Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/44/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,

v právnej veci žalobkyne T., s.r.o., IČO: X., so sídlom O., B., zastúpenej JUDr. I. J.,

advokátom, so sídlom K., B., proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej

republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia

žalovaného č. I/222/161-6006/2011/991759-r z 11. februára 2011, konajúc o odvolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -29 z 01. júna 2011,

jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-29 zo dňa 1. júna 2011, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne,

ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia

žalovaného, ktorým podľa o správe daní a poplatkov

2

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, účinný

do 31.12.2011 (ďalej len „zákon o správe daní“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu

dane, platobného výmeru Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „správca

dane“) č. 3/10/001785-36/81/899456 z 29.11.2010. Uvedeným rozhodnutím správca dane na

základe oznámenia žalobkyne o vzniku, zmene a zániku daňovej povinnosti za užívanie

verejného priestranstva na obdobie od 01.01.2010 do 31.12.2010 podľa § 34a ods. 2 zákona

č. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov s účinnosťou do 28.02.2011 (ďalej len „zákon

o miestnych daniach“) a podľa § 6 ods. 1 písm. l) bod 2 Všeobecne záväzného nariadenia

Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 11/2007 o dani za užívanie verejného

priestranstva v znení neskorších predpisov (úplné znenie č. 5/2010) daň za užívanie verejného

priestranstva, účel užívania stanovište t., v sume 1 043,90 €, za obdobie

22

od 01.01.2010 do 31.12.2010, so sadzbou dane 0,13 €/m, za 22 ms miestom užívania na S.

v B. Toto prvostupňové rozhodnutie správcu dane žalobkyňa v žalobnom petite taktiež žiadala

ako nezákonné zrušiť, a to z dôvodu, že vyššie uvedeným všeobecne záväzným nariadením

(ďalej aj „VZN“) Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 11/2007, hlavné mesto

ako správca dane zdanilo uvedený spôsob užívania verejného priestranstva nad rámec zákona,

nakoľko, podľa žalobkyne, inštitút dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom

priestore verejného priestranstva právna úprava v čase vydania platobného výmeru

nerozoznávala.

Krajský súd v Bratislave v medziach žaloby podanej žalobcom preskúmal napadnuté

rozhodnutia a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a s poukazom na ustanovenia § 2

ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní, § 30, § 34a a § 36 zákona o miestnych daniach a § 3

ods. 1 písm. l) VZN hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 11/2007 dospel

k záveru, že rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom. Krajský súd

v odôvodnení rozsudku konštatoval, že druhostupňové správne rozhodnutie nie je v rozpore

s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky citovanou žalobkyňou, pričom napadnuté

rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti a je zrozumiteľne a presvedčivo

odôvodnené. Podľa krajského súdu, Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava využijúc

splnomocňujúce ustanovenie § 36 zákona o miestnych daniach vyššie citovaným všeobecne

záväzným nariadením za osobitné užívanie verejného priestranstva určil stanovište vozidiel

taxi služby, pričom v danom prípade, podľa krajského súdu, nejde o dočasné parkovanie

motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva, tak ako to tvrdí

3

žalobkyňa, a skutočnosť, že novelou zákona o miestnych daniach bolo dočasné parkovanie

motorového vozidla vypustené, nesúvisí s preskúmavanými rozhodnutiami. Krajský súd má

za to, že podstatné pre posúdenie veci v danom prípade je to, že na vyhradenom mieste

vyznačenom určenými dopravnými značkami podľa situačného nákresu, môžu parkovať iba

vozidlá taxi služby žalobkyne, pre ktorú je stanovište vyhradené, pričom je len vecou

žalobkyne, v akom rozsahu tieto práva využíva, a teda pre správne určenie daňovej povinnosti

je irelevantné, že správca dane v platobnom výmere ohraničil užívanie stanovišťa len

dátumovo na rok 2010, a nie časovo so stanovením konkrétnych dní a hodín. Na predmetnom

stanovišti môžu stáť len vozidlá taxi služby žalobkyne, pre ktorú je stanovište vyhradené a len

v naliehavých prípadoch a vo verejnom záujme je žalobkyňa povinná krátkodobo uvoľniť

stanovište podľa požiadaviek správcu komunikácie, napr. pri zimnej údržbe, alebo podľa

pokynov polície. Na námietku žalobkyne vznesenej na pojednávaní pred prvostupňovým

súdom ohľadom parkovania neoprávnených osôb na vyhradenom stanovišti žalobkyne, kedy

na zavolanie polícia vždy nepríde, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že ani táto

okolnosť nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a vyslovil názor, že

žalobkyňa, resp. ktorýkoľvek dotknutý taxikár je oprávnený privolať políciu za účelom

uvoľnenia vyhradeného miesta neoprávnene parkujúcim vozidlom.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) neúspešnej žalobkyni uplatnené právo na náhradu trov

konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote

odvolanie z dôvodu podľa , domáhajúc sa, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie jej žalobnému petitu a zruší

napádané rozhodnutia žalovanej a správcu dane. Žalobkyňa krajskému súdu vytýka nesprávne

právne a skutkové posúdenie prejednávanej veci.

Žalobkyňa namieta neexistenciu právneho základu na uloženie jej spornej daňovej

povinnosti, nakoľko podľa jej názoru vyššie uvedené VZN č. 11/2007 v časti určenia

osobitného spôsobu užívania verejného priestranstva a miestnej dane za užívanie verejného

priestranstva, t. j. za osobitné užívanie verejného priestranstva (§ 3 ods. 1 písm. l/ v spojení

s § 6 ods. 1 písm. l) bod 2 citovaného VZN) bolo Hlavným mestom Slovenskej republiky

Bratislavou (ďalej len „hlavné mesto“) vydané v rozpore so zákonom o miestnych daniach,

4

nad rámec splnomocňujúceho ustanovenia § 36 zákona o miestnych daniach ako i v rozpore

s ust. článku 59 ods. 2 . Podľa žalobkyne bolo zákonom

č. s účinnosťou od 30.11.2007 zo zákona o miestnych daniach vypustené

dočasné parkovanie motorového vozidla, pričom cituje zo znenia dôvodovej správy

k predmetnej zmene zákona „krátkodobé parkovanie vozidla na vyhradenom priestore

verejného priestranstva nemožno zahnúť do kategórie tejto miestnej dane, pretože nespĺňa

základné znaky dane za užívanie verejného priestranstva. Pre krátkosť doby parkovania

(v hodinách) nie sú vytvorené predpoklady na to, aby obec mohla daňové konanie a túto daň

vyrubiť a následne aj vymáhať“. Žalobkyňa na podporu svojho tvrdenia poukazuje na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. z 25. mája 2000.

Žalobkyňa argumentuje článkami 2 ods. 3, 59 ods. 2, 68 a 71 Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústava“), ustanovením v znení neskorších

predpisov o Hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislavy definujúcim predmet právnej

úpravy a základnú úlohu hlavného mesta a § 6a ods. 2 písm. d) citovaného zákona

upravujúcom úlohy hlavného mesta na úseku údržby, zjazdnosti a schodnosti miestnych

komunikácií 1. a 2. triedy a verejných priestranstiev nezverených do správy mestskej časti,

ďalej žalobkyňa cituje o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov definujúci samosprávny charakter obce,

o cestnej doprave v znení neskorších predpisov (upravené oprávnenie obce vymedziť časť

verejnej pozemnej komunikácie ako stanovišťa vozidiel taxislužby a vyznačiť tento priestor

dopravnou značnou), o cestnej premávke a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upravujúci zastavenie a státie vodiča

vozidla, § 3 vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR č. 363/1993 Z. z.

o vzore na vyhotovenie prepravného poriadku v cestnej doprave v platnom znení upravujúci

podrobnosti obsahu prepravného poriadku taxislužby. Z vyššie uvádzaných ustanovení

, zákonov a vyhlášky žalobkyňa odvodila právny záver, že obci chýba zákonné

zmocnenie na to, aby podzákonnou normou, t. j. všeobecne záväzným nariadením ( žalobkyňa

má na mysli VZN č. 11/2007 vydané hlavným mestom), obmedzovala zastavenie a státie

motorových vozidiel nad zákonný rámec, pričom nie je možné zastavenie a státie motorových

vozidiel podmieňovať splnením platobnej povinnosti, i keď je označená ako „daňová“.

5

Podľa žalobkyne jej užívaním verejného priestranstva, t. j. stanoviska taxislužby, boli

reálne naplnené znaky bežného užívania verejnej komunikácie na zastavenie (dočasné

parkovanie), čo vylučuje možnosť, aby hlavné mesto vo veci konalo a za zastavenie a státie

(dočasné parkovanie) motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva

vyberalo daňové úhrady. Taktiež žalobkyňa považuje za absurdné, aby bolo daňové konanie

vedené výlučne len voči žalobkyni, keď predmetné státie bolo užívané aj tretími subjektmi,

vo vzťahu ku ktorým neexistuje žiaden zmluvný či iný záväzkový vzťah so žalobcom.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil. Žalovaný zotrváva na právnom názore, že

hlavné mesto v súlade s obsahom splnomocňujúceho ustanovenia § 36 zákona o miestnych

daniach všeobecne záväzným nariadením č. 11/2007 okrem iného ustanovením § 3 ods. 1

písm. l) za osobitné užívanie verejného priestranstva určilo aj „stanovisko taxislužby“.

Z uvedeného dôvodu a v spojení s oznámením žalobkyne o vzniku, zmene a zániku daňovej

povinnosti za užívanie verejného priestranstva na obdobie od 01.01.2010 do 31.12.2010 bola

sporná daňová povinnosť žalovanej uložená v súlade s § 30 zákona o miestnych daniach.

Žalovaný sa nestotožňuje s právnym názorom žalobkyne ohľadne bežného užívania

verejnej komunikácie (stanovišťa taxislužby) na zastavenie a státie (dočasné parkovanie)

žalobkyňou, nakoľko na vyhradenom mieste môžu parkovať iba vozidlá tej taxislužby, pre

ktorú je stanovište vyhradené a je len nej, v akom rozsahu tieto svoje práva využíva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie,

ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (

v spojení s veta prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( veta prvá ), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne proti rozsudku

krajského súdu priznať úspech nie je možné.

6

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods.1 ).

Podľa veta prvá (ďalej len „“)

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa dane a poplatky sú štátne a miestne.

Podľa dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona.

Podľa vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh

vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať

všeobecne záväzné nariadenia.

Podľa na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť

výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej

správy uhrádza štát.

Podľa pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok

vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho

medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na

vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak

vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

7

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa o miestnych daniach a miestnom

poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 28.02.2011 (ďalej len

„zákon o miestnych daniach“) miestnou daňou, ktorú môže ukladať obec, je daň za užívanie

verejného priestranstva.

Podľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach predmetom dane za užívanie

verejného priestranstva je osobitné užívanie verejného priestranstva.

Podľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach účinného do 30.11.2007

predmetom dane za užívanie verejného priestranstva je osobitné užívanie verejného

priestranstva a dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného

priestranstva.

8

Podľa § 30 ods. 2 zákona o miestnych daniach verejným priestranstvom na účely tohto

zákona sú verejnosti prístupné pozemky vo vlastníctve obce. Verejným priestranstvom na

účely tohto zákona nie sú pozemky, ktoré obec prenajala podľa osobitného zákona (odkaz pod

čiarou uvádza a ).

Podľa § 30 ods. 3 zákona o miestnych daniach osobitným užívaním verejného

priestranstva sa rozumie umiestnenie zariadenia slúžiaceho na poskytovanie služieb,

umiestnenie stavebného zariadenia, predajného zariadenia, zariadenia cirkusu, zariadenia

lunaparku a iných atrakcií, umiestnenie skládky, trvalé parkovanie vozidla mimo

stráženého parkoviska a podobne.

Podľa § 31 zákona o miestnych daniach daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá verejné priestranstvo užíva.

Podľa § 34a ods. 1 zákona o miestnych daniach daňovník je povinný oznámiť svoj

zámer osobitného užívania verejného priestranstva správcovi dane najneskôr v deň

vzniku daňovej povinnosti.

Podľa § 36 zákona o miestnych daniach (nazvaný „Splnomocňovacie ustanovenie“)

obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k § 30 až 34a, najmä sadzbu

dane, prípadne rôzne sadzby dane podľa určených kritérií, miesta, ktoré sú verejnými

priestranstvami, osobitné spôsoby ich užívania, podrobnosti, náležitosti a lehotu

oznamovacej povinnosti, spôsoby vyberania dane, prípadné oslobodenia od tejto dane alebo

zníženia dane, splátky dane a lehotu splatnosti splátok dane.

Podľa § 3 ods. 1 písm. l) Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva v znení neskorších

predpisov (úplné znenie č. 5/2010, ďalej len „VZN“) osobitným spôsobom užívania verejného

priestranstva sa rozumie užívanie verejného priestranstva určeného hlavným mestom ako

stanovište vozidiel taxislužby.

Podľa § 3 ods. 2 VZN verejné priestranstvo sa môže osobitne užívať len na základe

povolenia vydaného hlavným mestom alebo inými orgánmi podľa osobitných predpisov.

9

Podľa bodu 34. , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné

odpady v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 30.11.2007 sa v § 30 ods. 1 vypúšťajú

slová "a dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného

priestranstva".

Podľa dôvodovej správy predkladateľa vyššie uvedenej zmeny zákona k bodom 34 až

36 „Predmetnými ustanoveniami sa vypúšťa z predmetu dane dočasné parkovanie

motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva, nakoľko túto daň

so zreteľom na „dočasnosť“ nemožno v praxi vyberať ani spravovať. Spravidla pri dočasnom

parkovaní vozidla daňovník a správca dane nemajú príležitosť sa stretnúť a tak nie je

vytvorený priestor na začatie daňového konania. Ako prax ukázala, ustanovenia platného

zákona sa obchádzajú a platby za dočasné parkovanie vozidla vyberajú rôzne spoločnosti

(fyzické osoby, právnické osoby) a nie obec, čo je v rozpore so zákonom a takúto platbu

nemožno potom ani zaradiť do systému daní. Preto by sa malo „parkovné“ za dočasné

parkovanie vozidla ponechať v kategórii ceny za službu tak, ako sa to aj v praxi v súčasnosti

realizuje.

V záujme zamedzenia dvojakému zdaneniu užívania verejného priestranstva sa dopĺňa

ustanovenie v tom smere, že sa za pozemky prenajaté obcami popri nájomnom už nevyberá

daň za užívanie verejného priestranstva.“

Odvolaciemu súdu z obsahu administratívneho a súdneho spisu vyplýva, že zistenie

skutkového stavu nie je medzi stranami sporné.

Žalobkyňa užívanie predmetného verejného miesta na území hlavného mesta,

vyhradeného stanovišťa pre účely ňou prevádzkovanej taxislužby, nepopiera, ako to i vyplýva

z jej oznámenia o vzniku, zmene a zániku daňovej povinnosti za užívanie verejného

priestranstva na obdobie od 01.01.2010 do 31.12.2010, ktorým si splnila povinnosť

vyplývajúcu jej z podľa ust. § 34a ods. 1 zákona o miestnych daniach. Za rozporné

s princípmi výkonu prenesenej štátnej správy obcou žalobkyňa považuje vyberanie miestnej

dane za takýto osobitný spôsob užívania verejného priestranstva obce, a to z dôvodu absencie

výslovného zákonného splnomocnenia na zavedenie spornej miestnej dane všeobecne

záväzným nariadením obce.

10

Odvolací súd sa s vyššie uvádzanou argumentáciou žalobkyne nestotožňuje.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že práve z vyššie citovaných ustanovení článkov

( a 2, a ) ako i

z ustanovení zákona o miestnych daniach (§ 2 ods. 1 písm. c/, § 30 ods. 1 až 3 a § 36

citovaného zákona) pre obce vyplýva výslovné ústavné a zákonné zmocnenie na realizáciu

normotvornej právomoci obce v súvislosti so správou miestnych daní.

Neobstojí argumentácia žalobkyne ohľadne vypustenia dočasného parkovania

motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva z definície predmetu

dane podľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach s účinnosťou od 01.12.2007, nakoľko

predmetom dane i pred uvedenou zmenou zákona bolo osobitné užívanie verejného

priestranstva, ktoré ako predmet zdanenia zostalo naďalej v zákone o miestnych daniach, a to

i so zákonným splnomocnením vyplývajúcim z ustanovenia § 36 citovaného zákona

dávajúcim obci právomoc všeobecne záväzným nariadením ustanoviť okrem iného osobitné

spôsoby užívania verejných priestranstiev za účelom definovania predmetu zdanenia, tak ako

to bolo upravené i pred účinnosťou , ktorým sa menil a dopĺňal zákon

o miestnych daniach.

V tejto súvislosti odvolaciemu súdu z obsahu vyššie citovanej dôvodovej správy

k zákonnej zmene § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach vyplýva výklad a filozofia

zákonnej zmeny a samotnej úpravy sporného predmetu zdanenia, a síce, že nemožno

zamieňať a stotožňovať vyššie uvádzané spôsoby užívania verejného priestranstva, ktoré

zákonodarca, ako vidno z legislatívnych zmien, odlišuje v závislosti od spôsobu a účelu ich

užívania. Je zrejmé, že prípad dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom

priestore verejného priestranstva je potrebné vykladať ako dočasné parkovanie, prípadne

zastavenie a státie motorového vozidla dopravným označením povoleným účastníkom cestnej

premávky, avšak ktorý nie je vopred individuálne určený. Ako zo zákonnej úpravy vyplýva,

v týchto prípadoch obec z dôvodu zamedzenia dvojitému zdaneniu nemôže vyberať aj

tzv. parkovné a súčasne aj daň za osobitný spôsob užívania verejného priestranstva.

Z uvedeného dôvodu, ak obec prenajme tretej osobe verejné priestranstvo za účelom zriadenia

a prevádzkovania parkoviska pre motorové vozidlá, nemôže od dočasne tam parkujúcich

vodičov motorových vozidiel požadovať zaplatenie dane za osobitný spôsob užívania

verejného priestranstva, nakoľko zmluvný vzťah na plnenie za poskytnutie predmetnej služby

11

vznikne medzi parkujúcim vodičom a prevádzkovateľom parkoviska, pričom vodič dočasne

parkujúceho motorového vozidla nespĺňa znaky daňového subjektu dane za osobitné užívanie

verejného priestranstva.

Skutočnosť vyhradenia verejného priestranstva na jeho osobitné užívanie individuálne

určenou osobou s určením účelu užívania v zmysle zákona o miestnych daniach a v zmysle

osobitnej úpravy vyplývajúcej zo všeobecne záväzného nariadenia obce, možno považovať za

moment začatia osobitného užívania verejného priestranstva podľa § 34 zákona o miestnych

daniach a teda vznik daňovej povinnosti. Z demonštratívneho výpočtu spôsobov osobitného

užívania verejného priestranstva uvedeného v § 30 ods. 3 zákona o miestnych daniach

a zo zákonného splnomocnenia stanoviť všeobecne záväzným nariadením obce osobitné

spôsoby užívania verejného priestranstva vyplývajúceho z § 36 citovaného zákona, je zrejmé,

že zákonodarca sledoval spôsob ako zvýšiť inkaso do obecných rozpočtov zdanením užívania

verejného priestranstva obce právnickými a fyzickými osobami, ktoré v súvislosti

s realizáciou účelu svojej podnikateľskej a obdobnej činnosti užívaním verejného

priestranstva obce dosahujú, resp. majú za cieľ, dosahovať zisk.

Nemožno akceptovať námietku žalobkyne, že pre ňu vyhradené stanovište taxislužby

užívajú aj iné tretie osoby, ktoré na to nemajú oprávnenie. Je na žalobkyni, aby sa zákonnými

prostriedkami domáhala u príslušných orgánov hlavného mesta pokojného užívania pre ňu

vyhradeného verejného priestranstva. Je nepochybné, že žalobkyňa mala oprávnenie na

užívanie vyhradeného stanovišťa taxislužby počas celého roka 2010, v ktorúkoľvek hodinu,

pričom z podstaty výkonu jej zárobkovej činnosti a charakteru ňou poskytovanej služby

zákazníkom vyplýva, že na stanovišti nemôže stáť nepretržite, avšak má právo byť

k dispozícii zákazníkom na uvedenom mieste kedykoľvek, a to bez toho, aby bola povinná

platiť aj tzv. parkovné.

Dôvodenie žalobkyne nepodporuje ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) č. k. z 25. mája 2000, nakoľko v danom prípade

ústavný súd, zjednodušene uvedené, konštatoval prekročenie normotvornej právomoci

mestom v súvislosti s vydaním všeobecne záväzného nariadenia určujúceho vyberanie platieb,

resp. poplatkov za státie a parkovanie na miestnych komunikáciách vo vymedzenej zóne

mesta. Z merita veci je zrejmé, že sa nejedná o totožný, resp. obdobný prípad aplikovateľný

na prípad prejednávaný odvolacím súdom v tejto veci. Ústavný súd konštatoval, že „obec

12

môže zaviesť iba tie miestne poplatky, ktoré sú výslovne uvedené v zákone o miestnych

poplatkoch. Pri ich zavádzaní musí vo všeobecne záväznom nariadení uviesť zákonom

o miestnych poplatkoch stanovený názov miestneho poplatku, dôsledne rešpektovať zákonné

rámce vrátane stanovenia výšky poplatku“, ako i „Podstatné časti cieľov VZN

o podmienkach státia mohlo mesto Trnava dosiahnuť zákonnými prostriedkami, zavedením

miestnych poplatkov za užívanie verejného priestranstva a za vjazd motorových vozidiel do

historickej časti mesta, ako aj poskytovaním možností stráženého parkovania“.

V spojení s uvedeným právnym názorom ústavného súdu a v kontexte s vyššie

citovanými ustanoveniami a zákona o miestnych daniach a namietaným obsahom VZN

č. 11/2007, možno len konštatovať, že hlavné mesto napádaným VZN na základe výslovného

splnomocnenia príslušného zákona upravujúceho miestne dane ustanovilo za osobitný spôsob

užívania verejného priestranstva aj stanovištia taxislužby, čím využilo zmocnenie dané mu

a zákonom a zároveň uvedeným predmetom zdanenia neporušilo úmysel

zákonodarcu vyjadrený účelom dane za osobitné užívanie verejného priestranstva

vyplývajúceho z ust. § 30 ods. 1 až ods. 3 zákona o miestnych daniach. Stanovište taxislužby

sa svojim účelom a charakterom poskytovanej služby nijako nevymyká od príkladov

osobitného užívania verejného priestranstva, ktoré zákonodarca uviedol v § 30 ods. 3

citovaného zákona za účelom ozrejmenia predmetu zdanenia, čo „sa rozumie osobitným

užívaním verejného priestranstva“.

Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,

nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne

vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym

výkladom relevantných právnych predpisov, pričom tento výklad nebol ani v rozpore

s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky vynesenej v súvislosti s aplikáciou

právomocí obce pri prenesenom výkone štátnej správy na úseku správy miestnych daní.

Nakoľko o orgánoch štátnej správy v oblasti daní

a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo

s účinnosťou od. 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky

so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní

a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom

v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky

13

v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63,

974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa v spojení

s na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom

pôvodne uvádzaného žalovaného.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia v spojení s vety prvej a ,

keď žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému

v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. júna 2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová