Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/50/2011

Najvyšší súd 1ObdoV/50/2011 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: I., a. s., v likvidácii, so

sídlom: H., K., IČO: X., zast. advokátom JUDr. Z. K., so sídlom: H., X. K. proti

žalovanému: S. - S. Š. H. R. S., so sídlom: P., B., IČO: X., o zaplatenie 64 003 583,31 Sk,

vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. , na dovolanie žalobcu proti

uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2011, č. k. 3Obo/153/2010-

251, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa uznesením zo 16. augusta 2010, č. k.

-227 rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku žalobcovi.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 138 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ), z ktorého vyplýva, že pre posúdenie dôvodnosti žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov sú rozhodujúce majetkové pomery účastníka, výška

súdneho poplatku, povaha spoplatňovaného úkonu, posúdenie svojvoľnosti a zrejmej

bezúspešnosti uplatnenia alebo bránenia práva. Uviedol, že zákon síce bližšie nedefinuje

pojem „pomery účastníka“, bezpochyby však nemôže ísť o také pomery, ktoré vyplývajú

z podnikateľskej činnosti. Poukázal na zvláštny charakter účastníkov konaní v obchodných

veciach a vzťahy, ktoré sú predmetom týchto konaní a uviedol, že účasť v súdnych konaniach

súvisiacich s podnikaním je súčasťou podnikateľskej činnosti, ktorá so sebou nesie riziko

neúspechu v podnikaní a obchodná spoločnosť si prostriedky na krytie výdavkov, ktoré sú

2

s tým spojené, musí vytvoriť z vlastných zdrojov. Pokiaľ by súd akceptoval žiadosť

o oslobodenie od súdnych poplatkov s odôvodnením, že spoločnosť nemá peňažné

prostriedky na jeho úhradu, znamenalo by to prechod časti rizika spojeného s podnikaním

z podnikateľa na štát. Osobitne zdôraznil, že žalobcu nemožno podrobiť rovnakému merítku

ako sociálne slabú fyzickú osobu, ktorá nevlastní žiaden majetok väčšieho rozsahu. Pomery

žalobcu by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov len v prípade, ak by sa dostal

do ťaživej finančnej situácie z dôvodu vyššej moci, napr. vzhľadom na nepredvídateľné

okolnosti, ktoré nemajú pôvod v podnikaní. K splneniu podmienky zrejme bezúspešného

uplatňovania alebo bránenia práva súd uviedol, že v tomto prípade ide o určitú prejudíciu

výsledku sporu, preto nepriznanie oslobodenia z uvedeného dôvodu treba starostlivo

zvažovať. V tejto súvislosti zdôraznil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzhliadol

dôvod na pripustenie dovolania, nakoľko postup konajúceho súdu bol zákonný. V prípade, ak

nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva žalobcu voči žalovanému

a žalobca bude úspešný, bude žalovaný zaviazaný k úhrade trov konania súdnych poplatkov.

Na základe konštatovaných skutočností súd prvého stupňa žiadosti žalobcu o oslobodenie

od súdnych poplatkov nevyhovel.

Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, uznesením

z 31. októbra 2011, č. k. -251, napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako

vecne správne podľa potvrdil. V dôvodoch uznesenia uviedol, že žalobca návrh

na oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie odôvodňuje svojím právom na spravodlivé

súdne konanie, pretože je toho názoru, že postupom odvolacieho súdu, ktorý pri vyhlásení

rozhodnutia vo veci samej, svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil, bolo porušené jeho

právo na spravodlivý súdny proces. Zo spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobca

podal sťažnosť aj na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju pre nedostatok právomoci

odmietol. Žalobca právo na priznanie práva na oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie

vyvodzuje z tvrdenia, že prípadné zaplatenie súdneho poplatku by viedlo k možnému zániku

spoločnosti a tým aj k ohrozeniu pracovných miest. Odvolací súd preukázanie pomerov

žalobcu odôvodňujúcich oslobodenie od súdneho poplatku celkom alebo sčasti nemal

za preukázané ani z návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov (č. l. 226), ani

z jeho odvolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 16. augusta 2010, č. k.

-227. K tvrdeniam žalobcu, že samotné konanie ovplyvnilo stabilitu obchodnej

spoločnosti, že dovolanie smeruje predovšetkým proti porušovaniu zákona zo strany

odvolacieho súdu, ďalej že spoločnosť žalobcu z dôvodu viacerých sporov si nemôže dovoliť

3

uhrádzať priebežné náklady s tým spojené, odvolací súd uviedol, že tieto tvrdenia nie sú

preukázaním pomerov účastníka, ktoré by odôvodňovali právo na oslobodenie od poplatkovej

povinnosti. Uviedol, že predmetom dovolania je zaplatenie pohľadávky, ktorú žalobca získal

zmluvou o postúpení za odplatu. Žalobca musel predpokladať, že zaplatenie pohľadávky,

ktorú kúpil, nebude možné vydobyť bez súdneho sporu a že s vedením sporu mu vzniknú

priebežné nálady. K námietke žalobcu, že s vymáhaním jeho kúpených pohľadávok mu

vznikajú náklady, ktoré ohrozujú stabilitu jeho obchodnej spoločnosti, ako aj stabilitu

pracovných miest, odvolací súd zopakoval, že nejde o preukázanie pomerov účastníka,

pre ktoré by právo na oslobodenie od poplatkovej povinnosti bolo možné priznať.

Konštatoval, že preukázaním pomerov zakladajúcich dôvod pre priznanie práva

na oslobodenie od poplatkovej povinnosti nie je ani subjektívny názor účastníka ohľadne

nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia súdom pri jeho vyhlásení. Uviedol, že poplatková

povinnosť je zákonom stanovená povinnosť, ktorej nie je možné zbaviť sa z dôvodu, že jej

plnenie ohrozuje stabilitu obchodnej spoločnosti.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 23. novembra 2011.

Proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote

dovolanie žalobca (ďalej tiež ako dovolateľ) argumentujúc, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v a , podľa ktorých dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom, zároveň že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ zároveň argumentoval tým,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že o jeho odvolaní vo veci

priznania oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodoval rovnaký senát, ktorý predtým

rozhodol o jeho odvolaní v merite veci, voči ktorému podal dovolanie. Na základe toho mu

Krajský súd v Bratislave vyrubil súdny poplatok za dovolanie.

Dovolateľ zároveň poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

-12 (č. l. 244), v ktorom vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. (ide o konanie o odvolaní žalobcu vo veci samej) vyslovil

názor, že na základe námietok tvrdených v sťažnosti bolo prípustné podať proti rozsudku

najvyššieho súdu dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom prislúcha

rozhodovať najvyššiemu súdu (str. 4 citovaného uznesenia). V tejto súvislosti sa dovolateľ

4

zameral na pochybenia odvolacieho súdu vo veci samej a vytkol mu, že sa neviazal

odvolacími dôvodmi žalobcu, vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania, rozsudok ústne

neodôvodnil, v jeho písomnom vyhotovení odvolanie neodôvodnil, ani nevyhodnotil hlavné

dôkazy žalobcu. V ďalšej časti svojho dovolania žalobca namietol, že je neprípustné, aby

senát, voči rozhodnutiu ktorého smeruje dovolanie, rozhodoval, či odpustí súdny poplatok

za dovolanie alebo nie. V závere dovolania žalobca poukázal na to, že od 1. januára 2011 je

spoločnosť v likvidácii s malými finančnými možnosťami a v prípade nutnosti bude nútená

postúpiť pohľadávku na zamestnanca namiesto výplat. Z uvedených dôvodov žalobca

navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmeniť tak, že mu súd oslobodenie

od súdnych poplatkov prizná.

K dovolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s , odmietnuť.

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie

súdu prvého stupňa ( ), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b/ veta prvá ). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti

5

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ďalej ak ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ak ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa , ustanovenia

odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej

pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu

vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje

uznesením.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave

ako súdu prvého stupňa nezmenil, naopak potvrdil ho, pričom vo výrokovej časti prípustnosť

dovolania nevyslovil. Z dôvodu, že v predmetnom prípade sa nejedná ani o ďalšie druhy

rozhodnutí podľa 239 ods. 2 , je nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle

ustanovenia § 239 prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Ak je

totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ , možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239

vylúčené.

Vady vymenované v písm. a/ až g/ , majú za následok tzv. zmätočnosť

rozhodnutia.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vady konania podľa § 237 písm. f/ a písm. g/

, v zmysle ktorých dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

6

súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, zároveň

že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či postupom súdov bola žalobcovi

odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle sa rozumie taký

vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré sú mu priznané za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je

z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Dovolateľ vadu, ktorá mala spôsobiť odňatie jeho možnosti konať pred súdom, bližšie

nekonkretizoval, preto sa dovolací súd komplexne zaoberal so všetkými skutočnosťami, ktoré

by mohli spôsobiť znemožnenie realizácie jeho procesných práv, osobitne sa zameral

na dodržanie požiadavky riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave výzvou z 1. júla 2010, č. k.

-222 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za dovolanie vo výške

33 193,- eur, a to podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, § 6 ods. 2 zákona

č. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Žalobca vzápätí

písomným podaním z 3. augusta 2010 (č. l. 226) požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku.

Po tom, ako Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa oslobodenie žalobcovi nepriznal

(č. l. 227), odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa

potvrdil (č. l. 251).

Podľa , , v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania

odvolacieho súdu, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7

Niet žiadnych pochybností, že odvolací súd postupoval v súlade s citovaným

ustanovením, keď okrem skonštatovania správnosti prvostupňového rozhodnutia sa vyjadril aj

k tvrdeniam žalobcu zakladajúcim podľa jeho názoru právo na oslobodenie od súdneho

poplatku. Naviac, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia rešpektuje aj ust. § 157 ods. 2

, ktoré sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (). Aj napriek vyššie ustanoveným možnostiam je

rozhodnutie odvolacieho súdu náležite odôvodnené, do svojho odôvodnenia pojal kľúčové

argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdil a z tohto

dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Najvyšší súd ako

súd odvolací sa dostatočným spôsobom vysporiadal s obidvomi podmienkami nevyhnutnými

pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a poukázal na špecifickú črtu konaní,

účastníkmi ktorých sú podnikateľské subjekty povinné znášať riziko podnikania.

Na základe uvedeného je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd pri odôvodnení

svojho rozhodnutia postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil

uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv

a oprávnených záujmov.

K vade konania podľa dovolateľ namietol rozhodovanie o jeho

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov v rovnakom senáte, ktorý už skôr rozhodol

o jeho odvolaní v merite veci (senát JUDr. Jany Zemaníkovej).

Nestotožňujúc sa s dôvodnosťou tejto dovolacej námietky, dovolací súd zdôrazňuje, že

v prípade rozhodovania o priznaní alebo nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov ide

o rozhodovanie o podmienke vedenia súdneho konania založenej na povinnosti poplatníka

zaplatiť súdny poplatok. Uznesenie, ktorým sa o oslobodení rozhoduje, sa dotýka vzťahu

poplatník (v tomto prípade žalobca) a štát, pričom žalovaný do riešenia tohto vzťahu

nevstupuje. Skutočnosť, že o žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdneho poplatku za

dovolanie rozhodoval rovnaký senát, ktorý predtým rozhodol o jeho odvolaní v merite veci a

proti rozhodnutiu ktorého dovolanie smeruje, nie je vadou konania podľa § 237 písm. g/

8

, a teda nebol dôvod na vylúčenie v merite veci konajúceho senátu z konania

o priznaní, resp. nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku.

Dovolací súd poukazuje tiež na písomné podanie žalobcu z 18. novembra 2010

(č. l. 235), ktorým vzniesol námietku zaujatosti voči senátu JUDr. Zemaníkovej vo veci

dôvodiac, že je nezákonné, aby o odpustení súdneho poplatku rozhodoval ten

istý senát, ktorý rozhodoval o jeho odvolaní v merite veci. V tejto súvislosti Najvyšší súd

Slovenskej republiky listom z 24. novembra 2010, č. k. (č. l. 234), vrátil

podanie žalobcu senátu 3Obo bez rozhodnutia o námietke zaujatosti v zmysle § 15a ods. 5

s odôvodnením, že pokiaľ sa námietka zaujatosti týka postupu sudcu, resp. súdu

v konaní o prejednávanej veci, súd na takúto námietku neprihliada a vec sa nadriadenému

súdu ani nepredkladá.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie žalobcu

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady uvedené

v a (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia)

zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa

veta prvá v spojení s , ako neprípustné odmietol,

a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a . Žalovaný bol v dovolacom

konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy

v dovolacom konaní nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 24. mája 2012

JUDr. Alena Priecelová

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.

9