Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7d3/385846.69a14f.pdf
PDF · 118.07 KB
No categories available
2MObdoV/1/2012
Najvyšší súd 2MObdoV/1/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. L. M., bytom: D., X.
N., zast. advokátom JUDr. T. S., so sídlom: Ď., X. R. proti žalovanému: JUDr. J. T., správca
konkurznej podstaty úpadcu L. – J., spol. s r. o., so sídlom: X. J. 267, IČO: X., zast.
advokátkou JUDr. I. T., so sídlom: H., X. P. o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, na
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 15. júna 2011, č. k. 12Cbi/19/2006-133 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2011, č. k. 5Obo/67/2011-145,
podaného na podnet žalovaného, t a k t o
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa uznesením z 15. júna 2011, č. k.
12Cbi/19/2006-133 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok 99,50 eur
za odvolanie podané proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. marca 2011, č. k.
12Cbi/19/2006-127. Uvedenú povinnosť uložil žalovanému podľa položky 1 písm. b/
Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“ lebo
„ZoSP“).
Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 24. augusta
2011, č. k. 5Obo/67/2011-145 napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne
podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) potvrdil. V odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal na § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP, v zmysle ktorého od súdneho
poplatku je oslobodený správca podľa osobitného predpisu. Z poznámky pod čiarou k odkazu
3f vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov sa týka správcu konkurznej podstaty
v konkurzoch, ktoré boli vyhlásené a riadia sa zákonom č. 7/2005 Z. z.. Odvolací súd
zdôraznil, že žalovaný síce je správcom konkurznej podstaty, ale v konkurze, na ktorý sa
vzťahuje režim zákona č. 328/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov. Uviedol, že úmysel
zákonodarcu je zrejmý, t. j. oslobodiť od súdnych poplatkov správcov konkurznej podstaty
len v konkurzoch vyhlásených a riadených podľa zákona č. 7/2005 Z. z., o čom svedčí aj
dôvodová správa k novele zákona o súdnych poplatkoch č. 621/2005 Z. z., ako aj písmeno n/
a o/ ZoSP. Zo znenia ust. § 4 ods. 2 písm. n/ ZoSP vyplýva, že navrhovateľ v konaní
o vylúčenie majetku zo súpisu majetku podstát je oslobodený od súdneho poplatku, a to ak ide
o konkurz vyhlásený podľa zákona č. 7/2005 Z. z. a tak isto je oslobodený od súdneho
poplatku navrhovateľ v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu podstaty v konkurze
vyhlásenom podľa zákona č. 328/1991 Zb. (§ 4 ods. 2 písm. o/ ZoSP). Skutočnosť, že v roku
2005 bol prijatý zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý nadobudol
účinnosť 1. januárom 2006, neznamená, že zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
sa ďalej aplikovať nebude. Zákon o konkurze a vyrovnaní sa bude aplikovať na všetky
konania začaté do 1. januára 2006, pričom len na konania, v ktorých bol návrh podaný
po 31. decembri 2005, sa aplikujú ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Námietka žalovaného spočívajúca v tvrdení, že podľa § 39 zákona č. 8/2005 Z. z. advokát
zapísaný do zoznamu správcov vedenom podľa zákona č. 328/1991 Zb. sa považuje
za zapísaného do zoznamu správcov vedenom podľa zákona č. 8/2005 Z. z., nevyvracia ani
nepotvrdzuje názor, že správca konkurznej podstaty ustanovený v konkurzoch vyhlásených
podľa zákona č. 328/1991 Zb. je oslobodený od súdnych poplatkov. V tejto súvislosti
odvolací súd dôvodil, že § 39 zákona č. 8/2005 Z. z. rieši otázku postupu už zapísaných
správcov konkurznej podstaty podľa zákona č. 328/1991 Zb. vo vzťahu k zákonom č. 7/2005
a 8/2005 Z. z. a nemá vplyv na oslobodenie správcu konkurznej podstaty od súdnych
poplatkov.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2011.
Proti vyššie označeným uzneseniam podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“ alebo „dovolateľ“) v zákonom stanovenej lehote na podnet
žalovaného mimoriadne dovolanie. Navrhol napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť
Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Dôvod dovolania dovolateľ vymedzil
ustanovením § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., teda že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Poukázal na čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, § 1 a § 3 O. s. p., § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP, ako aj na § 206 ods. 1, ods. 3 zákona č.
7/2005 Z. z. a vo veci konajúcim súdom vytkol, že sa uvedenými ustanoveniami dôsledne
neriadili. Uviedol, že zákonom č. 621/2005 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2006
zmenené a doplnené znenie § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP, podľa ktorého od súdneho poplatku je
oslobodený správca podľa osobitného predpisu. V súvislosti s poznámkou 3f/, uvedenou
pri citovanom ustanovení, ktorá odkazuje len na zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZoKR“) a neodkazuje na zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), dovolateľ vyslovil názor, že oslobodenie
od poplatku sa vzťahuje aj na správcov podstaty v konkurzných konaniach vedených podľa
ZKV, pretože zmysel, princíp, cieľ a charakter konkurzných konaní vedených podľa obidvoch
zákonov je rovnaký. Má za to, že pokiaľ bolo záujmom zákonodarcu oslobodiť od platenia
súdnych poplatkov v súdnych konaniach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania
správcovia podstaty ustanovení súdom, nebolo by korektné a ústavne konformné rozlišovať
správcov z poplatkového hľadiska na správcov v režime zákona o konkurze a vyrovnaní
a v režime zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Uviedol, že zákon o konkurze
a reštrukturalizácii ako základný predpis konkurzného práva nahradil s účinnosťou od 1.
januára 2006 zákon o konkurze a vyrovnaní (§ 208 ZoKR) a z jeho ust. § 206 ods. 1, ods. 3
vyvodil záver, že platnosť niektorých pojmov konkurzného práva spred 1. januára 2006 bola
rozšírená. Z poznámky pod čiarou k § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP síce vyplýva, že oslobodenie
od súdnych poplatkov sa týka správcov konkurzných podstát v konkurzoch, ktoré boli
vyhlásené a riadia sa ZoKR, súčasne však zdôraznil, že poznámky v zákonoch pod čiarou
nemajú bezprostrednú normatívnu povahu, ale len charakter vysvetľujúcej časti právneho
predpisu. Domnieva sa, že neuvedenie ZKV v odkaze k § 4 ods. 2 písm. m/ je zjavne len
legislatívno-technickou chybou spôsobenou tým, že v čase predmetnej novelizácie
poplatkového zákona bol už citovaný zákon zrušený. Má za to, že pri existencii čo i len
minimálnych pochybností, či sa oslobodenie vzťahuje na správcov konkurzných podstát
podľa obidvoch právnych predpisov, nemožno tento legislatívny nedostatok pripísať
v neprospech správcov konkurzných podstát ustanovených podľa ZKV, pretože takýto výklad
by bol v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Dovolateľ sa v mimoriadnom
dovolaní nestotožnil ani s argumentáciou odvolacieho súdu o tom, že oslobodenie sa vzťahuje
len na správcov konkurzných podstát podľa ZoKR s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. n/ a o/
ZoSP. Uviedol, že pri úprave vylučovacej žaloby zákonodarca musel rozlíšiť konania podľa
ZoKR a ZKV vzhľadom na odlišnú právnu terminológiu, pretože kým v § 6 ZKV je použitý
termín „konkurzná podstata“, podľa ZoKR sa konkurzná podstata člení na všeobecnú podstatu
a oddelené podstaty zabezpečených veriteľov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolateľ
vyvodil záver, že konajúce súdy rozhodovali vo veci na základe reštriktívneho výkladu § 4
ods. 2 písm. m/ ZoSP, ktorý je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.
Dodal, že pokiaľ je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý
vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho - ktorého základného práva či slobody.
K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa písomne vyjadril žalovaný,
ktorý sa s jeho dôvodmi v plnom rozsahu stotožnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.),
po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom za splnenia
podmienok uvedených v ustanoveniach § 243e, § 243f, § 243g a § 243h O. s. p., preskúmal
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.)
v napadnutom rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolací súd rozhodol vecne správne, a preto mimoriadne dovolanie podľa § 243i ods. 2
v spojení s 243b ods. 1, ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p., zamietol.
Z ustanovenia § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd
je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane
vecného vymedzenia. Viazanosť dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, že dovolací súd je
oprávnený preskúmať len tie skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta.
Dovolateľ v dovolaní poukazuje na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 243f
ods. 1 písm. c/ O. s. p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej tento
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu na zistený
skutkový stav. Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho vyložil. Nesprávne právne posúdenie môže byť spôsobilým dovolacím
dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu.
Generálny prokurátor nesprávnosť napadnutých rozhodnutí vzhliadol v nesprávnom
výklade ustanovenia § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP a v tejto súvislosti vyslovil názor, že zákonné
oslobodenie správcov konkurznej podstaty podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje tak
na správcov ustanovených podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z. z., ako aj
na správcov ustanovených podľa zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb..
Zo spisového materiálu vyplýva, že žalovaný - JUDr. J. T., správca konkurznej
podstaty úpadcu - spoločnosti L. - J., spol. s r. o. , bol do funkcie správcu podstaty ustanovený
uznesením Krajského súdu v Košiciach z 20. februára 2006, č. k. 4K/78/2005-26, ktorým bol
vyhlásený konkurz na majetok dlžníka L. - J., spol. s r. o. (č. l. 30). Z uvedeného je zrejmé, že
na vyhlásený konkurz sa vzťahuje režim zákona o konkurze a vyrovnaní.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ ZoSP, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak
je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ ZoSP, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ,
Podľa § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP, od poplatku je oslobodený správca podľa osobitného
predpisu, 3f/.
Podľa poznámky pod čiarou k odkazu 3f/, týmto osobitným predpisom je zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákonné osobné oslobodenie správcu podľa osobitného prepisu bolo do § 4 ods. 2
písm. m/ ZoSP zavedené novelou zákona o súdnych poplatkoch č. 621/2005 Z. z.
s účinnosťou od 1. januára 2006. Citované ustanovenie nešpecifikuje, o ktorého konkrétneho
správcu ide, ale pre potreby jeho aplikácie v praxi o tom informuje poznámka pod čiarou, ako
nenormatívna proklamatívna časť, v danom prípade poznámka 3f/. V zmysle jej znenia ide
o správcu ustanoveného do funkcie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že poznámky pod čiarou nemajú
normatívnu povahu, na strane druhej je však nutné uviesť aj to, že tieto poznámky majú
povahu proklamatívnu a ich opodstatnenosť spočíva v uľahčení aplikácie právneho predpisu
v praxi, pretože namiesto prevzatia iného právneho prepisu je vhodnejšie naň odkázať
v poznámke pod čiarou. Pokiaľ by znenie § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP existovalo bez poznámky
3f/, nastala by pri jeho aplikácii situácia, že od platenia súdnych poplatkov by boli osobne
oslobodení všetci správcovia podľa osobitného predpisu. Nešlo by teda len o správcov
konkurzných podstát, ale aj správcov banky vykonávajúcich výkon nútenej správy banky
podľa zákona č. 546/2006 Z. z., hypotekárnych správcov podľa zákona č. 367/2004 Z. z.
a ďalších.
Nemôže obstáť ani názor generálneho prokurátora spočívajúci v tvrdení, že
neuvedenie zákona č. 328/1991 Zb. v odkaze k § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP je zjavne len
legislatívno-technickou chybou spôsobenou tým, že v čase novelizácie poplatkového zákona
bol už citovaný zákon zrušený a nahradený novým zákonom. Dovolací súd už vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn 1MObdoV/18/2009 vyslovil právny názor, že aj zrušený
právny predpis môže byť uvedený v poznámke pod čiarou ako osobitný predpis, pokiaľ sa
podľa zrušeného predpisu vedú súdne konania. Nemožno totiž opomenúť ust. § 206 ods. 1
ZoKR, v zmysle ktorého konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou
tohto zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych
predpisov, teda režimom zákona č. 328/1991 Zb.. Tento sa teda naďalej aplikuje až do doby,
kým všetky konania vo veciach konkurzov a vyrovnaní vyhlásených alebo povolených pred
účinnosťou zákona č. 7/2005 Z. z. nebudú právoplatne skončené. Na túto skutočnosť pamätal
aj zákon č. 621/20058 Z. z., ktorý v poznámke po čiarou 3g/ vzťahujúcou sa k § 4 ods. 2
písm. o/ ZoSP zákon č. 328/1991 Zb. výslovne uviedol. Preto pokiaľ by zákonodarca mal
v úmysle v poznámke pod čiarou k § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP zákon č. 328/1991 Z. z. uviesť,
mohol tak učiniť.
Rovnako sa nemožno stotožniť s námietkou generálneho prokurátora vo vzťahu k § 4
ods. 2 písm. n/ a písm. o/ ZoSP, keď uviedol, že osobitná špecifikácia ZoKR a ZKV
v poznámkach po čiarou k uvedeným ustanoveniam (písm. 3f/ a 3g/) je výrazom odlišnej
právnej terminológie v ZoKR a ZKV pri úprave vylučovacej žaloby. Skutočnosť, že
zákonodarca mal zámer použiť rovnaký mechanizmus úpravy oslobodenia od súdnych
poplatkov tak pre správcov konkurzných podstát ustanovených podľa ZoKR, ako aj správcov
ustanovených podľa ZKV len vo vzťahu k vylučovaciemu konaniu, vyplýva zo samotnej
dôvodovej správy k novele zákona o súdnych poplatkoch č. 621/2005 Z. z., v ktorej sa
uvádza: „Vylučovacie konanie je typické tým, že nie správca musí žalovať druhú stranu ale
druhá strana musí brániť svoje vlastnícke alebo iné podobné právo k majetku zapísanému
do súpisu. Ide o postup, ktorý na jednej strane výrazným spôsobom posilňuje právnu istotu
v rozsah konkurznej podstaty a zefektívňuje konkurzné konania, ale na druhej strane núti
vlastníka (majiteľa), ktorý majetok skutočne drží, svoju držbu zrazu aktívne brániť súdnou
žalobou. Obdobne to platí v prípade popretia prihlásenej pohľadávky. Z toho dôvodu nie je
spravodlivé ukladať navrhovateľovi popri tom aj poplatkovú povinnosť. K tomu treba
poznamenať ešte toľko, že v konkurze je pomerne častá situácia, kedy sa neskôr ukáže, že
v ňom bol len sporný majetok a že vlastne v ňom nie je žiaden majetok. V týchto prípadoch
napriek tomu, že by navrhovateľ bol úspešný a súd by mu priznal náhradu trov, nemá reálnu
možnosť si náhradu týchto trov vymôcť“.
Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností je nepochybný zámer
zákonodarcu oslobodiť od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. m/ ZoSP len
správcov konkurzných podstát ustanovených do funkcie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. , z čoho
vyplýva, že správca konkurznej podstaty ustanovený do funkcie podľa zákona č. 328/1991 Z.
z. od poplatku oslobodený nie je.
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 15. júna 2011, č. k. 12Cbi 19/2006-133 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2011, č. k. 5 Obo 67/2011-145 nie je dôvodné,
a preto mimoriadne dovolanie podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 148a ods. 1, ods. 2
O. s. p., podľa ktorého generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky v konaní
o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť
nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet
na podanie mimoriadneho dovolania. V dovolacom konaní mal úspech žalobca, preto by mu
patrila náhrada trov dovolacieho konania, keďže mu však trovy nevznikli žiadne, dovolací súd
mu ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. mája 2012
JUDr. Viera Pepelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.