Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/37/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci žalobcu : L., bytom v D., IČO: X.., zastúpeného J., advokátom, so sídlom v T.,

proti žalovanému : Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej

Bystrici, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

I/226/18558-129630/2010/990526-r zo dňa 21. decembra 2010, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -52 zo dňa 4. mája 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-52 zo dňa 4. mája 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/226/18558-

-129630/2010/990526-r zo dňa 21. decembra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému

na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132 €

a trov právneho zastúpenia v sume 392,73 €, na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

2

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/18558-

129630/2010/990526-r zo dňa 21. decembra 2010, ktorým zmenil dodatočný platobný výmer

Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. /Baš zo dňa 17. septembra 2010

tak, že znížil žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za rok 2008 na sumu

22 027,71 €. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že žalobca uzavrel

so spoločnosťou S., v ktorej je jediným spoločníkom a konateľom, dňa 1. februára 2008

nájomnú zmluvu podľa , ktorou dal do prenájmu priestory

v Obci Č., súpisné č. X., zapísané na liste vlastníctva č. X. (podľa listu vlastníctva ide

o rodinný dom), na dobu neurčitú, za nájomné 80 0000 Sk za mesiac. V bode 6. nájomnej

zmluvy je uvedené, že náklady na materiál a práce spojené s opravami, rekonštrukciou znáša

nájomca; v dodatku k zmluve zo dňa 1. mája 2008 sa zmluvné strany dohodli na zmene bodu

6. nájomnej zmluvy tak, že náklady znáša strana, ktorá ich vyvolala, ale na konci roka musia

byť odsúhlasené, pričom náklady na technické zhodnotenie vykonané nájomcom sa

prefakturujú na prenajímateľa, ak bude ochotný tieto náklady znášať. Krajský súd

konštatoval, že žalobca napadol rozhodnutie správcu dane len v časti zvýšenia základu dane

o sumu 112 665,89 € (3 394 173 Sk), ktorá podľa daňových orgánov predstavuje súhrn

výdavkov nájomcu S. na opravy nehnuteľnosti nad rámec bežnej údržby, považujúc túto sumu

za nepeňažný príjem žalobcu ako prenajímateľa nehnuteľnosti v zmysle § 17 ods. 23 zákona

č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani

z príjmov“). Podľa názoru krajského súdu bol daňovými orgánmi dostatočne zistený skutkový

stav a vyvodený správny právny záver. Mal za to, že nakoľko žalobca uzavrel s nájomcom

zmluvu podľa ustanovenia , čo je uvedené v jej názve, pričom

v zmluve nie je uvedené, že niektoré práva a povinnosti budú upravené odchylne od

ustanovení , je potrebné práva a povinnosti medzi účastníkmi

nájomnej zmluvy vykladať v súlade s ustanoveniami § až 669 ,

na ktoré odkazuje aj ustanovenie § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov. Neakceptoval

námietku žalobcu, že vzájomné práva a povinnosti účastníkov nájomnej zmluvy boli upravené

dohodou odchylne od v zmysle ustanovenia Občianskeho

zákonníka. Krajský súd neprijal ani námietky žalobcu voči nesprávnej aplikácii §§ 664 až 669

na daný prípad, keďže sa mala vec posudzovať podľa

o nájme a podnájme nebytových priestorov, a to z dôvodu, že neboli

3

prenajaté nebytové priestory, ale rodinný dom, ako to vyplýva aj z listu vlastníctva č. X.

katastrálneho územia Č. a aj zo znaleckého posudku č. 110/2010. Súhlasil s názorom

žalovaného, že žalobca ako prenajímateľ bol povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi

v stave spôsobilom na tento účel a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať a nájomca bol

povinný oznámiť potrebu tých opráv, ktoré mal prenajímateľ vykonať. Mal za to, že ak

nájomca platil nájomné a so súhlasom prenajímateľa uhradil náklady na opravu 112 665,89 €

(3 394 173 Sk) za rok 2008 a nedošlo k zníženiu nájomného, tak vynaložené výdavky na

opravy, ktoré mal vykonať prenajímateľ, boli nad rámec povinností nájomcu ustanovených v

. Podľa názoru krajského súdu povinnosť vykonať opravy mal

prenajímateľ, a preto výdavky nájomcu na opravy sú nepeňažným príjmom prenajímateľa

podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov, na základe čoho považoval námietky žalobcu za

nedôvodné. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1

(ďalej len ,,“) vychádzajúc z neúspechu žalobcu

v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako

aj dodatočný platobný výmer správcu dane z dôvodu podľa a

zruší a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zároveň zaviaže

žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške

380,18 € a odvolacieho konania vo výške 223,09 €, považujúc napadnutý rozsudok za

nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení, čím je daný dôvod odvolania

v zmysle Namietal, že súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom

pri rozhodovaní a v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so skutočným obsahom

a právnou podstatou žalobných námietok proti zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia

žalovaného. Poukázal na to, že v žalobe už uviedol, že žalovaný nesprávne aplikoval na vec

ustanovenia § až 669 , ktoré nesprávne vyložil vo vzťahu

k posudzovanej veci. Ďalej poukázal na zjavnú nesprávnosť výkladu práva zo strany

žalovaného, ktorý pri rozhodovaní v daňovom konaní vychádzal z predpokladu nemožnosti

dohody medzi prenajímateľom a nájomcom o tom, že náklady na úpravu veci do stavu

spôsobilého na dohovorené užívanie, na ktoré by bol podľa § 668 ods. 1 Občianskeho

zákonníka povinný prenajímateľ, mohol vynaložiť aj nájomca. Poukázal aj na to, že

ustanovenia § až 669 nie sú ustanoveniami kogentnej povahy

a platia len v prípade neexistencie inej dohody medzi prenajímateľom a nájomcom, a to

4

s poukazom na , v zmysle ktorého si môžu účastníci

občianskoprávnych vzťahov upraviť vzájomné práva a povinnosti dohodou odchylne od

zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa

od neho nemožno odchýliť. Namietal, že týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa vôbec

nezaoberal, a preto ani nemohol dospieť vo veci k správnemu právnemu záveru. Záver súdu

prvého stupňa, že posudzovaná nájomná zmluva bola uzatvorená podľa § 663 Občianskeho

zákonníka, keďže toto ustanovenie je uvedené v jej názve, a preto sa na ňu vzťahujú aj

ustanovenia § až 669 , je podľa názoru žalobcu nesprávny

a neúplný, pretože pre posúdenie každého právneho úkonu je rozhodujúci obsah dojednaní,

a nie samotné pomenovanie. Poukázal na to, že uvedené konštatovanie súdu prvého stupňa

nemá ani skutkové opodstatnenie v obsahu samotnej posudzovanej zmluvy, pretože z jej

obsahu vyplýva, že účastníci si niektoré vzájomné práva a povinnosti dohodli odchylne od

ustanovení § až 669 , čo zákon v ustanovení na

nezakazuje, ba výslovne pripúšťa. Zdôraznil, že z obsahu posudzovanej nájomnej zmluvy je

zrejmé, že jej účastníci urobili dojednania odchylné od zákona, pričom podstatným je

dojednanie obsiahnuté v bode 6. vete prvej nájomnej zmluvy. Namietal preto, že záver súdu

prvého stupňa je v úplnom rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu súdneho spisu,

najmä zo samotnej nájomnej zmluvy, rovnako ako konštatovanie, že neboli prenajaté

nebytové priestory ani priestory v budove, ale bol prenajatý rodinný dom. Poukázal na bod 1.

nájomnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že predmetom nájmu boli len priestory v budove (v

dome), a nie budova ako celok, a že tieto priestory boli dané do nájmu ako doškoľovacie

stredisko. Vyslovil názor, že stavebnotechnický charakter budovy z hľadiska predpisov

verejného práva nie je rozhodujúci pre posúdenie toho, čo bolo predmetom nájmu podľa

nájomnej zmluvy a aký bol účel nájmu. Záver krajského súdu o tom, že predmetom nájmu bol

rodinný dom, keďže takto je budova zapísaná na príslušnom liste vlastníctva, nie je podľa

žalobcu správny, avšak zároveň nie je ani pre posúdenie veci právne významný, pretože na

splnenie účelu nájmu (školiace účely) je plne postačujúci a vyhovujúci aj rodinný dom

a priestory v ňom. Konštatoval, že predmetom nájmu boli priestory v budove, a nie budova

ako celok, a podľa dohodnutého účelu nájmu išlo o prenájom týchto priestorov na iné účely

ako na bývanie, a preto na tento právny vzťah bolo potrebné aplikovať na základe ustanovenia

ustanovenia osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon

č. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Poukázal ďalej na to, že z

ods. 1 vyplýva dispozitívny charakter tejto právnej normy, čo

znamená, že je výslovne zakotvená prípustnosť inej dohody medzi prenajímateľom

5

a nájomcom o úhrade nákladov na úpravu priestorov do stavu spôsobilého na dohodnutý účel

nájmu. Zdôraznil, že podľa nájomnej zmluvy bolo výslovne dohodnuté, že náklady spojené

s opravami a úpravami priestorov stavby na účel doškoľovacieho strediska ako dojednaný

účel nájmu podľa nájomnej zmluvy hradí nájomca, pričom takéto dojednanie nie je v rozpore

ani s ustanoveniami § až 669 . V nadväznosti na to nemôže byť

správny záver žalovaného, že povinnosť na vykonanie týchto opráv mal prenajímateľ

(žalobca), a preto výdavky nájomcu na tieto opravy sú nepeňažným príjmom prenajímateľa

podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov, pretože pre takýto záver podľa názoru žalobcu

niet opory v nájomnej zmluve ani v platnej právnej úprave, podľa ktorej je potrebné túto

zmluvu posudzovať, a takýto záver je v úplnom rozpore s právne prípustným a platným

dojednaním účastníkov nájomnej zmluvy, na ktoré boli daňové orgány povinné prihliadať,

a keďže tak neurobili, ich rozhodnutia sú podľa názoru žalobcu nezákonné.

Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť pridržiavajúc sa svojho

vyjadrenia k žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 v spojení s vetou prvou ) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( v spojení

s vetou prvou ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ods. 2 vety prvej , keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk ( a v spojení s vetou prvou a

ods. 2 ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie, a preto odvolací súd

preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä

z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými

v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

6

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis, zistil, že Daňový úrad Dubnica nad Váhom vykonal u žalobcu

ako daňového subjektu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol

č. /Led zo dňa 9. augusta 2010, doručený žalobcovi dňa 16. septembra

2010, z ktorého vyplýva, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za

zdaňovacie obdobie 2008 priznal daň o 30 201,38 € menej ako zistil správca dane daňovou

kontrolou. Dodatočným platobným výmerom č. /Baš zo dňa 17. septembra

2010 Daňový úrad Dubnica nad Váhom podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod. 1 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubil žalobcovi rozdiel

dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 v sume 30 201,38 €. Proti tomuto

rozhodnutiu správcu dane sa žalobca odvolal. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zmenil

prvostupňové rozhodnutie správcu dane tak, že vyrubený rozdiel dane znížil zo sumy

30 201,38 € na sumu 22 027,71 €. Žalobou podanou na Krajský súd v Trenčíne sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu

považujúc ho za nezákonné v časti, v ktorej žalovaný nevyhovel odvolacím námietkam

žalobcu proti správnosti rozhodnutia Daňového úradu Dubnica nad Váhom, ktorý zvýšil

základ dane o sumu 112 665,90 € (3 394 173 Sk) predstavujúcu súhrn výdavkov

vynaložených nájomcom (S.) na opravy nehnuteľnosti nad rámec bežnej údržby, považujúc

túto sumu za nepeňažný príjem žalobcu ako prenajímateľa nehnuteľnosti v zmysle § 17 ods.

23 zákona o dani z príjmov.

Pokiaľ ide o odvolací dôvod uvádzaný žalobcom podľa , že

„rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“,

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu predovšetkým všeobecne poznamenáva, že

nesprávnym právnym posúdením právnej otázky môže byť omyl súdu pri aplikácii právnej

normy na zistený skutkový stav, pritom o mylnú aplikáciu právnej normy ide vtedy, keď súd

na zistený skutkový stav použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo inú

právnu normu (iné konkrétne pravidlo) inak správne použitého právneho predpisu, než ktorú

mal za daného skutkového stavu správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis

(správnu právnu normu), ale dopustil sa nesprávnosti pri výklade.

Právnou otázkou, ktorá mala byť podľa názoru žalobcu v konaní pred krajským súdom

posúdená nesprávne, je otázka, či mal žalobca ako prenajímateľ povinnosť na vykonanie

7

opráv, a teda či výdavky nájomcu na tieto opravy sú nepeňažným príjmom prenajímateľa

podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov.

Zákonodarca v právnej norme § 17 zákona o dani z príjmov zakotvil všeobecné

ustanovenia o zisťovaní základu dane.

Podľa § 17 ods. 22 zákona o dani z príjmov v znení platnom v rozhodnom období

súčasťou základu dane je aj nepeňažný príjem prenajímateľa, ktorý je vlastníkom prenajatej

veci, a to vo výške výdavkov vynaložených nájomcom, po predchádzajúcom písomnom

súhlase prenajímateľa, na technické zhodnotenie tejto veci nad rámec povinností dohodnutých

v nájomnej zmluve a neuhradených prenajímateľom, a to v zdaňovacom období, v ktorom

a) bolo technické zhodnotenie uvedené do užívania, ak o hodnotu technického

zhodnotenia vlastník zvýšil vstupnú (zostatkovú) cenu tohto majetku,

b) došlo k skončeniu nájmu; nepeňažný príjem sa určí vo výške zostatkovej ceny,

ktorú by malo technické zhodnotenie pri použití rovnomerného odpisovania (§ 27).

Podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov v znení platnom v rozhodnom období

nepeňažným príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy

prenajatého hmotného majetku zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu nad rámec

povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. 80)

V poznámke pod čiarou k bodu 80) je uvedené : Napríklad § 664 až 669 Občianskeho

zákonníka.

Podľa prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec

nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol,

obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať.

Citované ustanovenie nemá kogentnú povahu, a preto

nie je vylúčené, aby zmluvné strany v nájomnej zmluve uvedené povinnosti upravili inak.

Dohoda, podľa ktorej nájomca bude znášať všetky náklady na údržbu prenajatej veci, pričom

tieto povinnosti nebude mať prenajímateľ, nie je vylúčená.

Z predloženej nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 1. februára 2008 vyplynulo, že

zmluvné strany sa v bode 6. dohodli, že „náklady na nákup materiálu a náklady na práce

spojené s opravami, úpravami stavby na účel doškoľovacieho strediska a prípadná

8

rekonštrukcia nehnuteľnosti sa bude realizovať na náklady nájomcu“, a z jej dodatku č. 1

podpísaného dňa 1. mája 2008 vyplynulo, že zmluvné strany sa následne z dôvodu väčšieho

rozsahu investícií na prenajatej nehnuteľnosti dohodli na zmene citovaného článku tak, že

„náklady na opravy a rekonštrukciu nehnuteľnosti znáša tá strana, ktorá ich vyvolala, avšak

po ukončení kalendárneho roka musia byť tieto náklady vzájomne odsúhlasené. V prípade, že

prenajímateľ je ochotný znášať náklady na technické zhodnotenie vykonané nájomcom,

prefakturuje nájomca tieto náklady po ukončení kalendárneho roka na prenajímateľa.

Odsúhlasené náklady na technické zhodnotenie môže odpisovať tá strana, ktorá ich znášala“.

Z uvedeného je nesporné, že nájomca sa v zmluve zaviazal na úhradu nákladov

spojených s opravami, úpravami stavby na účel doškoľovacieho strediska, a následne na

úhradu nákladov na opravy a rekonštrukciu nehnuteľnosti, pokiaľ ich vyvolal, z čoho je

zrejmé, že v posudzovanom prípade nešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by

boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. Zmluvné strany si

v nájomnej zmluve upravili vzájomné povinnosti inak, ako to je obsiahnuté v zákonnej úprave

, a z tejto dohody je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu

vychádzať. Najvyšší súd zhodne s názorom žalobcu preto nepovažuje za správny záver

žalovaného správneho orgánu, že povinnosť vykonať tieto opravy mal prenajímateľ, neberúc

pritom do úvahy zmluvné dojednania účastníkov nájomného vzťahu.

Nad rámec vyššie uvedeného však nedá najvyššiemu súdu neuviesť, že skutočnosť, že

osoba prenajímateľa bola totožná s osobou konateľa spoločnosti, ktorá si prenajíma za

takýchto okolností priestory s akútnou nutnosťou vykonania dodatočných stavebných úprav

(resp. opráv), je opodstatneným zdrojom pochybností o racionálnosti takéhoto nájomného

vzťahu.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že predmetná vec sa mala posudzovať podľa zákona

č. o nájme a podnájme nebytových priestorov, odvolací súd túto vyhodnotil ako

nedôvodnú, upriamujúc pozornosť na ustanovenie § 1 tohto zákona, podľa ktorého sa tento

zákon vzťahuje a) na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré

podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými

priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu; b) na byty, pri ktorých bol

udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely.

V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov správcom

dane považuje odvolací za potrebné poukázať na to, že podľa tohto ustanovenia nepeňažným

9

príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy prenajatého

hmotného majetku. Správny orgán vyslovil záver, že v prejednávanej veci boli

vykonané opravy prenajatých priestorov nad rámec ich bežnej údržby, teda nešlo o drobné

opravy, avšak sa dôkladne nezaoberal a nezdôvodnil, a to pri posúdení rozsahu a charakteru

vykonaných stavebných prác, ako aj finančného rozsahu, či posudzované vykonané stavebné

práce majú vôbec charakter opravy, v ktorom rozsahu je preskúmavané rozhodnutie

správneho orgánu podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmateľné. Samotný pojem „oprava“

nie je v zákone o dani z príjmov ani v žiadnom inom daňovom zákone definovaný. Za tejto

situácie je podľa názoru najvyššieho súdu namieste vychádzať pre daňové účely z definície

pojmu oprava podľa účtovných predpisov. Všeobecne pod opravou možno chápať odstránenie

čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodenia, pokiaľ však neviedlo k technickému

zhodnoteniu (§ 29 zákona o dani z príjmov).

Zákonodarca v právnej norme

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o správe daní“) ustanovuje základné zásady

daňového konania.

Podľa ods. 1 citovaného ustanovenia v daňovom konaní sa postupuje v súlade so

všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa ods. 6 citovaného ustanovenia pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel

k záveru, že správca dane v danom prípade nepostupoval v intenciách citovaných právnych

noriem, keď vec nesprávne právne posúdil neriadiac sa dôsledne zásadou zákonnosti

neberúc do úvahy obsah zmluvného dojednania, a uvedeným skutočnostiam nevenoval

dostatočnú pozornosť ani žalovaný správny orgán, z ktorých dôvodov neboli splnené zákonné

podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa, a preto odvolací súd v súlade

s ustanovením vetou prvou napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

10

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa v spojení

s , a v spojení s vety prvej a priznal úspešnému žalobcovi

náhradu trov konania, odvolacieho i prvostupňového, v celkovej sume 656,73 €,

pozostávajúce zo súdneho poplatku zo žaloby a odvolania, t. j. dvakrát po 66 € a z trov

právneho zastúpenia v sume 392,73 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie žaloby a vypracovanie odvolania)

po 123,50 € podľa § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a režijného paušálu

trikrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z). Nakoľko právny zástupca žalobcu

nepreukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, odvolací súd mu uplatnené zvýšenie

odmeny o daň z pridanej hodnoty nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 24. mája 2012

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská