Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
941/385633.2ce5ce.pdf
PDF · 165.23 KB
No categories available
2Cdo/34/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 34/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej C., so sídlom v B.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., proti povinnej D. M., bývajúcej
v U., o vymoženie 1 175,16 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany
pod sp. zn. 11 Er 79/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 21. júla 2011 sp. zn. 11 CoE 96/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 175,16 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom N.,
pobočka v B., z 19. novembra 2010 sp. zn. N., ktorým bola žalovanej D. M. uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni C. istinu 1 175,16 € s príslušenstvom. Súdna exekútorka
požiadala Okresný súd Topoľčany o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Topoľčany uznesením z 24. mája 2011 č.k. 11 Er 79/2011-13 zamietol
žiadosť súdnej exekútorky JUDr. H. C. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z 18. februára 2011. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z predloženej zmluvy o revolvingovom
úvere č. X. z 9. marca 2009 vyplýva, že ním priznaná pohľadávka má základ
v spotrebiteľskom úvere, ktorý oprávnená poskytla v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a povinná úver prijala ako fyzická osoba nepodnikateľ. Vzhľadom na povahu
účastníkov je ich právny vzťah spotrebiteľskou zmluvou. Na právne posúdenie tejto zmluvy
sa prednostne aplikujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka). Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(neprijateľná podmienka). Nevyváženosť sa danom prípade premieta v ustanoveniach
o porušení povinností zmluvných strán, v ustanoveniach o predčasnom splatení a pod. Zmluva
ako celok zakladá značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán, hlavne čo sa týka jej
zabezpečenia. Pre bežného spotrebiteľa sú sankcie len ťažko zistiteľné, pretože nie sú
upravené v samotnej úverovej zmluve. V predmetnom prípade povinná nemala možnosť
podstatným spôsobom obsah zmluvy ovplyvniť. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ
ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo možné
vydať poverenie je rozhodcovská doložka. Za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 1, 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská
doložka vo svojich dôsledkoch predstavuje veľmi výrazný zásah do práv a povinností
účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach, právom chránených
záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Rozhodcovská doložka nenapĺňa
záujem na ochrane spotrebiteľa. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých
dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Povinná nemala možnosť
si rozhodcovskú doložku vyjednať, pretože oprávnená ju vložila do obchodných podmienok.
Takáto zmluvná podmienka je neprijateľná podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka. Exekučný titul súd považoval za nezákonný a nevykonateľný.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. júla 2011 sp. zn.
11 CoE 96/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil
i správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa správne a v zmysle zákona aj
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia,
preto sa s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba
na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov bez toho, aby tieto dôvody opakoval. Odvolací
súd navyše uviedol, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka
v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv
v rozpore s dobrými mravmi. Predložený exekučný titul je materiálne nevykonateľný, pretože
rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach zmluvy
o revolvingovom úvere z 9. marca 2009 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (a bola už
od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Exekučný súd vyššie
uvedené nedostatky zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, preto správne postupoval podľa § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov a žiadosť súdnej exekútorky zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu pokladá
za arbitrárne. Oprávnená si dohodla s povinnou znenie rozhodcovskej doložky v súlade
s ustanovením § 53 Občianskeho zákonníka. Nebola tým spôsobená žiadna nerovnováha
medzi právami a povinnosťami dodávateľa a spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka navyše
neobsahovala ani konkrétne mená rozhodcov. Podotkla, že povinná nijakým spôsobom
nerozporovala nárok uplatnený oprávnenou a nerozporovala ani príslušnosť rozhodcovského
súdu. Povinná mala možnosť sa voči vydanému rozhodcovskému rozsudku brániť a to
podaním návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku na príslušný všeobecný súd.
Poukázala na skutočnosť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer
v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nevyvoláva
hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už
nemožno preskúmať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej
exekúcie podľa Exekučného poriadku. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba
považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách.
Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
O.s.p.).
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., keď uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za arbitrárne.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia, t.j. prečo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Naostatok nemožno opomenúť ani
ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa
so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu.
V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Oprávnená vo svojom dovolaní ďalej namietala, že súdy oboch stupňov jej odopreli
vykonateľnosť právoplatného a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade
so zákonom, čím porušili je základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je
treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012
sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,
samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová