Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)9ba/384225.8fdf72.pdf
PDF · 126.38 KB
No categories available
5Cdo/121/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 121/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu G., zastúpenej JUDr. F. N.,
advokátom Advokátskej kancelárie F. N. & PARTNERS so sídlom v Bratislave, K., proti
ţalovanej Š., zastúpenej JUDr. Š. Š., advokátom
so sídlom v Nitre, Párovská ul. č. 42, o zaplatenie 6 227,05 €, na dovolanie ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. novembra 2010, sp.zn. 9 Co 117/2010 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. novembra
2010, sp.zn. 9 Co 117/2010 vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a vo výroku o trovách konania z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 10. marca 2010, č.k. 12 C 130/2009-235 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 1 897,59 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšku (v časti o zaplatenie sumy 4 329,45 €) ţalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 524 ods. 1, 2; § 517 ods. 1, 2; § 526
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 23 ods. 1, 2 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom
poistení a zdravotných poisťovniach. Vykonaným dokazovaním zistil, ţe správca konkurznej
podstaty P., JUDr. T. K. vydal 25. marca 2003 platobný výmer č. 97/2003, ktorým V.
A. ako platiteľovi poistného (právnemu predchodcovi ţalovanej) uloţil povinnosť zaplatiť
dlţné poistné vo výške 47 639 Sk
a 24. mája 2003 vydal ďalší platobný výmer č.98/2003, ktorým tomu istému platiteľovi
poistného uloţil povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 133 568 Sk. Ďalej zistil,
ţe Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 došlo k postúpeniu predmetných
pohľadávok na Z., ktorá spoločnosť následne potom tieţ predmetnú pohľadávku Zmluvou o
postúpení pohľadávok
z 29. septembra 2006 postúpila na ţalobcu. Na základe týchto zistení, ako aj zistenia, ţe
právny predchodca ţalovanej dlţné poistné vo výške 47 639 Sk (Platobný výmer č. 97/2003
z 25. marca 2003) zaplatil aţ 16. novembra 2004, t.j. 600 dní po splatnosti, dospel k záveru,
ţe návrh v časti o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,2% denne zo sumy 47 639 Sk,
čo predstavuje sumu 57 166,80 Sk (1 897,59 €) je dôvodný, keď ţalobca má na jeho
zaplatenie nárok v zmysle špeciálneho právneho predpisu, a to § 23 ods.2 zákona č. 273/1994
Z.z. Za nedôvodný povaţoval návrh ţalobcu o zaplatenie poplatku z omeškania 0,5% denne
zo sumy 133 568 Sk za 1953 dní omeškania vo výške 130 429,15 Sk (4 329,45 € - Platobný
výmer č. 98/2003 z 24. mája 2003). Mal za to, ţe ţalobca nemá nárok na úrok z omeškania
ako príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky, pretoţe nie je moţné priznať úrok z omeškania
z poplatku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a naviac, priznanie úroku
z omeškania z poplatku z omeškania by bolo v rozpore aj s dobrými mravmi. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom
z 25. novembra 2010, sp.zn. 9 Co 117/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov
konania vo výške 436,04 € jej právnemu zástupcovi JUDr. Š. Š.. Dospel
k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa v ţalovanou napadnutej vyhovujúcej časti
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci bolo potrebné podľa § 220 O.s.p. zmeniť
a návrh zamietnuť a v ţalobcom napadnutej zamietajúcej časti bolo potrebné napadnutý
rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. l O.s.p. potvrdiť. V prejednávanej veci
povaţoval za rozhodujúce posúdiť, či predmetné platobné výmery, vydané správcom
konkurznej podstaty 25. marca 2003 a 14. mája 2003, sú rozhodnutiami, na základe ktorých
moţno nimi deklarovaný nárok vymáhať. Konštatoval, ţe problematiku postavenia správcu
konkurznej podstaty - jeho oprávnenia a povinnosti boli uţ riešené judikatúrou, napr. aj
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 22. apríla 2009, sp.zn. 3 M Cdo 20/2008, ku ktorému sa
priklonil. Poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia, z ktorého vyplýva, ţe správca
konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty
a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom
podstaty (§ 14 ods. l písm. a/ zák. č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinný v čase
vydania platobných výmerov, t.j. v roku 2003). Uviedol, ţe ak má úpadca pohľadávky,
správca konkurznej podstaty má právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať
ţalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť), nemá však oprávnenie
vydávať individuálne právne akty, pretoţe takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje.
Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len
právnou úpravou, ktorá by expresis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty
priznávala. Dospel preto k právnemu záveru, ţe platobné výmery, vydané správcom
konkurznej podstaty úpadcu P., JUDr. T. K., z ktorých si ţalobca uplatňoval svoje nároky,
boli vydané nepríslušným orgánom, ide teda o právne akty nulitné, ktoré nikoho nezaväzujú a
hľadí sa na ne akoby neexistovali. Z nulitného aktu potom nemoţno odvíjať ani ţiadne ďalšie
nároky - poplatok z omeškania a úrok z omeškania, ktorých sa ţalobca predmetným návrhom
domáhal. Ak súd prvého stupňa návrhu ţalobcu v časti o zaplatenie sumy 1 897, 59 €- -
poplatok z omeškania vo výške 0,2% denne zo sumy 47 639 Sk za 600 dní omeškania z
dôvodov v napadnutom rozhodnutí vyhovel, odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov
rozsudok súdu prvého stupňa v tejto ţalovanou napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. pre
nesprávne právne posúdenie zmenil
a ţalobu ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, ţe z nulitného aktu, ktorým je Platobný výmer
č. 97/2003 vydaný 25. marca 2003 správcom konkurznej podstaty JUDr. T. K.) nevyplývala
platiteľovi poistného - V.A. (právnemu predchodcovi ţalovanej) ţiadna povinnosť zaplatiť
dlţné poistné vo výške 47 639 Sk, a preto sa ani nemohol dostať do ţiadneho omeškania s
jeho platením. V ţalobcom napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p., aj keď z čiastočne iných právnych (vyššie
uvedených) dôvodov, potvrdil. S právnym názorom súdu prvého stupňa, ţe nie je moţné
priznať úrok z omeškania z poplatku z omeškania súhlasil, avšak v prejednávanej veci
právnym dôvodom zamietnutia ţaloby bola skutočnosť, ţe svoj nárok ţalobca odvíjal od
nulitného právneho aktu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 1
Proti prvému výroku (zmeňujúcemu) a tretiemu výroku (náhrade trov konania)
rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom. Namietal, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie nečakane zaloţil
na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, čím mu odňal moţnosť namietať
správnosť právneho názoru zaujatého v tomto rozhodnutí na inštančne vyššom súde. Uviedol,
ţe odvolací súd k odlišnému právnemu záveru dospel bez toho, aby účastníkov konania
vyzval k pouţitiu iných právnych ustanovení ako pouţil súd prvého stupňa. Taktieţ mal za to,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241
ods. 2 písm. c) O.s.p. Namietal, ţe svoj nárok si uplatňoval výlučne na základe ustanovení
zákona o zdravotnej poisťovni a nie na základe predmetných platobných výmerov. Zároveň
poukázal na dôvody, prečo platobné výmery nepovaţoval za nulitné. Navrhol, aby dovolací
súd rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bola ţalovaná zaviazaná zaplatiť
ţalobcovi 1897,59 € potvrdil a ţalobcovi priznal trovy právneho zastúpenia, alebo rozsudok
odvolacieho súdu zruší a vec vráti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaná sa stotoţnila s právnym posúdením rozsudku odvolacieho súdu, navrhla
rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť a uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní
nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe mu
v prejednávanej veci bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; podľa dovolacieho súdu totiţ postupom
odvolacieho súdu bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom.
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu
konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym
posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený
predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa
k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z.,
bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa
v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého
ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo
na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať
a predvídať moţné rozhodnutie súdu.
Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2
O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby
účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho
posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo
vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej (poučovacej)
povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať
pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj
po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď
odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v prejednávanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje
rozhodnutie s poukazom na ustanovenia § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2 a § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a § 23 ods. 1, 2 zák. č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení
a zdravotných poisťovniach. Dospel k záveru, ţe právny predchodca ţalovanej dlţné poistné
vo výške 47 639 Sk, s poukazom na platobný výmer č. 97/2003 z 25.marca 2003, zaplatil aţ
16. novembra 2004, t.j. 600 dní po splatnosti, a preto ţaloba v časti o zaplatenie poplatku
z omeškania vo výške 0,2 % denne zo sumy 47 639 Sk, čo je suma 57 166, 80 Sk (1 897,59 €)
je dôvodná, keď ţalobca má na jeho zaplatenie nárok v zmysle špeciálneho právneho
predpisu, a to § 23 ods.2 zák. č. 273/1994 Z.z.
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa s odvolaním sa na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009, sp.zn. 3 M Cdo 20/2008
konštatoval, ţe platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu
JUDr. T. K., z ktorých si ţalobca uplatňoval svoje nároky, boli vydané nepríslušným
orgánom, ide teda o právne akty nulitné, ktoré nikoho nezaväzujú a hľadí sa
na ne akoby neexistovali. Z nulitného aktu potom nemoţno odvíjať ani ţiadne ďalšie nároky -
poplatok z omeškania a úrok z omeškania, ktorých sa ţalobca predmetnou ţalobou domáhal.
Z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa odvolací súd zaloţil svoje
rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch neţ súd prvého
stupňa; pričom ţalobca v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť
„nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací
súd nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto
ustanovenia nesplnil. Tým ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov konania v zmysle § 213 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom od 15. októbra 2008), aby sa vyjadrili
k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo pouţité, a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce,
odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozn.
tento záver bol prijatý občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
dňa 16. mája 2011, pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra
2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009).
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalobcu
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaní napadnutých výrokoch podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Dovolací súd záverom poznamenáva, ţe na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
z 20. januára 2011 bola pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, postúpená ţalobcom
G. (postupca) na N. (postupník), o ktorom návrhu bude potrebné rozhodnúť ( č.l. 275 spisu).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová