Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/60/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa w. s. r. o., so sídlom

v M., zastúpeného JUDr. J. G., advokátom v K., proti odporcovi JUDr. J. P., súdnemu

exekútorovi v B., o 804, 42 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 8. decembra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z

8. decembra 2010 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 24 234 Sk

( 804,42 € ) titulom bezdôvodného obohatenia . Uplatnený nárok skutkovo vymedzil tým, že

na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu podal oprávnený ( B. – T. s.

r. o., so sídlom v B. ) proti nemu ako povinnému návrh na vykonanie exekúcie.

Upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané 27. decembra 2005 a doručené mu 4.

januára 2006. Reagoval naň oznámením z 18. januára 2006 , že dobrovoľne zaplatil trovy

konania, trovy právneho zastúpenia v súdnom a exekučnom konaní, keď vymáhaná istina (

169 845, , 83 € ) bola na účet oprávneného zaplatená 25. decembra 2005 t. j.

ešte pred vydaním upovedomenia. Napriek uvedeným skutočnostiam odporca ( súdny

exekútor ) vydal dňa 26. januára 2006 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke na celý nárok priznaný v exekučnom konaní, exekúcia bola 3.

2

februára 2006 vykonaná a z jeho účtu bola odpísaná nesprávne určená suma 55 735 Sk (

1 850, 06 € ) rovnajúca sa výške odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom ( odporcom ). Tento

mal nárok len na odmenu vo výške 50 % a keďže vlastným konaním vymohol len

úroky z omeškania ( 32 271 Sk – 1 071, 20 € ) patrila mu len z tejto časti odmena

v plnej výške . Preto správne určená odmena mala byť vo výške 26 471, 43 Sk ( 878, 69 € )

s 19 % DPH ( 5 029, 57 Sk – 166, 95 € ) , spolu vo výške 31 501 Sk ( 1 045, 64 € )

a suma 24 234 Sk ( 804, 42 € ) je bezdôvodným obohatením získaným odporcom na jeho

úkor.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 27. novembra 2007 č. k. – 47

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 24 234 Sk ( 804, 42 € ) spolu so 6

% úrokom z omeškania od 3. februára 2006 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania

20 856 Sk ( 692, 29 € ) , všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, že

navrhovateľ dňa 30. decembra 2005 uhradil istinu ( na základe právoplatného a

vykonateľného platobného rozkazu ) a dňa 18. januára 2006 trovy konania , trovy právneho

zastúpenia súdneho a exekučného konania . V tejto časti bolo preto povinnosťou súdneho

exekútora upustiť od exekúcie. Námietku odporcu, že tak urobiť nemohol z dôvodu absencie

súhlasu oprávneného, považoval za nedôvodnú, pretože exekútor oprávnenému postup podľa

§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku nenavrhol . Za splnenú považoval súd aj podmienku

vyplývajúcu z ustanovenia § 47 ods. 3 Exekučného poriadku , lebo navrhovateľ ( povinný )

istinu, trovy konania a trovy právneho zastúpenia v súdnom a exekučnom konaní , spolu

v sume 200 172 Sk ( 6 644, 49 € ) zaplatil 18. januára 2006 pred uplynutím lehoty na

podanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie ( lehota uplynula 23. januára 2006).

Preto odporcovi ( súdnemu exekútorovi ) vznikol nárok na odmenu z istiny ( 169 845 Sk –

5 637, 82 € ) , trov konania ( 8 490 Sk – 281, 82 € ) a trov právneho zastúpenia ( 14 042 Sk

– 466, 10 € a 7 795 Sk – 258, 75 € ) vo výške 50 % t. j. v sume 20 017 Sk ( 664, 44 €) .

Súdny exekútor ( odporca ) vymohol len úroky z omeškania v sume 32 271 Sk

( 1 071, 20 €) , z ktorej sumy má nárok na odmenu vo výške 6 454 Sk ( 214, 23 € ) . Preto

spolu si mal súdny exekútor uplatniť odmenu v sume 31 501 Sk – 1 045, 64 € ( 26 471, 43

Sk – 878, 69 € a 19 % DPH ), nie v sume 55 735 Sk ( 1 850, 06 € ). Rozdiel týchto súm

predstavuje bezdôvodné obohatenia získané odporcom na úkor navrhovateľa. O úrokoch

z omeškania rozhodol podľa a o trovách konania podľa

3

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 15. októbra 2008 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol a odporcovi

náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 1 452 Sk ( 48, 20 € ) v lehote 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že podľa ustanovenia § 27a vyhlášky č. 288/1995

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení v exekučných konaniach

začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov.

V danom prípade exekúcia a exekučné konanie proti navrhovateľovi ( ako povinnému )

začali 18. novembra 2005 doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným ( § 36 ods.

2 Exekučného poriadku ). V porovnaní so súdom prvého stupňa bol odvolací súd toho

názoru , že odporcovi ( súdnemu exekútorovi ) patrila v súlade s ustanovením § 47 ods. 3

Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005 ( ktoré treba aplikovať aj na

exekučné konania začaté do tohto dátumu ) odmena vo výške 20 % zo základu t. j. zo

sumy, ktorú povinný 30. decembra 2005 uhradil ( z istiny vo výške 200 169 Sk – 6 644, 39

€ ) . Konštatoval, že v právnej praxi boli na predmetnú otázku rozdielne právne názory,

lebo zo zákona expressis verbis nevyplýva, či v prípade plnenia povinným po začatí

exekučného konania, ale pred vydaním upovedomenia o začatí exekúcie, má súdny

exekútor nárok na odmenu. Bol toho názoru , že aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy

mal súdny exekútor nárok na odmenu vo výške 10 % zo základu na jej určenie v prípade ,

ak došlo k upusteniu od vykonania exekúcie , čo bolo možné len za predpokladu , že povinný

zaplatil aj trovy exekúcie. V danej veci povinný ( navrhovateľ ) uhradením istiny ( nie aj

trov exekúcie ) uhradil len časť vymáhanej pohľadávky . Preto správne súdny exekútor

vymáhal príslušenstvo a časť trov, z ktorého dôvodu má nárok na odmenu vo výške 20 %

zo základu na jej určenie. Ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku upravuje výšku

trov súdneho exekútora za podmienok , ak povinný uhradí pohľadávku po začatí

exekučného konania , ale pred uplynutím lehoty na podanie námietok za predpokladu, že

bola uhradená celá ( nie čiastočná ) pohľadávka v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia

od vykonania exekúcie ( § 46 ods. 3 Exekučného poriadku ). O trovách prvostupňového

konania rozhodol podľa a o trovách odvolacieho konania podľa

ods. 1 v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2010 sp. zn.

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu tzv. inej vady

4

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a spočívajúcej v jeho nepreskúmateľnosti . Uviedol, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal s námietkami odporcu týkajúcimi sa charakteru právneho vzťahu

medzi účastníkmi konania , z ktorého je vyvodzovaný navrhovateľom uplatnený nárok , t. j.

či ide alebo nejde o vzťah občianskoprávny. Z obsahu návrhu ( ako aj z vyjadrení

navrhovateľa ) je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej sumy titulom

bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní navrhovateľ považoval za relevantnú

skutočnosť, že v exekučnom konaní ( ako povinný ) zaplatil súdnemu exekútorovi

( odporcovi ) vykonávajúcemu exekučnú činnosť vyššiu odmenu. Teda svoj nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia vyvodzoval z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním

ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú

činnosť a vzťahu, ktorý sa zrejme netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života

fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby. Preto na posúdenie opodstatnenosti

uplatneného nároku bolo v prvom rade treba jednoznačne ustáliť, či išlo medzi povinným

( navrhovateľom ) ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom ( odporcom )

vykonávajúcim exekučnú činnosť o vzťah vyplývajúci zo súkromného práva , alebo

o verejnoprávny vzťah , pričom treba vychádzať aj z právneho postavenia súdneho

exekútora definovaného Exekučným poriadkom. Následne potom posúdiť, či vzhľadom na

povahu tohto vzťahu mohlo dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému

obohateniu podľa tým, že povinný ( odporca ) zaplatil za

výkon exekučnej činnosti odmenu , výška ktorej presahuje sumu zodpovedajúcu

príslušnému právnemu predpisu a ak áno, či ( ne ) došlo k vyplateniu odmeny v rozpore

s právnymi predpismi. Treba zdôrazniť, že navrhovateľ je povinný návrhom uplatnený nárok

vymedziť iba skutkovo. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie

pod určitú právnu normu je úlohou súdu. Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na

základe skutkových okolností , so zreteľom na povahu ktorých prichádza do úvahy možnosť

podriadenia návrhom uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu , než je uvedená

v návrhu, musí vec posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je v návrhu

uvedený ( alebo správne uvedený ) právny dôvod požadovaného plnenia. Preto sa treba ( po

závere o povahe vzťahu medzi účastníkmi ) zaoberať aj otázkou, či nárok uplatnený

navrhovateľom ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia , nevyplýva zo vzťahu

zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi exekučného konania

v zmysle príslušného ustanovenia Exekučného poriadku.

5

Krajský súd v Bratislave ( v poradí druhým ) rozsudkom z 8. decembra 2010 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol a odporcovi

nepriznal náhradu trov prvostupňového a dovolacieho konania. Navrhovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 48, 19 € do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval pohľadávku

voči odporcovi ako súdnemu exekútorovi , bol by vzťah medzi nimi vzťahom

verejnoprávnym, keďže súdny exekútor má postavenie orgánu verejnej moci. Preto mal

navrhovateľ návrh uplatniť proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom

znení ( ďalej len zákon ). Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal uplatnenej pohľadávky

( 804,42 € ) s príslušenstvom z dôvodu, že odporca ako súdny exekútor mal nárok na

odmenu iba vo výške 50 % odmeny zo sumy 169 845 Sk , z trov konania v sume 8 490 Sk ,

z trov právneho zastúpenia 14 042 Sk a z trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní

vo výške 7 795 Sk, pretože súdny exekútor vymáhal a vymohol len úroky z omeškania vo

výške 32 271 Sk , z ktorej sumy mu patrí odmena v sume 6 454 Sk. Pohľadávku si uplatňoval

( návrhom ) titulom bezdôvodného obohatenia a v rámci odvolacieho konania titulom

náhrady škody . Keďže v čase podania návrhu ( 30. apríla 2007 ) bola už exekúcia ukončená

, lebo odporca vrátil dňa 6. februára 2006 poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru

odvolacieho súdu si mohol navrhovateľ svoj nárok uplatňovať voči odporcovi už len ako

voči fyzickej osobe. V takomto prípade bolo možné vzťah medzi účastníkmi konania

považovať za vzťah súkromnoprávny a navrhovateľovi by vznikol nárok na zaplatenie

uplatnenej pohľadávky titulom náhrady škody podľa všeobecných predpisov

o zodpovednosti za škodu. Keďže ale navrhovateľ podal návrh proti odporcovi ako súdnemu

exekútorovi t. j. proti orgánu verejnej moci , ktorým mu bola spôsobená škoda , pasívne

legitimovaným bola Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky , z ktorého dôvodu zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Navyše

odvolací súd trval na svojom pôvodnom stanovisku, že odporcovi ako súdnemu exekútorovi

patrila odmena vo výške 20 % zo základu v súlade s § 47 ods. 3 Exekučného poriadku

( s účinnosťou od 1. septembra 2005 ) , v ktorom je upravená výška trov exekučného

konania, ale za podmienky , ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania

skôr , ako mu uplynie lehota na podanie námietok, avšak musí ísť o uhradenie celej ( nielen

čiastočnej ) pohľadávky. V danom prípade neboli splnené podmienky pre určenie odmeny

6

( 50 % zo základu ) vyplývajúce z ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, pretože

súhlas oprávneného s upustením od vykonávania exekúcie nebol daný a navrhovateľ ako

povinný po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie ( 27. decembra 2005 ) plnil iba

čiastočne ( dňa 30. decembra 2005 uhradil istinu vo výške 169 845, 30 Sk, a dňa 18. januára

2006 uhradil trovy konania vo výške 8 490 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 14 042

Sk ). Neuhradené zostali úroky z omeškania a trovy exekúcie , z ktorého dôvodu odporca

( súdny exekútor ) vydal exekučný príkaz na vymoženie tejto zostávajúcej časti pohľadávky.

Súdny exekútor teda nebol oprávnený upustiť od vykonania exekúcie ( pohľadávka nebola

uhradená v celom rozsahu a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlas nedal

resp. takýto súhlas nebol od neho ani požadovaný ). O trovách prvostupňového konania

rozhodol podľa v spojení s , o trovách odvolacieho

konania podľa v spojení s a o trovách dovolacieho

konania podľa Ods. 1 v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol , aby

ho dovolací súd zmenil , jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov

dovolacieho konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/

), lebo čo sa týka výšky odmeny súdneho exekútora boli naplnené predpoklady na

postup podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Exekučného poriadku , kedy nemôže ísť o úhradu

celej pohľadávky tak ako to nesprávne vyložil odvolací súd. Takýto prípad upravuje § 46

ods. 3 Exekučného poriadku, kedy je exekútor povinný upustiť od exekúcie. Výklad

odvolacieho súdu by mal za následok, že jeden skutkový stav by upravovali dve rozdielne

ustanovenia jedného zákona, čo je nelogické. Tiež namietal inú vadu konania, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), pretože odvolací

súd sa napriek jeho argumentácii a povinnosti uloženej mu dovolacím súdom nezaoberal

posúdením uplatneného nároku ako nároku vyplývajúceho zo zodpovednosti za škodu podľa

príslušného ustanovenia Exekučného poriadku. Preto je jeho rozhodnutie v tomto smere

nepreskúmateľné.

Odporca navrhol dovolanie zamietnuť. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za

vecne správne vrátane výkladu ustanovenia § 46 ods. 3 a ustanovenia § 47 ods. 3

Exekučného poriadku. Trval na tom, že povinný nesplnil to, čo mu ukladal exekučný titul ,

plnil len čiastočne a absentoval súhlas oprávneného s upustením od vykonania exekúcie.

Preto vykonal exekúciu aj na zvyšok pohľadávky a od exekúcie neupustil , ale ju ukončil

7

vymožením zvyšku pohľadávky . Správne si preto vyčíslil aj odmenu v plnej výške. Podľa

jeho názoru z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 47 ods. 3 Exekučného

poriadku je nepochybné, že zákonodarca mal na mysli úhradu pohľadávky a nie úhradu časti

pohľadávky. Keďže povinný ( navrhovateľ ) pohľadávku neuhradil kompletne ani po doručení

mu upovedomenia o začatí exekúcie, voči exekúcii ani trovám exekúcie nepodal námietky,

trovy exekúcie neuhradil, dôvodne znášal aj konkrétny výkon exekúcie na vymoženie

zvyšku pohľadávky a trov exekúcie. Ak navrhovateľ považuje za škodu to, že znášal 20 % -

nú odmenu súdneho exekútora a nie 10 % - nú , tak vzhľadom na výkon exekúcie

neopodstatnene , nakoľko výšku odmeny mohol najlepšie ovplyvniť sám tým, že by uhradil

pohľadávku včas , najneskôr podľa § 47 ods. 3 Exekučného poriadku , prípadne mohol

v exekučnom konaní výšku trov exekúcie namietať. Tieto možnosti ale navrhovateľ nevyužil

a domáhal sa najprv bezdôvodného obohatenia , lebo súdny exekútor neupustil od vykonania

exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku a neskôr zmenil názor a poukazoval na

ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorého podmienky ale nenaplnil ( stále

plnil čiastočne ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) , proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ) , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu treba zrušiť.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/

v konaní došlo k vadám uvedeným v ,b/ konanie je postihnuté inou vadou

konania , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za

8

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy ( z úradnej

povinnosti ) , či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací

súd aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p, ( t. j. či v tejto veci nejde o prípad nedostatku právomoci

súdov, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa

mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom alebo

prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či nesprávne obsadeným súdom ). Dovolateľ vady

konania podľa nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto

prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia vyvodiť nemožno.

Rovnako vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmal dovolací

súd , či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania.

Inou vadou konania , na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v ustanovení nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná

nesprávnosť , ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní.

V preskúmavanej veci je konanie odvolacieho súdu postihnuté tzv. inou vadou

konania , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/

) .O vadu tejto povahy ide tiež vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie

je preskúmateľné.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáhal

navrhovateľ ( žalobca ) a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný )

prípadne iný účastník konania , stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil . Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach . Právo

účastníka konania a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva

z potreby transparentnosti služby spravodlivosti , ktorá je základnou náležitosťou každého

rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na

súdnu ochranu podľa , ktorého súčasťou je aj právo

na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať

a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

( ďalej len ESĽP ) , napr. rozsudok Garcia RUIZ v. Španielsko z 21. januára 1999 tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody , na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument ( Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997 , Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998 ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že účasťou obsahu základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a Listiny základných práv

a slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany , t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu

( uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. , uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn.

).

Pri zmene rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojím

rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie sa musí preto

v odôvodnení vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami ( uvedenými v odvolaní ) ,

ktoré majú podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Takto odvolací súd v danej veci ( ani po

zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia ) nepostupoval.

10

Je nepochybné, že navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie sumy 804, 42 €

( s príslušenstvom ) vyvodzoval z právneho vzťahu , ktorý vznikol medzi ním ako povinným

v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.

a odporcom ako súdnym exekútorom povereným na vykonanie exekúcie ( poverením z 7.

decembra 2005 ) na základe exekučného titulu - platobného rozkazu č. k.

z 22. júla 2005 , vydaného Okresným súdom Michalovce a návrhu oprávneného ( B. – T.

spol. s. r. o. Š. ) titulom odmeny za výkon exekučnej činnosti. Navrhovateľ vychádzal

z tvrdenia, že odmenu v návrhom uplatňovanej výške , ktorá bola odpísaná z jeho účtu

v banke dňa 3. februára 2006 na základe exekučného príkazu na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke vydaného odporcom ( súdnym exekútorom ) dňa

26. januára 2006 si odporca vyčíslil a vymohol ( z uvedených dôvodov ) neoprávnene (

odmena mu patrila vo výške 1 045, 04 € a nie vo výške odpísanej z účtu 1 850, 06 € ).

Povinnosťou navrhovateľa bolo uplatnený nárok vymedziť iba skutkovo. Právne

posúdenie zistených skutkových okolností a ich podradenie pod konkrétnu právnu normu už

bolo úlohou súdu bez ohľadu na skutočnosť, ako titul právneho dôvodu svojho nároku

navrhovateľ ( návrhom a v priebehu konania ) špecifikoval .

Pri posúdení opodstatnenosti skutkovým stavom vymedzeným nárokom ako

neoprávnene vyplatenej odmeny za výkon exekučnej činnosti bolo treba vychádzať

z jednoznačne ustáleného charakteru vzťahu medzi účastníkmi konania tak, ako najvyšší

súd uviedol v zrušujúcom uznesení. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v tomto

smere , vychádzajúce len z úvah o postavení odporcu v danom konaní ( ako súdneho

exekútora alebo len ako fyzickej osoby ) bez ich právneho zdôvodnenia a vedúce k

( neodôvodnenému ) záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu , je nejasné

a zmätočné. Až po ( jasne a zrozumiteľne odôvodnenom ) závere o povahe vzťahu medzi

účastníkmi konania sa mal odvolací súd zaoberať otázkou , či nárok uplatnený

navrhovateľom nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú

účastníkovi exekučného konania ( ktorým navrhovateľ bezpochyby bol ) .

Podľa Exekučného poriadku ak osobitný zákon (

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov ) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo

jeho zamestnanci v súvislosti s exekučnou činnosťou podľa tohto zákona.

11

Zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú ním ( alebo jeho zamestnancami )

v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti je upravená v citovanom ustanovení § 33

Exekučného poriadku ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu ( tak ako vo všeobecnosti za škodu ) sú vznik

škody a príčinná súvislosť medzi škodou exekučnou činnosťou.

Existenciou uvedeného zodpovednostného vzťahu sa odvolací súd nezaoberal

( napriek jeho usmerneniu najvyšším súdom ) , zotrval na svojom pôvodnom konštatovaní

o správnosti vyčíslenej a vymoženej odmeny bez toho, aby jej výšku konfrontoval

s príslušnými ustanoveniami vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov, keď odvolací súd

zaťažil konanie tzv. inou vadou konania , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci ( ) , rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie ( 243b ods. 3 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. mája 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta