Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
651/385552.2562c6.pdf
PDF · 166.09 KB
No categories available
2Cdo/104/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 104/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu S., so sídlom v B., proti
ţalovaným 1/ M. L., bývajúcemu v S., 2/ S.O., 3/ A. V., bývajúcej X., 4/ S. L., bývajúcej
v S., všetci zastúpení JUDr. J. F., advokátom v T., o určenie, že žalovaní nie sú vlastníkmi
nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 9 C 687/2002, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. februára 2011 sp. zn.
2 Co 301/2010, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. februára 2011 sp. zn.
2 Co 301/2010 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí
ţaloby a vo výroku o trovách štátu a rozsudok Okresného súdu Trebišov z 30. júna 2010 č.k.
9 C 687/2002-660 okrem výroku o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vracia
Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 30. mája 2003 č.k. 9 C 687/2002-223 ţalobu
zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným trovy konania 87 858,-- Sk na účet
právneho zástupcu ţalovaných v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie
odôvodnil poukazom na § 80 písm. c/ O.s.p. Uviedol, ţe ţalobca nie je v konaní aktívne
legitimovaný a teda nie je daný naliehavý právny záujem na poţadovanom určení. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 22. júna 2004 sp. zn. 12 Co 397/2003 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovaným trovy odvolacieho
konania 6 340,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu
ţalovaných. Vo výroku rozsudku pripustil dovolanie. Za otázku zásadného právneho
významu povaţoval otázku, či doručením výpisu z katastra nehnuteľností vzhľadom na § 20
zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom je
Slovenský pozemkový fond oprávnený (aktívne legitimovaný) na podanie ţaloby podľa
§ 80 písm. c/ O.s.p. o určenie, ţe ţalovaní nie sú vlastníkmi takých nehnuteľností, o ktorých
ţalobca tvrdí, ţe boli pozemkami neznámych vlastníkov. O trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. októbra 2005 sp. zn.
5 Cdo 132/2004 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe zákonodarca mienil odňať ţalobcovi obsah práv taxatívnym
výpočtom uvedeným v § 20 zákona č. 180/1995 Z.z. V ţiadnom prípade jeho zámerom
nebolo, aby Slovenský pozemkový fond v pochybnostiach nemohol podať negatórnu ţalobu
o určenie, ţe ţalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľností, o ktorých tvrdí, ţe boli pozemkami
neznámych vlastníkov. Vyplýva to napokon i z citácie § 16 ods. 1 písm. c/ tohto zákona. Ak
by tomu tak nebolo, odňal by mu v podstate jediné esenciálne právo podať takúto ţalobu
v pochybnostiach v prospech neznámych vlastníkov. V prípade, ţe sú pochybnosti o spôsobe
nadobudnutia vlastníckeho práva toho, kto je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník,
môţe ten, kto má naliehavý právny záujem podať na príslušný súd určovaciu ţalobu (§ 80
písm. c/ O.s.p.). Tým, ţe Slovenský pozemkový fond je aktívne legitimovaný na podávanie
vyššie uvedenej určovacej ţaloby, bráni sa neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva
neznámych vlastníkov, v dôsledku ktorého došlo k zmene vlastníctva pozemkov (§ 20 zákona
č. 180/1995 Z.z.).
Následne Krajský súd v Košiciach uznesením z 11. januára 2006 sp. zn.
2 Co 469/2005 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 30. júna 2010 č.k. 9 C 687/2002-660 ţalobu
zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným trovy konania 2 187,71 € na účet
právneho zástupcu ţalovaných v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe štát
nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 80 písm. c/
O.s.p. Uviedol, ţe predmetom konania je ţaloba o určenie, ţe ţalovaní nie sú vlastníkmi
nehnuteľností. Súd dospel k záveru, ţe ţalobca (Slovenský pozemkový fond) nemôţe mať
naliehavý právny záujem na takejto určovacej ţalobe, pretoţe naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností nie je daný, ak sa vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam dotýka ďalšia právna zmena [§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon) po novele zákonom č. 255/2001 Z.z.]. Ani vyhovením ţalobe sa postavenie ţalobcu,
resp. pozemnokniţných vlastníkov, ktorých záujmy ţalobca zastupuje v tomto konaní
nezmení. Keďţe nebol preukázaný naliehavý právny záujem, bolo nadbytočné a v rozpore
s hospodárnosťou konania zaoberať sa hmotnoprávnou stránkou veci. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. l O.s.p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 12. júla 2010 č.k. 9 C 687/2002-671 doplnil vyššie
uvedený rozsudok z 30. júna 2010 č.k. 9 C 687/2002-660 vo výrokovej časti o výrok:
2
Konanie sa zastavuje ohľadom nehnuteľností, parc. č. X. - orná pôda vo výmere X. ma parc.
2
č. X. - orná pôda vo výmere X. m, zapísaných na LV č. X. k. ú. S.. Dopĺňacím rozsudkom
rozhodol súd podľa § 166 ods. l O.s.p., keďţe ţalobca na poslednom pojednávaní v uvedenej
časti zobral ţalobu späť.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 17. februára 2011 sp. zn. 2 Co 301/2010
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby a vo výroku o trovách
štátu. V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca v odvolaní namietal
znemoţnenie realizácie jeho procesných práv a to práva na zmenu ţaloby. Odvolací súd
poukázal na to, ţe skutočnosť, ţe súd prvého stupňa nepripustil zmenu ţalobného návrhu,
nemôţe zakladať nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej podľa § 221 ods. 1 O.s.p. a nemôţe
byť ani dôvodom odňatia moţnosti konať účastníkovi pred súdom. Ďalej ţalobca v odvolaní
namietal, ţe súd prvého stupňa napriek návrhu ţalobcu nevykonal dokazovanie za účelom
jednoznačného identifikovania pôvodných pozemnokniţných vlastníkov. Odvolací súd
uviedol, ţe neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom
len za predpokladu, ţe príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, ţe súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť. Účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti,
ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, ţe ich nepovaţoval
za právne významné. Z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nepovaţoval odvolací súd
odvolanie ţalobcu vo veci samej za dôvodné. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem uviedol,
ţe ţalovaní, ktorí sú v súčasnosti zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností, nadobudli
tieto buď od pôvodného ţalovaného J. S. alebo od jeho právnych nástupcov. Teda sú v poradí
druhí, prípadne tretí vlastníci sporných nehnuteľností. Záver súdu prvého stupňa o tom, ţe
ţalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej
ţalobe, pretoţe by nedošlo k zmene postavenia ţalobcu, resp. pozemnokniţných vlastníkov
(ktorých záujmy ţalobca zastupuje) povaţoval za správny. Predmetné rozhodnutie by nebolo
záväzné pre pôvodného vlastníka (J. S.). V časti výroku o trovách konania odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého
stupňa o zamietnutí ţaloby potvrdený, podal ţalobca dovolanie. Navrhol rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Túto vadu videl dovolateľ v nesprávnom
právnom posúdení veci. Poukázal na to, ţe ţalobca chcel zmeniť petit ţaloby, čo mu však
nebolo umoţnené, pretoţe pristúpiť k tomu mohol aţ po vykonaní dôkazov, ktoré navrhoval.
Tieto však vykonané neboli a súd ţalobu napriek tomu zamietol. Navyše zmenu ţaloby
na kladný určovací petit súd uznesením nepripustil. Má za to, ţe ţalobca má na poţadovanom
určení naliehavý právny záujem.
Ţalovaní 1/ aţ 4/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe dovolanie pokladajú
za nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených
rozsudkov. Prípustnosť dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť
nemoţno.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani
dovolací súd.
Dovolateľ namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľ videl
v nevykonaní navrhovaných dôkazov, resp. v nepripustení zmeny ţaloby ako aj v nesprávnom
právnom posúdení veci.
K tomuto dovolací súd uvádza, ţe § 95 ods. 1 O.s.p. dáva ţalobcovi moţnosť zmeniť
ţalobu (len) so súhlasom súdu; súd zmenu ţaloby nepripustí (tieţ) vtedy, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej ţalobe (viď § 95 ods. 2
O.s.p.). Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred ţalobcom poţadovanou
zmenou ţaloby, (ne)môţu byť podkladom pre konanie o zmenenej ţalobe, súvisí
s predbeţným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho
myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu
na pripustenie zmeny ţaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, ţalobca nie je oprávnený
napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa
pripustila alebo nepripustila zmena ţaloby, nie je prípustné (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.).
Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska moţnosti výskytu procesnej
vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nemôţe prehodnocovať správnosť tejto úvahy
súdu.
K nevykonaniu navrhnutých dôkazov dovolací súd dodáva, ţe Občiansky súdny
poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktorý/é z označených dôkazov
vykoná. To znamená, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých
dôkazov, preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie moţnosti konať pred
súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999).
K námietke dovolateľa, ţe rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, čo pokladá za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd uvádza
nasledovné. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia).
Dovolací súd však zistil výskyt namietanej vady v zmysle § 237 O.s.p. a to z dôvodu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia jednak odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
V danej veci je zrejmé, ţe súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd (ktorý sa
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa stotoţnil) mali za to, ţe na poţadovanom určení
nie je naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Tento svoj právny záver opreli
o skutočnosť, ţe „katastrálny zákon v ust. § 34 ods. 2 konštatuje, ţe právo k nehnuteľnosti
podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosť právneho úkonu sa do katastra
nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou“. Je potrebné
uviesť, ţe predmetné znenie ustanovenia § 34 ods. 2 zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa (rovnako aj odvolacieho) neobsahovalo. Súdom
aplikované znenie bolo s účinnosťou od 15. októbra 2008 nahradené iným znením. Čo je však
v tejto veci dôleţité v súvislosti s ne/preskúmateľnosťou rozhodnutí súdov oboch stupňov je
to, ţe z odôvodnení ich rozhodnutí nie je zrejmé, na základe čoho opreli svoju úvahu
o naliehavom právnom záujme, resp. o jeho nedostatku o predmetné (vtedy uţ neúčinné)
ustanovenie katastrálneho zákona, ktoré hovorí o neplatnosti právneho úkonu, pričom konanie
v danej veci je o určení, ţe ţalovaní nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. V rozhodnutí
súdu sa musia uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, čo podľa názoru dovolacieho súdu
v tomto prípade splnené nie je. Rozhodnutia súdov niţších stupňov nezodpovedajú vyššie
uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2
O.s.p.).
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie
musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby a vo výroku o trovách štátu (ako
súvisiaci výrok) a rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o náhrade trov konania
(pretoţe ten uţ bol odvolacím súdom zrušený) a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). Pre úplnosť sa uvádza, ţe dopĺňací
rozsudok zostáva nedotknutý. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal
sa dovolací súd napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová