Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ed9/390454.6e4544.pdf
PDF · 183.93 KB
No categories available
8Sžf/37/2011
Najvyšší súd 8Sžf/37/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobcu : L., bytom v D., IČO: X.., zastúpeného J., advokátom, so sídlom v T.,
proti žalovanému : Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej
Bystrici, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
I/226/18558-129630/2010/990526-r zo dňa 21. decembra 2010, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/19/2011-52 zo dňa 4. mája 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.
11S/19/2011-52 zo dňa 4. mája 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/226/18558-
-129630/2010/990526-r zo dňa 21. decembra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému
na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132 €
a trov právneho zastúpenia v sume 392,73 €, na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/18558-
129630/2010/990526-r zo dňa 21. decembra 2010, ktorým zmenil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/39667/10/Baš zo dňa 17. septembra 2010
tak, že znížil žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za rok 2008 na sumu
22 027,71 €. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že žalobca uzavrel
so spoločnosťou S., v ktorej je jediným spoločníkom a konateľom, dňa 1. februára 2008
nájomnú zmluvu podľa § 663 Občianskeho zákonníka, ktorou dal do prenájmu priestory
v Obci Č., súpisné č. X., zapísané na liste vlastníctva č. X. (podľa listu vlastníctva ide
o rodinný dom), na dobu neurčitú, za nájomné 80 0000 Sk za mesiac. V bode 6. nájomnej
zmluvy je uvedené, že náklady na materiál a práce spojené s opravami, rekonštrukciou znáša
nájomca; v dodatku k zmluve zo dňa 1. mája 2008 sa zmluvné strany dohodli na zmene bodu
6. nájomnej zmluvy tak, že náklady znáša strana, ktorá ich vyvolala, ale na konci roka musia
byť odsúhlasené, pričom náklady na technické zhodnotenie vykonané nájomcom sa
prefakturujú na prenajímateľa, ak bude ochotný tieto náklady znášať. Krajský súd
konštatoval, že žalobca napadol rozhodnutie správcu dane len v časti zvýšenia základu dane
o sumu 112 665,89 € (3 394 173 Sk), ktorá podľa daňových orgánov predstavuje súhrn
výdavkov nájomcu S. na opravy nehnuteľnosti nad rámec bežnej údržby, považujúc túto sumu
za nepeňažný príjem žalobcu ako prenajímateľa nehnuteľnosti v zmysle § 17 ods. 23 zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani
z príjmov“). Podľa názoru krajského súdu bol daňovými orgánmi dostatočne zistený skutkový
stav a vyvodený správny právny záver. Mal za to, že nakoľko žalobca uzavrel s nájomcom
zmluvu podľa ustanovenia § 663 Občianskeho zákonníka, čo je uvedené v jej názve, pričom
v zmluve nie je uvedené, že niektoré práva a povinnosti budú upravené odchylne od
ustanovení Občianskeho zákonníka, je potrebné práva a povinnosti medzi účastníkmi
nájomnej zmluvy vykladať v súlade s ustanoveniami §§ 664 až 669 Občianskeho zákonníka,
na ktoré odkazuje aj ustanovenie § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov. Neakceptoval
námietku žalobcu, že vzájomné práva a povinnosti účastníkov nájomnej zmluvy boli upravené
dohodou odchylne od Občianskeho zákonníka v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Krajský súd neprijal ani námietky žalobcu voči nesprávnej aplikácii §§ 664 až 669
Občianskeho zákonníka na daný prípad, keďže sa mala vec posudzovať podľa § 5 ods. 1
zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, a to z dôvodu, že neboli
prenajaté nebytové priestory, ale rodinný dom, ako to vyplýva aj z listu vlastníctva č. X.
katastrálneho územia Č. a aj zo znaleckého posudku č. 110/2010. Súhlasil s názorom
žalovaného, že žalobca ako prenajímateľ bol povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi
v stave spôsobilom na tento účel a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať a nájomca bol
povinný oznámiť potrebu tých opráv, ktoré mal prenajímateľ vykonať. Mal za to, že ak
nájomca platil nájomné a so súhlasom prenajímateľa uhradil náklady na opravu 112 665,89 €
(3 394 173 Sk) za rok 2008 a nedošlo k zníženiu nájomného, tak vynaložené výdavky na
opravy, ktoré mal vykonať prenajímateľ, boli nad rámec povinností nájomcu ustanovených v
§ 664 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru krajského súdu povinnosť vykonať opravy mal
prenajímateľ, a preto výdavky nájomcu na opravy sú nepeňažným príjmom prenajímateľa
podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov, na základe čoho považoval námietky žalobcu za
nedôvodné. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) vychádzajúc z neúspechu žalobcu
v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako
aj dodatočný platobný výmer správcu dane z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.
zruší a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zároveň zaviaže
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške
380,18 € a odvolacieho konania vo výške 223,09 €, považujúc napadnutý rozsudok za
nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení, čím je daný dôvod odvolania
v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Namietal, že súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom
pri rozhodovaní a v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so skutočným obsahom
a právnou podstatou žalobných námietok proti zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného. Poukázal na to, že v žalobe už uviedol, že žalovaný nesprávne aplikoval na vec
ustanovenia §§ 664 až 669 Občianskeho zákonníka, ktoré nesprávne vyložil vo vzťahu
k posudzovanej veci. Ďalej poukázal na zjavnú nesprávnosť výkladu práva zo strany
žalovaného, ktorý pri rozhodovaní v daňovom konaní vychádzal z predpokladu nemožnosti
dohody medzi prenajímateľom a nájomcom o tom, že náklady na úpravu veci do stavu
spôsobilého na dohovorené užívanie, na ktoré by bol podľa § 668 ods. 1 Občianskeho
zákonníka povinný prenajímateľ, mohol vynaložiť aj nájomca. Poukázal aj na to, že
ustanovenia §§ 664 až 669 Občianskeho zákonníka nie sú ustanoveniami kogentnej povahy
a platia len v prípade neexistencie inej dohody medzi prenajímateľom a nájomcom, a to
s poukazom na § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého si môžu účastníci
občianskoprávnych vzťahov upraviť vzájomné práva a povinnosti dohodou odchylne od
zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa
od neho nemožno odchýliť. Namietal, že týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa vôbec
nezaoberal, a preto ani nemohol dospieť vo veci k správnemu právnemu záveru. Záver súdu
prvého stupňa, že posudzovaná nájomná zmluva bola uzatvorená podľa § 663 Občianskeho
zákonníka, keďže toto ustanovenie je uvedené v jej názve, a preto sa na ňu vzťahujú aj
ustanovenia §§ 664 až 669 Občianskeho zákonníka, je podľa názoru žalobcu nesprávny
a neúplný, pretože pre posúdenie každého právneho úkonu je rozhodujúci obsah dojednaní,
a nie samotné pomenovanie. Poukázal na to, že uvedené konštatovanie súdu prvého stupňa
nemá ani skutkové opodstatnenie v obsahu samotnej posudzovanej zmluvy, pretože z jej
obsahu vyplýva, že účastníci si niektoré vzájomné práva a povinnosti dohodli odchylne od
ustanovení §§ 664 až 669 Občianskeho zákonníka, čo zákon v ustanovení na § 2 ods. 3
nezakazuje, ba výslovne pripúšťa. Zdôraznil, že z obsahu posudzovanej nájomnej zmluvy je
zrejmé, že jej účastníci urobili dojednania odchylné od zákona, pričom podstatným je
dojednanie obsiahnuté v bode 6. vete prvej nájomnej zmluvy. Namietal preto, že záver súdu
prvého stupňa je v úplnom rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu súdneho spisu,
najmä zo samotnej nájomnej zmluvy, rovnako ako konštatovanie, že neboli prenajaté
nebytové priestory ani priestory v budove, ale bol prenajatý rodinný dom. Poukázal na bod 1.
nájomnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že predmetom nájmu boli len priestory v budove (v
dome), a nie budova ako celok, a že tieto priestory boli dané do nájmu ako doškoľovacie
stredisko. Vyslovil názor, že stavebnotechnický charakter budovy z hľadiska predpisov
verejného práva nie je rozhodujúci pre posúdenie toho, čo bolo predmetom nájmu podľa
nájomnej zmluvy a aký bol účel nájmu. Záver krajského súdu o tom, že predmetom nájmu bol
rodinný dom, keďže takto je budova zapísaná na príslušnom liste vlastníctva, nie je podľa
žalobcu správny, avšak zároveň nie je ani pre posúdenie veci právne významný, pretože na
splnenie účelu nájmu (školiace účely) je plne postačujúci a vyhovujúci aj rodinný dom
a priestory v ňom. Konštatoval, že predmetom nájmu boli priestory v budove, a nie budova
ako celok, a podľa dohodnutého účelu nájmu išlo o prenájom týchto priestorov na iné účely
ako na bývanie, a preto na tento právny vzťah bolo potrebné aplikovať na základe ustanovenia
§ 720 Občianskeho zákonníka ustanovenia osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon
č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Poukázal ďalej na to, že z § 5
ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. vyplýva dispozitívny charakter tejto právnej normy, čo
znamená, že je výslovne zakotvená prípustnosť inej dohody medzi prenajímateľom
a nájomcom o úhrade nákladov na úpravu priestorov do stavu spôsobilého na dohodnutý účel
nájmu. Zdôraznil, že podľa nájomnej zmluvy bolo výslovne dohodnuté, že náklady spojené
s opravami a úpravami priestorov stavby na účel doškoľovacieho strediska ako dojednaný
účel nájmu podľa nájomnej zmluvy hradí nájomca, pričom takéto dojednanie nie je v rozpore
ani s ustanoveniami §§ 664 až 669 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na to nemôže byť
správny záver žalovaného, že povinnosť na vykonanie týchto opráv mal prenajímateľ
(žalobca), a preto výdavky nájomcu na tieto opravy sú nepeňažným príjmom prenajímateľa
podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov, pretože pre takýto záver podľa názoru žalobcu
niet opory v nájomnej zmluve ani v platnej právnej úprave, podľa ktorej je potrebné túto
zmluvu posudzovať, a takýto záver je v úplnom rozpore s právne prípustným a platným
dojednaním účastníkov nájomnej zmluvy, na ktoré boli daňové orgány povinné prihliadať,
a keďže tak neurobili, ich rozhodnutia sú podľa názoru žalobcu nezákonné.
Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť pridržiavajúc sa svojho
vyjadrenia k žalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja
ods. 2 vety prvej O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné priznať úspech.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie, a preto odvolací súd
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä
z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis, zistil, že Daňový úrad Dubnica nad Váhom vykonal u žalobcu
ako daňového subjektu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol
č. 668/320/36399/2010/Led zo dňa 9. augusta 2010, doručený žalobcovi dňa 16. septembra
2010, z ktorého vyplýva, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2008 priznal daň o 30 201,38 € menej ako zistil správca dane daňovou
kontrolou. Dodatočným platobným výmerom č. 668/230/39667/10/Baš zo dňa 17. septembra
2010 Daňový úrad Dubnica nad Váhom podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod. 1 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubil žalobcovi rozdiel
dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 v sume 30 201,38 €. Proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane sa žalobca odvolal. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zmenil
prvostupňové rozhodnutie správcu dane tak, že vyrubený rozdiel dane znížil zo sumy
30 201,38 € na sumu 22 027,71 €. Žalobou podanou na Krajský súd v Trenčíne sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
považujúc ho za nezákonné v časti, v ktorej žalovaný nevyhovel odvolacím námietkam
žalobcu proti správnosti rozhodnutia Daňového úradu Dubnica nad Váhom, ktorý zvýšil
základ dane o sumu 112 665,90 € (3 394 173 Sk) predstavujúcu súhrn výdavkov
vynaložených nájomcom (S.) na opravy nehnuteľnosti nad rámec bežnej údržby, považujúc
túto sumu za nepeňažný príjem žalobcu ako prenajímateľa nehnuteľnosti v zmysle § 17 ods.
23 zákona o dani z príjmov.
Pokiaľ ide o odvolací dôvod uvádzaný žalobcom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že
„rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“,
Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu predovšetkým všeobecne poznamenáva, že
nesprávnym právnym posúdením právnej otázky môže byť omyl súdu pri aplikácii právnej
normy na zistený skutkový stav, pritom o mylnú aplikáciu právnej normy ide vtedy, keď súd
na zistený skutkový stav použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo inú
právnu normu (iné konkrétne pravidlo) inak správne použitého právneho predpisu, než ktorú
mal za daného skutkového stavu správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis
(správnu právnu normu), ale dopustil sa nesprávnosti pri výklade.
Právnou otázkou, ktorá mala byť podľa názoru žalobcu v konaní pred krajským súdom
posúdená nesprávne, je otázka, či mal žalobca ako prenajímateľ povinnosť na vykonanie
opráv, a teda či výdavky nájomcu na tieto opravy sú nepeňažným príjmom prenajímateľa
podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov.
Zákonodarca v právnej norme § 17 zákona o dani z príjmov zakotvil všeobecné
ustanovenia o zisťovaní základu dane.
Podľa § 17 ods. 22 zákona o dani z príjmov v znení platnom v rozhodnom období
súčasťou základu dane je aj nepeňažný príjem prenajímateľa, ktorý je vlastníkom prenajatej
veci, a to vo výške výdavkov vynaložených nájomcom, po predchádzajúcom písomnom
súhlase prenajímateľa, na technické zhodnotenie tejto veci nad rámec povinností dohodnutých
v nájomnej zmluve a neuhradených prenajímateľom, a to v zdaňovacom období, v ktorom
a) bolo technické zhodnotenie uvedené do užívania, ak o hodnotu technického
zhodnotenia vlastník zvýšil vstupnú (zostatkovú) cenu tohto majetku,
b) došlo k skončeniu nájmu; nepeňažný príjem sa určí vo výške zostatkovej ceny,
ktorú by malo technické zhodnotenie pri použití rovnomerného odpisovania (§ 27).
Podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov v znení platnom v rozhodnom období
nepeňažným príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy
prenajatého hmotného majetku zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu nad rámec
povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. 80)
V poznámke pod čiarou k bodu 80) je uvedené : Napríklad § 664 až 669 Občianskeho
zákonníka.
Podľa § 664 Občianskeho zákonníka prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec
nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol,
obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať.
Citované ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka nemá kogentnú povahu, a preto
nie je vylúčené, aby zmluvné strany v nájomnej zmluve uvedené povinnosti upravili inak.
Dohoda, podľa ktorej nájomca bude znášať všetky náklady na údržbu prenajatej veci, pričom
tieto povinnosti nebude mať prenajímateľ, nie je vylúčená.
Z predloženej nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 1. februára 2008 vyplynulo, že
zmluvné strany sa v bode 6. dohodli, že „náklady na nákup materiálu a náklady na práce
spojené s opravami, úpravami stavby na účel doškoľovacieho strediska a prípadná
rekonštrukcia nehnuteľnosti sa bude realizovať na náklady nájomcu“, a z jej dodatku č. 1
podpísaného dňa 1. mája 2008 vyplynulo, že zmluvné strany sa následne z dôvodu väčšieho
rozsahu investícií na prenajatej nehnuteľnosti dohodli na zmene citovaného článku tak, že
„náklady na opravy a rekonštrukciu nehnuteľnosti znáša tá strana, ktorá ich vyvolala, avšak
po ukončení kalendárneho roka musia byť tieto náklady vzájomne odsúhlasené. V prípade, že
prenajímateľ je ochotný znášať náklady na technické zhodnotenie vykonané nájomcom,
prefakturuje nájomca tieto náklady po ukončení kalendárneho roka na prenajímateľa.
Odsúhlasené náklady na technické zhodnotenie môže odpisovať tá strana, ktorá ich znášala“.
Z uvedeného je nesporné, že nájomca sa v zmluve zaviazal na úhradu nákladov
spojených s opravami, úpravami stavby na účel doškoľovacieho strediska, a následne na
úhradu nákladov na opravy a rekonštrukciu nehnuteľnosti, pokiaľ ich vyvolal, z čoho je
zrejmé, že v posudzovanom prípade nešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by
boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. Zmluvné strany si
v nájomnej zmluve upravili vzájomné povinnosti inak, ako to je obsiahnuté v zákonnej úprave
§ 664 Občianskeho zákonníka, a z tejto dohody je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu
vychádzať. Najvyšší súd zhodne s názorom žalobcu preto nepovažuje za správny záver
žalovaného správneho orgánu, že povinnosť vykonať tieto opravy mal prenajímateľ, neberúc
pritom do úvahy zmluvné dojednania účastníkov nájomného vzťahu.
Nad rámec vyššie uvedeného však nedá najvyššiemu súdu neuviesť, že skutočnosť, že
osoba prenajímateľa bola totožná s osobou konateľa spoločnosti, ktorá si prenajíma za
takýchto okolností priestory s akútnou nutnosťou vykonania dodatočných stavebných úprav
(resp. opráv), je opodstatneným zdrojom pochybností o racionálnosti takéhoto nájomného
vzťahu.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že predmetná vec sa mala posudzovať podľa zákona
č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, odvolací súd túto vyhodnotil ako
nedôvodnú, upriamujúc pozornosť na ustanovenie § 1 tohto zákona, podľa ktorého sa tento
zákon vzťahuje a) na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré
podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými
priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu; b) na byty, pri ktorých bol
udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely.
V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov správcom
dane považuje odvolací za potrebné poukázať na to, že podľa tohto ustanovenia nepeňažným
príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy prenajatého
hmotného majetku. Správny orgán vyslovil záver, že v prejednávanej veci boli
vykonané opravy prenajatých priestorov nad rámec ich bežnej údržby, teda nešlo o drobné
opravy, avšak sa dôkladne nezaoberal a nezdôvodnil, a to pri posúdení rozsahu a charakteru
vykonaných stavebných prác, ako aj finančného rozsahu, či posudzované vykonané stavebné
práce majú vôbec charakter opravy, v ktorom rozsahu je preskúmavané rozhodnutie
správneho orgánu podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmateľné. Samotný pojem „oprava“
nie je v zákone o dani z príjmov ani v žiadnom inom daňovom zákone definovaný. Za tejto
situácie je podľa názoru najvyššieho súdu namieste vychádzať pre daňové účely z definície
pojmu oprava podľa účtovných predpisov. Všeobecne pod opravou možno chápať odstránenie
čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodenia, pokiaľ však neviedlo k technickému
zhodnoteniu (§ 29 zákona o dani z príjmov).
Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o správe daní“) ustanovuje základné zásady
daňového konania.
Podľa ods. 1 citovaného ustanovenia v daňovom konaní sa postupuje v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa ods. 6 citovaného ustanovenia pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom
konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel
k záveru, že správca dane v danom prípade nepostupoval v intenciách citovaných právnych
noriem, keď vec nesprávne právne posúdil neriadiac sa dôsledne zásadou zákonnosti
neberúc do úvahy obsah zmluvného dojednania, a uvedeným skutočnostiam nevenoval
dostatočnú pozornosť ani žalovaný správny orgán, z ktorých dôvodov neboli splnené zákonné
podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa, a preto odvolací súd v súlade
s ustanovením § 250ja ods. 3 vetou prvou O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
10 8Sžf/37/2011
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1, 2 a v spojení s § 250k ods. 1 vety prvej O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi
náhradu trov konania, odvolacieho i prvostupňového, v celkovej sume 656,73 €,
pozostávajúce zo súdneho poplatku zo žaloby a odvolania, t. j. dvakrát po 66 € a z trov
právneho zastúpenia v sume 392,73 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie žaloby a vypracovanie odvolania)
po 123,50 € podľa § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) a režijného paušálu
trikrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z). Nakoľko právny zástupca žalobcu
nepreukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, odvolací súd mu uplatnené zvýšenie
odmeny o daň z pridanej hodnoty nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 24. mája 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská