Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-14-2013.pdf
PDF · 99.25 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/14/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Eleny Zaťkovej a JUDr. Miroslava Manďáka v právnej veci žalobcu V.. D. H., bytom S. T. D., Y. č. XXXX/XX, Q.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Jánom Legerským so sídlom Trenčín, Nám. sv. Anny 15/25, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. decembra 2012, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania a zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Šrá zo dňa 2. októbra 2012, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z., vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2008 vo výške 22 027,71 euro, keď správca dane posúdil výdavky vynaložené spoločnosťou SULKA, s.r.o. Dubnica nad Váhom ako nájomcom (nájomca si uvedené výdavky zahrnul do daňových výdavkov v roku 2008) na vykonané opravy prenajatých priestorov (prenajaté priestory sú vo vlastníctve žalobcu ako prenajímateľa) podľa ustanovenia § 2 písm. c) a § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z.z. ako nepeňažný príjem žalobcu v zdaňovacom období roka 2008, t.j. v roku, v ktorom sa oprava vykonala.
Žalobca v žalobe tvrdí, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávneho právneho posúdenia veci sa podľa názoru žalobcu dopustil žalovaný, ako aj správny orgán I. stupňa tým, že ust. § 664 Občianskeho zákonníka považovali za kogentné ustanovenie, keď po správnosti uvedené ustanovenia majú dispozitívny charakter, čo nakoniec vyslovil i Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom rozsudku zo dňa 24. mája 2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011. V dôsledku takejto nesprávnej interpretácie citovaného ustanovenia správne orgány oboch stupňov dospeli k záveru, že nájomca (spoločnosť SULKA, s.r.o. Dubnica nad Váhom) bol povinný napriek obsahu nájomnej zmluvy len na úhradu drobných opráv v byte súvisiacich s jeho užívaním a nákladov spojených s bežnou údržbou bytu ako sú tieto definované v jednotlivých ustanoveniach nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., pod ktoré podľa názoru správnych orgánov oboch stupňov nemožno zahrnúť opravy vykonané nájomcom v roku 2008 v celkovej sume 3 394 173,07 SK, v dôsledku čoho správny orgán I. stupňa ako i žalovaný s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z.z.
považovali túto sumu (3 394 173,07 SK) za nepeňažný príjem prenajímateľa (žalobcu). Podľa žalobcu je evidentné, že správne orgány oboch stupňov sa vôbec neriadili právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011 a postupovali v rozpore s ním.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktorú si súd od neho vyžiadal, navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný poukázal na to, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že nájomca (spoločnosť SULKA, s.r.o. Dubnica nad Váhom) vynaložil na opravu rodinného domu s jednou bytovou jednotkou vo vlastníctve žalobcu v roku 2008 sumu 3 394 173,07 SK, pričom žalobca ako prenajímateľ tieto náklady nájomcovi neuhradil, pretože sa na ich úhradu podľa zmluvy nezaviazal. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že aj keď sa prenajímateľ s nájomcom dohodli inak, ako je uvedené v § 664 Občianskeho zákonníka a v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v zrušujúcom rozsudku zo dňa 24. mája 2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011 daňové orgány túto dohodu akceptujú, pričom z rozsahu opráv vykonaných nájomcom je nepochybné, že o sumu 3 394 173,07 SK bola zvýšená hodnota uvedenej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že správca dane ako aj žalovaný nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalovaný naopak tvrdí, že správca dane postupoval v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011, keď vo svojom rozhodnutí zhrnul zistené skutočnosti a s poukazom na príslušné ustanovenia zákonu posúdil, že vykonané stavebné práce majú charakter opravy. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane ako aj žalovaný rešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj v tom, že zmluvné strany si v nájomnej zmluve upravili vzájomné povinnosti inak, ako je v ustanovení § 664 Občianskeho zákonníka. To však podľa názoru žalovaného nič nemení na skutočnosti, že takto dohodnuté opravy zahrnuté na jednej strane do daňových výdavkov nájomcu (spoločnosti SULKA, s.r.o. Dubnica nad Váhom), na daňové účely predstavujú na druhej strane nepeňažné plnenie prenajímateľa (žalobcu), ktoré je na účely zákona o Dani z príjmov zdaniteľným príjmom.
Krajský súd v Trenčíne preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 247 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania, pretože to nie je v rozpore s verejným záujmom (§ 250f O.s.p.), v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j ods. 3 O.s.p. argumentum a contrario) a ustálil, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 12. decembra 2012, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Šrá zo dňa 2. októbra 2012, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 vo výške 22 027,71 euro, keď správca dane ustálil, že výdavky v roku 2008 v celkovej sume 3 394 173,07 SK vynaložené nájomcom (spoločnosťou SULKA, s.r.o. Dubnica nad Váhom) na vykonané opravy prenajatých priestorov (vo vlastníctve žalobcu), ktoré vykonal nájomca so súhlasom prenajímateľa (žalobcu), zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu v roku 2008, a ktoré prenajímateľ nájomcovi neuhradil, sú nepeňažným príjmom prenajímateľa, a to podľa podmienok ustanovených v § 2 písm. c/ a § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov v zdaňovacom období roka 2008, v ktorom sa oprava vykonala a výdavky boli zahrnuté do základu dane nájomcu.
Právnou otázkou, ktorá je podstatou sporu medzi žalobcom a žalovaným je otázka, či výdavky nájomcu na opravy prenajatého rodinného domu sú nepeňažným príjmom prenajímateľa podľa § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov a ak áno, za splnenia akých podmienok.
Zo správneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva:
Rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008 už vyrubil správca dane žalobcovi dodatočným platobným výmerom č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Baš zo dňa 17. septembra 2010,
a to vo výške 30 201,38 €, ktoré rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa bolo na základe odvolania žalobcu zmenené rozhodnutím žalovaného č. I/XXX/XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 21. decembra 2010 tak, že vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 sa znižuje na sumu 22 027,71 euro. Správnu žalobu žalobcu voči uvedenému rozhodnutiu žalovaného zo dňa 21. decembra 2010 č. I/XXX/XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom zo dňa 4. mája 2011, č.k. 11S/19/2011 - 52 ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, o ktorom na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 24. mája 2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/19/2011 - 52 zo dňa 4. mája 2011 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/ XXX/XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 21. decembra 2010 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný následne svojím rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 2. augusta 2012 zrušil dodatočný platobný výmer správneho orgánu I. stupňa č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Baš zo dňa 17. septembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to s poukazom na zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý v podrobnostiach odkázal, pričom žalovaný správnemu orgánu I. stupňa nariadil v ďalšom konaní, a to vzhľadom na rozsah a charakter vykonaných stavebných prác ako aj finančný rozsah posúdiť, či vykonané opravy majú vôbec charakter opravy.
V zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/37/2011 zo dňa 24. mája 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal právny názor, podľa ktorého citované ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka nemá kogentnú povahu, a preto nie je vylúčené, aby si zmluvné strany v nájomnej zmluve uvedené povinnosti upravili inak. Dohoda, podľa ktorej nájomca bude znášať všetky náklady na údržbu prenajatej veci, pričom tieto povinnosti nebude mať prenajímateľ, nie je vylúčená. Ako dodal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom rozsudku, v posudzovanom prípade nešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. Nad rámec vyššie uvedeného však Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že skutočnosť, že osoba prenajímateľa bola totožná s osobou konateľa spoločnosti, ktorá si prenajíma za takýchto okolností priestory s akútnou nutnosťou vykonania dodatočných stavebných úprav (resp. opráv), je opodstatneným zdrojom pochybností o racionálnosti takéhoto nájomného vzťahu. V citovanom zrušujúcom rozsudku sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal i námietkou žalobcu, že predmetná vec sa mala posudzovať podľa zákona č. 116/1990 Zb., ktorú námietku Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil ako nedôvodnú. V závere zrušujúceho rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky vytkol správnemu orgánu nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia, keď správny orgán sa dôsledne nezaoberal a nezdôvodnil, či posudzované vykonané stavebné práce majú vôbec charakter opravy.
Dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Trenčín zo dňa 2. októbra 2012, č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX/Šrá bol žalobcovi opakovane v zmysle § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 vo výške 22 027,71 euro, keď správca dane ustálil, že výdavky vynaložené nájomcom (spoločnosťou SULKA, s.r.o. Dubnica nad Váhom) na vykonané opravy prenajatých priestorov (vo vlastníctve žalobcu), ktoré vykonal nájomca so súhlasom prenajímateľa (žalobcu), zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu v roku 2008, a ktoré prenajímateľ nájomcovi neuhradil, sú nepeňažným príjmom prenajímateľa, a to podľa podmienok ustanovených v § 2 písm. c/ a § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov v zdaňovacom období roka 2008, v ktorom sa oprava vykonala a výdavky boli zahrnuté do základu dane nájomcu. Pokyn žalovaného (aby správca dane posúdil, či vykonané opravy majú charakter opráv) správca dane rešpektoval tým, že na výzvu správcu dane predložil žalobca odborný posudok č. 110/2010 zo dňa 24. júna 2010 vo veci posúdenia stavebných prác predmetného rodinného domu od znalca v odbore stavebníctva, V. Y. C., z ktorého vyplynulo, že posudzované vykonané stavebné práce majú charakter opravy. Uvedené stanovisko potvrdzuje i tá skutočnosť, že Obec Q. na výzvu správcu dane potvrdila, že žalobcovi nebolo vydané stavebné povolenie na stavebné práce, ktoré by bolo potrebné, ak by boli na nehnuteľnosti vykonané iné práce ako opravy (rekonštrukcia, modernizácia, technické zhodnotenie).
Proti rozhodnutiu správneho orgánu I. stupňa podal žalobca odvolanie, pričom námietky žalobcu uvedené v odvolaní týkajúce sa dopočítania nepeňažného príjmu do zdaniteľných príjmov žalobcu sú zhodné s námietkami uvedenými v správnej žalobe.
O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil s tým, že správca dane správne posúdil, že predmetné opravy vykonané nájomcom predstavujú v roku 2008 nepeňažné plnenie prenajímateľa (žalobcu), ktoré je jeho príjmom.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorá je podstatou sporu, t.j. či výdavky nájomcu na opravy prenajatého rodinného domu sú nepeňažným príjmom prenajímateľa podľa § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov, Krajský súd v Trenčíne zastáva právny názor totožný s právnym názorom žalovaného, t.j. že výdavky nájomcu v prejednávanej veci na opravy prenajatého rodinného domu vo vlastníctve žalobcu ako prenajímateľa sú jeho nepeňažným príjmom podľa § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov. Pokiaľ žalovaný dospel k takémuto právnemu názoru, jeho právny názor je správny a v žiadnom prípade nie je v rozpore s právnymi názormi vyslovenými v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V citovanom zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyslovil právny názor, že výdavky nájomcu v prejednávanej veci na opravy prenajatého rodinného domu nie sú nepeňažným príjmom žalobcu ako prenajímateľa. V citovanom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka nemá kogentnú povahu, že v posudzovanom prípade nešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve, a že predmetná vec sa nemá posudzovať podľa zákona č. 116/1990 Zb.. Preto pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že výdavky nájomcu na opravy prenajatého rodinného domu sú v prejednávanej veci nepeňažným príjmom žalobcu podľa § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov, nemôže byť takýto právny názor v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Najvyšší súd Slovenskej republiky opačný právny názor nevyslovil).
Podľa § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení do 31. decembra 2008, nepeňažným príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy prenajatého hmotného majetku zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve.
Pre správnu interpretáciu vyššie citovaného ustanovenie zákona je potrebné si uvedomiť základný zmysel tohto ustanovenia. Citované ustanovenie je ustanovením daňového zákona, a preto pri jeho interpretácii nemožno ponechať stranou záujem štátu (ide o fiškálny záujem štátu), aby si daňové subjekty plnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu a aby svoje daňové povinnosti neobchádzali (daňové zákony je potrebné interpretovať tak, aby dávali zmysel z pohľadu daňového a účtového). Z tohto pohľadu je súd toho názoru, že v citovanom ustanovení § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov je pre posúdenie toho, či ide o nepeňažný príjem na strane prenajímateľa rozhodujúcou skutočnosťou len to, či výdavky, ktoré nájomca vynaložil na opravy prenajatého hmotného majetku si nájomca zahrnul do svojich daňových výdavkov. Tak ako to správne a výstižne vyjadril v napadnutom rozhodnutí žalovaný, opravy zahrnuté na jednej strane do daňových výdavkov nájomcu sú zákonite na strane prenajímateľa jeho zdaniteľným príjmom vo forme nepeňažného plnenia. Nie je absolútne rozhodujúce, či takéto výdavky si zmluvné strany dojednali v nájomnej zmluve, alebo ide o výdavky nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. Oboje výdavky (aj výdavky dohodnuté v zmluve a aj tie, ktoré sú nad rámec dohody), za stavu, že si ich nájomca zahrnie do svojich daňových výdavkov, sú nepeňažným príjmom prenajímateľa, ktorý podlieha dani z príjmu. Práve na zdôraznenie uvedeného je v citovanom ustanovení § 17 ods. 23 zákona o Dani z príjmov použité slovíčko „aj“. Základným zmyslom citovaného ustanovenia je práve to, aby bola zachovaná rovnováha v tom zmysle, že pokiaľ sa investícia do hmotného majetku (oprava, rekonštrukcia, technické zhodnotenie) prejaví u jedného subjektu (nájomcu) ako daňový výdavok, musí sa u iného subjektu (prenajímateľa) prejaviť ako príjem podliehajúci dani. Uvedená „rovnováha“ nemôže byť závislá od toho, či si zmluvné strany (nájomca a prenajímateľ) dohodnú zhodnotenie prenajatej veci v nájomnej zmluve, alebo takéto zhodnotenie bude vykonané nad rámec povinností nájomcu. Kladenie dôrazu na skutočnosť (tak ako to robí žalobca), či ide o investície v zmluve dohodnuté, alebo investície nad rámec povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy, preto nie je správnou interpretáciou citovaného
ustanovenia. Krajský súd nemôže v tejto súvislosti neuviesť, že skutočnosť, že osoba prenajímateľa v prejednávanej veci je totožná s osobou konateľa a spoločníka spoločnosti, ktorá si prenajíma predmetný rodinný dom, nie je len opodstatneným zdrojom pochybností o racionálnosti takéhoto nájomného vzťahu, ale sa javí i ako snaha tej istej osoby (žalobcu ako prenajímateľa a zároveň ako konateľa a spoločníka nájomcu) získať výhodu vo forme uplatnenia si daňových výdavkov bez toho, aby bol v rovnakom rozsahu zaťažený zdaniteľným príjmom. Interpretácia citovaného ustanovenia tak ako ju súdu predostiera žalobca by uvedené praktiky umožňovala, čo je zjavne v rozpore s účelom citovaného ustanovenia, a to o to viac, že ide o ustanovenie daňového zákona. Už len z tohto dôvodu sa súd nemohol stotožniť s takouto interpretáciou citovaného ustanovenia zo strany žalobcu. Pokiaľ teda správca dane ako aj žalovaný ustálili, že opravy vynaložené zo strany nájomcu a zahnuté do jeho daňových výdavkov predstavujú z pohľadu daňového práva na druhej strane nepeňažné plnenie prenajímateľa (žalobcu), je takýto právny názor správny. Krajský súd v Trenčíne záverom opakovane zdôrazňuje, že takýto prijatý právny názor nie je v žiadnom smere v rozpore s právnymi názormi vyslovenými v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011.
Krajský súd v Trenčíne po prieskume zákonnosti napádaných rozhodnutí a procesných postupov predchádzajúcich ich vydaniu konštatuje, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o Dani z príjmu. Krajský súd vyhodnotil rozsah a dôvody žaloby vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalovaného po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu, pričom súd musel skonštatovať, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. S poukazom na uvedené je zrejmé, že Krajský súd považuje námietky žalobcu uvedené v žalobe za nedôvodné. Krajský súd v Trenčíne v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Krajský súd v Trenčíne teda nemohol inak ako žalobu zamietnuť. Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom.
Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, písomne, cestou tunajšieho krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.