Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Ndz/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: JUDr. J. Č., advokát H.,

zastúpený: JUDr. Vladimír Kašuba, advokát so sídlom Holubyho 51, Martin, proti

ţalovanému: Krajský súd v Žiline, so sídlom Orolská 3, Ţilina, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. Spr I 8/2012 zo dňa 20.02.2012, o návrhu na vylúčenie sudcov vo

veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. , jednomyseľne

rozhodol:

Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. Eva Kyselová, JUDr. Róbert Urban

a JUDr. Jana Urbanová s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. .

Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. Martin Bargel, JUDr. Oľga Belková,

Mgr. Katarína Beniačová, JUDr. Ján Burik, JUDr. Dagmar Cabadajová, JUDr. Erika

Čanádyová, JUDr. Mária Dubcová, Mgr. František Dulačka, JUDr. Yvetta Dzugasová,

JUDr. Miroslav Jamrich, JUDr. Zuzana Jančárová, JUDr. Jana Kotrčová, Juraj Krupa,

JUDr. Eva Malíková, JUDr. Jana Martinčeková, JUDr. Ladislav Mejstrík, JUDr. Ivana

Nemčeková, JUDr. Martina Nemravová, JUDr. Amália Paulerová, JUDr. Veronika

Poláčková, JUDr. Pavol Polka, JUDr. František Potocký, JUDr. Táňa Rapčanová,

JUDr. Milan Repáň, JUDr. Vladimír Sučik, Mgr. Miroslav Šepták, JUDr. Erika Šobichová,

Mgr. Zuzana Štolcová, Mgr. Nora Tomková, JUDr. Mária Urbanová, JUDr. Gabriela

Veselová a JUDr. Dana Wänkeová n i e s ú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Ţiline predloţil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na rozhodnutie o (ne)vylúčení sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. .

Ţalobou podanou na Krajskom súde v Ţiline dňa 15.03.2012 sa ţalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. Spr I 8/2012 zo dňa 20.02.2012,

ktorým podľa vety prvej a vety prvej o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) v spojení s

ods. 2 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov odvolanie ţalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Martin č. I 6/12

zo dňa 02.02.2012, ktorým nebolo vyhovené ţalobcovej ţiadosti o sprístupnenie informácie

o tom, koľkokrát bol Okresným súdom Martin v roku 2011 obvineným ustanovený obhajca

z dôvodu povinnej obhajoby v trestnom konaní.

Predseda senátu 21S predloţil vec predsedovi súdu z dôvodu, ţe všetci členovia

senátu, ktorí majú prejednať predmetnú vec sa cítia byť vo veci zaujatí. Vec bola zároveň

predloţená na vyjadrenie všetkým sudcom Krajského súdu v Ţiline vzhľadom na ţalovaného

a aj predmet sporu. Predseda krajského súdu dospel k záveru, ţe nie je daná moţnosť

na určenie senátu spôsobom, pri ktorom by nedošlo k úplnému vylúčeniu náhodného výberu,

pretoţe nezaujatí sa cítia len traja sudcovia. Podľa vyjadrení všetkých ďalších sudcov sa títo

cítia zaujatí pre vzťah k účastníkovi (vzhľadom na osobu, resp. funkciu ţalovaného),

čiastočne i v spojení s predmetom konania, resp. poukazujú na moţnosť vzniku pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Podľa Občianskeho súdeného poriadku (ďalej len ,,“) v spojení

s veta prvá sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším

účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tieţ vtedy,

keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny

názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2. k účastníkom

konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manţelského,

súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu

(tak pozitívneho alebo negatívneho)], 3. k zástupcom účastníkov konania.

Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu

na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia vyplývať z objektívnych skutočností.

Pre vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodnutia veci je nepostačujúci subjektívny názor

konajúceho sudcu, ţe sa cíti byť zaujatý na prejednanie a rozhodnutie mu pridelenej veci.

Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností

podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto konania

alebo k ich zástupcom.

Podľa a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej lej „

Z.z.“) sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom

a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie

nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho

najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov

a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Podľa § 30 citovaného zákona

v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný dbať

svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. V občianskom

ţivote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdrţať všetkého, čo by

mohlo narušiť váţnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé,

nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Nestranný je sudca, u ktorého nie sú pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom

na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom a súčasne sa nepodieľal

na rozhodovaní vo veci v niektorom inštančnom stupni. Základom na záver o nevyhnutnosti

vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Väčšina z namietajúcich sa sudcov uviedla ako dôvod svojej zaujatosti pomer

k ţalovanému, resp. predsedovi Krajského súdu v Ţiline a povaţujú ho za svojho

zamestnávateľa resp. nadriadeného. Samotná skutočnosť, ţe ide o sudcov Krajského súdu

v Ţiline nezodpovedá zákonnej poţiadavke uvedenej v , a to najmä

s prihliadnutím na ustanovenie a

Slovenskej republiky. Podľa vymenovaním za sudcu

vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú

práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom; za štát v týchto vzťahoch koná

ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umoţniť konať a rozhodovať

nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu,

s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie udrţiava, veci týkajúcich sa

orgánov správy súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu, nevynímajúc. K tomuto

postoju výslovne sudcovi priznáva nezávislosť pri

výkone jeho funkcie. Taktieţ v zmysle o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,

Z.z.“) pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať ako súhrn

určitých oprávnení a zároveň aj ako zákonom dané povinnosti; predseda je zároveň

štatutárnym orgánom súdu, pokiaľ tento zákon nezveruje toto postavenie v oblasti správy

súdu inému subjektu – riaditeľovi správy súdu. V zmysle § 32 a § 33 citovaného zákona

orgány riadenia a správy súdu (t.j. predseda súdu a podpredseda súdu) vykonávajú riadenie

a správu súdov v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom; úlohou riadenia a správy súdov

je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä

v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny

výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom, pričom riadenie a správa

súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.

Z uvedeného je zrejmé, ţe predseda súdu nie je nadriadeným sudcu ani sudca nie je

podriadeným predsedovi súdu.

Ani samotná okolnosť, ţe sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú a pravidelne

sa stretávajú na pracovisku, nemôţe byť (bez ďalšieho) dôvodom pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne,

budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh

a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemoţno bez ďalšieho povaţovať za okolnosť

vzbudzujúcu pochybnosti o ich nezaujatosti. Jedine v prípade, kedy vzájomný vzťah

presiahne takto chápaný profesionálny rámec a nadobúda charakter bliţšieho osobného

vzťahu (rodinného, priateľského a pod.), moţno o tejto okolnosti uvaţovať ako o dôvode

pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Je však nutné, aby táto okolnosť

bola nielen konštatovaná, ale aj skutkovo vymedzená, preto aj napríklad tvrdenie

o priateľskom pomere by malo byť konkretizované. Aţ v takomto prípade môţe vykazovať

právne významné znaky z hľadiska

Na druhej strane k záveru o tom, ţe sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo

preukázané, ţe je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak moţno mať so zreteľom na jeho

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho

prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť, či sú

poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá aţ

do predloţenia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 01. októbra 1982).

Existencia nestrannosti musí teda byť určená podľa subjektívneho hľadiska,

to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci a tieţ podľa

objektívneho hľadiska, t.j. zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (pozri rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. ).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý

mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku alebo

zaujatosti v konkrétnej veci“.

Za objektívne pritom nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne

niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť

k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci

disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tieţ zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenţe

musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („justice must not only be

done, it must also be seen to be done“)], nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení

sudcu podľa ods. l predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ).

Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len

celkom výnimočne a zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza

aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko

nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko

objektívne, zaloţené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností

o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti

Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môţe dôjsť

len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu,

ţe nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (, Sbírka nálezů a usnesení

ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).

Opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal dostať (a v posudzovanej veci je

dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí pri aplikácii

jednotlivcami nespokojnými s výsledkami prvostupňového informačného konania)

do konfliktu so štátnou správou svojho súdu, by ohrozoval v prípade nedostupnosti vhodnej

rozhodovacej alternatívy dostupnosť spravodlivosti, a v konečnom dôsledku by maril riadne

uplatnenie zaručeného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle

a nasl. ustanovení a taktieţ poukazuje na to, ţe danú

situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“,

lebo tu nejde o osobnú vec sudcu, ale o stále zdôrazňovaný vzťah medzi sudcom na strane

jednej a štátom, tzn. výkonnou mocou.

Vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci sú len JUDr. Róbert Urban –

predseda Krajského súdu v Ţiline, JUDr. Jana Urbanová – jeho manţelka a JUDr. Eva

Kyselová - podpredsedníčka Krajského súdu v Ţiline, keďţe JUDr. Róbert Urban ako

predseda Krajského súdu v Ţiline a jeho štatutárny zástupca vydal rozhodnutie, ktoré je

predmetom preskúmania v tomto konaní a JUDr. Eva Kyselová ako podpredsedníčka

Krajského súdu v Ţiline, a teda jeho zástupkyňa sa môţe tieţ podieľať na vybavovaní vecí

podľa Pokiaľ ide o JUDr. Janu Urbanovú, ako sudkyňa oznámila,

ţe sa cíti vo veci zaujatá a ţalovaný predseda Krajského súdu v Ţiline je jej manţelom.

Senát najvyššieho súdu poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky napr. sp. zn. zo dňa 08.11.2011, sp. zn. 3 Ndz

zo dňa 10.11.2011, sp. zn. zo dňa 16.11.2011, v ktorých išlo o obdobnú

vec podľa o slobodnom prístupe k informáciám. Správne senáty

najvyššieho súdu zhodne vylúčili z prejednávania a rozhodovania vecí predsedníčku súdu

a podpredsedu súdu. Navyše oproti tejto právnej veci senát konštatuje, ţe manţelský vzťah

k účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi alebo osobe konajúcej v jeho mene je

relevantným dôvodom, zakladajúcim vylúčenie sudcu.

Marginálny procesný problém v danej veci sa týka označenia ţalovaného,

keď ţalovaný podal ţalobu proti predsedovi Krajského súdu v Ţiline.

Podľa pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom

konaní je ţalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.

Procesné postavenie ţalovaného v správnom súdnictve je určené ex lege rozhodnutím,

ktoré je predmetom súdneho prieskumu zákonnosti na základe ţaloby. Napadnuté

rozhodnutie Spr zo dňa 20.02.2012 vydal Krajský súd v Ţiline. Preto najvyšší súd

konal so ţalovaným Krajským súdom v Ţiline, aj keď ţalobca ako ţalovaného označil

predsedu Krajského súdu v Ţiline (osobu konajúcu v mene Krajského súdu v Ţiline).

V danom prípade sa neaplikuje všeobecná definícia účastníka konania, t.j. ten koho

za ţalovaného označí ţalobca v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky u ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline nezistil

ţiadnu okolnosť, ktorá by bola z hľadiska a ustálenej rozhodovacej činnosti

správnych senátov najvyššieho súdu relevantná.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustné odvolanie.

V Bratislave 5. júna 2012

JUDr. Ivan R U M A N A, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková