Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13CoCsp-28-2021.pdf
PDF · 101.06 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoCsp/28/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu I. G. Z.,., so sídlom A. X,. XXX XX N., L.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému O. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, XXX XX, o zaplatenie 2.725,31 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 29Csp/195/2020-124 zo dňa 15. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta.
II. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodni § 7, § 11 ods. 2, § 17, § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 31.01.2017, § 53 ods. 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu Z. Z.. a žalovaný uzatvorili dňa XX.XX.XXXX zmluvu o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 2.000,- Eur, ktorej prílohou bol aj splátkový kalendár. Podaním zo dňa 01.02.2019 bolo žalovanému oznámené, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky s upozornením, že ak sumu neuhradí najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy, bude právny predchodca žalobcu oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Podaním zo dňa 06.03.2019 právny predchodca žalobcu oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Podaním zo dňa 26.03.2019 bola žalovanému oznámená výška splatnej a nezaplatenej pohľadávky s tým, že ak túto nezaplatí, bude právny predchodca žalobcu oprávnený postúpiť pohľadávku tretej osobe. Žalobca predložil doručenky o prevzatí podaní zo strany právneho predchodcu žalobcu zo dňa 12.03.2019 a zo dňa 24.04.2019, avšak bez uvedenia, doručenie ktorých z vyššie uvedených podaní tieto majú preukazovať. Žalobca pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok dňa 24.06.2019. Podľa vyjadrenia žalobcu, žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 402,53 Eur. K skúmaniu bonity žalovaného uviedol, že táto bola skúmaná, a to na základe príjmu žalovaného overeného na základe interných informácií, existujúce záväzky a ukazovateľom schopnosti splácať úver, pričom splátka poskytnutého úveru bola nižšia ako disponibilný zostatok. Pôvodný veriteľ zároveň preveril existujúce splátky úverov a úverovú históriu klienta dopytom
do úverového registra s tým, že výstup z dopytu mali zaslať v prílohe podania, avšak uvedený výstup predložený nebol.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva majúca charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vo vzťahu k posúdeniu úverovej schopnosti uviedol, že dôraz je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná na splácanie úveru. Žalobca napriek výzve nepredložil listiny preukazujúce, že žalovaný pôvodnému veriteľovi pred uzatvorením zmluvy o splátkovom úvere deklaroval uvedený príjem, ďalej jeho overenie z verejne dostupných registrov, vrátane informácií o jeho rodinnom stave, počte vyživovacích povinností a výške výdavkov, vrátane jeho úverovej zaťaženosti. Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcu pri poskytnutí predmetného úveru nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jeho rodinnom stave, počte vyživovacích povinností, výške príjmu, ako aj výške celkového objemu výdavkov, došlo tak k naplneniu hypotézy právnej normy § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. na základe ktorej je potrebné posúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinnosti overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a súčasne nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Žalobca predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcu pre porušenie odbornej starostlivosti nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť, potom zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky predmetný úverový vzťah neukončil platne, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a bez platného postúpenia záväzku nie je na strane žalobcu ani dostatok aktívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného predmetnú žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
5. O trovách konania rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal. Žalobca bol v konaní neúspešný a úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli.
6. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Odvolanie podal z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zistení, neobstátia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že ak posudzoval bonitu jedným z uvedených spôsobov, potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností posudzovať bonitu spotrebiteľa. Na základe uvedeného preto možno právne uzavrieť, že konajúci súd v napadnutom rozhodnutí de facto novelizuje zákonodarcom prijaté znenie zákona, čo je však v právnom štáte neprípustné, nakoľko je súd povinný platnú právnu úpravu individualizovať následne aplikovať. Poukázal na to, že povinnosť skúmať bonitu spôsobom konjunkcie nevyplýva ani zo Smernice, nakoľko táto uvádza, že táto povinnosť veriteľa je splnená v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, čo nesporne vykonal. Skutočnosť, že konajúci súd na predmetné skutkové tvrdenia neprihliadol, nesmie v kontexte zákonitostí civilného procesu predstavovať dôvod na zamietnutie žaloby. Podľa jeho názoru je z produkovaných dôkazov evidentné, že skúmal bonitu žalovaného aj inak ako nahliadnutím do registra. Zdôraznil, že žalovaný neuviedol tvrdenia, ktoré by rozporovali skutočnosti uvedené v rámci predložených dôkazov, pričom vo svojom vyjadrení zo dňa 21.12.2020 uviedol potrebné vysvetlenie, v ktorom dostatočne preukázal akým spôsobom bola overená bonita žalovaného, čím bolo preukázané, že splnil podmienky ustanovené zákonom. Uviedol, že pôvodný veriteľ zároveň preveril existujúce splátky úverov a úverová história klienta bola preverovaná dopytom do Úverového registra, čo uvádzal vo svojom vyjadrení. Predmetné skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné, pričom boli rozporované výlučne súdom, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rovnako namietal, že nie je možné analogicky použiť právnu úpravu Českej republiky, resp. podporne poukázať na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, nakoľko práva úprava nie je totožná. Záver ohľadom neskúmania bonity považuje za svojvoľný, nakoľko v konaní bolo riadne preukázané splnenie povinností a k hrubému porušeniu povinností nedošlo. Namietal, že výklad súdu nemá oporu v hmotnom práve SR a ani v medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná. Z prebiehajúceho konania je zjavné, že žalovaný nepoprel ani len jedno z jeho tvrdení, bol pasívny v celom konaní a nerozporoval nárok čo do dôvodu a výšky. Na základe uvedeného je potrebné považovať jeho tvrdenia za nesporné. Z uvedeného dôvodu je potrebné tiež právne uzavrieť, že v konaní nebola sporná ani skutočnosť, že právny predchodca vykonal skúmanie
bonity žalovaného v registroch, v dôsledku čoho postupoval v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou preskúmal bonitu žalovaného. Neboli pritom splnené podmienky hrubého porušenia povinnosti. Právny predchodca žalobcu tak preukázateľne splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, pričom žalovaného zároveň preukázateľne a nesporne na úhradu dlžnej sumy vyzýval, pričom k podstatným výzvam aj pripojil dôkaz o ich doručovaní žalovanému. Z uvedeného tak vyplýva, že v konaní je aktívne vecne legitimovaným subjektom, pričom závery o opaku nemožno vzhľadom na vykonané dokazovanie hodnotiť inak ako arbitrárne. Z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie súdu za veľmi zdanlivo ochraňujúce spotrebiteľa, nakoľko v skutočnosti môže byť v konečnom dôsledku uvedeným rozhodnutím súdu poškodený. Súdne rozhodnutie v takom prípade neposkytuje stranám sporu právnu istotu a spravodlivé rozhodnutie ich sporu v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie žalobe v lonom rozsahu, resp. ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením, neobstátim zisteného skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné
odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.
13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil naplnenie ani tejto odvolacej námietky.
14. K námietke, že zistený skutkový stav neobstojí odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v zmysle nesprávneho procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V prípade, ak by odvolateľ videl naplnenie tohto odvolacieho dôvodu v procesnom postupe súdu, tak by musel v podanom odvolaní zároveň argumentovať aj odvolacím dôvodom upraveným pod písm. e) a/alebo aj pod písm. f). Zároveň však ide o stav, keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d), z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Z uvedených dôvodov má odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
16. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
17. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé
porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.
18. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
19. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
20. Žalobca tak v priebehu prvoinštančného konania ako aj odvolacieho konania poukazoval na to, že pri skúmaní bonity žalovaného vychádzal jeho právny predchodca z informácie o jeho príjme, záväzkoch a z výpočtu úverovej zaťaženosti. Odvolací súd obdobne ako súd prvej inštancie však má za to, že len z týchto údajov nemohol žalobca, resp. jeho právny predchodca úplne zistiť finančnú situáciu na strane žalovaného. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že z týchto listín a registrov nemohol právny predchodca žalobcu ako veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu žalovaného, teda takýto postup nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie právneho predchodcu žalobcu bolo považované za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jej celkovú zadlženosť, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda právny predchodca žalobcu si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
21. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v dôsledku uvedeného nemohol právny predchodca žalobcu požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Ak teda nedošlo k platnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, predmetom postúpenia pohľadávky v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ tak nemohla byť spôsobilá pohľadávka. Z uvedeného dôvodu preto možno dospieť k záveru, že ak nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, neboli splnené ani podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, a teda na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, preto súd prvej inštancie žalobu správne zamietol.
22. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
23. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s stanovením § 262 ods. 2 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že
stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).