Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/161/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S UD O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy

Trnkovej a členov senátu JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v právnej

veci navrhovateľa W.., so sídlom v M., zastúpeného J., advokátom v K., proti odporcovi J.,

súdnemu exekútorovi v B., o 804, 42 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2013 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 24 234 Sk

( 804,42 € ) titulom bezdôvodného obohatenia . Uplatnený nárok skutkovo vymedzil tým, že

na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu podal oprávnený

( B. ) proti nemu ako povinnému návrh na vykonanie exekúcie. Upovedomenie o začatí

exekúcie bolo vydané 27. decembra 2005 a doručené mu 4. januára 2006. Reagoval

naň oznámením z 18. januára 2006, že dobrovoľne zaplatil trovy konania,

trovy právneho zastúpenia v súdnom a exekučnom konaní, keď vymáhaná istina

( 169 845, , 83 € ) bola na účet oprávneného zaplatená 25. decembra

2

2005 t. j. ešte pred vydaním upovedomenia. Napriek uvedeným skutočnostiam odporca (

súdny exekútor ) vydal dňa 26. januára 2006 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke na celý nárok priznaný v exekučnom konaní,

exekúcia bola 3. februára 2006 vykonaná a z jeho účtu bola odpísaná nesprávne určená

suma 55 735 Sk ( 1 850, 06 € ) rovnajúca sa výške odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom (

odporcom ). Tento mal nárok len na odmenu vo výške 50 % a keďže vlastným

konaním vymohol len úroky z omeškania (32 271 Sk – 1 071, 20 €) patrila mu len z tejto

časti odmena v plnej výške . Preto správne určená odmena mala byť vo výške

26 471, 43 Sk ( 878, 69 € ) s 19 % DPH ( 5 029, 57 Sk – 166, 95 € ) , spolu vo

výške 31 501 Sk ( 1 045, 64 € ) a suma 24 234 Sk ( 804, 42 € ) je bezdôvodným obohatením

získaným odporcom na jeho úkor.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 27. novembra 2007 č. k. – 47

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 24 234 Sk ( 804, 42 € ) spolu

so 6 % úrokom z omeškania od 3. februára 2006 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania

20 856 Sk ( 692, 29 € ) , všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, že

navrhovateľ dňa 30. decembra 2005 uhradil istinu ( na základe právoplatného

a vykonateľného platobného rozkazu ) a dňa 18. januára 2006 trovy konania , trovy právneho

zastúpenia súdneho a exekučného konania. V tejto časti bolo preto povinnosťou súdneho

exekútora upustiť od exekúcie. Námietku odporcu, že tak urobiť nemohol z dôvodu absencie

súhlasu oprávneného, považoval za nedôvodnú, pretože exekútor oprávnenému postup podľa

§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku nenavrhol . Za splnenú považoval súd aj podmienku

vyplývajúcu z ustanovenia § 47 ods. 3 Exekučného poriadku , lebo navrhovateľ ( povinný )

istinu, trovy konania a trovy právneho zastúpenia v súdnom a exekučnom konaní, spolu

v sume 200 172 Sk ( 6 644, 49 € ) zaplatil 18. januára 2006 pred uplynutím lehoty

na podanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie (lehota uplynula

23. januára 2006 ). Preto odporcovi ( súdnemu exekútorovi ) vznikol nárok na odmenu

z istiny ( 169 845 Sk – 5 637, 82 € ) , trov konania ( 8 490 Sk – 281, 82 € ) a trov právneho

zastúpenia ( 14 042 Sk – 466, 10 € a 7 795 Sk – 258, 75 € ) vo výške 50 % t. j. v sume

20 017 Sk ( 664, 44 €) . Súdny exekútor ( odporca ) vymohol len úroky z omeškania v sume

32 271 Sk ( 1 071, 20 € ) , z ktorej sumy má nárok na odmenu vo výške 6 454 Sk (214, 23 € )

. Preto spolu si mal súdny exekútor uplatniť odmenu v sume 31 501 Sk – 1 045, 64 €

( 26 471, 43 Sk – 878, 69 € a 19 % DPH ), nie v sume 55 735 Sk ( 1 850, 06 € ). Rozdiel

týchto súm predstavuje bezdôvodné obohatenia získané odporcom na úkor navrhovateľa.

O úrokoch z omeškania rozhodol podľa a o trovách

konania podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 15. októbra 2008 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol a odporcovi

náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 1 452 Sk ( 48, 20 € ) v lehote 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že podľa ustanovenia § 27a vyhlášky č. 288/1995

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení v exekučných konaniach

začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov.

V danom prípade exekúcia a exekučné konanie proti navrhovateľovi ( ako povinnému )

začali 18. novembra 2005 doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným ( § 36 ods.

2 Exekučného poriadku ). V porovnaní so súdom prvého stupňa bol toho názoru , že

odporcovi ( súdnemu exekútorovi ) patrila v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005 ( ktoré treba aplikovať aj na exekučné

konania začaté do tohto dátumu ) odmena vo výške 20 % zo základu t. j. zo sumy, ktorú

povinný 30. decembra 2005 uhradil ( z istiny vo výške 200 169 Sk – 6 644, 39 € ) .

Konštatoval, že v právnej praxi boli na predmetnú otázku rozdielne právne názory, lebo

zo zákona expressis verbis nevyplýva, či v prípade plnenia povinným po začatí exekučného

konania, ale pred vydaním upovedomenia o začatí exekúcie, má súdny exekútor nárok

na odmenu. Bol toho názoru , že aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy mal súdny

exekútor nárok na odmenu vo výške 10 % zo základu na jej určenie v prípade , ak došlo

k upusteniu od vykonania exekúcie , čo bolo možné len za predpokladu , že povinný zaplatil

aj trovy exekúcie. V danej veci povinný ( navrhovateľ ) uhradením istiny ( nie aj trov

exekúcie ) uhradil len časť vymáhanej pohľadávky . Preto správne súdny exekútor vymáhal

príslušenstvo a časť trov, z ktorého dôvodu má nárok na odmenu vo výške 20 % zo základu

na jej určenie. Ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku upravuje výšku trov súdneho

exekútora za podmienok , ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania ,

ale pred uplynutím lehoty na podanie námietok za predpokladu, že bola uhradená celá

( nie čiastočná ) pohľadávka v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania

exekúcie ( § 46 ods. 3 Exekučného poriadku ). O trovách prvostupňového konania rozhodol

podľa a o trovách odvolacieho konania podľa

v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2010 sp. zn.

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu tzv. inej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a spočívajúcej v jeho nepreskúmateľnosti . Uviedol, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal s námietkami odporcu týkajúcimi sa charakteru právneho vzťahu

medzi účastníkmi konania , z ktorého je vyvodzovaný navrhovateľom uplatnený nárok,

t. j. či ide alebo nejde o vzťah občianskoprávny. Z obsahu návrhu ( ako aj z vyjadrení

navrhovateľa ) je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej sumy titulom

bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní navrhovateľ považoval za relevantnú skutočnosť,

že v exekučnom konaní ( ako povinný ) zaplatil súdnemu exekútorovi ( odporcovi )

vykonávajúcemu exekučnú činnosť vyššiu odmenu. Teda svoj nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia vyvodzoval z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako

účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť

a vzťahu, ktorý sa zrejme netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej

osoby alebo existencie právnickej osoby. Preto na posúdenie opodstatnenosti uplatneného

nároku bolo v prvom rade treba jednoznačne ustáliť, či išlo medzi povinným

( navrhovateľom ) ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom ( odporcom )

vykonávajúcim exekučnú činnosť o vzťah vyplývajúci zo súkromného práva, alebo

o verejnoprávny vzťah , pričom treba vychádzať aj z právneho postavenia súdneho

exekútora definovaného Exekučným poriadkom. Následne potom posúdiť, či vzhľadom

na povahu tohto vzťahu mohlo dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému

obohateniu podľa tým, že povinný ( odporca ) zaplatil

za výkon exekučnej činnosti odmenu , výška ktorej presahuje sumu zodpovedajúcu

príslušnému právnemu predpisu a ak áno, či ( ne ) došlo k vyplateniu odmeny v rozpore

s právnymi predpismi. Treba zdôrazniť, že navrhovateľ je povinný návrhom uplatnený nárok

vymedziť iba skutkovo. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie

pod určitú právnu normu je úlohou súdu. Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie

na základe skutkových okolností , so zreteľom na povahu ktorých prichádza do úvahy

možnosť podriadenia návrhom uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu , než je

uvedená v návrhu, musí vec posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je

v návrhu uvedený ( alebo správne uvedený ) právny dôvod požadovaného plnenia. Preto sa

treba ( po závere o povahe vzťahu medzi účastníkmi ) zaoberať aj otázkou, či nárok

uplatnený navrhovateľom ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia , nevyplýva

zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi exekučného

konania v zmysle príslušného ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd v Bratislave ( v poradí druhým ) rozsudkom z 8. decembra 2010 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol a odporcovi

nepriznal náhradu trov prvostupňového a dovolacieho konania. Navrhovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 48, 19 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval pohľadávku

voči odporcovi ako súdnemu exekútorovi, bol by vzťah medzi nimi vzťahom

verejnoprávnym, keďže súdny exekútor má postavenie orgánu verejnej moci. Preto mal

navrhovateľ návrh uplatniť proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom

znení ( ďalej len zákon ). Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal uplatnenej pohľadávky

( 804,42 € ) s príslušenstvom z dôvodu, že odporca ako súdny exekútor mal nárok

na odmenu iba vo výške 50 % odmeny zo sumy 169 845 Sk, z trov konania v sume

8 490 Sk, z trov právneho zastúpenia 14 042 Sk a z trov právneho zastúpenia v exekučnom

konaní vo výške 7 795 Sk, pretože súdny exekútor vymáhal a vymohol len úroky

z omeškania vo výške 32 271 Sk , z ktorej sumy mu patrí odmena v sume 6 454 Sk.

Pohľadávku si uplatňoval ( návrhom ) titulom bezdôvodného obohatenia a v rámci

odvolacieho konania titulom náhrady škody. Keďže v čase podania návrhu

(30. apríla 2007) bola už exekúcia ukončená, lebo odporca vrátil dňa 6. februára 2006

poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru odvolacieho súdu si mohol navrhovateľ svoj

nárok uplatňovať voči odporcovi už len ako voči fyzickej osobe. V takomto prípade bolo

možné vzťah medzi účastníkmi konania považovať za vzťah súkromnoprávny

a navrhovateľovi by vznikol nárok na zaplatenie uplatnenej pohľadávky titulom náhrady

škody podľa všeobecných predpisov o zodpovednosti za škodu. Keďže ale navrhovateľ podal

návrh proti odporcovi ako súdnemu exekútorovi t. j. proti orgánu verejnej moci , ktorým mu

bola spôsobená škoda , pasívne legitimovaným bola Slovenská republika v zastúpení

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky , z ktorého dôvodu zmenil rozhodnutie

súdu prvého stupňa. Navyše odvolací súd trval na svojom pôvodnom stanovisku, že

odporcovi ako súdnemu exekútorovi patrila odmena vo výške 20 % zo základu v súlade

s § 47 ods. 3 Exekučného poriadku ( s účinnosťou od 1. septembra 2005 ), v ktorom je

upravená výška trov exekučného konania, ale za podmienky , ak povinný uhradí pohľadávku

6

po začatí exekučného konania skôr , ako mu uplynie lehota na podanie námietok, avšak musí

ísť o uhradenie celej ( nielen čiastočnej ) pohľadávky. V danom prípade neboli splnené

podmienky pre určenie odmeny ( 50 % zo základu ) vyplývajúce z ustanovenia § 46 ods. 3

Exekučného poriadku, pretože súhlas oprávneného s upustením od vykonávania exekúcie

nebol daný a navrhovateľ ako povinný po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie

( 27. decembra 2005 ) plnil iba čiastočne ( dňa 30. decembra 2005 uhradil istinu vo výške

169 845, 30 Sk, a dňa 18. januára 2006 uhradil trovy konania vo výške 8 490 Sk a trovy

právneho zastúpenia vo výške 14 042 Sk ). Neuhradené zostali úroky z omeškania a trovy

exekúcie, z ktorého dôvodu odporca ( súdny exekútor ) vydal exekučný príkaz

na vymoženie tejto zostávajúcej časti pohľadávky. Súdny exekútor teda nebol oprávnený

upustiť od vykonania exekúcie ( pohľadávka nebola uhradená v celom rozsahu a oprávnený

s upustením od vykonávania exekúcie súhlas nedal resp. takýto súhlas nebol od neho ani

požadovaný ). O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa

v spojení s , o trovách odvolacieho konania podľa

v spojení s a o trovách dovolacieho konania podľa Ods. 1

v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. mája 2012 sp. zn.

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu , že konanie

odvolacieho súdu bolo postihnuté tzv. inou vadou konania , ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ).

Krajský súd v Bratislave ( v poradí tretím ) rozsudkom z 8. apríla 2013 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol a navrhovateľovi

uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 46 € v lehote 3 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. V prvom rade sa zaoberal otázkou posúdenia nároku navrhovateľa

na zaplatenie 804, 42 € . Teda tým , či nárok uplatnený navrhovateľom nevyplýva zo vzťahu

zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi exekučného konania

s poukazom na § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Na pojednávaní 8. apríla 2013 preto vyzval

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili a súčasne

nariadil ako dôkaz vykonať opätovný výsluch účastníkov konania. Na rozdiel od súdu prvého

stupňa mal za to, že vec treba posúdiť nie podľa ustanovení , ale

s poukazom na § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a tiež, že súdnemu exekútorovi patrí

odmena vo výške 20 % zo základu, a to aj zo sumy, ktorú povinný plnil dňa

30. decembra 2005, v súlade s § 47 ods. 3 Exekučného poriadku účinným

od 1. septembra 2005 . Poukázal na to, že aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy mal súdny

exekútor nárok na odmenu vo výške 10 % zo základu na jej určenie, ak došlo k upusteniu od

vykonávania exekúcie , čo bolo možné iba za predpokladu, že povinný uhradil exekútorovi aj

trovy exekúcie. V danom prípade ( stav od 1. septembra 2005, keď exekúcia začala

18. novembra 2005 ) povinný uhradil istinu , neuhradil časť trov, ani príslušenstvo, teda

uhradil len časť vymáhanej pohľadávky . Konštatoval, že vzhľadom i na právne stanovisko

navrhovateľa v odvolacom konaní, v § 47 ods. 3 Exekučného poriadku je riešená výška trov

exekútora, a to za splnenia podmienky , ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného

konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, avšak musí ísť o uhradenie celej

( nielen ) čiastočnej pohľadávky. V takom prípade má exekútor nárok na náhradu trov

konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom v rovnakom rozsahu ako v prípade

upustenia od vykonania exekúcie, pričom osobitným predpisom je

v platnom znení. V danom prípade povinný uhradil istinu, neuhradil trovy exekúcie , a teda

uhradil len časť vymáhanej pohľadávky, preto správne súdny exekútor ďalej príslušenstvo

a časť trov vymáhal a jeho výška odmeny je až vo výške 20 % zo základu jej určenia ( § 5

ods. 1 citovanej vyhlášky ). O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu

sumu 804, 42 s úrokom z omeškania a trovami konania. Namietal nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom. Za rozhodujúcu právnu otázku pre rozhodnutie v danej

veci považoval ( nie otázku posúdenia právneho vzťahu medzi účastníkmi konania ) samotné

vyčíslenie odmeny odporcom - ide o otázku zásadného právneho významu, nakoľko

v aplikačnej praxi sú časté situácie, kedy dôjde k čiastočnej úhrade pohľadávky v lehote

na podanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie. V tejto súvislosti poukázal

na § 47 ods. 3 Exekučného poriadku , keď z jeho strany nedošlo len k úhrade peňažnej

čiastky predstavujúcej príslušenstvo pohľadávky. Jeho výklad odvolacím súdom nepovažoval

za správny, pretože podľa neho môže dôjsť k uvedeným absurdným situáciám zaťažujúcim

povinného. Trval na tom, že odporca ( ako súdny exekútor ) mal nárok na odmenu vo výške

10 % zo sumy uhradenej pred uplynutím lehoty na podanie námietok a nárok na odmenu

20 % mal len zo zvyšnej sumy zaplatenej po uplynutí lehoty na podanie námietok ( § 4

ods. 1 vyhlášky č. ). V opačnom prípade ( pri výklade odvolacím súdom )

by dochádzalo k situáciám , kedy z dôvodu čo i len nezaplatenia jedného centu z celkovej

vymáhanej sumy ( napr. 100 000 € ) by musel povinný znášať nie 10 %, ale 20 % z celkovej

sumy ( napriek tomu, že uhradil 99 999, 99 € ), alebo z dôvodu, že nesprávne vypočítal úroky

z omeškania. Takýto výklad je podľa neho zjavne nespravodlivý.

Odporca navrhol dovolanie zamietnuť. Právny názor navrhovateľa, vyslovený v dovolaní,

považoval za nesprávny nielen preto, že k žiadnemu zaplateniu pohľadávky z jeho strany

neprišlo ani po uplynutí lehoty na námietky ( pohľadávka s príslušenstvom bola vymožená

až na základe exekučného príkazu súdneho exekútora ), ale aj z nesprávneho názoru

na aplikáciu ustanovení vyhlášky č. V čase výkonu exekúcie platila vyhláška

a jej § 4 ods. 1 v pôvodnom znení t. j. základom na výpočet odmeny súdneho exekútora

za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej

pohľadávky ( exekútor výšku vymáhanej pohľadávky a trov exekúcie povinnému

v upovedomení o začatí exekúcie oznámil ). Toto ustanovenie bolo novelizované až

vyhláškou č. tak, že slovo vymáhanej bolo nahradené slovom vymoženej

s účinnosťou od 1. mája 2008 t. j. po ukončení predmetného exekučného konania v roku

2006. Uvádzaným absurdným situáciám sa podľa neho dalo predísť včasným plnením

a spoluprácou zo strany dlžníkov, žalovaných a v konečnom dôsledku aj povinných osôb

s veriteľmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) , proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ) , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že odvolací súd správne

rozhodol, keď návrh zamietol.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/

v konaní došlo k vadám uvedeným v ,b/ konanie je postihnuté inou vadou

konania , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa

9

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy ( z úradnej

povinnosti ) , či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací

súd aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p, ( t. j. či v tejto veci nejde o prípad nedostatku právomoci

súdov, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa

mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom alebo

prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či nesprávne obsadeným súdom ). Dovolateľ vady

konania podľa nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto

prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia vyvodiť nemožno.

Rovnako vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmal dovolací

súd , či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania.

Inou vadou konania , na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v ustanovení nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná

nesprávnosť , ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní.

V preskúmavanej veci z obsahu dovolania nevyplýva, že by navrhovateľ namietal

procesné vady konania uvedené v alebo tzv. inú vadu konania , keď síce

uviedol, že zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu ( ako aj výrok o trovách konania )

napadá z dôvodov uvedených v , , , ale žiadnu z uvedených

vád nešpecifikoval a ani neodôvodnil. Z obsahu dovolania možno vyvodiť , že navrhovateľ

v podstate namieta ( len ) nesprávne právne posúdenie veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

10

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis , nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Je nepochybné, že navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie sumy 804, 42 €

( s príslušenstvom ) vyvodzoval z právneho vzťahu , ktorý vznikol medzi ním ako povinným

v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.

a odporcom ako súdnym exekútorom povereným na vykonanie exekúcie ( poverením

z 7. decembra 2005 ) na základe exekučného titulu - platobného rozkazu č. k.

z 22. júla 2005 , vydaného Okresným súdom Michalovce a návrhu

oprávneného ( B. ) titulom odmeny za výkon exekučnej činnosti. Navrhovateľ vychádzal

z tvrdenia, že odmenu v návrhom uplatňovanej výške , ktorá bola odpísaná z jeho účtu

v banke dňa 3. februára 2006 na základe exekučného príkazu na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke vydaného odporcom ( súdnym exekútorom ) dňa 26.

januára 2006 si odporca vyčíslil a vymohol ( z uvedených dôvodov ) neoprávnene (

odmena mu patrila vo výške 1 045, 04 € a nie v z účtu odpísanej výške 1 850, 06 € ).

Povinnosťou navrhovateľa bolo uplatnený nárok vymedziť iba skutkovo. Právne

posúdenie zistených skutkových okolností a ich podradenie pod konkrétnu právnu normu už

bolo úlohou súdu bez ohľadu na skutočnosť, ako titul právneho dôvodu svojho nároku

navrhovateľ ( návrhom a v priebehu konania ) špecifikoval . Za rozhodujúcu skutočnosť

pritom považoval to, že v exekučnom konaní ( ako povinný ) zaplatil odporcovi ( ako

súdnemu exekútorovi ) vykonávajúcemu exekučnú činnosť odmenu vyššiu , ako mu patrila.

Pri posúdení opodstatnenosti skutkovým stavom vymedzeným nárokom ako

neoprávnene vyplatenej odmeny za výkon exekučnej činnosti bolo treba vychádzať

z jednoznačne ustáleného charakteru vzťahu medzi účastníkmi konania , ktorý sa nemôže

považovať za súkromnoprávny vzťah , lebo exekútor v exekučnom konaní vykonáva úkony

štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej ( štátnej ) moci v rozsahu ustanovenom

Exekučným poriadkom a subsidiárne . Na strane súdneho

exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho

zákonníka tým, že povinný mu na základe výzvy ( § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku

) zaplatí za výkon exekučnej činnosti vo výzve uvedenú odmenu, výška ktorej presahuje sumu

zodpovedajúcu právnemu predpisu ( R 13/2010 ).

11

Zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú ním ( alebo jeho zamestnancami )

v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti je upravená v ustanovení § 33 Exekučného

poriadku ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie. Predpokladmi vzniku

zodpovednosti za škodu ( tak ako vo všeobecnosti za škodu ) sú vznik škody a príčinná

súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora pri výkone exekučnej

činnosti ,pričom protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom

ustanovenej povinnosti ( pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

).

Predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať poškodený. Súdny exekútor sa

nemôže zodpovednosti zbaviť, t. j. neexistuje žiadny deliberačný dôvod, ktorý by vylúčil

zodpovednosť, ak sú splnené predpoklady jej vzniku.

Teda predpokladom vzniku zodpovednosti odporcu za škodu podľa citovaného

ustanovenia je predovšetkým vznik škody.

Navrhovateľovi by vznikla škoda v sume 804, 42 €, zodpovedajúca časti vyplatenej

odmeny odporcovi ako súdnemu exekútorovi , v prípade, ak by bola z jeho účtu stiahnutá

odmena určená súdnym exekútorom v nesprávnej výške.

Z hľadiska skutkového stavu bolo zistené, že na základe právoplatného

a vykonateľného platobného rozkazu podal oprávnený na povinného ( navrhovateľa ) návrh

na vykonanie exekúcie ( 30. septembra 2005 ) a upovedomenie o začatí exekúcie bolo

vydané 27. decembra 2005 a doručené navrhovateľovi 9. januára 2006. Dňa 30. decembra

2005 navrhovateľ zaplatil istinu vo výške 169 845, 30 Sk . Trovy konania vo výške

8 490 Sk, trovy právneho zastúpenia vo výške 14 042 Sk a trovy právneho zastúpenia

v exekučnom konaní vo výške 7 795 Sk nabehli na účet súdneho exekútora

18. januára 2006. Dňa 26. januára 2006 bol odporcom vydaný príkaz na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke , ktorým prikázal príslušnej banke ( po doručení

príkazu ) odpísať zvyšnú časť príslušenstva pohľadávky a trovy exekúcie ( odmenu

súdneho exekútora ) z účtu povinného ( navrhovateľa ) vo výške 88 006 Sk ( príslušenstvo

32 271 Sk a odmena 55 735 Sk ).

Z toho vyplýva, že exekúcia bola vykonaná ( na základe exekučného príkazu ) -

odpísaním z účtu navrhovateľa ( povinného ) v banke v rozsahu zvyšnej časti príslušenstva

( vrátane trov exekúcie ).

12

Podľa navrhovateľa správne mala byť určená odmena súdneho exekútora zo sumy

200 172, 30 Sk ( 169 845, 30 Sk + 8 +7 795 ) len 10 % ( nie 20 % ako

určil súdny exekútor ) t. j. 20 017, 23 Sk a zo sumy 32 271 Sk zodpovedajúcej časti

príslušenstva ( ktorú skutočne na základe exekučného príkazu vymohol ) 20 %

t. j. 6 454, 20 Sk , spolu 26 471, 43 Sk a 19 % DPH ( 5 029, 57 Sk ) = 31 501 Sk

( 55 735 – 31 501 = 24 234 Sk ( 804, 42 € ). Preto dospieť k záveru o správnosti

či nesprávnosti výšky odmeny určenej ( a vymoženej ) súdnym exekútorom bolo možné len

po vyriešení čiastkovej otázky ( t. j. spornej otázky medzi účastníkmi konania ) a to,

či zo sumy 200 172, 30 Sk patrila súdnemu exekútorovi odmena v rozsahu 10 % alebo 20 %.

Podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov ( ďalej len „vyhláška“ ) v znení účinnom do 30. apríla 2008 základom na určenie

odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je

výška vymáhanej pohľadávky , ak ďalej nie je ustanovené inak ( § 6, § 14 až 16 ) . To teda

znamená, že za výkon exekučnej činnosti , s výnimkou opakujúcich sa plnení ( § 4 ods. 2 )

a s výnimkou odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, odmeny

pri vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie a odmeny,

ktorou sa odmeňujú paušálne jednotlivé úkony exekučnej činnosti , patrí súdnemu

exekútorovi vždy odmena vypočítaná z vymáhanej sumy . Za vymáhanú sumu je treba

považovať peňažnú sumu uvedenú v poverení na vykonanie exekúcie. Nemožno preto prijať

záver, ktorý je v rozpore s dikciou zákona, že základom nároku pre výpočet odmeny súdneho

exekútora je súdnym exekútorom skutočne vymožená peňažná suma ( pozri uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn ).

Uvedenému nasvedčuje aj novelizované ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky účinné

od 1. mája 2008 ( vyhláškou č. ) , podľa ktorého základom na určenie odmeny

súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška

vymoženej pohľadávky , ak ďalej nie je ustanovené inak, teda novelou tohto ustanovenia sa

slovo „vymáhaná“ nahradilo slovom „vymožená“ . Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že

podľa prechodného ustanovenia vyhlášky č. v exekučných konaniach

začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov , exekučné

konanie v danej veci bolo začaté 18. novembra 2005 .

Podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak

povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. Exekútor upustí od vykonávania exekúcie aj

13

v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie

súhlasí.

Podľa § 47 ods. 3 Exekučného poriadku ak povinný uhradí pohľadávku po začatí

exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok , má exekútor nárok

na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom ( § 5 ods. 2 vyhlášky

MS SR č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ďalej len

„vyhláška“) v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie.

Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej

určenie , najmenej však 500 Sk a najviac 1 000 000 Sk ( s účinnosťou od 1. mája 2008 sa

zmenila minimálna suma na 1 000 Sk a s účinnosťou od 1. januára 2009 na sumu 33, 19 €

a suma 1 000 000 Sk na sumu 33 193, 92 € ).

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie

podľa , patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa

ods. 1.

Zo zisteného skutkového stavu a v súlade s citovaným ustanovením § 4 ods. 1

vyhlášky základom na určenie odmeny súdneho exekútora podľa citovaného § 5 ods. 1

vyhlášky v danej veci bola výška vymáhanej pohľadávky t. j. pohľadávka špecifikovaná

v upovedomení o začatí exekúcie z 27. decembra 2005 doručeného navrhovateľovi 9. januára

2006, t. j. istina, úrok z omeškania, trovy konania, trovy právneho zastúpenia a trovy

právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Navrhovateľ po začatí exekučného konania

t. j. 18. novembra 2005 do uplynutia lehoty na podanie námietok t. j. 23. januára 2006

( námietky podané neboli ) uvedenú vymáhanú sumu nezaplatil, keďže suma 88 006 Sk

nabehla na účet odporcu až 30. januára 2006. Preto podľa názoru dovolacieho súdu správne

odporca ako súdny exekútor určil odmenu podľa § 5 ods. 1 vyhlášky t. j. 20 %

zo špecifikovaného základu na jej určenie. Vzhľadom na uvedené neboli v danej veci

splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 47 ods. 3 v spojení s § 46 ods. 3 Exekučného

poriadku a tým na určenie odmeny súdneho exekútora podľa § 5 ods. 2 vyhlášky.

Teda odporcovi ako súdnemu exekútorovi patrila v predmetnej veci odmena

vo výške 20 % zo základu na jej určenie t. j. z vymáhanej sumy špecifikovanej

v upovedomení o začatí exekúcie. Preto navrhovateľ nepreukázal splnenie predpokladov

vzniku zodpovednosti odporcu za škodu ( § 33 Exekučného poriadku ) t. j. , že by mu

14

vznikla škoda protiprávnym konaním odporcu ( určením výšky odmeny v rozpore s právnymi

predpismi ) a tým ani existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym

konaním odporcu.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, že navrhovateľ neopodstatnene napadol rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré

by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,

Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa zamietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( v spojení s a

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júna 2015

JUDr. Oľga Trnková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková

15

16