Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4ea/384888.63f49d.pdf
PDF · 158.82 KB
No categories available
4Cdo/152/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 152/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. J., bývajúcej v M.M., 2/
M. S., bývajúceho vo V., 3/ Z. M., bývajúcej v Ţ., 4/ M. J., bývajúceho v M.M., proti ţalovaným
1/ C. M., bývajúcemu v S., 2/ L. S., bývajúcemu v S., obaja zastúpení JUDr. Štefanom
Kamenickým, advokátom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 7, o náhradu škody, vedenej
na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 8 C 108/2000, v konaní o dovolaniach
ţalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2010 sp. zn. 11 Co 74/2009,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2010
sp. zn. 11 Co 74/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou Okresnému súdu Spišská Nová Ves 7. marca 2000 sa na základe
poslednej úpravy ţalobcovia 1/ aţ 3/ ako podieloví spoluvlastníci rodinného domu súp. č. X.,
postaveného na parcele č. X. v kat. úz. M., obci M., zap. na LV č. X. (ďalej len „rodinný dom č.
X.“) domáhali náhrady škody na rodinnom dome č. X. (znaleckým posudkom vyčíslenej na sumu
14 284,67 Eur, v pomere zodpovedajúcom ich spoluvlastníckym podielom – v ½ ţalobkyni 1/, v
¼ ţalobcovi 2/ a v ¼ ţalobkyni 3/), ţalobkyňa 1/ a ţalobca 4/ ako nájomca v rodinnom dome č.
X. náhrady škody na ich hnuteľných veciach (znaleckými posudkami vyčíslenej v sume 8 630,42
Eur pre ţalobkyňu 1/ a v sume 3 817,30 Eur pre ţalobcu 4/) a ţalobkyňa 1/ tieţ náhrady škody
na finančnej hotovosti vo výške 1 991,64 Eur (60 000,-- Sk) a 20 000,-- Kč, proti ţalovanému 1/
ako vlastníkovi budovy súp. č. X., postavenej na parcele č. 904/1 a budovy súp. č. X., postavenej
na parcele č. X. v kat. úz. M., obci M., zap. na LV č. X. (ďalej len „budovy“) a drevenej sauny,
postavenej vedľa jeho budov, z dôvodu jeho zodpovednosti za poţiar vzniknutý 6. februára 2000
v saune, nachádzajúcej sa v tesnej blízkosti rodinného domu č. X., na ktorý sa poţiar preniesol.
Okresný súd Spišská Nová Ves v poradí druhým rozsudkom z 29. októbra 2008 č.k.
8 C 108/2000-234 ţalobu proti ţalovanému 1/ zamietol a ţalovanému 2/ (ktorého pribral
do konania uznesením zo 17. decembra 2003 č.k. 8 C 108/2000-66), uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobkyni 1/ 17 963,79 Eur (541 177,-- Sk) a 20 000,-- Kč, ţalobcovi 2/ 3 571,17 Eur
(107 585,-- Sk), ţalobkyni 3/ 3 571,17 Eur (107 585,-- Sk) a ţalobcovi 4/ 3 875,39 Eur
(116 750,-- Sk) a trovy konania v sume 11 617,74 Eur (346 996,-- Sk) právnej zástupkyni
ţalobcov, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobcom 1/ aţ 4/ uloţil povinnosť
zaplatiť ţalovanému 1/ trovy konania k rukám jeho právneho zástupcu v sume 3 064,56 Eur
(X. 323,-- Sk) do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť
na účet okresného súdu trovy štátu v sume 543,15 Eur (16 363,-- Sk) do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil výlučnou zodpovednosťou ţalovaného 2/ za škodu podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka s poukazom na to, ţe tento sa svojej zodpovednosti nezbavil.
Uviedol, ţe po doplnení dokazovania nemal znaleckým posudkom preukázanú bezprostrednú
príčinu vzniku poţiaru. Vychádzal preto z najpravdepodobnejšej príčiny, ktorou bolo podľa
záveru znaleckého posudku vznietenie sa horľavého materiálu od sálavého tepla prevádzkovanej
saunovej piecky, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou musela zostať pod elektrickým napätím
(nedošlo k jej mechanickému vypnutiu), alebo došlo k poruche v jej elektrickom rozvodnom,
istiacom a ovládacom zariadení, čím zostala v prevádzke. Pri vyčíslení škody na rodinnom dome
č. X. a na hnuteľných veciach vychádzal zo znaleckých posudkov, výpovedí svedkov
a predloţených listinných dôkazov. Ţalobu proti ţalovanému 1/ nepovaţoval za opodstatnenú
z toho dôvodu, ţe saunu vybudoval ţalovaný 2/ v čase, keď bol vlastníkom nehnuteľností a tým,
ţe zodpovednosť sám prevzal v celom rozsahu na seba, čo vyplývalo podľa názoru okresného
súdu z jeho podania (č.l. 126), v ktorom uviedol, ţe ţalovaný 1/ je v tejto veci úplne bez viny.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcov 1/ aţ 4/ rozsudkom z 24. júna 2010 sp. zn.
11 Co 74/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaným 1/ a 2/ uloţil spoločne
a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni 1/ 17 963,70 Eur a 20 000,-- Kč, ţalobcovi 2/ 3 571,17 Eur,
ţalobkyni 3/ 3 571,17 Eur a ţalobcovi 4/ 3 875,39 Eur a nahradiť im trovy prvostupňového
a odvolacieho konania v sume 7 663,55 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací
súd, majúc za to, ţe v danej veci ide o prípad vzájomného vyrovnania vzťahu medzi ţalovanými
(vyporiadanie náhrady škody spôsobenej oboma ţalovanými), vzhľadom na ţalobcami
uplatňovaný nárok na náhradu škody voči obom ţalovaným spoločne a nerozdielne a vzhľadom
na obsah i petit odvolania, prejednal nárok ţalobcov na náhradu škody voči obom ţalovaným,
teda i voči ţalovanému 2/, hoci sám odvolanie proti výroku, ktorým mu bola uloţená povinnosť
nahradiť ţalobcom škodu, nepodal a tento výrok nebol inak ani odvolaním dotknutý. Stotoţnil sa
so skutkovými závermi súdu prvého stupňa v tom, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané
spôsobenie škody na majetku ţalobcov poţiarom, vzniknutým v priestore sauny, ktorej
vlastníkom bol v čase poţiaru ţalovaný 1/. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal však za to, ţe
za škodu zodpovedá aj ţalovaný 1/, a to podľa § 420a Občianskeho zákonníka. Prevádzku sauny
posúdil ako prevádzkovú činnosť a zodpovednosť za škodu spôsobenú takouto činnosťou ako
objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a tejto zodpovednosti sa moţno zbaviť iba
v prípade, ak škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke
alebo vlastným konaním poškodeného. Skutočnosť, ţe ţalovaný 1/ bol v čase vzniku poţiaru
vlastníkom nehnuteľnosti ako i zariadenia sauny, zakladá podľa jeho názoru aj zodpovednosť
ţalovaného 1/ ako vlastníka zariadenia, keď nepreukázal zákonný dôvod zbavenia sa svojej
zodpovednosti. Odvolací súd neprihliadol na prenesenie zodpovednosti ţalovaného 1/
na ţalovaného 2/ zmluvou o nájme z dôvodu viazanosti právoplatným súdnym rozhodnutím,
ktorým bola určená neplatnosť tejto zmluvy o nájme. Zodpovednosť aj ţalovaného 2/ videl
vo faktickom zabezpečovaní prevádzky sauny v presvedčení, ţe je jej nájomcom. Bolo preto jeho
zákonnou povinnosťou v rámci všeobecnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka
predchádzať škodám a počínať si tak, aby pri prevádzkovaní sauny nedošlo ku škode na majetku
iných osôb. Na základe preukázanej zodpovednosti oboch ţalovaných za škodu spôsobenú
ţalobcom, odvolací súd rozhodol o ich zodpovednosti za škodu a povinnosť plniť im uloţil
spoločne a nerozdielne.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie obaja ţalovaní podľa § 238
ods. 1 O.s.p. z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) videli
v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v jeho nepreskúmateľnosti.
Ţalobcovia sa k dovolaniam ţalovaných písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolania sú dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích
návrhov podľa § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. (vrátane, ak z právneho predpisu vyplýva určitý
spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi, ako v preskúmavanej veci). Dovolacie dôvody,
ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligátorne (§ 242 ods. 1
O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolatelia nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/
aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania i svoju zákonnú povinnosť osobitne skúmal, či
v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nečakane zaloţil svoje rozhodnutie na inom
právnom ustanovení a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Dospel pritom k záveru, ţe
konanie je takouto vadou postihnuté.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny
poriadok priznáva.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k odlišnému
právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd ţalobe vyhovel len
vo vzťahu k ţalovanému 2/ a nevyhovel vo vzťahu k ţalovanému 1/, zmenil tak, ţe povinnosť
nahradiť škodu uloţil obom ţalovaným spoločne a nerozdielne. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa však obmedzil iba na konštatovanie stotoţnenia sa so skutkovými závermi súdu
prvého stupňa v tom, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané spôsobenie škody na majetku
ţalobcov poţiarom vzniknutým v priestore sauny, ktorej vlastníkom bol v čase poţiaru ţalovaný
1/ a na konštatovanie zodpovednosti ţalovaného 1/ podľa § 420a Občianskeho zákonníka
z dôvodu, ţe v čase vzniku poţiaru bol vlastníkom nehnuteľností ako i zariadenia sauny
a nepreukázal zákonný dôvod zbavenia sa svojej zodpovednosti, s poukazom na viazanosť
právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bola určená neplatnosť zmluvy o nájme.
K zodpovednosti ţalovaného 2/ uviedol, ţe z dôvodu jeho faktického zabezpečovania prevádzky
sauny v presvedčení, ţe je jej nájomcom, bolo jeho zákonnou povinnosťou, v rámci všeobecnej
povinnosti predchádzať škodám podľa § 415 Občianskeho zákonníka a počínať si tak, aby pri jej
prevádzkovaní nedošlo ku škode na majetku iných osôb. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu tak neobsahuje vysvetlenie, na základe čoho dospel odvolací súd k danému právnemu
záveru. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol ako sa vyjadrili ţalovaní, ani sa
nevysporiadal so skutkovými zisteniami, najmä, kedy a kde vznikol poţiar, na akom majetku
a v akej výške bola ţalobcom spôsobená škoda poţiarom, z akých dôkazov vyvodil skutkové
závery o vzniku poţiaru, škode a jej výške, o vlastníckych vzťahoch účastníkov konania
k nehnuteľnostiam a saune ako i o existencii právoplatného rozhodnutia o neplatnosti zmluvy
o nájme, ktorým mal byť viazaný a na základe akého právneho ustanovenia. Z odôvodnenia
rozhodnutia ďalej nevyplýva, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, ţe ţalovaný 2/ (keď
zmluvu o nájme povaţoval za neplatnú a ţalovaného 1/ ako vlastníka za zodpovedného za škodu
spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou) mal fakticky zabezpečovať prevádzku sauny
ţalovaného 1/, pričom porušil svoju prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z § 415 Občianskeho
zákonníka. Neuviedol, akú zodpovednosť malo toto porušenie zaloţiť, t.j., či vznik všeobecnej
zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, alebo porušenie inej povinnosti
podľa určitého konkrétneho ustanovenia Občianskeho zákonníka, alebo iného zákona.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné i v časti týkajúcej sa solidárnej zodpovednosti
oboch ţalovaných. Nevyplýva z neho, z akých skutkových záverov túto zodpovednosť vyvodil.
Vo svojom odôvodnení iba uviedol, z akého dôvodu preskúmaval celé rozhodnutie súdu prvého
stupňa a ţe spoločná zodpovednosť ţalovaných vyplýva z § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Napokon z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových záverov odvolací súd uloţil
ţalovaným zaplatiť časť náhrady škody v českých korunách. Podľa § 155 ods. 2 O.s.p., sa totiţ
výrok o plnení v peniazoch môţe vyjadriť v cudzej mene, ak to neodporuje okolnostiam prípadu
a ak a/ predmet konania je vyjadrený v cudzej mene a účastník, ktorý má plniť, je devízovým
tuzemcom a má účet v cudzej mene, alebo b/ niektorý z účastníkov je devízovým cudzozemcom.
Z odôvodnenia nevyplýva, ţe ţalovaní ako devízoví tuzemci majú účet v cudzej mene, resp. ţe
ţalobkyňa 1/ je devízovým cudzozemcom.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
niţšieho stupňa musí obsahovať zákonné náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.),
pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom, tento súd svojim
rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom
na ním prijaté právne závery. Nestačí len konštatovanie odvolacieho súdu, ţe sa stotoţnil
so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ani citovanie právneho ustanovenia bez ďalšieho.
Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup
súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň
aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe
rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd
vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal,
z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa,
ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím
odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite
argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí
byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t. j. musí byť
preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu odvolacieho
súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel k danému
právnemu záveru. Dovolací súd tak nemá moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny
prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok
spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd zároveň poukazuje na to, ţe v danej veci tak súd prvého stupňa ako
aj odvolací súd, po pripustení vstupu ţalovaného 2/ do konania na strane ţalovanej, uznesením
zo 17. decembra 2003 č.k. 8 C 108/2000-66, rozhodovali o zmenenom návrhu ţalobcov bez toho,
aby tento zmenený návrh bol ţalovaným doručený na vyjadrenie a aby o pripustení zmeny
návrhu bolo rozhodnuté.
Podľa § 95 ods. 1 a 2 O.s.p., navrhovateľ môţe za konania so súhlasom súdu meniť návrh
na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ
neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by
výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd
nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný
iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti
uznesenia.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobcovia sa návrhom na začatie konania domáhali náhrady
škody (bez jej vyčíslenia) iba proti ţalovanému 1/. Návrhom na zmenu petitu z 13. marca 2001
(č.l. 55) však ţiadali súd, aby uloţil povinnosť ţalovaným spoločne a nerozdielne na náhradu
celej škody podľa jej vyčíslenia jednotlivým ţalobcom. Túto zmenu návrhu (ako všetky zmeny
návrhu) bol okresný súd povinný doručiť ţalovaným do vlastných rúk, keďţe k zmene došlo
písomným podaním adresovaným súdu (mimo pojednávania) a zároveň bol povinný rozhodnúť
o (ne)pripustení zmeny návrhu pred rozhodnutím vo veci samej. Bez toho, aby okresný súd takto
postupoval, vo veci samej rozhodol. Tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd v odvolacom
konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného konštatuje odňatie moţnosti
ţalovaným konať pred súdom tým, ţe im zmenený návrh nebol doručený na vyjadrenie a nebola
im tak daná primeraná moţnosť predniesť svoje vyjadrenia k zmenenému návrhu za podmienok,
ktoré ich nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako ţalobcov. Nedoručením zmeneného
návrhu ţalobcov im bola odňatá moţnosť zoznámiť sa so všetkými vyjadreniami, ktoré boli
v danej veci predloţené ţalobcami s cieľom dosiahnuť určité rozhodnutie súdu (uloţiť
ţalovaným povinnosť zaplatiť náhradu škody spoločne a nerozdielne) a vyjadriť sa k takémuto
návrhu.
V prejednávanej veci dovolací súd ďalej konštatuje, ţe odvolací súd nielenţe vec inak
právne posúdil, ale posúdil ju podľa ustanovení právneho predpisu, ku ktorým sa účastníci
dovtedy nevyjadrovali.
Súd prvého stupňa totiţ zodpovednosť za škodu posudzoval podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, upravujúceho zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením právnej povinnosti,
pričom dospel k záveru, ţe za škodu podľa tohto ustanovenia zodpovedá iba ţalovaný 2/. Naproti
tomu, odvolací súd svoj zmeňujúci rozsudok zaloţil na solidárnej zodpovednosti oboch
ţalovaných. Zodpovednosť ţalovaného 1/ za škodu pritom posúdil podľa § 420a Občianskeho
zákonníka, upravujúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou
a zodpovednosť ţalovaného 2/ podľa § 415 Občianskeho zákonníka (bez uvedenia, akú
zodpovednosť malo porušenie prevenčnej povinnosti zaloţiť). Na vznik zodpovednosti za škodu
podľa § 420 Občianskeho zákonníka sa vyţaduje zavinenie, pričom dôkazné bremeno je
na ţalobcoch a tejto zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáţe, ţe škodu nezavinil (§ 420 ods. 1 a
3 Občianskeho zákonníka). Naproti tomu na vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420a
Občianskeho zákonníka stačí, ţe je tu príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou
a škodou spôsobenou touto činnosťou. Ide o osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pri ktorej
sa nevyţaduje protiprávnosť konania. Ide o zodpovednosť za výsledok. Tejto zodpovednosti sa
ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáţe, ţe škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou
nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného (§ 420a ods. 3
Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje („len“)
všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví,
majetku, na prírode a ţivotnom prostredí. Porušenie tejto zodpovednosti sa stáva dôvodom
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa
nedokáţe porušenie povinnosti podľa určitého konkrétneho ustanovenia Občianskeho zákonníka,
alebo iného zákona (pričom odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s otázkou,
či ide o všeobecnú alebo inú konkrétnu zodpovednosť ţalovaného 1/).
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je
pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto
ustanovenia vyjadrili.
Podľa uvedeného ustanovenia musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí ísť
o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a 2/ toto
ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho predpisu je
pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom
pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je odvolací súd povinný
vyzvať účastníkov, aby sa k moţnej aplikácii tohto ustanovenia vyjadrili. Za danej právnej
úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné kvalifikovať ako odňatie moţnosti
účastníkom konať pred súdom.
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné
je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon
ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom
bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho
názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov
konania môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov
konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné
skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom
zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej správy
k novele O.s.p., bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej,
ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého
ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý
proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné
rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, ţe mieni vec posúdiť podľa iného právneho
ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva
odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím
súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania.
Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí
so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania
dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa
mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).
V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací súd
zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch neţ súd
prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal moţnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní.
V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili
k moţnému pouţitiu iných ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorých mienil posúdiť
zodpovednosť za škodu. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom
nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Jeho
procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závaţnými procesnými vadami, nemôţe byť povaţované za
správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová