca dane vyhodnotil dôkazy
predloţené ţalobcom ako nedôveryhodné, keďţe nepreukazujú po obsahovej stránke, ţe
zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo osobou uvedenou vo faktúrach.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v konaní vyskytla zásadná právna otázka
posúdenia a rozloţenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu
dane v prípade, ţe sú pochybnosti o prijatí zdaniteľného plnenia daňovým subjektom, ako aj
pochybnosti v osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania správcom
dane uviedol spochybnené údaje o subdodávateľoch zdaniteľného plnenia a takisto ako daňový
subjekt, nevie preukázať dodanie zdaniteľného plnenia odberateľovi (t.j. daňovému subjektu).
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca poţaduje (pre ľahkú zneuţiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, ţe
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
Zo zistení správcu dane je preukázané, ţe v tvrdeniach ţalobcu ako aj dodávateľa
reklamných spotov vznikli nezrovnalosti, keď neboli uvedené presné údaje o subdodávateľoch
reklamných spotov a za subdodávateľov boli označené firmy, ktoré v miestnom zisťovaní
popreli, ţe by reklamné spoty vyhotovili alebo odvysielali, ďalej, ţe za subdodávateľov bola
označená firma, ktorá evidentne nevykonávala ţiadnu činnosť (jej zakladateľ a konateľ
je bezdomovec, ktorý poprel, ţe by firma odvysielala komukoľvek reklamné spoty).
Prevádzkovateľ dodávateľa reklamných spotov nesídli na adrese uvedenej v obchodnom registri,
nezdrţiava sa tam ani jej konateľ, spoločnosť nekomunikuje s daňovým subjektom, neexistujú
medzi ním a dodávateľom ţiadne písomné doklady o spolupráci. Ďalej bolo zistené, ţe
spoločnosť dodávateľa mala reklamnú kampaň zabezpečiť podľa mediálneho plánu v sieti
10 2Sžf/23/2011
súkromných rozhlasových staníc, ale v mediálnom pláne nebol uvedený ani čas a deň, ani
rozhlasová stanica, kde sa bude reklamná kampaň vysielať.
Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, ţe sa zdaniteľné
plnenie, ktoré si uplatnil ţalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podloţil skutkovými
zisteniami s konkrétnym odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil
a dostatočne zdôvodnil, na základe čoho dospel, podľa názoru najvyššieho súdu, k oprávneným
pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.
Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal, ţe skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,
najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotoţňuje. V danom
prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, iba predloţenie účtovných dokladov a zmlúv, pretoţe uskutočnenie zdaniteľného plnenia
je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke dáva
ţalobcovi súd do pozornosti, ţe v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní
§ 29 ods. 8 je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou
daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy
posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná sluţba
dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto
zmysle dôkazné bremeno, nemôţe byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.
Ţalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi
povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov
(plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto
oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, ţe má v zmysle daňových predpisov
preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, ţe k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo
a preukázať, kto uvedenú sluţbu skutočne poskytol. Z technického hľadiska bolo na úvahe
ţalobcu, či mal ţiadať dodávateľov reklamných spotov o poskytnutie záznamov z odvysielania
týchto spotov alebo zabezpečiť iným spôsobom dôkazy, ktoré by dostatočne preukázali dodanie
11 2Sžf/23/2011
objednaných sluţieb. Nedá sa stotoţniť s tvrdením ţalobcu, ţe poskytnutie takejto sluţby nie je
moţné preukázať.
Ţalobca ako jeden z odvolacích dôvodov uviedol aj námietku, ţe správny orgán získal
dôkazy, ktorými podloţil svoju správnu úvahu nezákonne. Bliţšie túto námietku neodôvodnil,
pričom však najvyšší súd vychádzajúc z predchádzajúcich písomných podaní ţalobcu v súdnom
konaní mal za to, ţe ţalobca namietal dĺţku lehoty stanovenej zákonom na vykonanie daňovej
kontroly.
Najvyšší súd skúmal lehotu na vykonanie daňovej kontroly, pričom zistil, ţe táto trvala
od 16.3.2009 do 16.3.2010, pričom pôvodná 6 mesačná lehota bola riadne predĺţená na základe
ţiadosti správcu dane zo dňa 6.8.2009 nadriadeným orgánom do 16.3.2010, ktorú lehotu správca
dane dodrţal a daňovú kontrolu vykonal v zákonnej lehote stanovenej v § 15 ods. 17 zákona
o správe daní.
V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými aj
právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí uviedol
zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným spôsobom sa
vysporiadal aj s právnou argumentáciou ţalobcu.
Najvyšší súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho
nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je
v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval
námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa
v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
12 2Sžf/23/2011
O.s.p.), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.“
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
námietok ţalobcu a tieţ s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí sp. zn. 4Sţf/19/2011, pri ktorom Najvyšší súd SR nezistil ţiaden relevantný dôvod,
aby sa od neho odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového
stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O.s.p. za pouţitia ust. § 246c ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako
súladný so zákonom potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1
O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.. Ţalobca
v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleţí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 18. apríla 2012
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth