Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžo/10/2012

Najvyšší súd 3 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Ing. J. Š., bytom Č., T.,

právne zastúpený JUDr. F. K., advokátom so sídlom S., K., proti ţalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Mierová č. 23, 815 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného č. 10127/2009-1409 zo dňa 05. mája 2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -40 zo dňa 11. marca 2010, jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -40 zo dňa 11. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného zo dňa 05.05.2009 č. 10127/2009-1409, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce č. k. z 20.01.2009, ktorým bol ţalobca podľa o štátnej sluţbe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prepustený zo sluţobného pomeru colníka z dôvodu porušenia základných povinností colníka zvlášť hrubým spôsobom a porušenia povinností nadriadeného vyplývajúcich z ust. , , a , , , , pretoţe dňa 31.10.2008 po dohode s colníčkou A. B. v rozpore so skutočným stavom veci podpísal úradný záznam č.j. 237/2008 – 5311 o nájdení skrytej veci 400 ks cigariet zn. Classic červené a vydal verejnú vyhlášku 44442/2008-5311 zo dňa 31.10.2008 aj napriek tomu, ţe mal vedomosť o tom, ţe predmetné cigarety zistila ukryté colníčka u cestujúcej a po zistení týchto skutočností neprijal ţiadne opatrenia, aby takéto konanie napravil. Ţalobca si tak nesplnil povinnosti nadriadeného uloţené v ustanovení , , a .

Dňa 09. decembra 2008 bol ţalobca zadrţaný a vzatý do väzby na základe uznesenia

vyšetrovateľa z 08. decembra 2008, ktorým mu bolo vznesené obvinenie zo zločinu spolupáchateľstva zneuţívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom

podielnictva. Dňa 07. januára 2009 sprístupnil vyšetrovateľ riaditeľovi colného úradu obrazovo-zvukový záznam z výkonu sluţby ţalobcu ako colníka, z ktorého zistil, ţe dňa 23. októbra 2008 o 19.27 hod. na stanovisku č. 1 na hranici medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou v Čiernej nad Tisou v sluţobnej miestnosti po vykonaní colnej kontroly vlaku č. 8865 vošiel do sluţobnej miestnosti colník K. a podal jednu krabičku cigariet ţalobcovi, ktorý si ju vloţil do vrecka nohavíc sluţobnej rovnošaty. Potom K. vybral z vrecka bundy sluţobnej rovnošaty ďalšie dve krabičky cigariet nezistenej značky a podal ich colníkovi C., ktorý si jednu krabičku dal do vrecka sluţobnej rovnošaty a druhú podal colníčke B., ktorá si ju tieţ vloţila do vrecka sluţobnej bundy. Následne dňa 31. októbra 2008 o 19.27 hod. na stanovisku č. 1 v sluţobnej miestnosti colníčka B. ukázala ţalobcovi cigarety, ktoré zaistila u cestujúcej a spoločne rozhodli, ţe tieto zaevidujú ako nájdené vo vlaku pod sedadlom a ţalobcovi a G. oznámila, ţe do evidencie zapíšu len ich časť a ostatné si ponechajú. Ţalobca povedal B., aby to urobila tak, aby bolo dobre, na čo odpovedala, ţe počas troch rokov sa uţ naučila, ako to urobiť. Z prvotnej evidencie bolo zistené, ţe 31. októbra 2008 sú zapísané cigarety zn. Classic Red 400 ks ako derelikt (osoba neznáma). Z uvedeného a oboznámenia sa s obrazovo-zvukovým záznamom je zrejmé, ţe ţalobca v rozpore so skutočným stavom veci podpísal úradný záznam o nájdení skrytých 400 ks cigariet a vydal verejnú vyhlášku, čím si neplnil riadiace povinnosti vedúceho zmeny.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe ani jednu z námietok uvedených v ţalobe

nepovaţoval za dôvodnú. V prvom rade sa zaoberal otázkou, či bolo dostatočne preukázané porušenie sluţobných povinností a sluţobnej prísahy ţalobcom v súvislosti so skutkom uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí zo dňa 20.01.2009, ku ktorému malo dôjsť dňa 31.10.2008. Porovnaním obsahu úradného záznamu podplukovníka Ing. L. B. s obsahom videozáznamu zo dňa 31.10.2008 zadováţeného v trestnom konaní s obsahom prepisu zvukového záznamu z uvedeného času, v rámci ktorého bol ţalobca vo výkone sluţby zistil, ţe skutočnosti uvedené v rozhodnutí sú v súlade so zisteným stavom veci. Výhrady ţalobcu k legálnosti zadováţených dôkazov, ktoré namietal na pojednávaní dňa 11.03.2010 (po lehote uvedenej v ) nie sú podľa krajského súdu dôvodné, pretoţe zákonným procesným právom ţalovaného a prvostupňového správneho orgánu je pouţiť v administratívnom konaní akýkoľvek dôkaz získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t.j. aj v trestnom konaní. Námietku spochybňujúcu dodrţanie dvojmesačnej lehoty pre rozhodnutie taktieţ vyhodnotil ako nedôvodnú po zistení, ţe subjektívna lehota bola prvostupňovým orgánom dodrţaná. Aţ dňa 07.01.2009 bol totiţ riaditeľovi Colného úradu Michalovce (správnemu orgánu prvého stupňa) sprístupnený zvukový a obrazový záznam vyhotovený orgánom činným v trestnom konaní, z ktorého vyplynuli dva skutky týkajúce sa ţalobcu (zo dňa 23.10.2008 a 31.10.2008), pričom druhý z nich bol uvedený v rozhodnutí o prepustení zo sluţobného pomeru zo dňa 20.01.2009 ako dôvod prepustenia, čím zákonná lehota bola dodrţaná. Za nedôvodnú povaţoval krajský súd aj námietku ţalobcu poukazujúcu na údajné rozšírenie dôvodov prepustenia zo sluţobného pomeru, pretoţe ţalovaný v odôvodnení rozhodnutia iba konkretizoval zistenia vyplývajúce z dokazovania a týkajúce sa skutku zo dňa 31.10.2008 a poznamenal, ţe konanie vo veci skončenia sluţobného pomeru colníka nie je procesne viazané zásadou koncentrácie konania. Vychádzajúc zo zisteného

skutkového a právneho stavu mal krajský súd za preukázané, ţe ţalobca porušil sluţobnú prísahu a sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a správne orgány oboch stupňov dodrţali všetky procesné ustanovenia dané v znení neskorších predpisov pri prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR sp. zn. ), z ktorej vyplýva, ţe nielen úmyselné konanie porušujúce sluţobnú prísahu alebo sluţobnú povinnosť, aké bolo v danej veci preukázané ţalobcovi, ale aj nedbanlivostné konanie môţe byť dôvodom pre skončenie sluţobného pomeru colníka.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, ktorý ţiadal

rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie pre nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie. Keďţe podľa záveru krajského súdu ţiadna z námietok uvedených v ţalobe nie je dôvodná, s jeho tvrdením sa v ţiadnom prípade nestotoţňuje. Krajský súd konštatuje, ţe skutočnosti uvedené v rozhodnutí sú v súlade so zisteným skutkovým stavom, pričom vychádza z porovnania obsahu úradného záznamu podplukovníka Ing. L. B. s obsahom videozáznamu zo dňa 31.10.2008 v čase o 19.27 hod. zadováţeného v trestnom konaní, a s obsahom prepisu zvukového záznamu z uvedeného času, v rámci ktorého bol vo výkone sluţby. Uţ v podanom odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu poukázal na zvukovo-obrazový záznam zabezpečený v trestnom konaní, ktorý bol vyhotovovaný pomocou technicko- informačných prostriedkov, pretoţe dôkazom podľa rozhodnutia mali byť len výpisky z tohto záznamu a namietal neprípustnosť pouţitia tohto dôkazu pre účely konania o prepustení so sluţobného pomeru, pre rozpor s právnymi predpismi. Na legálnosť pouţitia dôkazu je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti bez ohľadu na to, či to účastník navrhne alebo nie, pretoţe nie je moţné podporovať činnosťou súdu nelegálne pouţitie dôkazov v akomkoľvek konaní. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti je správny orgán povinný posudzovať, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či z tohto hľadiska moţno vyčítať aj určité chyby, lebo na dôkazy získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi nemoţno prihliadať. Pri absencii tohto dôkazu ţalovaný vôbec nepreukázal existenciu akéhokoľvek porušenia sluţobnej povinnosti, a samozrejme uţ vôbec nie porušenie sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, a postupoval bez rešpektovania základnej zásady trestného konania, prezumpcie neviny. Pokiaľ sa súd oboznamoval s prekladom obrazového a zvukového záznamu na pojednávaní dňa 11.03.2010, on sám nemal moţnosť vyjadriť sa k takémuto dôkazu a nie je pravdou, ţe sa tak stalo z príčin na jeho strane. Takýmto postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k dôkazom. Zdôraznil, ţe neporušil svoje povinnosti vyplývajúce pre neho z ust. , a a ani spôsobom ako je uvedený v rozhodnutí o prepustení zo sluţobného pomeru. Nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, ţe cigarety boli zaistené pri osobnej prehliadke cestujúcej a preto postupoval v súlade so základnými povinnosťami vyplývajúcimi mu z colného zákona. Skutok popísaný v rozhodnutí sa nestal, ţalovaný mu ho nepreukázal a nebola naplnená skutková podstata pre prepustenie zo štátnej sluţby colníka a to ani nedbanlivostným konaním.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu

potvrdiť z dôvodu, ţe ţalobca hrubo porušil sluţobnú prísahu a základnú sluţobnú povinnosť a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, lebo sa dopustil konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť colnej správy v očiach verejnosti alebo ohroziť dôveru v tento zbor. Konanie ţalobcu bolo preukázané viacerými dôkazmi, najmä však informačno-technickými prostriedkami, ktorých pouţitie bolo realizované zákonným spôsobom na základe príkazu sudcu Špeciálneho súdu v Pezinku. O protiprávnom konaní ţalobcu a výsledkoch pouţitia informačno-technických prostriedkov sa osobne presvedčil aj riaditeľ Colného úradu Michalovce, ktorému bol sprístupnený zvukový a obrazový záznam z výkonu štátnej sluţby, o čom spísal úradný záznam. Do právoplatného skončenia trestného stíhania ţalobcu nebolo potrebné vyčkať, a sankciu za porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti nie je moţné stotoţňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia zo sluţobného pomeru musia byť dané v čase rozhodovania, nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďţe porušenie sluţobnej prísahy, resp. sluţobnej povinnosti nemusí nevyhnutne dosahovať intenzitu trestného činu. Neobstojí ani ţalobcom vznesená námietka premlčania, pretoţe dôvod prepustenia riaditeľ colného úradu zistil najskôr pri sprístupnení zvukového a obrazového záznamu, skutočnosti si overil v príslušných evidenciách a získal ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú protiprávne konanie ţalobcu. Rozhodnutie o prepustení zo sluţobného pomeru bolo ţalobcovi doručené dňa 22.01.2009, teda v zákonnej dvojmesačnej lehote.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. -62 zo dňa

19.08.2010 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -40 zo dňa 11. marca 2010 potvrdil. Ţalobca podal proti rozsudku sťaţnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. -77 zo dňa

15. decembra 2011 rozhodol, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. porušil čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd v súvislosti s tým, ţe orgány verejnej správy a Krajský súd v Košiciach oprávnene pouţili ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní. Súčasne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 19.08.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v ďalšom konaní vychádzal z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -77 zo dňa 15. decembra 2011, ktoré tvorí právny rámec ďalšieho konania.

„Podstatou sťažovateľovej argumentácie je, že vzhľadom na ustanovenie § 114 ods.

7 , ako aj a zákona o ochrane pred odpočúvaním nebolo možné použiť obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní použitím informačno- technických prostriedkov v konaní o skončenie služobného pomeru žalovaného.

53

Treba prisvedčiť všeobecným súdom, že sťažovateľ námietku neprípustnosti obrazovo-

zvukového záznamu ako dôkazu v správnom konaní vôbec neuplatnil, a to dokonca ani v žalobe podanej krajskému súdu. Urobil tak až na pojednávaní krajského súdu konanom 11. marca 2010. Zároveň však treba konštatovať, že vykonanie tohto dôkazu krajským súdom namietol akonáhle sa o vykonanom dôkaze dozvedel. Sťažovateľ, ale ani jeho právny zástupca totiž neboli prítomní na pojednávaní konanom 25. februára 2010, keď došlo k vykonaniu dôkazu, pričom svoju neúčasť ospravedlnili a žiadali pojednávanie odročiť. Argument krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ vykonanie dôkazu v rámci správneho konania namietal na súde až po uplynutí zákonnej lehoty podľa , keďže v zákonnej lehote podaná žaloba takúto námietku neobsahovala, sa javí ako irelevantný. Krajský súd totiž zrejme nebol s dôkazom vykonaným v správnom konaní spokojný (i keď neuviedol prečo), pretože postupom podľa druhej vety vykonal sám dokazovanie „oboznámením sa s videozáznamom“ na pojednávaní konanom 25. februára 2010, ako aj písomným prekladom verbálnej časti obrazovo-zvukového záznamu do slovenského jazyka na pojednávaní konanom 11. marca 2010. Krajský súd teda založil svoje rozhodnutie nie na dôkaze vykonanom v rámci správneho konania, ale na vlastnom dokazovaní. Neprípustnosť použitia obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu krajským súdom sťažovateľ nemohol namietať predtým, než sa o vykonaní dôkazu dozvedel. Jeho námietka bola preto uplatnená včas.

Sťažovateľ tvrdí, že samotné vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu s použitím

informačno-technických prostriedkov a následné použitie záznamu (mimo rámca trestného konania) v konaní o skončenie služobného pomeru treba kvalifikovať ako zásah do práva na súkromie. Táto úvaha žalobcu budí prima facie určité pochybnosti, keďže k utajenému nahrávaniu nedošlo v súkromných priestoroch (napr. v byte žalobcu), ale na jeho pracovisku. Napriek tomu ide o zásah do práva na súkromie.

„Telefonické hovory, ktoré sťažovateľka (policajná dôstojníčka) uskutočnila

zo služobných telefónov, spadajú pod pojem súkromný život, resp. korešpondencia v zmysle čl. 8 dohovoru.“ (Halfordová c/a Spojené kráľovstvo z 25. júna 1997).

V skúmanom prípade nemožno za zásadný rozdiel považovať to, že nešlo

o odpočúvanie služobného telefónu, ale o inú metódu tajného sledovania rozhovorov a činnosti v priestoroch colného úradu. Ústavný súd preto považuje citované rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva na aplikovateľné v danom prípade.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že tak , ako aj zákon o ochrane

pred odpočúvaním tiež považujú použitie informačno-technických prostriedkov za zásah do súkromia bez ohľadu na to, či k ich použitiu dochádza v súkromných alebo pracovných (služobných) priestoroch.

Ďalej sa javí ako podstatné, že sťažovateľ nenamieta protiústavnosť či protizákonnosť

samotného použitia informačno-technických prostriedkov v rámci trestného konania, pretože vytýka skutočnosť, že obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní bol použitý v inom (správnom) konaní, čo považuje za protiprávne.

Vzhľadom na uvedenú konštrukciu sťažnostnej námietky nejaví sa ako účelné skúmať

namietané porušenie práva na súkromie spôsobom zaužívaným v týchto prípadoch, teda tak, že by sa postupne skúmali legalita zásahu, jej legitímnosť a napokon proporcionalita (napr. ). Povaha námietky si vyžaduje, aby sa skúmala z hľadiska základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Treba poznamenať, že žalobca porušenie týchto práv v danej súvislosti nenamieta a nežiada ho ani vysloviť. Ide o , ktorý treba považovať za samostatné základné právo na súdnu ochranu v rámci správneho súdnictva, resp. dohovoru, ktorý nerozlišuje súdne konania podľa tohto kritéria.

Ďalej treba prisvedčiť krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že vzhľadom

na ustanovenie § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočným stav veci. Takýmto prostriedkom je nepochybne aj obrazovo-zvukový záznam. Ani sťažovateľ vo všeobecnej rovine tento záver všeobecných súdov nenapáda. Zrejme s odvolaním sa na dôvetok tohto ustanovenia, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť iba také prostriedky, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi, namieta, že použitie obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v danom prípade bolo treba považovať za nepovolené.

Procesné ustanovenie, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi, treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia v konaní a ochranou určitých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených záujmov. Tým je dané, že nie všetky prostriedky, pomocou ktorých by objektívne bolo možné zistiť a objasniť stav veci, sa smú použiť v príslušnom konaní.

Z ustanovenia vyplýva zásadný zákaz použitia

obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. upravuje matériu získavania a použitia obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými

prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2 )“ .

Najvyšší súd na odvolaciu námietku sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-

zvukového záznamu z trestného konania v odôvodnení svojho v rozsudku nijako nereagoval a s námietkou sa nevysporiadal, hoci táto mala pre posúdenie veci zásadný význam. Nezaujal teda žiadne stanovisko v otázke vzájomného vzťahu medzi ustanovením zákona o štátnej službe na jednej strane a ustanoveniami a zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej. Z tohto aspektu je rozsudok najvyššieho súdu zjavne neodôvodnený a v končenom dôsledku nepreskúmateľný, keďže nedáva dostatočnú odpoveď na sťažovateľom nastolenú rozhodujúcu právnu otázku. V podstate a primárne to znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa . Zároveň sekundárne tým došlo aj k zásahu do základného práva na súkromie podľa a 2 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) opätovne preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce a s prihliadnutím na záväzné časti právneho názoru ústavného súdu doplnil argumentáciu a právne úvahy k námietke sťaţovateľa o neprípustnosti pouţitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v správnom konaní o skončenie sluţobného pomeru colníka. Súčasne podľa druhá veta v spojení s napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a podľa mu vec vrátil na ďalšie konanie. Zásadná právna otázka znie, či je právne prípustné pre účely zistenia porušenia služobnej disciplíny colníka alebo policajta, ktoré sa skutkovo prekrýva s dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu, použiť v konaní o skončenie služobného pomeru obrazovo-zvukový záznam (ITP) získaný v jeho trestnej veci, v trestnom konaní z vyšetrovacieho spisu. Táto otázka musí byť preskúmaná v dvojstupňovom súdnom konaní.

Podľa v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli

vyhotovené obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy, moţno záznam ako dôkaz pouţiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

Uvedené ustanovenie obsahuje zákaz pouţitia vyhotovených obrazovo-zvukových

záznamov v inej trestnej veci. Predmetom konania najvyššieho súdu v správnom súdnictve nebola trestná vec. Z tohto dôvodu najvyšší súd implicitne vychádzal z názoru, ţe uvedené ustanovenie nie je v rámci súdneho prieskumu zákonnosti relevantné a ani nie je prameňom správneho práva, pokiaľ niektorý z právnych predpisov, ktoré sú prameňom správneho práva na pouţitie neodkazuje.

Ustanovenie je systematicky zaradené do piatej hlavy

s názvom „Zabezpečovanie informácií“. Dokazovanie je samostatne upravené v šiestej hlave s názvom „Dokazovanie“. Z uvedeného je zrejmé, ţe zákon rozlišuje medzi zabezpečovaním informácií a dokazovaním.

v (predmet zákona) upravuje postup orgánov činných v trestnom

konaní a súdov. Vzhľadom na právomoc súdov v občianskom súdnom konaní , najvyšší súd v pôvodom rozhodnutí nevytkol krajskému súdu, ţe sa aplikáciou tohto ustanovenia nezaoberal. Krajský súd v ďalšom konaní doplní argumentáciu k ust. vo vzťahu ku konaniu o skončenie sluţobného pomeru colníka.

neobsahuje ustanovenie zakazujúce pouţiť dôkazy získané

v trestnom konaní v iných konaniach, napr. v správnom konaní o skončenie sluţobného pomeru. je v tejto časti indiferentným a tieto otázky vo svojich ustanoveniach nerieši. Táto právna otázka bude ustálená krajským súdom v súčinnosti s účastníkmi konania. Najvyšší súd neurčuje túto časť právneho názoru pre krajský súd ako záväznú, ale ako predmet na právnu argumentáciu v prvostupňovom konaní. Krajský súd v súčinnosti s účastníkmi konania musí jednoznačne zodpovedať aj predbeţnú otázku, či ide o údaje získané pouţitím informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní, t.j., či išlo o nariadenie ich pouţitia výlučne pre trestné konanie. Ak ide o údaje získané v trestnom konaní je potrebné jednoznačne uviesť ustanovenia dotknutých právnych predpisov alebo iných prameňov práva, ktoré bránia ich pouţitiu v konaní o skončenie sluţobného pomeru colníka.

Zákon o ochrane pred odpočúvaním je relevantným predpisom i pre správne konanie

o skončenie sluţobného pomeru colníka. Tejto skutočnosti mal Krajský súd v Košiciach venovať pozornosť.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním tento zákon ustanovuje

podmienky pouţitia informačno-technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok pouţíva.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním tento zákon sa nevzťahuje

na pouţitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona. ().

Právnou otázkou, ktorá vyplýva z aplikácie ust. § 1 ods. 2 zákona o ochrane pred

odpočúvaním je, či svojou vecnou pôsobnosťou uvedené ustanovenie vylučuje pouţitie údajov získaných informačno-technickými prostriedkami v trestnom konaní v konaní o skončenie sluţobného pomeru colníka. Zákon o ochrane pred odpočúvaním rozlišuje medzi pouţitím informačno-technického prostriedku (§ 3 ods. 1) a pouţitím údajov získaných informačno-technickým prostriedkom. Otázka subsidiarity pouţitia údajov získaných

93

v trestnom konaní za splnenia podmienky § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním je ďalšou, ku ktorej sa krajský súd v ďalšom konaní musí vyjadriť.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním informačno-technický

prostriedok moţno pouţiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných. Pouţitím informačno-technického prostriedku sa môţe základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúţi.

Predchádzanie trestnej činnosti colníkov pri výkone ich sluţby a v mieste výkonu

sluţby je relevantným dôvodom pre pouţitie informačno-technického prostriedku. Najvyšší súd vychádza zo skutočnosti, ţe nevyhnutnosť ich pouţitia vyplýva i z okolností tohto prípadu, na vonkajšej hranici colného územia EU s Ukrajinou.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním údaje získané informačno-

technickými prostriedkami moţno pouţiť výlučne na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 1. Túto zákonnú podmienku povaţuje najvyšší súd v tomto štádiu konania za osvedčenú. Jej splnenie však bude predmetom skúmania krajského súdu.

Podľa o štátnej sluţbe colníkov a o zmene

a doplnení niektorých ďalších zákonov za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Najvyšší súd v tomto štádiu konania nezistil existenciu ustanovenia Trestného

poriadku, ktoré by zakazovalo pouţitie obrazovo-zvukového záznamu v inom ako trestnom konaní. Ustanovenie pouţíva pojem „v inej trestnej veci“ a nie pojem v „inej veci“. To znamená, ţe pouţitie záznamu je obmedzené, ak vedie k trestnej zodpovednosti. Trestná zodpovednosť má však prísnejšie podmienky na uplatnenie ako disciplinárna zodpovednosť colníkov, ktorí podliehajú sluţobnej disciplíne.

Ustanovenie o štátnej sluţbe colníkov vymedzuje druhy

skončenia sluţobného pomeru colníkov a v § 183 sa uvádzajú spôsoby skončenia sluţobného pomeru prepustením.

Služobný úrad prepustí colníka zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu

alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby (§ 183 ods. 1 písm. d/ cit. zákona).

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu ţalovaného najvyšší súd zistil, ţe ţalobca

po zloţení sluţobnej prísahy colníka v štátnej sluţbe dňa 01.07.1998 pracoval na pobočke Colného úradu Čierna nad Tisou. Dňa 20.01.2009 pod. č. R-18/2009-5334 vydal

103

riaditeľ Colného úradu Michalovce rozhodnutie, ktorým podľa prepustil zo sluţobného pomeru colníka kpt. Ing. J. Š., v stálej štátnej sluţbe vo funkcii hlavný colný referent, poverený zastupovaním dočasne neobsadenej funkcie vedúceho zmeny pobočky Colného úradu Michalovce, miesto výkonu štátnej sluţby Čierna nad Tisou z dôvodu, ţe zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti colníka stanovené v , a zákona a to tým, ţe dňa 31.10.2008 po dohode s colníčkou A. B. v rozpore so skutočným stavom veci podpísal úradný záznam č.j. 237/2008- 5311 o nájdení skrytej veci 400 ks cigariet zn. Classic červené a vydal verejnú vyhlášku 44442/2008-5311 zo dňa 31.10.2008 aj napriek tomu, ţe mal vedomosť o tom, ţe predmetné cigarety zistila ukryté colníčka A. B. u cestujúcej. Ako colník si ţalobca nesplnil povinnosti nadriadeného uloţené v , , a zákona (organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej sluţby podriadených colníkov, vyvodzovať dôsledky z porušovania sluţobných povinností, viesť podriadených colníkov k sluţobnej disciplíne a zabezpečovať dodrţiavanie príslušných právnych predpisov spojených s výkonom štátnej sluţby colníka), nakoľko dňa 31.10.2008 po vykonaní kontroly cestujúcej mal vedomosť, ţe jemu podriadená colníčka po zistení colného priestupku u cestujúcej nepostupovala podľa ustanovenia a nasl. (colný zákon) a neprijal ţiadne opatrenia na nápravu, čím porušil sluţobnú prísahu a sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Podľa výroku sluţobný pomer končí dňom doručenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia citovaného zákona. Po podaní odvolania ţalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie ţalobcu zamietol.

Z odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného vyplýva, ţe protiprávne konanie zakladajúce

dôvod prepustenia, ktorým je zvlášť hrubé porušenie sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti bolo ţalobcovi preukázané dôkazom, a to úradným záznamom riaditeľa colného úradu, ktorý sa osobne oboznámil so zápisnicou z výsluchu ţalobcu (príloha 22 administratívneho spisu) ktorú mu sprístupnil vyšetrovateľ Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 07.01.2009. ďalším dôkazom bol úradný záznam zn. zo dňa 13.09.2009 (príloha č. 5 administratívneho spisu), spísaný mjr. Mgr. M. D., námestníkom riaditeľa colného úradu v ktorom uvádza, ţe „z poverenia GRCR SR sa na základe žiadosti riaditeľa Colného úradu Michalovce č. 12515/2009-5334 a so súhlasom vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 4. Inšpekčné oddelenie oboznámil s dôkazovými materiálmi z vyšetrovacieho spisu ČVS:SKIS-130/IS-4-V- 2008, v rámci ktorého mu bol sprístupnený obrazový a zvukový záznam z výkonu služby colníka, ktorého meno je J. Š.“. Z predmetného spisu zistil skutočnosti, ktoré boli dôvodom na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru colníka.

Vzhľadom na nález ústavného súdu je zásadnou právna otázka sprístupnenia

obrazovo-zvukových záznamov colným orgánom pre účely konania vo veciach sluţobného pomeru colníkov. Táto otázka bude predmetom skúmania krajského súdu v ďalšom konaní. Právne významnou okolnosťou je aj skutočnosť, či išlo o súčinnostnú akciu polície a colných orgánov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním kópiu zvukového, obrazového

alebo zvukovo-obrazového záznamu (ďalej len „záznam“), ktorý bol vyhotovený pouţitím informačno-technického prostriedku, moţno postúpiť len vecne a miestne príslušnému štátnemu orgánu, ak záznam môţe byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným štátnym orgánom v medziach jeho zákonom ustanovenej právomoci. Vecne a miestne príslušný štátny orgán, ktorému bol záznam postúpený, nesmie vyhotoviť kópiu záznamu ani záznam alebo jeho prepis poskytnúť k nahliadnutiu, či skopírovaniu inej osobe, inému štátnemu orgánu alebo orgánu územnej samosprávy alebo inej samosprávy.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním ak sa majú informácie získané

pouţitím informačno-technického prostriedku pouţiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti pouţitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán štátu priloţí záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané pouţitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho pouţitia uvedeného v ţiadosti, sa môţu pouţiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou moţno pouţiť informačno-technický prostriedok.

Podľa § 7 ods. 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním ak sa informačno-technický

prostriedok pouţil v rozpore s týmto zákonom, záznam získaný pri takom pouţití alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného pouţitia informačno-technického prostriedku nijaký štátny orgán ani iný orgán verejnej moci nesmie pouţiť ako dôkaz, ani uznať za dôkaz okrem trestného alebo disciplinárneho konania proti osobe, ktorá záznam nezákonne vyhotovila alebo dala príkaz na jeho vyhotovenie. Nezákonne získaný záznam alebo iný výsledok sa musí zničiť v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie povolenia do 24 hodín od protiprávneho pouţitia informačno-technického prostriedku.

Uznesením Ministerstva vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej sluţby, Odbor

inšpekčnej sluţby, 4. Inšpekčné oddelenie bolo voči ţalobcovi vznesené konkrétne obvinenie zo spolupáchateľstva zločinu zneuţívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom podielnictva.

Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu, pre posúdenie veci má zásadný význam

námietka neprípustnosti pouţitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania tak, ako aj stanovisko v otázke vzájomného vzťahu medzi ustanovením zákona o štátnej sluţbe na strane jednej a ustanoveniami a zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav

veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi ( o štátnej sluţbe colníkov). Preto je v ďalšom konaní nevyhnutné identifikovať prípadný nesúlad s právnymi predpismi.

123

o ochrane súkromia pred neoprávneným pouţitím informačno-

technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním“) v ustanovení § 1 ustanovuje podmienky pouţitia informačno- technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok pouţíva.

Správne orgány v tomto konkrétnom prípade usúdili, ţe konanie colníka (vyššie

uvedené v texte tohto rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené ako dôkazom obrazovo-zvukovým záznamom získaným v trestnom konaní) spočívajúce v porušení sluţobnej prísahy a sluţobných povinností dosiahlo takej intenzity, ţe napĺňa zákonný dôvod ustanovenia

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Senát najvyššieho súdu dospel k záveru, ţe krajský súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia síce vyjadril k podstate veci, ktorou je porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, ale keďţe rozhodnutie neodôvodnil v právnom rámci určeným ústavným súdom, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z vyššie uvedených dôvodov a s poukazom na východiská uvedené v náleze ÚS SR

č. k. -77 zo dňa 15. decembra 2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa v spojení s veta druhá rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -40 zo dňa 11. marca 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ).

V ďalšom konaní bude ţalovaný postupovať v naznačenom smere, dôsledne

sa vysporiada s námietkami ţalobcu, vrátane odvolacích námietok a svoje rozhodnutie odôvodní.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania

( veta prvá ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 05. júna 2012

JUDr. Ivan R U M A N A, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková