Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
63f/392326.8a93c4.pdf
PDF · 142.72 KB
No categories available
3Ndz/1/2012
Najvyšší súd 3Ndz/1/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: JUDr. J. Č., advokát H.,
zastúpený: JUDr. Vladimír Kašuba, advokát so sídlom Holubyho 51, Martin, proti
ţalovanému: Krajský súd v Žiline, so sídlom Orolská 3, Ţilina, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. Spr I 8/2012 zo dňa 20.02.2012, o návrhu na vylúčenie sudcov vo
veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 21S/17/2012, jednomyseľne
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. Eva Kyselová, JUDr. Róbert Urban
a JUDr. Jana Urbanová s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 21S/17/2012.
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. Martin Bargel, JUDr. Oľga Belková,
Mgr. Katarína Beniačová, JUDr. Ján Burik, JUDr. Dagmar Cabadajová, JUDr. Erika
Čanádyová, JUDr. Mária Dubcová, Mgr. František Dulačka, JUDr. Yvetta Dzugasová,
JUDr. Miroslav Jamrich, JUDr. Zuzana Jančárová, JUDr. Jana Kotrčová, Juraj Krupa,
JUDr. Eva Malíková, JUDr. Jana Martinčeková, JUDr. Ladislav Mejstrík, JUDr. Ivana
Nemčeková, JUDr. Martina Nemravová, JUDr. Amália Paulerová, JUDr. Veronika
Poláčková, JUDr. Pavol Polka, JUDr. František Potocký, JUDr. Táňa Rapčanová,
JUDr. Milan Repáň, JUDr. Vladimír Sučik, Mgr. Miroslav Šepták, JUDr. Erika Šobichová,
Mgr. Zuzana Štolcová, Mgr. Nora Tomková, JUDr. Mária Urbanová, JUDr. Gabriela
Veselová a JUDr. Dana Wänkeová n i e s ú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 21S/17/2012.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Ţiline predloţil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutie o (ne)vylúčení sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 21S/17/2012.
Ţalobou podanou na Krajskom súde v Ţiline dňa 15.03.2012 sa ţalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. Spr I 8/2012 zo dňa 20.02.2012,
ktorým podľa § 19 ods. 2 vety prvej a ods. 3 vety prvej zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 211/2000 Z.z.“) v spojení s § 59
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov odvolanie ţalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Martin č. I 6/12
zo dňa 02.02.2012, ktorým nebolo vyhovené ţalobcovej ţiadosti o sprístupnenie informácie
o tom, koľkokrát bol Okresným súdom Martin v roku 2011 obvineným ustanovený obhajca
z dôvodu povinnej obhajoby v trestnom konaní.
Predseda senátu 21S predloţil vec predsedovi súdu z dôvodu, ţe všetci členovia
senátu, ktorí majú prejednať predmetnú vec sa cítia byť vo veci zaujatí. Vec bola zároveň
predloţená na vyjadrenie všetkým sudcom Krajského súdu v Ţiline vzhľadom na ţalovaného
a aj predmet sporu. Predseda krajského súdu dospel k záveru, ţe nie je daná moţnosť
na určenie senátu spôsobom, pri ktorom by nedošlo k úplnému vylúčeniu náhodného výberu,
pretoţe nezaujatí sa cítia len traja sudcovia. Podľa vyjadrení všetkých ďalších sudcov sa títo
cítia zaujatí pre vzťah k účastníkovi (vzhľadom na osobu, resp. funkciu ţalovaného),
čiastočne i v spojení s predmetom konania, resp. poukazujú na moţnosť vzniku pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdeného poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším
účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tieţ vtedy,
keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny
názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2. k účastníkom
konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manţelského,
súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu
(tak pozitívneho alebo negatívneho)], 3. k zástupcom účastníkov konania.
Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu
na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia vyplývať z objektívnych skutočností.
Pre vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodnutia veci je nepostačujúci subjektívny názor
konajúceho sudcu, ţe sa cíti byť zaujatý na prejednanie a rozhodnutie mu pridelenej veci.
Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností
podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto konania
alebo k ich zástupcom.
Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej lej „zákon č. 385/2000
Z.z.“) sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom
a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Podľa § 30 citovaného zákona
v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný dbať
svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. V občianskom
ţivote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdrţať všetkého, čo by
mohlo narušiť váţnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé,
nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.
Nestranný je sudca, u ktorého nie sú pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom
na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom a súčasne sa nepodieľal
na rozhodovaní vo veci v niektorom inštančnom stupni. Základom na záver o nevyhnutnosti
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Väčšina z namietajúcich sa sudcov uviedla ako dôvod svojej zaujatosti pomer
k ţalovanému, resp. predsedovi Krajského súdu v Ţiline a povaţujú ho za svojho
zamestnávateľa resp. nadriadeného. Samotná skutočnosť, ţe ide o sudcov Krajského súdu
v Ţiline nezodpovedá zákonnej poţiadavke uvedenej v § 14 ods. 1 O.s.p., a to najmä
s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. vymenovaním za sudcu
vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú
práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom; za štát v týchto vzťahoch koná
ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umoţniť konať a rozhodovať
nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu,
s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie udrţiava, veci týkajúcich sa
orgánov správy súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu, nevynímajúc. K tomuto
postoju čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky výslovne sudcovi priznáva nezávislosť pri
výkone jeho funkcie. Taktieţ v zmysle § 35 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 757/2004
Z.z.“) pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať ako súhrn
určitých oprávnení a zároveň aj ako zákonom dané povinnosti; predseda je zároveň
štatutárnym orgánom súdu, pokiaľ tento zákon nezveruje toto postavenie v oblasti správy
súdu inému subjektu – riaditeľovi správy súdu. V zmysle § 32 a § 33 citovaného zákona
orgány riadenia a správy súdu (t.j. predseda súdu a podpredseda súdu) vykonávajú riadenie
a správu súdov v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom; úlohou riadenia a správy súdov
je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä
v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny
výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom, pričom riadenie a správa
súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.
Z uvedeného je zrejmé, ţe predseda súdu nie je nadriadeným sudcu ani sudca nie je
podriadeným predsedovi súdu.
Ani samotná okolnosť, ţe sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú a pravidelne
sa stretávajú na pracovisku, nemôţe byť (bez ďalšieho) dôvodom pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne,
budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh
a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemoţno bez ďalšieho povaţovať za okolnosť
vzbudzujúcu pochybnosti o ich nezaujatosti. Jedine v prípade, kedy vzájomný vzťah
presiahne takto chápaný profesionálny rámec a nadobúda charakter bliţšieho osobného
vzťahu (rodinného, priateľského a pod.), moţno o tejto okolnosti uvaţovať ako o dôvode
pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Je však nutné, aby táto okolnosť
bola nielen konštatovaná, ale aj skutkovo vymedzená, preto aj napríklad tvrdenie
o priateľskom pomere by malo byť konkretizované. Aţ v takomto prípade môţe vykazovať
právne významné znaky z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.
Na druhej strane k záveru o tom, ţe sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo
preukázané, ţe je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak moţno mať so zreteľom na jeho
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho
prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť, či sú
poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá aţ
do predloţenia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 01. októbra 1982).
Existencia nestrannosti musí teda byť určená podľa subjektívneho hľadiska,
to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci a tieţ podľa
objektívneho hľadiska, t.j. zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (pozri rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. III. ÚS 16/00).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý
mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku alebo
zaujatosti v konkrétnej veci“.
Za objektívne pritom nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne
niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť
k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci
disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tieţ zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenţe
musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („justice must not only be
done, it must also be seen to be done“)], nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza
aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko
nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko
objektívne, zaloţené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností
o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti
Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môţe dôjsť
len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu,
ţe nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (II ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení
ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).
Opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal dostať (a v posudzovanej veci je
dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí pri aplikácii zákona č. 211/2000 Z.z.
jednotlivcami nespokojnými s výsledkami prvostupňového informačného konania)
do konfliktu so štátnou správou svojho súdu, by ohrozoval v prípade nedostupnosti vhodnej
rozhodovacej alternatívy dostupnosť spravodlivosti, a v konečnom dôsledku by maril riadne
uplatnenie ústavou zaručeného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 a nasl. ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a taktieţ poukazuje na to, ţe danú
situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“,
lebo tu nejde o osobnú vec sudcu, ale o stále zdôrazňovaný vzťah medzi sudcom na strane
jednej a štátom, tzn. výkonnou mocou.
Vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci sú len JUDr. Róbert Urban –
predseda Krajského súdu v Ţiline, JUDr. Jana Urbanová – jeho manţelka a JUDr. Eva
Kyselová - podpredsedníčka Krajského súdu v Ţiline, keďţe JUDr. Róbert Urban ako
predseda Krajského súdu v Ţiline a jeho štatutárny zástupca vydal rozhodnutie, ktoré je
predmetom preskúmania v tomto konaní a JUDr. Eva Kyselová ako podpredsedníčka
Krajského súdu v Ţiline, a teda jeho zástupkyňa sa môţe tieţ podieľať na vybavovaní vecí
podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Pokiaľ ide o JUDr. Janu Urbanovú, ako sudkyňa oznámila,
ţe sa cíti vo veci zaujatá a ţalovaný predseda Krajského súdu v Ţiline je jej manţelom.
Senát najvyššieho súdu poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky napr. sp. zn. 5 Ndz 5,6/2011 zo dňa 08.11.2011, sp. zn. 3 Ndz 1,2,3,4,5,6,7/2011
zo dňa 10.11.2011, sp. zn. 2 Ndz 3,4,5,6,7/2011 zo dňa 16.11.2011, v ktorých išlo o obdobnú
vec podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Správne senáty
najvyššieho súdu zhodne vylúčili z prejednávania a rozhodovania vecí predsedníčku súdu
a podpredsedu súdu. Navyše oproti tejto právnej veci senát konštatuje, ţe manţelský vzťah
k účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi alebo osobe konajúcej v jeho mene je
relevantným dôvodom, zakladajúcim vylúčenie sudcu.
Marginálny procesný problém v danej veci sa týka označenia ţalovaného,
keď ţalovaný podal ţalobu proti predsedovi Krajského súdu v Ţiline.
Podľa § 250 ods.4 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je ţalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.
Procesné postavenie ţalovaného v správnom súdnictve je určené ex lege rozhodnutím,
ktoré je predmetom súdneho prieskumu zákonnosti na základe ţaloby. Napadnuté
rozhodnutie Spr I/8/2012 zo dňa 20.02.2012 vydal Krajský súd v Ţiline. Preto najvyšší súd
konal so ţalovaným Krajským súdom v Ţiline, aj keď ţalobca ako ţalovaného označil
predsedu Krajského súdu v Ţiline (osobu konajúcu v mene Krajského súdu v Ţiline).
V danom prípade sa neaplikuje všeobecná definícia účastníka konania, t.j. ten koho
za ţalovaného označí ţalobca v zmysle § 90 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky u ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline nezistil
ţiadnu okolnosť, ktorá by bola z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. a ustálenej rozhodovacej činnosti
správnych senátov najvyššieho súdu relevantná.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustné odvolanie.
V Bratislave 5. júna 2012
JUDr. Ivan R U M A N A, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková