Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2a6/384990.f6d5a0.pdf
PDF · 161.01 KB
No categories available
10Sžd/33/2011
Legal thesis Official
Najvyšší súd 10Sžd/33/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci žalobcu P. J., bytom P., zastúpeného JUDr. J., advokátom so sídlom
v P., proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Prešove, Krajskému
dopravnému inšpektorátu, Pionierska ul. č. 33, Prešov, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. p.: KRP-DI-SK-068/2010 zo dňa 31. mája 2010, konajúc
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/73/2010-48 zo dňa
15.04.2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 3S/73/2010-48 zo dňa 15. apríla 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. KRP-DI-SK-068/2010
zo dňa 31.5.2010, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Okresného
inšpektorátu Okresného riaditeľstva a policajného zboru v Prešove zo dňa 25.3.2010 č. ORP-
NP-110/DI-3-210 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že pri posudzovaní spornej otázky, či správny orgán
postupoval správne, ak neriešil priestupok v blokovom konaní podľa § 84 a nasl. ustanovení
zákona o priestupkoch, ale v správnom konaní podľa § 67 citovaného zákona dospel k záveru,
že zo zákonných ustanovení vyplýva, že za priestupok možno uložiť pokutu v blokovom
konaní, len ak je priestupok spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je ochotný pokutu
zaplatiť. Obidve podmienky musia byť splnené súčasne. Na základe záverov súdu tieto
zákonné podmienky v danom prípade splnené neboli. Ako vyplýva zo správy o výsledku
objasňovania spísanej dňa 7.2.2010 žalobca si nebol vedomý spáchania priestupku, k veci sa
odmietol vyjadriť a správu odmietol podpísať. To potvrdzujú zápisnice z výsluchu policajtov
objasňujúcich priestupok M. K. a M. L. zo dňa 22.3.2010, v ktorých je uvedené, že žalobca
po upovedomení o tom, akého priestupku sa dopustil, uviedol, „že sa žiadneho dopravného
priestupku nedopustil, išiel normálne a nič platiť nebude“. Bolo mu navrhnuté, aby sa išiel
osobne presvedčiť, že mu bola nameraná rýchlosť 91 km/hod., čo odmietol. Preto bola
spracovaná správa o výsledku objasňovania priestupku, do ktorej sa odmietol vyjadriť a
podpísať ju. Správny orgán preto postupoval v súlade so zákonom, ak priestupok prejednal
v správnom konaní podľa § 67 a nasl. zákona o priestupkoch. Vzhľadom na uvedené sú
nedôvodné námietky žalobcu, že postup správneho orgánu bol diskriminačný, v rozpore
s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.
Naopak, krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného a
nepochyboval o zisteniach a vyjadreniach policajtov objasňujúcich priestupok, ktorí okrem
povinností, ktoré im vyplývajú zo zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore nemali žiaden
pomer k veci, či k žalobcovi ako obvinenému z priestupku. Okrem toho v neprospech žalobcu
pri posudzovaní jeho tvrdenia, že si bol vedomý spáchania priestupku, pokutu v blokovom
konaní vo výške 300 Eur bol ochotný zaplatiť, iba nemal pri sebe finančnú hotovosť,
vyznieva fakt, že v takomto prípade by policajtka objasňujúca priestupok okrem vystavenia
bloku na pokutu na mieste nezaplatenú podľa § 85 ods. 3 zákona o priestupkoch, zadržala
žalobcovi aj vodičské oprávnenie a vydala by mu potvrdenie o zadržaní vodičského preukazu
s povolením jazdiť na 15 dní. Okrem toho žalobcovi nič nebránilo v prípade, ak bol ochotný
pokutu zaplatiť a mal za to, že vec bolo potrebné riešiť v blokovom konaní, uvedené uviesť
v správe o objasňovaní priestupku.
Žalobca aj napriek skutočnosti, že bol o ústnom pojednávaní, konanom dňa 25.3.2010
po tom, čo predchádzajúce termíny 4.3.2010 a 18.3.2010 boli na jeho žiadosť zmenené,
riadne a včas upovedomený, sa na pojednávanie nedostavil. Opätovne tým nevyužil svoje
právo brániť sa a navrhovať dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdení ním uvádzaných.
Súd poukázal aj na to, že je bez právneho významu, či priestupok objasňoval jeden
alebo dvaja policajti a vzhľadom na neuplatnenie procesných práv pri objasňovaní priestupku
a následne v správnom konaní nemožno prihliadať ani na čestné prehlásenia V. P. a D. J.
zo dňa 16.6.2010 a 17.6.2010. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd aj námietku o uloženej sankcii
- pokute vo výške 300 Eur a zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 6 mesiacov.
Keďže priestupok, ktorého sa dopustil žalobca, nemohol byť a ani nebol riešený
v blokovom konaní, správne postupoval správny orgán, ak v súlade s ustanovením § 22 ods. 2
písm. c/ zákona o priestupkoch uložil žalobcovi pokutu vo výške 300 Eur a zákaz činnosti
viesť motorové vozidlo na dobu 6 mesiacov. Krajský súd poukázal aj na odôvodnenie
rozhodnutí správnych orgánov, s ktorými sa stotožnil a uviedol, že odôvodnenia sú logické,
nevychádzajú z medzí správnej úvahy a správne orgány v nich zrozumiteľným spôsobom
vysvetlili uloženie sankcií.
O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
že účastníkom nepriznal ich náhradu.
Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Namietal, že na základe
vykonaného dokazovania podľa jeho názoru dospel prvostupňový súd k nesprávnym
skutkovým zisteniam a na základe toho aj samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru mal byť priestupok prejednaný v blokovom
konaní, žalobca bol ochotný pokutu zaplatiť, nemal však pri sebe dostatočnú finančnú
hotovosť. Túto finančnú hotovosť nemali ani spolujazdci žalobcu, ktorí by mu inak peniaze
požičali. Vzhľadom na prejavenú ochotu žalobcu pokutu zaplatiť bolo právne relevantné
aplikovať poverenými osobami ust. § 85 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a
vydať blok na pokutu na mieste nezaplatenú s poučením o spôsobe zaplatenia pokuty, o lehote
jej zaplatenia a následkoch nezaplatenia. Je nepravdivé tvrdenie žalovaného, ktorý uvádza, že
„obvinený v snahe sa vyhnúť zodpovednosti za spáchaný skutok tvrdil, že si nebol vedomý
zodpovednosti za spáchaný skutok, resp. že obaja príslušníci, ktorí dokumentovali daný
dopravný priestupok vo svojich výpovediach potvrdili, že menovaný si nebol vedomý
spáchania priestupku a zároveň potvrdili, že žalobca bol v čase zastavenia a kontroly sám.
Podľa žalobcu tieto tvrdenia oboch príslušníkov PZ vychádzajú z nedostatočne zisteného
skutkového stavu, pretože daný dopravný priestupok dokumentoval iba jeden príslušník PZ,
ktorý nezisťoval počet osôb vo vozidle. Príslušník sám vystúpil z vozidla a prišiel
k motorovému vozidlu žalobcu, oznámil žalobcovi, akého dopravného priestupku sa dopustil
a potom mu uložil za tento priestupok blokovú pokutu vo výške 300 Eur. Žalobca, keďže
nemal takú finančnú hotovosť pri sebe, oznámil príslušníkovi PZ, že sumu 300 Eur pri sebe
nemá a preto pokutu na mieste nemôže zaplatiť. Príslušník PZ na to odišiel aj s dokladmi
žalobcu do svojho vozidla, po chvíli sa zas vrátil, odovzdal žalobcovi doklady s vysvetlením,
že bude riešený na dopravnom inšpektoráte. Je nepravdivé aj tvrdenie druhého príslušníka PZ,
ktorý potvrdil, že menovaný si na mieste nebol vedomý spáchania priestupku, resp. že žalobca
bol v čase zastavenia a kontroly vo vozidle sám, pretože z policajného motorového vozidla
počas celej doby kontroly, t.j. od zastavenia vozidla až do ukončenia kontroly, okrem
príslušníčky PZ nikto iný nevystúpil. Žalovaný uvádza, že po zastavení vozidla si vodič
vyššie uvedeného vozidla P. J. nebol vedomý spáchania priestupku. Z uvedeného dôvodu bola
s menovaným spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku, kde boli uvedené
skutočnosti zaznamenané. P. J. bola následne daná možnosť vyjadriť sa do správy o výsledku
objasňovania priestupku, čo menovaný nevyužil, do správy sa odmietol akokoľvek vyjadriť a
túto odmietol podpísať. Z uvedeného vyplýva, že s menovaným nemohla byť spísaná žiadna
správa, pokiaľ ním nie je žiadna správa aj podpísaná. Spísať správu môžu len osoby, ktoré ju
podpíšu, resp. osoby, ktoré sú podpísané v právne relevantnom zastúpení. So žalobcom žiadna
správa spísaná nebola a žalobca nevie, čo príslušník PZ počas doby, keď odišiel od žalobcu a
sadol si do svojho motorového vozidla v tomto vozidle robil a aké správy si tam písal.
Žalobca tvrdí, že si bol vedomý spáchania dopravného priestupku a zároveň bol ochotný
zaplatiť blokovú pokutu, iba nemal pri sebe finančnú hotovosť. Konanie vzhľadom
na uvedené okolnosti, a to najmä priznanie žalobcu, jeho ochota zaplatiť pokutu, ignorovanie
tejto ochoty zo strany poverených osôb nevydaním bloku považuje žalobca zo strany
príslušného správneho orgánu za diskriminačné. Žalobca poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy
SR a ďalej na judikatúru Ústavného súdu SR, týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí. Podľa ústavného súdu je diskriminačný taký postup, ktorý rovnaké alebo
analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne
zdôvodniť (II. ÚS 159/07, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07). Povinnosť súdu rozhodovať
v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné
a presvedčivé dôvody pre tento odklon jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie.
Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo ustálenej judikatúry musí
pre odklon uviesť dostatočný dôvod, je považované za jedno zo základných pravidiel
racionálnej právnej argumentácie.
Vzhľadom na uvedené žalobca namieta hodnotenie dôkazov zo strany prvostupňového
súdu, následkom ktorého dospel prvostupňový súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Podľa žalobcu neobstojí tvrdenie prvostupňového súdu,
že „v neprospech žalobcu svedčí aj to, že aj napriek skutočnosti, že bol na pojednávanie
konané 25.3.2010 predvolaný, sa na pojednávanie nedostavil, čím opätovne nevyužil svoje
právo brániť sa a navrhovať dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdení ním uvádzaných“.
Žalovaný pochybil, keď nevykonal žiadne objektívne dôkazy na preukázanie skutočností,
na ktoré v odvolaní poukazoval žalobca, a to, či pri kontrole vozidla bol vo vozidle sám, či
mu bola uložená pokuta, či bol ochotný pokutu zaplatiť na mieste a pod. Takisto neobstojí
tvrdenie žalovaného, ktorý nepochyboval o správnosti postupu a pravdivosti údajov
uvedených príslušníkom PZ.
Súd prvého stupňa nevyhodnotil dôkazy, na ktoré v konaní poukazoval žalobca,
ktoré mohli pre neho znamenať priaznivé rozhodnutie vo veci, vzhľadom na čestné
prehlásenia spolujazdcov žalobcu, ktorí s ním v uvedený deň boli v motorovom vozidle, ďalej
či sú pravdivé tvrdenia príslušníkov PZ, že boli obaja počas kontroly pri motorovom vozidle
žalobcu, neprihliadol na rozporné tvrdenia žalovaného o tom, či bola žalobcovi na mieste
uložená bloková pokuta, s ktorou nesúhlasil alebo mu v blokovom konaní nebola uložená
žiadna pokuta, ďalej na skutočnosť, ktorú žalobca zistil až nahliadnutím do spisu na súde a to,
že správa o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 7.2.2010 nie je celá písaná na mieste
samom, ale bola písaná aj inde, niekde v kancelárii, čo je zrejmé z iného typu písma ako aj
iného druhu pera, ďalej na námietku žalobcu, či je obvyklé, že pri objasňovaní priestupku
pri kontrole motorového vozidla sa pri kontrolovanom vozidle nachádzajú, resp. či ho
kontrolujú dvaja príslušníci PZ a či je možné, ak druhý príslušník PZ, ktorý z policajného auta
nevystúpil, mohol vidieť, či bol žalobca vo vozidle pri kontrole sám alebo vo vozidle sedel
niekto vzadu aj vzhľadom na vtedajšie počasie.
Tzv. opomenuté dôkazy, t.j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté,
ako aj nevykonané dôkazy, ktoré súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov
nevykonal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia,
ale súčasne aj jeho protiústavnosť. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia je
nedostatočné, nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku
nedal žiadnu odpoveď na argumenty žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie kľúčové, ale prevzal
iba odôvodnenie žalovaného. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhoval, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril dňa 1.7.2011 žalovaný. Uviedol, že sa stotožňuje
s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove. K námietkam žalobcu týkajúcim sa skutočnosti,
či mu bola na mieste uložená bloková pokuta, s ktorou nesúhlasil, alebo mu nebola uložená
žiadna bloková pokuta, žalovaný uviedol, že menovanému nebola právoplatne uložená žiadna
sankcia, nakoľko nebola splnená zákonná podmienka blokového konania – ochota priestupcu
zaplatiť pokutu. K tvrdeniu o tom, že so žalobcom nemohla byť spísaná žiadna správa,
pokiaľ ním nie je žiadna správa podpísaná uviedol, že spracovanie správy o výsledku
objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky je zákonný
prostriedok na zadokumentovanie konania priestupcu na mieste spáchania priestupku. To,
že priestupca uvedený zápis odmietne podpísať neznamená, že správa o výsledku
objasňovania priestupku bola spracovaná nezákonne.
K námietke, že žalobca si bol vedomý spáchania priestupku a bol ochotný zaplatiť
blokovú pokutu, iba nemal pri sebe finančnú hotovosť uviedol, že žalobca sa na mieste
zistenia a zdokumentovania priestupku ním spáchaného skutku odmietol akokoľvek vyjadriť,
hoci už tu mohol podrobne uviesť svoje stanovisko, námietky alebo dôkazy, čo však
neuviedol, uviedol ich až dodatočne po prvý krát v podanom odvolaní voči rozhodnutiu
o priestupku. Takýto postup žalobcu v prípade, ak bol presvedčený, že príslušníci PZ
postupovali nesprávne, resp. v rozpore so zákonom, alebo v jeho neprospech, považuje
žalovaný za nepochopiteľný a málo pravdepodobný. Všetky ďalšie, resp. dodatočne uvádzané
skutočnosti zo strany žalobcu vyznievajú účelovo, žalobca už bol v minulosti riešený za rôzne
priestupky na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, aj v blokovom konaní, z čoho
je zrejmé, že žalobca musel poznať a bol oboznámený s postupom polície pri riešení
priestupku v blokovom konaní. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd
svojim rozsudkom potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c OSP v spojení
s ustanovením § 10 ods. 2 OSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a
konanie mu predchádzajúce (§ 246c v spojení s § 212 a nasl.), vec prejednal bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a jednomyseľne dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Z pripojeného spisového materiálu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis
odvolací súd zistil, že predmetom preskúmania je zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho
orgánu, ktorým prvostupňový správny orgán uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h/ zákona
o priestupkoch, lebo porušil § 16 ods. 4 zákona o cestnej premávke, čím závažným spôsobom
porušil pravidlá cestnej premávky podľa § 137 ods. 2 písm. d/ zákona o cestnej premávke, a
to tým, že dňa 7.2.2010 v čase o 12:45 hod. ako vodič motorového vozidla prekročil najvyššiu
povolenú rýchlosť jazdy v obci 50km/hod o 41 km/hod, čo bolo zistené cestovým radarovým
rýchlomerom. Za tento priestupok mu bola uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 zákona
o priestupkoch vo výške 300 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu
6 mesiacov. Otázka, či žalobca porušil § 16 ods. 4 zákona o cestnej premávke, keď prekročil
najvyššiu dovolenú rýchlosť v obci o 41 km/hod, v konaní pred súdom sporná nebola. Sporná
bola otázka, či správne orgány postupovali správne, keď neriešili priestupok v blokovom
konaní podľa § 84 a nasl., ale v správnom konaní podľa § 67 a nasl. citovaného zákona.
Podľa § 84 ods. 1 zákona o priestupkoch, za priestupok možno uložiť pokutu
v blokovom konaní, ak je priestupok spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je ochotný
pokutu zaplatiť (13 ods. 2).
Podľa § 85 ods. 3 zákona o priestupkoch, ak nemôže páchateľ priestupku zaplatiť
pokutu na mieste, vydá sa mu blok na pokutu na mieste nezaplatenú s poučením o spôsobe
zaplatenia pokuty, o lehote jej zaplatenia, následkoch nezaplatenia pokuty. Prevzatie tohto
bloku páchateľ priestupku potvrdí.
Podľa § 67 ods. 2 zákona o priestupkoch, podkladom na začatie konania o priestupku
je správa o výsledkoch objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu, obce,
organizácie alebo občanov o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo
postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých vychádza
správny orgán, sú zákonné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie
niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky
robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Posudzuje tiež,
či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis.
Po oboznámení sa so spisovým materiálom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, že prvostupňový súd sa správne zameral v konaní na riešenie podstatnej okolnosti,
t.j. či správny orgán postupoval správne, ak neriešil priestupok v blokovom konaní podľa § 84
a nasl. v ustanovení zákona o priestupkoch, ale v správnom konaní podľa § 67 a nasl.
citovaného zákona.
Odvolací súd vyhodnotil dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a
dospel k záveru, že nie je dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov podložených citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská
pre vyslovenie výroku v rozsudku.
Najvyšší súd SR sa v prejednávanom prípade stotožnil s názorom krajského súdu ako
aj správnych orgánov, že priestupok nebolo možné riešiť v blokovom konaní, nakoľko
z ustanovenia § 84 ods. 1 ZP vyplýva, že o priestupku sa nevykonáva ústne pojednávanie,
nevypočúvajú sa svedkovia, voči uloženiu pokuty sa nemožno odvolať. Uloženie pokuty
v blokovom konaní má povahu správneho rozhodnutia a vydaním bloku je právoplatné.
Z toho vyplýva, že správny orgán konal zákonne a dodržal ustanovenia zákona, ktoré svedčia
v prospech práv páchateľa priestupku, ktorý ak si nie je vedomý spáchania priestupku, má
možnosť sa obhajovať a preukazovať, že svojim konaním nespáchal žiaden priestupok.
Okolnosť, či je priestupok spoľahlivo zistený, je daná na posúdenie správnemu orgánu,
ktorý v rámci voľnej správnej úvahy posúdi, či sú dané podmienky na uskutočnenie
blokového konania, t.j. či bol priestupok spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je
ochotný blokovú pokutu zaplatiť. V danom prípade sa javí správna úvaha konajúceho
správneho orgánu dostatočne podložená záverom, že žalobca si nebol vedomý spáchania
priestupku, na základe čoho mu bola daná možnosť obhajovať svoje stanovisko v správnom
konaní.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal
so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré namietal žalobca v žalobe proti rozhodnutiu
správnych orgánov a tieto dostatočne odôvodnil. Žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom
nevysvetlil, prečo by v prípade pravdivosti jeho tvrdenia o ochote zaplatiť pokutu policajtka
objasňujúca priestupok nepostupovala logickým a štandardným spôsobom a nevystavila
blokovú pokutu na mieste nezaplatenú a ďalej nezadržala žalobcovi aj vodičské oprávnenie.
Žalobca, ktorého v danom prípade zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia,
neuviedol žiadne okolnosti, z ktorých by mohol vyplynúť záver o zaujatosti príslušníkov PZ,
ktorí objasňovali priestupok.
Ďalšie námietky, ktoré v odvolaní žalobca uplatnil, sú pre posúdenie zákonnosti
rozhodnutia správnych orgánov irelevantné.
To, že žalobca nepodpísal správu o objasňovaní priestupku neznamená, že ju správny
orgán nemohol hodnotiť ako podklad pre svoje rozhodnutie, nakoľko táto správa predstavuje
zákonný prostriedok na zadokumentovanie konania, ktoré sa hodnotí ako priestupok a to,
že žalobca nevyužil svoje právo uviesť výhrady k postupu príslušníkov PZ svedčí iba v jeho
neprospech.
Žiadne tvrdenia žalovaného o tom, či bola alebo nebola na mieste činu uložená
bloková pokuta a o ďalšom postupe nie sú sporné. Sám žalobca neuvádza žiadne skutočnosti,
na základe ktorých k tejto tvrdenej spornosti dospel a neuviedol ani žiadne dôkazy na podporu
svojich záverov, že správa o výsledku objasňovania priestupku nebola spísaná na mieste
spáchania priestupku. Navyše pokiaľ by bolo pravdivé jeho tvrdenie, že si bol vedomý
spáchania priestupku a bol ochotný zaplatiť na mieste blokovú pokutu, ale príslušníci PZ mu
takúto možnosť nedali, mal možnosť namietať to priamo v správe o výsledku objasňovania
priestupku alebo mohol bezodkladne podať sťažnosť na ich postup, a nie namietať túto
skutočnosť až po tom, ako mu bol uložený okrem pokuty aj zákaz činnosti viesť motorové
vozidlo na dobu 6 mesiacov.
Súd prvého stupňa prihliadol podľa názoru odvolacieho súdu na všetky relevantné
námietky žalobcu proti rozhodnutiam správnych orgánov a tieto aj dostatočne odôvodnil,
pričom platí zásada, že súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia reagovať na všetky žalobcom
nastolené námietky, ale iba na tie, ktoré skutočne majú význam na posúdenie zákonnosti
postupu a rozhodnutia správnych orgánov.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery
uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní za nedôvodné, ktoré nemohli
ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,
nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovaný nemá na náhradu trov konania
zákonný nárok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 20. júna 2012
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková