Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/168/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : F. K.,

zastúpený JUDr. M. V., advokátom v B., proti ţalovanému : Slovenská republika,

zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky, Nám. Slobody č. 6, Bratislava, o určenie, že výhybky sú súčasťou železničnej

vlečky vo vlastníctve žalobcu, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. ,

o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. marca 2011 sp.zn.

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. marca 2011 sp.zn.

a rozsudok Okresného súdu Prešov z 19. decembra 2008 č.k. 14 C 112/2002-

395 a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí druhým) z 19. decembra 2008 č.k.

-395 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia, ţe výhybka č. 8,

ktorou odbočuje vlečková spojovacia koľaj č. 101/b zo staničnej dopravnej koľaje č. 2

v ţelezničnej stanici Š., ako aj výhybka č. 2, ktorou odbočuje vlečková spojovacia koľaj

č. 101a zo staničnej dopravnej koľaje č. 2/a v ţelezničnej stanici Š., sú súčasťou ţelezničnej

vlečky vo vlastníctve ţalobcu F. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ţe v predmetnej veci vychádzal z ustanovenia ,

pričom mal za to, ţe vzhľadom na charakter celoštátnej dráhy (hlavnej dráhy) a vlečky

(odbočnej dráhy) je nepochybné, ţe vlečka, ktorá je nesporne vo vlastníctve ţalobcu nemôţe

fungovať bez výhybky, lebo jej oddelením od vlečky by sa vlečka nepochybne znehodnotila.

Z uvedeného vyvodil, ţe výhybka je súčasťou vlečky. Uvedené vyplýva aj zo záznamu o

odovzdaní a prevzatí vydraţeného majetku zo dňa 29.5.1996 kde je uvedené, ţe týmto dňom

bol odovzdaný vydraţený majetok, v rámci ktorého sú konkrétne uvedené aj výhybky č. 8 a

2

č. 2. Poukázal na to, ţe zápisnica o draţbe zo dňa 26.4.1996 uvádza, ţe vydraţené boli okrem

iného „kompletné koľaje“, pričom tento pojem nebol bliţšie špecifikovaný v prílohách tejto

zápisnice (zo dňa 13.5.1996, resp. 29.5.1996), ale aţ v spomínanom zázname o odovzdaní

vydraţeného majetku. Táto skutočnosť podporne vyplýva napr. aj zo zmluvy zo styku dráh

medzi ţalovaným 1/ a ţalobcom zo dňa 12.12.2007 kde je uvedené, ţe výhybky č. 8 a č. 2 sú

vo vlastníctve vlečkára, t.j. ţalobcu, pričom uţ z vlečkovej zmluvy zo dňa 11.8.1996 vyplýva,

ţe Ţeleznice SR prenajímajú vlečkárovi k dočasnému uţívaniu pozemkové plochy, ktoré sú

nevyhnutné pre odbočenie vlečky, resp. ţe na náklady vlečkára zabezpečujú údrţbu a obnovu

odbočných výhybiek č. 8 a č. 2 vloţených do koľají ŢSR, čo taktieţ svedčí o vlastníctve

ţalobcu, pričom pokiaľ je tu uvedené, ţe výhybky boli vloţené do koľají Ţelezníc SR (aj

z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, ţe sporné výhybky sa stali

súčasťou dopravných koľají), tak má za to, ţe z tohto pojmového označenia nemoţno odvodiť

záver, ţe výhybka je súčasťou celoštátnej dráhy, hlavne s ohľadom na ustanovenie § 120

ods. 1 . Doplnením dokazovania jednak odvolacím ako aj

prvostupňovým súdom odborným vyjadrením J. D. nedošlo k zmene skutkového stavu, ale

iba k potvrdeniu tvrdení ţalobcu ohľadom hospodárskeho významu výhybiek pre vlečku,

resp. celoštátnu dráhu. Pri nezmenenom skutkovom stave je právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky o tom, ţe sporné výhybky č. 2 a č. 8 sú súčasťou staničných dopravných

koľají č. 2 a č. 2a ţelezničnej stanice Š. záväzný aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na túto skutočnosť preto ani podrobne nehodnotil dokazovanie, ktoré bolo

vykonané do vrátenia spisu odvolacím súdom, hoci sa plne stotoţňuje so závermi

a odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.6.2006 sp.zn.

a zaoberal sa hlavne skutočnosťou, či došlo k takej zmene skutkového stavu, ktorá by ho

oprávňovala k tomu, ţe by nebol viazaný rozhodnutiami nadriadených súdov. Avšak k takejto

situácii nedošlo, preto ţalobu zamietol. Dospel k záveru, ţe na prejednávanú vec nie je moţné

aplikovať ustanovenie a , keďţe v čase

uskutočnenia draţby, t.j. ku dňu 26.4.1996 citovaná úprava neobsahovala terajšie ustanovenia

o zákaze privatizácie.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. marca 2011 č.k.

-471 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vo veci

samej, ktorou bola ţaloba zamietnutá, vo výroku o náhrade trov vo vzťahu medzi ţalobcom

a ţalovaným 2/ ako aj vo výroku o náhrade trov štátu s tým, ţe povinnosti ţalobcu nahradiť

3

štátu 2 409,-- Sk zodpovedá suma 79,96 €. Pripustil voči tomuto rozsudku dovolanie.

Nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe

prvostupňový súd spoločne s odvolacím súdom vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie,

pričom z tohto dokazovania prvostupňový súd vyvodil správny skutkový záver. Právny záver

preskúmaného rozsudku vychádza z právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je viazaný

tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku č.k. , -299 zo dňa

27. novembra 2007 konštatoval, ţe výhybka je zariadenie na presmerovanie ţelezničného

dopravného prostriedku na inú koľaj, je súčasťou koľaje, jednak z terminologického

vyjadrenia úzko spojeného s hospodárskym určením a funkčnosťou veci. Výhybka ako súčasť

veci je len súčiastkou, ktorá bez hlavnej veci nemá ţiadne účelové a funkčné určenie, teda

sama osebe nemá úţitkovú hodnotu. Uviedol, ţe z predmetu sporu jednoznačne vyplýva

záver, ţe je potrebné vyriešiť otázku, či výhybky, ktorých vlastníctva sa domáha ţalobca, sú

súčasťou celoštátnej dráhy, alebo súčasťou vlečky. Na základe stavebného povolenia

z 21. marca 1973 vydaného Československými štátnymi dráhami, Východná dráha, Správa

dráhy v Bratislave, kolaudačného rozhodnutia o odovzdaní a prevzatí dokončenia stavby

z 8.5.1974 ako aj rozhodnutia o uvedení do prevádzky z 25.3.1975 boli sporné výhybky č. 8

a č. 2 vloţené do staničnej dopravnej koľaje č. 2 v ţelezničnej stanici Š. a do staničnej

dopravnej koľaje č. 2a ţelezničnej stanice Š. Stali sa súčasťou dopravných koľají č. 2 a č. 2a

v ţelezničnej stanici Š.. Ako súčasť koľajenia sú spôsobilé byť samostatným predmetom

občianskoprávnych vzťahov. Nemoţno ich preto nadobudnúť, či scudziť bez veci hlavnej.

Takáto súčasť veci nemôţe byť opodstatnene ţalovaná na súde ţalobou na určenie

vlastníckeho práva k nej. Na súde môţe byť úspešne podaná len ţaloba na určenie, ţe

konkrétne označená poloţka tvorí súčasť veci hlavnej, a ako taká je vo vlastníctve

konkrétneho subjektu. Vlastníctvo súčasti nadobúda vlastník veci a to aj vtedy, keď náklady

na zabudovanie, či obstaranie tejto súčasti veci vynaloţila iná osoba. Právny reţim vlastníctva

sa riadi príslušnými ustanoveniami a nie vyhláškami ministerstva

dopravy, resp. vlečkárskymi zmluvami. Ţalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo

k výhybkám na základe „záznamu o prevzatí veci“, (nie zápisnicou o draţbe), pričom

vlastníctvo sa môţe nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením,

rozhodnutím štátneho orgánu, zo zákona a na základe iných skutočností ustanovených

zákonom. Zo zápisnice o draţbe č. 76/96 zo dňa 26.4.1996 vyplýva, ţe predmetom draţby

bola koľajová doprava zahrňujúca garáţ lokomotív, kompletné koľaje a pozemky parc. č. X.,

4

X. a X.. Z tejto zápisnice nie je zistiteľný obsah pojmu kompletné koľaje. Vychádzajúc zo

skôr uvedených záverov dovolacieho súdu, ţe výhybky č. 2 a č. 8 tvoria súčasť celoštátnej

dopravnej cesty ţelezničná trať S., u ktorej vylučoval privatizáciu § 10 ods. 3 písm.a/,

e/ zákona č. 92/91 Zb. potom predmetom draţby nemohli byť predmetné odbočné výhybky

č. 2 a č. 8. Vychádzajúc z týchto právnych názorov dovolacieho súdu, ktorými je viazaný aj

odvolací súd rozhodol prvostupňový súd správne, keď podanú ţalobu zamietol. Nie je moţné

akceptovať odvolací dôvod o arbitrárnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, keďţe toto

rozhodnutie obsahuje skutkové a právne zdôvodnenie jeho právneho názoru. Pre konečné

rozhodnutie vo veci nie je právne významná ani skutočnosť, ţe po rozhodnutí dovolacieho

súdu ţalobca zmenil ţalobu na začatie konania tak, ţe namiesto pôvodnej ţaloby o určenie, ţe

výhybky č. 8 a č. 2 sú vo vlastníctve ţalobcu, ţiadal určiť, ţe výhybky č. 8 a č. 2 sú súčasťou

ţelezničnej vlečky vo vlastníctve ţalobcu. Pôvodné nepresné znenie ţaloby riešil odvolací súd

výkladom vychádzajúc z obsahu ţaloby a zo súdnej praxe, podľa ktorej ţaloba na začatie

súdneho konania nemusí obsahovať presné znenie ţalobného petitu, vyhlásenia ktorého sa

ţalobca domáha. Stačí, keď zo ţaloby je zistiteľné, čoho sa ţalobca domáha.

Z hľadiska preskúmavania správnosti formulácie pôvodného ţalobného petitu v tejto veci

bolo podstatné to, ţe z podanej ţaloby vyplývalo, ţe ţalobca sa domáhal určenia

vlastníckeho práva k odbočným výhybkám ako súčasti odovzdávkového vlečkového

koľajišťa. Preto uskutočneným podaním ţalobcu zo dňa 17.3.2008 sa nezmenil pôvodný

predmet súdneho konania. Právny názor obsiahnutý v zrušujúcom uznesení dovolacieho

súdu vychádzal zo skutkového stavu veci, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa.

Následným doplnením dokazovania, oboznámením odborného vyjadrenia J. D., nedošlo

k zmene tohto skutkového stavu. Moţno preto konštatovať pretrvávajúcu viazanosť súdu

prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu z dôvodu nezmeneného skutkového základu veci

právnym názorom dovolacieho súdu.

V súlade s pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pretoţe

podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Predmetom

dovolania by malo byť vyriešenie otázky, či oddelením odbočnej výhybky sa zmarí uţívanie

dopravnej koľaje celoštátnej dráhy, alebo uţívanie ţelezničnej vlečky, za účelom sfunkčnenia

ktorej bola táto výhybka zriadená a teda či odbočná výhybka je súčasťou staničnej dopravnej

koľaje celoštátnej dráhy alebo je súčasťou ţelezničnej vlečky, za účelom skončenia ktorej

bola takáto výhybka zriadená. Súčasťou takejto právnej otázky by malo byť aj zaujatie

stanoviska, či pri posudzovaní obsahu draţby uskutočnenej dňa 26. apríla 1996 môţe byť

aplikované aj ustanovenie , , ktorý nadobudol

účinnosť aţ od 12.10.1999. Potreba vyriešenia tejto právnej otázky vyplýva z iného právneho

názoru vysloveného prvostupňovým súdom v preskúmavanom rozsudku, ktorý vychádzal

z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v rozsudku sp.zn. zo dňa

21. júna 2006. Následne predmetné dovolacie otázky riešil a dospel k záveru, ţe odbočné

výhybky č. 2 a č. 8 tvorili súčasť vlečky, ktorej časť draţil ţalobca. Vlastnícke právo

u ţalobcom vydraţenej časti vlečky si preto nemôţe uplatňovať ani ţiaden zo ţalovaných ani

iný subjekt. Na tom nemení nič fakt, ţe odbočné výhybky boli napojené na ţelezničnú

dopravnú cestu celoštátnej dráhy, ku ktorej vylučoval privatizáciu § 10 ods. 3 písm.a/

a písm.e/ Predmetom draţby nebola ţelezničná dopravná cesta

celoštátnej dráhy, ale vlečka, ktorej súčasťou sú odbočné výhybky č. 2 a č. 8. V prospech

tohto záveru svedčí aj o dráhach účinného od 1.1.2011.

Podľa tohto ustanovenia pri stavbe novej vlečky zahustenej do ţelezničnej trate je stavebník

vlečky povinný na vlastné náklady vybudovať odbočkovú výhybku a trvalo ju na vlastné

náklady prevádzkovať a udrţiavať.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť

odôvodňoval z ustanovenia a dôvodnosť podľa ,

pretoţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol, aby dovolací

súd podľa veta druhá rozsudkom zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu

tak, ţe zruší rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola ţaloba vo veci samej

zamietnutá a vo výroku o náhrade trov štátu a trov konania vo vzťahu medzi ţalobcom

a ţalovanou Slovenskou republikou, v zastúpení Ministerstvom dopravy, pôšt

a telekomunikácií Slovenskej republiky a určí, ţe výhybka č. 8, ktorou odbočuje vlečková

spojovacia koľaj č. 101/b zo staničnej dopravnej koľaje č. 2 v ţelezničnej stanici Š.Š. ako

aj výhybka č. 2, ktorou odbočuje vlečková spojovacia koľaj č. 101/a zo staničnej dopravnej

koľaje č. 2a v ţelezničnej stanici Š.Š. sú súčasťou ţelezničnej vlečky vo vlastníctve ţalobcu

a rozhodne aj o trovách štátu a trovách konania. V odôvodnení uviedol, ţe spor sa vedie o to,

súčasťou ktorej dráhy sú odbočkové výhybky právne v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, tzn. ku ktorej dráhe výhybky podľa jej polohy patria a nemôţu byť od nej

oddelené bez toho, ţe by sa tým táto dráha znehodnotila. Vykonaným dokazovaním bolo

jednoznačne preukázané a medzi účastníkmi je nesporné, ţe odbočkové výhybky vlečky boli

6

zriadené pre potreby vlečky, ako jej stavebná súčasť. Vlečka by bez nich stratila akýkoľvek

ekonomický zmysel a nespĺňala by ani právnu definíciu pojmu vlečky. Keby vlečka

neexistovala, pre prevádzku celoštátnej dráhy by neboli odbočkové výhybky vlečky potrebné,

nemali by pre ňu ţiadny ekonomický význam, naopak, viedli by k zbytočnému spomaleniu

ţelezničnej prevádzky. Na základe vykonaného dokazovania dospel preto súd prvého

stupňa ako aj odvolací súd opakovane k jednoznačnému skutkovému záveru, ţe odbočkové

výhybky vlečky sú súčasťou vlečky. Rozhodli však v rozpore s týmto svojím skutkovým

zistením a svojím pôvodným právnym hodnotením, keď súd prvého stupňa ţalobu zamietol

a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil len preto, ţe oba súdy sa cítili byť viazané právnym

názorom dovolacieho súdu, ktorý podľa ich názoru dovolací súd vyslovil. Odvolací súd vo

veci rozhodol po tretíkrát dňa 22.3.2011 v podstate zhodne ako predtým. Potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa a opätovne pripustil voči svojmu rozsudku dovolanie. Rozhodnutie

o potvrdení napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa odôvodnil tým, ţe prvostupňový

súd vyvodil z vykonaného rozsiahleho dokazovania správny skutkový záver, a jeho právny

záver musel vychádzať z právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je viazaný aj odvolací

súd. Odvolací súd na svojom stanovisku zotrval napriek tomu, ţe mu muselo byť zrejmé, ţe

pri posudzovaní obsahu draţby uskutočnenej dňa 26.4.1996, nemôţe byť aplikované

ustanovenie , , ktoré nadobudlo účinnosť aţ

12.10.1999, teda o tri a pol roka neskôr. Otázku, či právny predpis moţno aplikovať na

právne vzťahy, ktoré nastali predtým, ako právny predpis v príslušnom znení nadobudol

účinnosť a platnosť, nemoţno povaţovať za otázku po právnej stránke zásadného významu.

Zásadný význam pre rozhodnutie sporu však má riešenie druhej nastolenej otázky, či

oddelením „odbočkovej výhybky sa zmarí uţívanie celoštátnej dráhy alebo uţívanie

ţelezničnej vlečky“. Výklad právnej otázky, či odbočková výhybka vlečky je súčasťou vlečky

alebo celoštátnej dráhy, keď jej existencia má pre hospodársku aj právnu existenciu vlečky

zásadný význam, zatiaľ čo pre existenciu a hospodárske výsledky celoštátnej dráhy je

jej význam zanedbateľný, je zásadný pre rozhodnutie sporu a je po právnej stránke

všeobecne zásadného významu. Súd prvého stupňa aj odvolací súd túto právnu otázku vo

svojich pôvodných rozhodnutiach, ktoré predchádzali rozhodnutiu odvolacieho súdu vyloţili

jednoznačne tak, ţe odbočkové výhybky vlečky sú súčasťou vlečky. Súd prvého stupňa aj

odvolací súd neskôr dospeli k záveru, ţe dovolací súd vyslovil v tejto otázke opačný právny

názor. Keďţe tento domnelý právny názor dovolacieho súdu povaţovali za záväzný,

podriadili sa mu a rozhodli v rozpore so svojím presvedčením. Podľa názoru ţalobcu takýto

právny názor dovolací súd nevyslovil a súdy niţšieho stupňa odôvodnenie jeho výroku

nesprávne pochopili. V kaţdom prípade je potrebné, aby dovolací súd vyloţil, aký je jeho

právny názor na uvedenú otázku výkladu aplikácie ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Súd prvého stupňa aj odvolací súd jasne a presvedčivo zistili skutkový stav a

tento pôvodne a jednoznačne právne vyhodnotili tak, ţe vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, ţe odbočkové výhybky vlečky sú ekonomicky a právne nevyhnutným znakom

vlečky, bez ktorého by táto prestala plniť svoju ekonomickú funkciu a aj právne prestáva byť

vlečkou. Celoštátna dráha môţe naopak ekonomicky aj právnej existovať aj bez odbočkových

výhybiek vlečky. Tieto výhybky boli zriadené spolu s vlečkou výlučne pre jej potreby

a v prípade zániku vlečky by stratili akékoľvek opodstatnenie. Keby dovolací súd zastával

názor, ţe vtedajšie skutkové zistenia sú jednoznačné a ţe na ich základe moţno vysloviť aj

jednoznačný právny názor, ţe odbočkové výhybky vlečky sú súčasťou celoštátnej dráhy

v zmysle , musel by spor sám rozhodnúť. A keď

tak neurobil a vrátil vec na ďalšie konanie, zjavne povaţoval za potrebné doplniť skutkové

zistenia a po ich jednoznačnom odstránení vec novo právne vyhodnotiť a rozhodnúť.

K tvrdeniam ţalovaného uviedol, ţe neodvodzuje svoje vlastnícke právo od záznamu

o prevzatí veci ako tvrdí ţalovaný, tento záznam pouţíva len na vyloţenie vágneho

pojmu „kompletné koľaje“ obsiahnutého v draţobnom rozhodnutí. Ale keďţe odbočkové

výhybky vlečky sú jej súčasťou v zmysle , nie je ani

výklad pojmu „kompletné koľaje“ rozhodujúcim. Tvrdenia ţalovaného v jeho písomnom

vyjadrení zo dňa 30.11.2009 o tom, ţe výhybka nie je súčasťou koľají a je samostatnou

konštrukčnou časťou ţelezničného zvršku, je síce technicky správne, ale v danej súvislosti

špekulatívne. Pri prísnej aplikácii technickej definície koľaje a výhybky na pojem „kompletné

koľaje“ by musel byť prijatý záver, ţe ţalobca nevydraţil ţiadnu výhybku, teda ani tie

výhybky, ktoré sa nachádzali v koľajišti vlečky, čo je logicky neprijateľné. Druhé

špekulatívne tvrdenie obsiahnuté v časti vyjadrenia ţalovaného zo dňa 30.11.2009 sa týka

účelu odbočkových výhybiek vlečky. Ich účelom rozhodne nie je zabezpečiť plynulý prechod

dráhových vozidiel po staničnej koľaji. De facto síce plnia aj túto úlohu, ale neboli zriadené

na jej plnenie. Keby nebolo potrebné zabezpečiť zahustenie vlečky do celoštátnej dráhy,

neboli by odbočkové výhybky zriadené. Na mieste, kde sa nachádzajú odbočkové výhybky,

ktoré spomaľujú prejazd dráhových vozidiel, by bola rýchlejšia a bezpečnejšia priama koľaj.

Odbočkové výhybky vlečky nemajú iný účel, ako prepojenie staničnej koľaje z koľajišťom

vlečky. Keby sa raz vlečka zrušila a výhybky by sa odstránili, nezostali by po nich v koľajách

diery, ale výhybky by boli nahradené priamo koľajou, ako to bolo predtým, neţ boli výhybky

do koľají pre potreby vlečky vloţené. Ţalovaný mal pravdu ak tvrdí, ţe v prípade zrušenia

vlečky by odbočkové výhybky síce mohli, ale nemuseli byť odstránené. Neplnili by však uţ

ţiaden účel, a len by spomaľovali prepravu po staničnej koľaji, do ktorej sú zahustené. Čistou

špekuláciou je úvaha ţalovaného o moţnom odstránení výhybiek zo strany vlečkára. Toto

zjavne účelové tvrdenie ţalovaný neustále opakuje napriek tomu, ţe v priebehu súdneho

konania ţalobca uţ mnohokrát poukázal na skutočnosť, ţe demontáţ výhybky nie je moţná

bez rozhodnutia príslušného dráhového úradu.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe nie výhybka ale

zahustenie do dráhy je rozhodujúcou technologickou i právnou skutočnosťou, ku ktorej treba

priradiť aj ďalšiu skutočnosť – zmluvu. Výhybka je definovaná ako samostatná konštrukčná

časť ţelezničného zvršku, ktorá slúţi na prechod z jednej koľaje na druhú bez prerušenia

jazdy. Výkladu výhybky ako veci samej osebe zodpovedá aj príloha k zákonu

č. definujúca „ţelezničnú dopravnú cestu“, ktorá pouţíva pojem ţelezničnú

dopravnú cestu tvoria (viď výhybky pod písmenom e/) nepouţíva pojem „súčasť“. Napokon

nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe výhybka je samostatne obchodovateľným tovarom.

Obdobne ako kolesá auta a to či uţ v ponímaní diskov, letných či zimných pneumatík. Tieţ

nemoţno vyvodiť záver, ţe v prípade, ak je zahustenie vlečky do dráhy riešené výhybkou, ţe

vlečka prestáva byť vlečkou len z dôvodu, ţe vlastníkom výhybky nie je vlečkár. Nie

vlastníctvo výhybky, ale fakt, technicko-technologického zahustenia z koľají „mimo“

ţelezničnej dopravnej cesty „do“ ţelezničnej dopravnej cesty (dráhy), robí v zmysle zákona

o dráhach vlečku vlečkou. Pripustiť opačný výklad by znamenalo, ţe ţalobca celé tie roky

nebol, resp. aţ do rozhodnutia súdu v jeho prospech nie je prevádzkujúcim vlečkárom. Takýto

záver iste nie je namieste, ale v súvislosti s ním znovu vyvstáva otázka oprávnenosti

určovacej ţaloby z jeho strany. Aplikácii tak, ako bola

vyloţená ţalovaným (i súdom) bráni jednoduchý fakt, ţe momentom oddelenia výhybky sa

znehodnocuje aj jedna – aj druhá dráha, t.j. ako vlečka tak aj celoštátna dráha (ţelezničná

dopravná cesta). Úvahy o tom, ktorá z dráh by bola oddelením výhybky viac „postihnutá“ sú

len slovné špekulácie. Všetky subjekty majú rovnaké postavenie a právom chránené záujmy,

t.j. takáto argumentácia nemá oporu v zákone. Nehovoriac o tom, ţe štát zabezpečuje

ţelezničné dopravné sluţby (vo verejnom záujme) pre výrazne širší počet subjektov,

t.j. i sporná výhybka (výhybky) sú na plynulý prechod nimi viac vyuţívané, neţ samotným

9

vlečkárom. Nechce hodnotiť terminologické zvládnutie predmetu draţby. Z hľadiska určitosti

( ) však povaţuje za potrebné poukázať i na stav, keď vlečky

často tvoria sústavu vlečiek, pričom aj medzi jednotlivými vlečkami môţu byť výhybky. Ak

kaţdý vlečkár nadobudne „kompletné koľaje“ na svojej vlečke, koho budú výhybky

na hraniciach jednotlivých vlečiek? Samozrejme tieţ oddelením výhybky na vstupe

do vlečkového areálu budú poškodení – znefunkčnení všetci vlečkári, hoci ich vlečka

nezahusťuje do staničnej koľaje. Ustanovenie samo osebe

nerieši otázku vlastníctva, a ako vyplýva z predchádzajúceho, jeho aplikáciu (odvodzovanie

záverov z následkov oddelenia) je v prípade napojenia jednotlivých dráh medzi dráhou

ţalobcu a ţalovaného, tak aj prípadnými ďalšími vlečkármi zo strany ţalobcu špekulatívne

a účelové. Hovorí v prospech toho, kto naň poukazuje a ako uviedli pri sústave vlečiek by ho

mohli pouţiť všetci napojení vlečkári, kaţdý v prospech seba, resp. formou spoluvlastníctva.

Za rozhodujúce povaţuje znovu sa vrátiť k momentu nadobudnutia vlečky ţalobcom (a to

i vo vzťahu k ), t.j. draţbe, ako zákonom upravenému inštitútu

nadobudnutia vlastníctva. V súvislosti s tým však zastáva názor, ţe vlastnícke právo

k sporným výhybkám draţbou ţalobca pozitívne nepreukázal. Tieţ zastáva názor, ţe pre

uvedený prípad nemoţno akceptovať chybu v písaní ( ) ak je

význam úkonu inak nespochybniteľný. Napokon o predmetné ustanovenie strana ţalobcu svoj

nárok ani neopiera. Strana ţalovaného nemôţe súhlasiť ani s podpornou aplikáciou § 28

ods. 5 , ktorý vlastníkovi vlečky ukladá povinnosť v prípade jeho

neprevádzkovania previesť odbočkovú výhybku na zahustenie vlečky do ţelezničnej trate

do vlastníctva alebo správy manaţéra infraštruktúry (v súčasnosti Ţeleznice Slovenskej

republiky, Bratislava). Toto vlastníctvo musí najprv vzniknúť a aţ potom prichádza do úvahy

aplikácia uvedeného ustanovenia. Nehovoriac o tom, ţe zákonodarca len reaguje na zmenu

politického a právneho systému Slovenskej republiky vo vzťahu k výkonu vlastníckych práv

a zaistenia prevádzky dráh vo všeobecnom záujme, keď nové vlečky vznikajú, resp. budú

vznikať uţ bez priamej majetkovej účasti štátu. Uvedené ustanovenie § 28 však zároveň

poukazuje na fakt, ţe výhybka je samostatne scudziteľnou vecou, t.j. nie je len súčasťou

„niečoho“ a tak aj sám ţalobca sa vo svojich tvrdeniach dostáva do rozporu s § 120

, na ktorom je vlastne postavené dovolanie. Navrhol dovolanie

ţalobcu zamietnuť.

10

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa

a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe

rozhodnutia súdov niţších stupňov je potrebné zrušiť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa a vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, ţe je dovolanie prípustné. Preto

dovolanie ţalobcu proti tomuto rozsudku podľa prípustné je.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v

a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

11

účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Podľa ustanovenia dovolanie je

prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle

tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemoţní realizácia jeho procesných práv.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj Dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m.m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). Odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

12

nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore

so zákonom (por. ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A,

č. 303-A, str. 12), § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-B,

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

( Dohovoru), je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Krasko c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).

Ustanovenie i právna teória civilného procesu vymedzila

poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria

poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie vyplýva, ţe súd

je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich

povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia

do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu

súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie

skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní

a právo na kontradiktórne konanie (). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia

v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať

navrhnutými dôkazmi, preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky

zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma

intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia odvolacieho ako aj

prvostupňového súdu nezodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutia. Z rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, ţe súd prvého

stupňa ţalobu ţalobcu zamietol napriek tomu, ţe dospel k jednoznačnému záveru, ţe

vykonaným dokazovaním bola preukázaná dôvodnosť ţalobného návrhu. Plne sa stotoţnil

so závermi a odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.6.2006 sp.zn.

. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými aj

právnymi závermi prvostupňového súdu, keď zdôraznil, ţe nie je moţné akceptovať odvolací

dôvod o arbitrárnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, keďţe toto obsahuje skutkové

a právne zdôvodnenie jeho právneho názoru a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Následne právne riešil dovolacie otázky, ktoré pripustil, ktorými sa v konaní ani súd prvého

stupňa ani odvolací súd nezaoberal. Moţno teda zhrnúť, ţe právne závery prvostupňového

ako aj odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami

a z odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú. Dôvody, na ktorých sú zaloţené súdne

rozhodnutia sú zjavne protirečivé, ide o zjavne neodôvodnené, arbitrárne súdne rozhodnutia.

Nepreskúmateľnosť rozsudkov odvolacieho a prvostupňového súdu, majúca

za následok ich nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa ako uţ bolo uvedené,

účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené, dovolací súd

rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušil (, ) a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých

právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

14

Čo sa týka právnej aplikácie ustanovenia ,

na preskúmavanú vec, dovolací súd sa stotoţňuje s právnym názorom prvostupňového súdu

vysloveným v jeho rozhodnutí zo dňa 19. decembra 2008, ţe na prejednávanú vec nie je

moţné pouţitie tohto ustanovenia, keďţe v čase uskutočnenia draţby, t.j. ku dňu 26.4.1996

citovaná úprava neobsahovala terajšie ustanovenia o zákaze privatizácie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová