Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
98c/384510.168b38.pdf
PDF · 142.66 KB
No categories available
10Sžr/72/2011
Najvyšší súd 10Sžr/72/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Milana
Moravu, v právnej veci ţalobcov: 1/ M. J., bytom T., 2/ A. J., bytom T., právne zast.
JUDr. J. L., advokátom, Advokátska kancelária, T., proti ţalovanému: Katastrálny úrad
v Trenčíne, Trenčín, M. R. Štefánika 20, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
č. Xo 18/10 zo dňa 14.10.2010, na odvolanie ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 11S/106/2010-39 zo dňa 23. februára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 11S/106/2010-39 zo dňa 23. februára 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa
domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. Xo 18/10 zo dňa 14.10.2010 ako
aj prvostupňového rozhodnutia Správy katastra v Trenčíne č. X-48/10 zo dňa 7.9.2010.
Svoje rozhodnutie krajský súd zdôvodnil tým, ţe predmetom správneho konania bolo
posúdenie návrhu na opravu chyby v katastrálnom operáte. Ţalobcovia ţiadali predĺţenie
hranice medzi parcelou č. X. v ich vlastníctve a parcelou č. X. vo vlastníctve M. P.
a manţelky aţ k parcele č. X. podľa geometrického plánu z roku 1971. Na základe tohto
geometrického plánu postavili v roku 1972 betónový plot a pri meraní došlo k opomenutiu
daného geometrického plánu a hranica je určená tak, ţe ich betónový plot teraz zasahuje
do parcely č. X., s čím nesúhlasí vyššie uvedený sused. Opravou hranice parciel by došlo aj
2 2
k zmene výmery a parc. č. X. by mala výmeru 411,79 ma parc. č. X. výmeru 289,21 m
na úkor parciel č. X. a X. a X.
Krajský súd dospel k záveru, ţe v danom prípade predĺţenie hranice medzi parcelami,
ktoré sú vo vlastníctve ţalobcov a iných vlastníkov nie je moţné riešiť ako opravu chýb
v katastrálnom operáte postupom podľa § 59 katastrálneho zákona. Ţalobcovia na opravu
chýb podľa § 59 katastrálneho zákona nepreukázali podklady, nakoľko tieto ani v skutočnosti
neexistujú, len preto, ţe ţalobcovia pod predĺţením hranice si predstavujú jej zmenu tak,
ţe by došlo aj k zmene výmery susedných pozemkov, čo aj uviedli presným výpočtom
v ţalobe.
Krajský súd sa stotoţnil so zisteným skutkovým stavom správou katastra a s právnym
záverom, ţe od 15.4.2004 nemá správa katastra právomoc určiť priebeh hranice pozemkov.
Je potrebné vychádzať z ustanovenia § 3 ods. 2 katastrálneho zákona, podľa ktorého
za hranicu susedných pozemkov moţno povaţovať hranicu podľa skutočnej drţby, ak ju
vlastníci susedných pozemkov uznávajú a ak nie je medzi nimi sporná a je teda vymedzená
vlastníckym právom. Sami ţalobcovia však poukazujú na spornosť hranice a skutočnosť,
ţe vlastníci susedných pozemkov ju neuznávajú. Tento stav nie je moţné riešiť postupom
podľa § 59 katastrálneho zákona, t.j. opravou chýb v katastrálnom operáte, ale len súdnym
sporom o hranicu. Podľa krajského súdu správa katastra rozhodla v súlade so zákonom,
keď konanie zastavila podľa § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho poriadku. Ţalovaný napadnutým
rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil a keďţe záväzný je výrok
rozhodnutia, je potrebné vychádzať z toho, podľa akého právneho ustanovenia zastavil
konanie prvostupňový správny orgán. Krajský súd napadnuté rozhodnutie povaţuje
za zákonné napriek tomu, ţe ţalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol aj iný dôvod
zastavenia konania, s ktorým sa krajský súd nestotoţňuje, keďţe v konaní X/21/00 síce išlo
rovnako o opravu chýb v katastrálnom operáte ako aj v tomto konaní, ale oprava sa týkala
výmery parciel a nie zmeny hranice medzi susednými pozemkami, preto súd nepovaţuje tieto
konania za rovnaké a nesúhlasí záverom, ţe konanie je potrebné zastaviť pre prekáţku
res iudicata. Námietky ţalobcov uplatnené v ţalobe neboli dôvodné a nedokázali zvrátiť
závery správnych orgánov.
O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe neúspešným ţalobcom ich náhradu nepriznal.
Proti uvedenému rozhodnutiu podali ţalobcovia v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodu, ţe povaţujú rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny a zaloţený na nesprávnom
posúdení veci. Ţalobcovia sa nestotoţňujú s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý sa
síce nestotoţnil s právnym názorom ţalovaného na dôvod zastavenia katastrálneho konania
v danej veci, keď podľa súdu prvého stupňa rozhodnutie X-21/00 zo dňa 6.11.2000 nevytvára
prekáţku res iudicata pre katastrálne konanie, ale keďţe je záväzný výrok rozhodnutia, tak je
potrebné vychádzať z toho, podľa akého právneho ustanovenia zastavil konanie prvostupňový
správny orgán. Ţalobcovia tvrdia, ţe dôvod zastavenia katastrálneho konania v danej veci
nebol daný, keď právoplatné rozhodnutie v predchádzajúcom konaní nevytváralo prekáţku
právoplatne skončenej veci pre nové katastrálne konanie, pretoţe je zrejmé, ţe ţalovaný
riadiac sa nesprávnym názorom na existenciu prekáţky res iudicata, nepodrobil riadnemu
preskúmaniu rozhodnutie Správy katastra Trenčín č. X-48/10 zo dňa 7.9.2010, proti ktorému
ţalobcovia podali odvolanie. Ţalovaný riadiac sa nesprávnou právnou úvahou o existencii
iného dôvodu pre zastavenie konania, neţ z akého konanie zastavil správny orgán prvého
stupňa, podľa názoru ţalobcov, nepodrobil preskúmaniu prvého stupňa rozhodnutie
správneho orgánu z hľadiska jeho správnosti a tým ani z hľadiska správnosti a zákonnosti
postupu prvostupňového správneho orgánu, ktorý vydaniu takéhoto rozhodnutia predchádzal.
Ţalobcovia sa nestotoţňujú s tvrdením súdu prvého stupňa, ţe doplnením podanej
ţaloby o preskúmanie zákonnosti a postupu správneho orgánu zo dňa 7.2.2011 došlo
k rozšíreniu dôvodov na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, na ktoré s poukazom
na ustanovenie § 250h ods. 1 v spojení s § 250b ods. 1 OSP nebolo moţné prihliadnuť.
Ţalobcovia doplnením ţaloby len upresnili skutkové a právne dôvody podanej ţaloby, avšak
týmto podaním rozhodne nerozširovali rozsah napadnutia správneho rozhodnutia tak, ako to
má na mysli ustanovenie § 250h ods. 1 OSP. Preto konštatovanie prvostupňového súdu
o nemoţnosti prihliadnuť na nové skutočnosti uvedené v tomto doplňujúcom podaní nie je
právne opodstatnené.
Ţalobcovia v priebehu konania na súde prvého stupňa zdôrazňovali, ţe podstatou ich
ţiadosti, na základe ktorej začalo predmetné katastrálne konanie, bola oprava chyby
v katastrálnom operáte, spočívajúcej v chybne zakreslenej hranici pozemkov v katastrálnej
mape. Uviedli, ţe hranica týchto pozemkov bola vytvorená geometrickým plánom č. 762-227-
71 zo dňa 4.8.1971, ktorý bol technickým podkladom k právnemu úkonu, na základe ktorého
došlo k rozdeleniu príslušných pozemkov. Táto hranica bola vlastníkmi susedných
rozdelených pozemkov rešpektovaná od roku 1972 aţ do roku 2010, kedy po zistení jej
nesprávneho zákresu v katastrálnej mape došlo k vzneseniu poţiadavky voči ţalobcom 1/ a 2/
na posunutie tejto skutočnej vlastníckej hranice na miesto v súlade so zákresom v katastrálnej
mape. Z týchto skutočností vyplýva, ţe v podstate nie je spor o hranicu pozemkov medzi
vlastníkmi susedných pozemkov, ako to vyhodnotil súd prvého stupňa, ale ţe sporné je
zakreslenie hranice týchto pozemkov v katastrálnej mape, ktoré je vykonané v rozpore
s hranicou týchto pozemkov vymedzenou podľa skutočnej drţby, ktorú dlhodobo vlastníci
susedných pozemkov uznávali a nespochybňovali. Poukázali na ustanovenie § 3 ods. 2 veta
druhá katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, ţe za hranicu susedných pozemkov sa
povaţuje hranica podľa skutočnej drţby, ak ju vlastníci susedných pozemkov uznávajú a nie
je medzi nimi sporná. Keď sa vo veci začalo konať, nikto netvrdil, ţe hranica medzi
pozemkami je sporná, ale tvrdili iba, ţe hranica je nesprávne zakreslená.
Keďţe súd prvého stupňa na vyššie uvedené dôleţité skutočnosti neprihliadol
a vo veci vyvodil nesprávny právny záver, ţalobcovia povaţujú jeho rozhodnutie
za nesprávne a týmto odvolaním sa domáhajú zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie Správy katastra v Trenčíne zruší a vec vráti
ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne
k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľov nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol vyhlásený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
25. apríla 2012.
Predmetom odvolacieho konania je rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 11S/106/2010-39 zo dňa 23.2.2011, ktorým krajský súd zamietol ţalobu ţalobcov,
ktorí ţiadali preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie o zastavení konania o opravu chyby v katastrálnom operáte z dôvodu § 30 ods. 1
písm. e/ Správneho poriadku.
Ţalobcovia doručili dňa 2.7.2010 správe katastra ţiadosť o opravu chyby (jednalo sa
v podstate o poţiadavku predĺţenia hranice) medzi pozemkami parc. č. X. v ich vlastníctve
a č. X. vo vlastníctve M. P. a manţelky aţ k parcele č. X. podľa geometrického plánu z roku
1971. Ţiadosť odôvodnili tým, ţe na základe geometrického plánu postavili v roku 1972
betónový plot a pri meraní došlo k opomenutiu tohto geometrického plánu a hranica je určená
tak, ţe ich betónový plot teraz zasahuje do parcelného č. X., s čím sused nesúhlasí. Opravou
2
hranice parciel by došlo aj k zmene výmery a parc. č. X. by mala výmeru 411,79 ma parc. č.
2
X. výmeru 289,21 mna úkor výmer ďalších parciel č. X. a X. a X.
Podľa § 59 ods. 1 písm. b/, c/ zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení
neskorších predpisov, správa katastra aj bez návrhu
b/ v súčinnosti s vlastníkmi a inými oprávnenými osobami opraví v katastrálnej mape
chybne zakreslené hranice pozemkov,
c/ v súčinnosti so štátnymi orgánmi, obcami, notármi ako aj vlastníkmi a inými
oprávnenými osobami, opraví údaje katastra spôsobené chybami v písaní a počítaní a inými
zrejmými nesprávnosťami v písomných vyhotoveniach právnych úkonov vo verejných
listinách a v iných listinách.
Z obsahu spisového materiálu najvyšší súd zistil, ţe skutočným dôvodom pre podanie
návrhu na opravu chyby v katastrálnom operáte boli nezhody medzi vlastníkmi dvoch
susedných parciel o priebehu hranice, čo napokon aj sami ţalobcovia v konaní priznali.
Takýto spor a nesúhlas ďalších dotknutých strán s priebehom hranice vylučuje moţnosť
riešenia nezrovnalostí opravou chýb v katastrálnom operáte, ale je potrebné ho riešiť
v občianskom súdnom konaní o určení priebehu hranice, prípadne výmery dotknutých parciel.
Najvyšší súd poukazuje na platnú judikatúru v tejto oblasti, z ktorej vyplýva, ţe spor
o vlastníctvo, s ktorým nepochybne určenie hranice súvisí, nemoţno riešiť opravou údajov
katastra podľa ustanovenia § 59 zákona o katastre nehnuteľností, lebo nejde o rozpor zápisu
s verejnou listinou alebo inou listinou, ani o rozpor s výsledkami prešetrovania zmien údajov
katastra, ani o rozpor s výsledkami revízie údajov katastra, ale rozdielny názor dotknutých
osôb na priebeh hranice medzi susednými pozemkami. Navrhovaná oprava v podstate
predstavuje zmenu v osobe vlastníka časti dotknutej parcely a takýto spor o vlastníctvo nie je
riešiteľný opravou údajov o osobe vlastníka podľa katastrálneho zákona, pričom treba
poukázať aj na ustanovenie § 7 ods. 1 OSP, podľa ktorého aj rozhodovanie vlastníckych
sporov k nehnuteľnostiam patrí do právomoci súdu a nie je ţiadnou právnou úpravou zverené
správnemu orgánu.
K námietke ţalobcov, ţe ţalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu
z dôvodu res iudicata a pritom predchádzajúce rozhodnutie, na ktoré sa ţalovaný odvolával,
nezakladá prekáţku rozhodnutej veci, najvyšší súd poukazuje na to, ţe dôvodom zrušenia
rozhodnutia správneho orgánu by malo byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by
mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania. Rovnako by sa toto pravidlo
malo vzťahovať aj na prípady porušenia procesných predpisov. Aj v takýchto prípadoch by
dôvodom zrušenia rozhodnutia malo byť len také porušenie zákona, ktoré má, alebo by mohlo
mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto,
aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôţu privodiť vecne iné,
či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka, nakoľko správnym konaním sa nazýva postup
správnych orgánov účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutia,
ktorý upravuje právny predpis. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť
realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických
a právnických osôb podľa takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo
najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci.
Pri takto vymedzenom zmysle konania dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu
môţe byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia. O takúto
situáciu ide aj v tomto prípade, keďţe krajský súd sa stotoţnil s právnym názorom
prvostupňového správneho orgánu a druhostupňový správny orgán toto rozhodnutie svojim
výrokom potvrdil. Iný právny názor odvolacieho správneho orgánu nemôţe v danom prípade
spôsobiť ţalobcom ujmu na ich právach, nakoľko ani prvostupňové rozhodnutie neprinieslo
pre nich priaznivejšie rozhodnutie, ktoré by pre nich znamenalo zmenu z hľadiska úspechu
v tom, čoho sa v správnom konaní domáhali.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej
veci bol dostatočne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa a bol z neho vyvodený
správny právny záver. Z dôvodov vyššie uvedených preto napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, viazaný tieţ rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dôvodmi podanej ţaloby (§ 249 ods. 2 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd so zreteľom na výsledok
odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe účastníkom ich náhradu
nepriznal, pretoţe ţalobcovia nemali v odvolacom konaní úspech a ţalovaný nemá zákonný
nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. apríla 2012
JUDr. Zuzana Ďurišová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková