Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4a6/384491.3abee5.pdf
PDF · 147.35 KB
No categories available
4Cdo/186/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 186/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. I. O., bývajúceho
v B., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o náhradu škody a nemajetkovú ujmu, vedenej
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 77/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 11. novembra 2010 sp. zn. 6 Co 296/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 12. novembra 2009 č.k. 9 C 77/2008-25 zamietol
ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal uloţenia povinnosti ţalovanej zaplatiť mu náhradu škody
vo výške 740,-- Sk (24,56 Eur) s 8% úrokom z omeškania od 6. júna 2006 a nemajetkovú
ujmu vo výške 5 000,-- Sk (165,96 Eur) s 8% úrokom z omeškania odo dňa podania ţaloby
do zaplatenia a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
ţe ţalobca nepredloţil ţiadne relevantné dôkazy svedčiace o nesprávnom úradnom postupe
orgánu verejnej moci, nebol preukázaný nesprávny úradný postup policajného orgánu
pri vyšetrovaní priestupku a nebol tak preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. a nedostatkom vzniku trov na strane ţalovanej.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. novembra 2010 sp. zn.
6 Co 2996/2010 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe policajný
orgán vykonávajúci objasňovanie priestupku záznamom z 20. decembra 2005 vec odloţil
z dôvodu, ţe sa nepodarilo zistiť skutočnosti svedčiace o tom, ţe priestupok spáchala
konkrétna osoba. Tento postup orgánu vykonávajúceho objasňovanie priestupku nemoţno
povaţovať za nesprávny. Úspešnej ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretoţe jej v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca z dôvodu, ţe
postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Uviedol, ţe oznámenie, ako
„podklad k trestnému (priestupkovému) konaniu sa vlieklo od júna 2004 a hoci bola prítomná
aj svedkyňa, ani ju, ani oznamovateľa a poškodeného nepovaţovali za potrebné vypočuť“
a v súdnom konaní tieto nedostatky neboli odstránené.
Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) ktorý má právnické vzdelanie
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie
by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia
odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka
pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno
začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní namietaná vada konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., ku ktorej (vychádzajúc z jeho obsahu - § 41 ods. 2 O.s.p.) malo dôjsť tým, ţe
súdy niţších stupňov nevykonali dokazovanie, ktoré malo byť vykonané uţ orgánmi činnými
v trestnom konaní (por. č.l. 42).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho právach alebo povinnostiach.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (viď I. ÚS 50/04). Z toho vyplýva, ţe súd nemusí rozhodovať v súlade
s právnym názorom účastníka konania.
Predmetná dovolacia námietka sa týka postupu vedeného v priestupkovom konaní,
pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava 1, keď v tomto konaní, podľa
názoru dovolateľa, nebolo náleţite vykonané dokazovanie v predmetnej priestupkovej veci
a neboli vypočutí svedkovia a poškodený.
Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe uvedené dôkazy mali vykonať súdy niţšieho stupňa
v predmetnom konaní, dovolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorá uvádza, ţe i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal právny
názor, ţe význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
V zmysle Občianskeho súdneho poriadku sa v civilnom konaní uplatňuje prejednacia
zásada. Rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určí súd. Účastníci sú povinní
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (por. § 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí,
aby bol súdom vykonaný kaţdý dôkaz, ktorý účastník povaţuje za významný. Rozhodovanie
o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1, § 213 ods. 5 O.s.p.). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky
navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(por. R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môţe prípadne viesť
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ uţ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa uvádzal, ţe nemal
moţnosť oboznámiť sa s postupom orgánov ministerstva vnútra a vyjadriť sa k nim (por. č.l.
35), dovolací súd dáva do pozornosti zápisnicu z pojednávania na súde prvého stupňa
z 12. novembra 2009 z ktorej o.i. vyplýva, ţe súd prvého stupňa v rámci tohto pojednávania
oboznámil obsah pripojeného priestupkového spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Bratislava 1, na čo následne prítomní účastníci uviedli, ţe nemajú návrhy na doplnenie
dokazovania (por. č.l. 23). Súdy niţších stupňov nemali povinnosť (ani nemohli) dopĺňať
dokazovanie vykonané v priestupkovom konaní, a pokiaľ ţalobca v tomto súdnom konaní
ţiadne návrhy na dokazovanie nenavrhol, v takomto postupe súdov niţších stupňov nemoţno
vidieť vadu konania namietanú dovolateľom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je neprípustné, preto ho odmietol
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie a preukázateľné trovy jej nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová