Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/47/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu JURKI - HAYTON, s. r. o., so sídlom v Bratislava,

Prístavná č. 2, zastúpeného JUDr. Martou Michalkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave,

Župné námestie č. 3, proti žalovanému Ústrednému inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie, so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 32, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. z 23. novembra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -41 zo 14. septembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -41 zo dňa 14. septembra 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa (ďalej aj „OSP“) žalobcovu žalobu,

ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného

z 23.11.2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie (ďalej len „SOI“) v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. TK/0168/06/09,

z 03.06.2009. Posledným uvedeným rozhodnutím bola žalobcovi uložená povinnosť uhradiť

trovy konania vo výške 76,08 eura ako refundácia nákladov skúšky podľa

Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole

vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa“), na vykonanie skúšok dvoch odobratých

vzoriek PHM, ktoré svojou kvalitou nevyhoveli požiadavkám príslušnej STN normy.

Krajský súd z obsahu spisového materiálu zistil, že predmetná kontrola odobratých

vzoriek bola vykonaná dňa 23.09.2003 inšpektormi SOI v prevádzke: Čerpacia stanica PHM

JURKI – HAYTON, Brusno 800, ktorú prevádzkuje spoločnosť JURKI – HAYTON, s. r. o.,

Prístavná 2, 821 09 Bratislava. Z protokolu o skúškach č. 305/2003 vypracovaného

akreditovaným skúšobným laboratóriom bel/NOVAMANN International, s. r. o., Továrenská

14, Bratislava vyplynulo, že analyzovaná vzorka benzínu 91 UNI ev. č. 4326 nevyhovuje

STN EN 228 z dôvodu znečistenia. Úhrada nákladov skúšky bola prvotne uplatnená faktúrou

č. 333204, zo dňa 03.11.2004 s dátumom splatnosti 18.11.2004. Dňa 13.05.2004 Inšpektorát

SOI v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj uložil účastníkovi konania rozhodnutím

č. P/0028/06/04 uhradiť pokutu vo výške 50.000 Sk (t. j. 1.659,70 eura) pre porušenie

povinnosti predávať výrobky v predpísanej kvalite podľa § 3 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 24

o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (účinného

do 30.06.2007). Uvedené rozhodnutie bolo zrušené Ústredným inšpektorátom SOI v celom

rozsahu s odôvodnením, že vzhľadom na relevantné potvrdenie skutočností výrobcom

predmetného výrobcu a mieru závažnosti protiprávneho konania účastníka konania by bolo

postihovanie v danej veci prejavom neodôvodnenej tvrdosti zákona. Avšak Ústredný

inšpektorát potvrdil, že skúšaný výrobok nezodpovedal požiadavkám právnych predpisov,

čo bolo preukázané Protokolom o skúškach č. 305/2003. Dôsledkom toho Ústredný

inšpektorát SOI so sídlom v Bratislave podal dňa 27.06.2005 žalobu o refundáciu nákladov

za zaplatené vzorky vo výške 2.292 Sk (t. j. 76,08 eura). Rozsudkom Okresného súdu

Bratislava č. -70 zo dňa 09.03.2006 bola žaloba zamietnutá. O následnom

odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 08.03.2007, č. k. 1Cob/264/2006-

92, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava tak, že žalovaný má zaplatiť

žalobcovi 2.292 Sk istiny s 10 % ročným úrokom z omeškania. Dňa 25.07.2008 bolo podané

mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „Najvyšší súd SR“), ktorý uznesením z 28.01.2009 sp. zn. , zrušil uvedený

rozsudok Okresného súdu Bratislava a aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave s tým,

že sa konanie zastavuje a vec sa postupuje Inšpektorátu SOI v Banskej Bystrici. V súvislosti

s predmetným rozsudkom bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané nové rozhodnutie

vo veci. Proti tomuto novému prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktoré

bolo zamietnuté rozhodnutím Ústredného inšpektorátu so sídlom v Bratislave

č. z 23.11.2009.

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru,

že aj napriek tomu, že žalobcovi nebola uložená pokuta, z ustanovenia § 7 ods. 4 zákon

o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa vyplýva, že kontrolovaná

osoba je povinná uhradiť náklady vzoriek a skúšok na overení bezpečnosti a kvality

výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám právnych

predpisov. Zároveň bolo podľa krajského súdu preukázané, že analyzovaná vzorka benzínu

nevyhovela STN EN 228 z dôvodu znečistenia. Nič na to ani nemení fakt, že odvolací orgán

zrušil prvostupňové rozhodnutie o pokute 50.000 Sk dôvodu neprimeranej tvrdosti zákona,

avšak potvrdil, že výrobok nezodpovedal požiadavkám právnych predpisov.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že v súvislosti s § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole

vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa zákon neupravuje žiadne hmotnoprávne

lehoty spojené s uplatnením práva (premlčanie, preklúzia) a tieto lehoty nie sú upravené

ani v o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ktorý v § 71 ods. 3 upravuje trojročnú

hmotnoprávnu lehotu, v ktorej sa rozhodnutie musí vykonať. Nie je tam však riešená otázka

lehoty pre vydanie správneho rozhodnutia. Z toho teda krajskému súdu vyplynulo, že právo

správneho orgánu rozhodnúť vo veci trov konania nepodlieha premlčaniu, pričom samotná

pohľadávka vzniká až právoplatným rozhodnutím správneho orgánu.

Nad rámec tohto názoru krajský súd uviedol, že i v prípade názoru, že by rozhodnutie

o úhrade nákladov podliehalo premlčaniu podľa v trojročnej

premlčacej lehote námietka premlčania by aj tak nebola dôvodná, pretože si správny orgán

svoje právo na zaplatenie úhrady nákladov uplatnil na príslušnom okresnom súde, vo veci bol

napokon aj úspešný, a to až do rozhodnutia dovolacieho orgánu, ktorý rozsudky nižších súdov

zrušil, konanie zastavil a vec postúpil správnemu orgánu. Preto právne účinky spojené

s podaním návrhu na začatie konania žalovaným na okresnom súde zostali zachované

s poukazom na veta druhá .

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa tak,

že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie poukazujúc

na to, že v správnom konaní bolo preukázané, že nedostatok v kvalite benzínu spôsobil

výrobca, ktorý do výrobku pridával aditívum, ktoré spôsobilo zakalenie. Navyše skutočnosť,

že mu v konečnom dôsledku nebola uložená pokuta (neporušil § 3 ods. 1 písm. b/ zákona

o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2007) znamená podľa žalobcu

neexistenciu povinnosti uhradiť žalovanému trovy. S poukazom na domnelú nejasnosť

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. založenú

na argumente, že náklady na vykonanie skúšky sú vynaloženými trovami štátu, o ktorých

má rozhodnúť správny orgán, žalobca namietal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky neurčil,

v akej lehote má správny orgán rozhodnúť o svojich trovách. Žalobca ďalej odkázal na § 49

správneho poriadku upravujúci lehoty pre rozhodnutie. Nesúhlasil s názorom krajského súdu,

že správny orgán nemá žiadnu lehotu na vydanie svojho rozhodnutia o trovách, pretože

v takom prípade by bol účastník správneho konania absolútne znevýhodnený a musel

by znášať nedostatky a pochybenia správneho orgánu (v konkrétnom prípade nesprávna

kvalifikácia nákladov skúšok). Žalobca napokon tvrdil, že právo na uplatnenie nákladov

skúšok ako trov konania podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe podľa § 100

.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril aj žalovaný súc presvedčený, že skutkový

stav bol spoľahlivo zistený a protiprávnosť konania žalobcu dostatočne preukázaná.

K žalobcovmu tvrdeniu o neexistencii povinnosti uhradiť trovy uviedol, že z Protokolu

o skúškach č. 305/2003 jasne vyplynulo, že analyzovaná vzorka benzínu 91 UNI ev. č. 4326

nevyhovela STN EN 228 z dôvodu znečistenia. Odvolací orgán síce konštatoval pri zrušení

rozhodnutia č. P/0028/06/04 zo dňa 06.04.2005 neprimeranú tvrdosť zákona, avšak potvrdil

to, že skúšaný výrobok nezodpovedal požiadavkám právnych predpisov (teda predmetnej

STN). Žalovaný nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že sa právo na úhradu nákladov premlčalo.

Ako argument uviedol zosumarizovanie právnych krokov vedúcich k uplatneniu nákladov

konania. Predmetné právo sa uplatnilo faktúrou č. 333204 zo dňa 01.11.2004, splatnou

18.11.2004. Dňa 28.06.2005 bola na Okresný súd v Bratislave doručená žaloba vo veci

nezaplatenia nákladov. Uvedené súdne konanie trvalo do 28.01.2009, kedy Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudky vydané Okresným a Krajským súdom zrušil a vec postúpil

Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj.

Z toho teda jasne vyplynulo, že právo na refundáciu nákladov sa nemohlo premlčať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 v spojení s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ) odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

a ) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb a opravných prostriedkov

zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo

rušia práva a povinnosti fyzických a právnických osôb , ako aj rozhodnutí, ktorými práva

a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb môžu byť priamo dotknuté

( a nasl. ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu)

je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu

pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy je posudzovať,

či tento orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi

konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi,

a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd

skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, resp. v opravnom

prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania

pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

( ).

Predmetom konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č.:

z 23.11.2009. Preskúmavaným rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) v Banskej Bystrici pre Banskobystrický

kraj č. TK/0168/06/09, z 03.06.2009, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť uhradiť trovy

konania vo výške 76,08 eura ako refundácia nákladov skúšky podľa zákona o štátnej kontrole

vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, na vykonanie skúšok dvoch odobratých

vzoriek PHM, ktoré svojou kvalitou nevyhoveli požiadavkám príslušnej STN normy.

Z obsahu podaného odvolania a z okolností daného prípadu vyplýva, že nejasnosť vyvolávajú

dve skutočnosti, a to povinnosť uhradiť náklady vynaložené na vykonanie skúšok a otázka

premlčania tejto náhrady.

Pokiaľ ide o prvú otázku, teda povinnosť úhrady nákladov vynaložených na vykonanie

skúšok, v tejto súvislosti možno odkázať na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky

vo veci sp. zn. , v ktorom najvyšší súd deklaroval, že daný nárok nepatrí

do právomoci súdov, ale správnych orgánov a dospel zároveň k záveru, že „náklady

na vykonanie skúšky sú nepochybne podkladom pre konanie o uložení pokuty, preto

je dovolací súd názoru, že ide o akúsi refundáciu nákladov štátu. Tieto náklady sú v podstate

vynaloženými „trovami“ štátu a v konaní o uložení pokuty, ktoré musí nasledovať v prípade

porušenia povinnosti, ide o náhrady (trovy) na dokazovanie.

Ak zákon jednoznačne dáva právomoc štátnemu orgánu na rozhodnutie vo veci samej

a dáva mu aj zákonné prostriedky na jej realizáciu, právomoc Slovenskej obchodnej inšpekcie

je tým daná aj vo veciach nákladov vynaložených v súvislosti konania. Z toho teda vyplýva,

že v danej veci je predmetom preskúmania rozhodnutie o nákladoch vynaložených

na dokazovanie v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.

Podľa § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa kontrolovaná osoba je povinná uhradiť náklady vzoriek a skúšok na overenie

bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita

nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak bolo zistené, že pre výrobok

nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu.

Podľa § 7 ods. 5 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom

konaní (t. j. správny poriadok).

Zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa ako

aj iné osobitné právne predpisy explicitne ustanovujú, kedy určité náklady

(napr. na vyhotovenie určitej dokumentácie) znáša účastník konania. Do tejto kategórie

treba zaradiť aj náklady skúšky predpokladané ustanovením § 7 ods. 4 zákona o štátnej

kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, ktoré sú predmetom tohto konania.

Navyše, niektoré predpisy umožňujú správnemu orgánu požadovať poskytnutie primeraného

zabezpečenia na úhradu nákladov (napr. ). Tieto osobitné predpisy

majú prednosť pred všeobecnou zásadou ustanovenou v správnom poriadku, podľa ktorej

napr. trovy, ktoré vznikli správnemu orgánu znáša správny orgán (§ 31 ods. 1 správneho

poriadku).

Ani pri náhrade trov správneho konania sa do rozhodnutia o trovách nepremieta

zásada úspechu aplikovaná v občianskom súdnom konaní. Preto, ak by bol účastník

konania so svojím návrhom a argumentmi úspešný, čomu by nasvedčoval aj výrok

rozhodnutia správneho orgánu, neznamená to automatický nárok na úhradu trov, ktoré

mu počas konania vznikli. V správnom konaní sa náhradou trov konania rozumie

ich náhrada tomu, kto ich znášal, ak sú na to splnené zákonné predpoklady.

Z vyššie citovaného § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach

ochrany spotrebiteľa povinnosť uhradiť náklady skúšok vyplýva priamo, je teda uložená

priamo zákonom, pričom je podmienená jedinou skutočnosťou, a to deklarovaním,

že bezpečnosť alebo kvalita výrobkov nevyhovuje požiadavkám právnych predpisov. Zákon

o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa tu predstavuje lex specialis

k správnemu poriadku ,lex generalis, preto sa v otázke náhrady nákladov treba postupovať

podľa ustanovení lex specialis.

Keďže predmetný zákon nepodmieňuje náhradu trov uložením pokuty, vyplýva z toho,

že nemožno prijať námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že ak mu nebola uložená

pokuta, nemožno mu ani uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

Dôsledkom rozhodnutia Ústredného inšpektorátom SOI č. P/0028/06/04, ktorým

v celom rozsahu zrušil prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty bolo zrušenie povinnosti

zaplatiť uloženú pokutu, nie však povinnosti niesť trovy konania, pretože zároveň potvrdil,

že skúšaný výrobok nezodpovedal požiadavkám právnych predpisov, čo bolo preukázané

Protokolom o skúškach č. 305/2003, ktorý predstavuje dôvod na uloženie povinnosti uhradiť

trovy konania. V odôvodnení správneho rozhodnutia bolo uvedené, že podľa požiadaviek

STN EN 228 mal byť vzhľad posudzovaného benzínu jasný a číry, avšak taký nebol. Dôvod,

pre ktorý sa Ústredný inšpektorát SOI rozhodol neuložiť pokutu a zrušiť rozhodnutie bol ten,

že pridávanie aditíva do motorového benzínu 91 UNI výrobcom relevantným spôsobom

ovplyvnila zodpovednosť účastníka, predajcu, a znížila závažnosť charakteru protiprávneho

konania, čo možno považovať za subjektívne hľadisko berúce do úvahy okolnosti

konkrétneho prípadu. Napriek tomu bolo objektívne deklarované, že výrobok požiadavkám

právnych predpisov nezodpovedal. Tento argument bol však uvedený v odôvodnení

rozhodnutia. Preto treba poukázať na podstatu pokuty a nákladov konania. Z teleologického

hľadiska, náklady konania nemožno pokladať za sankciu uloženú za administratívnoprávny

delikt, pretože ich úloha je odlišná od účelu uloženia sankcie. Sankciu nemožno uložiť

bez preukázania spáchania deliktu účastníkom, čo by bolo v rozpore so zásadami nulla crimen

sine lege, nulla poena sine lege, ktoré sa uplatňujú aj pri administratívnom trestaní. Avšak

hotové výdavky spojené s konaním majú skôr praktický význam a predstavujú úhradu

nákladov, ktoré vznikli správnemu orgánu, nemajú za cieľ potrestať účastníka, teda nemajú

represívny charakter. Preto aj keď nebola rozhodnutím ústredného inšpektorátu uložená

pokuta, zásada „nullum poena sine lege“ sa neuplatňuje na povinnosť uložiť trovy konania.

I keď sa správny orgán domáhal ich uplatnenia nesprávne súdnou cestou, pretože v tom čase

nebola jednoznačná ich povaha, následne, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky

interpretáciou § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa objasnil, že otázka nákladov skúšok ako „trov“ konania patrí do právomoci

správneho orgánu, Inšpektorát SOI v Banskej Bystrici konal v súlade s právnym názorom

najvyššie súdu a vydal samostatné rozhodnutie o uložení nákladov konania, pričom

samostatnosť rozhodnutia vyplynula z okolností konkrétneho prípadu, najmä nejasnosti

povahy nákladov skúšok.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia

ustanovenej v § 49 správneho poriadku, ako je uvedené vyššie, na rozhodovanie podľa

§ 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa sa

jednak nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní a jednak lehoty stanovené v § 49

správneho poriadku sú lehotami inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny

orgán a ich nedodržanie samé o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu a ani účastník nemôže z nich vyvodzovať vo vzťahu rozhodnutiu vo veci nejaké práva

(mohol by však uplatniť napr. návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa

).

Čo sa týka samotnej druhej otázky, teda možného premlčania práva na úhradu

nákladov, tak najvyšší súd poukazuje na rozsah aplikácie (ďalej

aj „OZ“). Vecný rozsah je vymedzený v „ upravuje

majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami

a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne

vzťahy neupravujú iné zákony“ a v , ktorý znie „ upravuje

aj právne vzťahy z duševného vlastníctva, ak tieto vzťahy neupravujú iné zákony“. Ako

vyplýva z teórie občianskeho práva, je základný právny predpis a lex

generalis v oblasti civilného práva. Upravuje občianskoprávne vzťahy, ktorých čiastočná

charakteristika je uvedená v „občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov

alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V občianskoprávnych

vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie“.

Čo sa týka povahy vzťahu, v danom prípade ide o vzťah medzi správnym orgánom

a účastníkom konania. Vo uznesení sp. zn. z 28.01.2009 Najvyšší súd

Slovenskej republiky uviedol „v danom prípade ide medzi účastníkmi o vzťah verejnoprávny,

založený na princípe subsidiarity štátneho orgánu, ktorý kontroluje plnenie povinnosti

podnikateľských subjektov po stránke kvality a bezpečnosti výrobkov a ako štátny orgán

zasahuje do práv a povinností druhého účastníka v oblasti verejnej správy, čím kontrola

vnútorného trhu je“. Nakoľko ide o vzťah administratívnoprávny (nie súkromnoprávny),

v ktorom je správny orgán v pozícii nadriadeného subjektu, nemožno na predmetný vzťah

aplikovať ustanovenia , teda ani ustanovenia o premlčaní. Správny

orgán tu vystupuje ako orgán nadriadený, nie ako účastník súkromnoprávneho vzťahu

v zmysle , keďže tu nejde o občianskoprávny vzťah. Navyše v tomto prípade nejde

o majetkové vzťahy v zmysle , keďže titul nároku na úhradu trov

konania vyplýva z právneho predpisu verejného, konkrétne správneho práva. Správny orgán

teda postupoval v súlade so zákonom a rozhodol o nákladoch spojených so správnym

konaním po tom, čo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola objasnená

otázka povahy nákladov skúšok.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

podľa veta druhá a potvrdil, pričom sa v zásade stotožnil

s právnym posúdením veci krajským súdom a s dôvodmi jeho rozhodnutia (

v spojení s veta prvá ) viazaný tiež dôvodmi odvolania (

v spojení s veta prvá ).

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa v spojení s

ods. 1 veta prvá a a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko

žalobca v konaní nebol úspešný a žalovaný zo zákona nemá na ich náhradu nárok.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková