Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7df/435971.8e95f8.pdf
PDF · 304.35 KB
No categories available
6Sžf/43/2011
Najvyšší súd 6Sžf/43/2011
Slovenskej republiky 6Sžf/29,30,31,40/2012
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci ţalobcu: F. R., bytom B., zastúpený JUDr. M. K., advokátkou, so
sídlom F. č. X., N., proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu
ţalovaného č. I/224/11561-82942/2010/992117-r zo dňa 27. júla 2010, č.
I/224/13160-84396/2010/992117-r zo dňa 30. júla 2010, č. I/224/11570-83290/2010/992117-r
zo dňa 27. júla 2010 a č. I/224/11567-83272/2010/992117-r zo dňa 27. júla 2010,
konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k.
11S/157/2010-241 zo dňa 31. mája 2011 a o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Nitre č. k. 11S/157/2010-259 zo dňa 3. augusta 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre,
č. k. 11S/157/2010-241 zo dňa 31. mája 2011 p o t v r d z u j e .
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/157/2010-259 zo dňa 3. augusta 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutí ţalovaného uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia, ako
i prvostupňových rozhodnutí správcu dane, dodatočných platobných výmerov Daňového
úradu Šurany č. 633/230/1171/10/Hru zo dňa 2.2.2010, č. 633/230/580/10/Hru zo dňa
21.1.2010, č. 633/230/1225/10/Hru zo dňa 2.2.2010 a č. 633/230/1176/10/Hru zo dňa
2.2.2010, ktorými správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6
písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011 (ďalej
len „zákon o správe daní“ alebo „zákon č. 511/1992 Zb.“) vyrubil ţalobcovi rozdiel dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) oproti nadmernému odpočtu na DPH ním uplatneného
v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobia, v poradí uvádzaných dodatočných platobných
výmerov, mesiaca marec 2006 v sume 6.477,49 €, január 2005 v sume 3.834,66 €, august
2006 v sume 5.776,97 € a jún 2006 v sume 6.654,08 €, ţiadajúc súd, aby rozhodnutia
ţalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd s poukazom na ust. § 112 ods. 1 O.s.p. spojil na spoločné konanie veci
vedené na krajskom súde pod sp. zn. 11S/157/2010, sp. zn. 11S/158/2010,
sp. zn. 11S/159/2010, sp. zn. 11S/160/2010 s tým, ţe tieto veci budú ďalej vedené
pod sp. zn. 11S/157/2010.
Z dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní
napadnutých rozhodnutí ţalovaného správneho orgánu v spojení s prvostupňovými
rozhodnutiami správcu dane a konania im predchádzajúce v medziach ţaloby dospel k záveru,
ţe rozhodnutia a postup ţalovaného správneho orgánu sú v súlade so zákonom.
Krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí posudzoval v intenciách
ustanovení § 19 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1, 2, s § 51 ods. 1, písm. a/, a s § 71 ods. 1, 5
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom
v kontrolovaných obdobiach. Konštatoval, ţe medzi účastníkmi bol sporný výklad § 49, § 51
a § 71 v spojení s § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. platného v kontrolovaných zdaňovacích
obdobiach podľa bodov špecifikovaných v rozhodnutí, či daňové orgány pri rozhodovaní
v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru,
ţe ţalobca si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z tovaru, ktorý mu nebol reálne
dodaný v zmysle podmienok zákona o DPH. Poukázal na to, ţe v preskúmavanej veci
vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán),
ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 O.s.p. a zameral sa na o otázky, či boli alebo neboli porušené
niektoré ţalobcom namietané procesné zásady daňového konania, či vykonané dôkazy,
z ktorých správca dane vychádzal a ktoré ţalobca taktieţ v ţalobe namietal, sú natoľko
relevantné, ţe z nich moţno logicky vyvodiť skutkový záver, ku ktorému ţalovaný dospel.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na výsledky dokazovania vykonaného
v preskúmavaných prípadoch pri preverovaní sporného nákupu pohonných hmôt ţalobcom
od dodávateľa F., spol. s r.o. stotoţniac sa so skutkovými zisteniami a právnym záverom
ţalovaného. Konštatoval, ţe ţalovaný správne poukázal na výsledky daňovej kontroly,
nepresvedčivé svedecké výpovede, oznámenia doţiadaných orgánov, zistenia u iných
daňových subjektov, zastávajúc názor, ţe v daných prípadoch ostali sporné skutkové
okolnosti o obchodných transakciách tvrdených ţalobcom, ktoré správca dane, ani ţalovaný
nepovaţovali za dostatočne preukázané na to, aby boli splnené podmienky na odpočítanie
dane v zmysle platného zákona o dani z pridanej hodnoty. Krajský súd taktieţ dospel
k záveru, ţe doklady (ktorým korešpondujú výdavkové pokladničné doklady vystavené
ţalobcom v priebehu mesiacov január 2005, marec, jún a august 2006) z elektronickej
registračnej pokladnice predloţené ţalobcom a vystavené dodávateľom pohonných hmôt –
spoločnosťou F., spol. s r.o. sú v rozpore s kontrolnou páskou z elektronickej registračnej
pokladnice predloţenou touto spoločnosťou napr. za obdobie od 14.3.2006 do
17.3.2006, od 24.3.2006 do 31.3.2006 (ostatné kontrolné pásky za mesiac marec 2006 neboli
správcovi dane predloţené). Uviedol, ţe porovnaním predloţených kontrolných pások za
uvedené obdobie bolo zistené, ţe predloţené doklady v počte 31 kusov z ERP (42 dokladov
za august 2006, 71 dokladov za január 2005, 74 dokladov za jún 2006) sa nenachádzali na
kontrolných páskach u dodávateľa pohonných hmôt, s poukazom na to, ţe uvedené doklady z
ERP dodávateľa nesúhlasili s kontrolnými páskami v poradových číslach dokladov, v čase
nablokovania tovaru, mnoţstva tovaru, ceny tovaru, druhu tovaru, teda pod
poradovými číslami predloţených dokladov ku kontrole sa na kontrolných páskach nachádzali
doklady s inými údajmi alebo sa doklady s uvedeným poradovým číslom na
kontrolnej páske dodávateľa nenachádzali. Ďalej uviedol, ţe obdobný stav správca dane zistil
u ţalobcu i v zdaňovacích obdobiach mesiaca január 2005, jún a august 2006, pričom denné
uzávierky dodávateľa tovaru za mesiace január 2005, marec, jún a august 2006 sa zhodovali
s dennými uzávierkami za tieto mesiace uvedenými v knihe pokladnice a trţieb, ktoré
predloţil dodávateľ tovaru. Krajský súd povaţoval za správny postup správcu dane, keď na
overenie správnosti kontrolných pások dodávateľa preveril v rámci daňovej kontroly u iného
daňového subjektu (ktorý sa zaoberal poľnohospodárskou činnosťou a nakupoval pohonné
hmoty u spoločnosti F., spol. s r.o.) ním predloţené doklady z elektronickej registračnej
pokladnice a tieto vo všetkých poloţkách súhlasili, z čoho správca dane vyvodil záver
o správnosti predloţených kontrolných pások dodávateľa, s poukazom na to, ţe ide však
o nepriamy dôkaz na vyvrátenie tvrdení ţalobcu o nákupe pohonných hmôt od tohto
dodávateľa v mnoţstve podľa predloţených dokladov.
Podľa názoru krajského súdu preverovaním jednotlivých obchodných transakcií
ţalobcu na základe ním predloţených dokladov správca dane zistil a konštatoval, ţe doklady
boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky
pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Taktieţ mal za to, ţe obchodné prípady, ktoré
ţalobca povaţuje za uskutočnené zdaniteľné plnenia a ku ktorým predloţil doklady
z elektronickej registračnej pokladnice vystavené spoločnosťou F., spol. s r.o., nespĺňajú
atribúty daňových transakcií podľa zákona o dani z pridanej hodnoty a ţalobca nepreukázal
kauzu právneho úkonu podľa prezentovaného zámeru, čo znamená, ţe v daňovom, ani
v súdnom konaní ţalobca nepreukázal, ţe ním predloţené doklady zodpovedajú reálnemu
plneniu. Nesúlad daňových dokladov ţalobcu predloţených správcovi dane od spoločnosti F.,
spol. s r.o. s kontrolnými páskami z elektronickej registračnej pokladnice tohto dodávateľa,
súd nepovaţoval iba za neporiadok v účtovných dokladoch ţalobcu, s poukazom na to, ţe
ţalobca mal vydaný odberný poukaz na daňovo zvýhodnený minerálny olej (tzv. červenú
naftu) a pridelený limit v roku 2005 a 2006 nevyčerpal, hoci tento sa prideľuje príslušným
správnym orgánom podľa jednotlivých poľnohospodárskych strojov ţiadateľa (daňový
subjekt), do ktorých môţe čerpať iba červenú naftu a kaţdú zmenu je povinný hlásiť colnému
úradu, pričom ţalobca správcovi dane ani súdu logicky nezdôvodnil, prečo takúto
zvýhodnenú červenú naftu (najmä cenovo) nepouţíval do poľnohospodárskych strojov, ale vo
veľkých mnoţstvách nakupoval cenovo nevýhodnú bielu naftu, čo vyplýva i z výpovedí jeho
vodičov. Uviedol, ţe aj keď nemoţno podnikateľovi zakázať pouţívanie bielej nafty do
pracovných poľnohospodárskych strojov, z ekonomického hľadiska, ako i nákladov
podnikateľa (ţalobcu), je postup ţalobcu nereálny a neakceptovateľný z hľadiska zákona
o DPH. Krajský súd vyslovil názor, ţe pri takomto spôsobe podnikania daňový subjekt musí
vţdy dbať na súlad svojho účtovníctva so zákonom o účtovníctve v spojení so zákonom
o DPH na preukazovanie zdaniteľných plnení v súvislosti s uplatnením odpočítania dane
z tovaru dodaného v rámci Európskeho spoločenstva.
Krajský súd ďalej konštatoval, ţe ţalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej
hodnoty v prípade pohonných hmôt, ktoré mal nakúpiť v ním tvrdenom objeme
od spoločnosti F., spol. s r.o. len v prípade, ak by pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť
jeho dodávateľovi, s poukazom na zistenie správcu dane, ţe spoločnosť F., s.r.o. predala
v roku 2005 naftu v objeme 447.348 litrov, z toho bezhotovostne na faktúry v objeme
316.327 litrov a v hotovosti na predaj cez elektronickú registračnú pokladnicu zostal predaj
nafty v objeme 131.021 litrov, potom ţalobca jednoznačne nemohol nakúpiť v roku 2005
u tohto dodávateľa pri hotovostnom predaji naftu v objeme 339.600 litrov, ako to deklaruje
v predloţených dokladoch z registračnej pokladnice; v roku 2006 bol zistený predaj nafty
v objeme 453.071 litrov, na bezhotovostný predaj na faktúry v objeme 263.955 litrov
a hotovostný predaj cez pokladňu pre ostatné daňové subjekty v objeme 56.506 litrov;
v hotovosti cez elektronickú registračnú pokladnicu bol zistený u dodávateľa predaj v objeme
132.610 litrov, ale kontrolovaný daňový subjekt (ţalobca) predloţil ku kontrole za
vyššie uvedené obdobie roka 2006 doklady za nákup nafty z elektronickej registračnej
pokladnice od tohto dodávateľa v objeme 312.600 litrov, čo bolo o 179.990 litrov nafty viac,
ako bol predaj nafty na tejto čerpacej stanici zistený správcom dane. Podľa názoru krajského
súdu pri tomto objeme nafty nemohla vzniknúť dodávateľovi tovaru – spoločnosti F., spol.
s r.o. daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty (keďţe na základe vyššie uvedeného
takýto objem nafty nemohol ţalobcovi predať hotovostne cez elektronickú registračnú
pokladnicu) a nemohlo ani ţalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane.
V danej súvislosti krajský súd povaţoval za potrebné poukázať i na Šiestu smernicu
Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov,
týkajúcich sa dani z obratu (spoločný systém dane z DPH), v znení doplnenom smernicou
Rady 95/7/ES z 10. apríla 1995, ktorá zakladá spoločný systém DPH a v súlade s jej
ustanoveniami dospel súd k záveru, ţe v preverovaných prípadoch nedošlo k uskutočneniu,
resp. prijatiu zdaniteľného prijatia, a teda ani ku vzniku daňovej povinnosti a v konečnom
dôsledku ani k nároku na odpočítanie dane. Správca dane podľa názoru súdu legálnym
spôsobom objasnil všetky skutočnosti v súvislosti so splnením podmienok vyplývajúcich
z ust. §§ 49 a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov a v nadväznosti na doklady predloţené zo strany ţalobcu.
Pokiaľ ţalobca v podanej ţalobe poukazoval na iný postup správcu dane
pri zdaňovacom období marec 2007, krajský súd uviedol, ţe predmetom daňovej kontroly,
na základe zistení ktorej boli vydané dodatočné platobné výmery, ktorými bol ţalobcovi
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2006, január 2005,
jún 2006, august 2006, bola daň z príjmov fyzickej osoby a daň z pridanej hodnoty za obdobie
roku 2005, 2006 a kontrola nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie marec 2007 bola samostatnou daňovou kontrolou a jej výsledky nemohli mať vplyv
na daňovú kontrolu zdaňovacích období rokov 2005 a 2006.
Pokiaľ právna zástupkyňa ţalobcu na pojednávaní poukázala na rozsudok Súdneho
dvora z 27.9.2007 č. C-409/04 a to na 68. bod rozsudku (strana 14) na podporu podanej
ţaloby, ako i tvrdení samotného ţalobcu, ţe v preskúmavanej veci postupoval v súlade
s ustanoveniami zákona o DPH a neporušil svoje povinnosti, krajský súd uviedol, ţe tento
rozsudok nie je moţné aplikovať na kontrolované zdaniteľné obdobia v zmysle vyššie
uvedených ţalôb ţalobcu, keďţe z tohto rozsudku Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, ţe
ide o návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný z podnetu
subjektov Spojeného kráľovstva v súvislosti s rozhodnutiami príslušných orgánov tejto
krajiny v oblasti výberu dani z pridanej hodnoty, keďţe v tomto rozhodnutí sa riešia
konkrétne články šiestej smernice pri dodávke tovaru v rámci tohto spoločenstva alebo
aj dodávke tovaru do tretích krajín, čo nie je preskúmavaný prípad podľa vydaného rozsudku.
Súd zastával názor, ţe tento návrh bol podaný 24.9.2004, týka sa citovanej šiestej smernice
o DPH, avšak zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, nadobudol účinnosť 1. mája
2004 a uţ v ňom bola zapracovaná šiesta smernica o DPH.
Krajský súd dospel k záveru, ţe správca dane postupoval správne a v zmysle zákona,
keď ţalobcovi dodatočnými platobnými výmermi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie marec 2006, január 2005, jún 2006, august 2006 a správne postupoval
i ţalovaný, keď rozhodnutia správcu dane – dodatočné platobné výmery potvrdil podľa § 48
ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Mal za to, ţe z obsahu predloţeného administratívneho spisu
vyplýva, ţe daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby
bolo moţné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť, ako aj, ţe záver správcu dane
a ţalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického
myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.,
s ktorými závermi daňových orgánov sa stotoţnil a ţaloby ako nedôvodné zamietol podľa
O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k O.s.p. tak, ţe neúspešnému
ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Napadnutým uznesením č. k. 11S/157/2010-259 zo dňa 3.8.2011 krajský súd uloţil
ţalobcovi podľa poloţky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) zaplatiť súdny poplatok v sume 264 €
(t.j. 4x 66 €, keď predmetom preskúmania boli štyri rozhodnutia ţalovaného napadnuté
samostatnými ţalobami pred spojením veci do konania vedeného pod sp. zn. 11S/157/2010)
za podané odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/157/2010-241 zo dňa
31.5.2011.
Ţalobca v zákonnej lehote podal proti obidvom uvedeným rozhodnutiam krajského
súdu odvolanie.
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu ţalobca ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe vyhovie jeho ţalobnému návrhu a zruší
napádané rozhodnutia ţalovaného a správcu dane.
V dôvodoch odvolania ţalobca vytýkal krajskému súdu nesprávne právne a skutkové
posúdenie prejednávanej veci, ako aj, ţe prvostupňový súd si osvojil názor ţalovaného
bez toho, aby sa zaoberal zákonnosťou tohto rozhodnutia. Namietal porušenie § 2 ods. 1
a ods. 3 zákona o správe daní zo strany krajského súdu a ţalovaného, keď dôkazy vykonané
v rámci daňovej kontroly svedčiace v prospech ţalobcu vyhodnotili nesprávne, a to tým, ţe
navrhované dôkazy nevykonali alebo vykonané vyhodnotili jednostranne.
Vytýkal krajskému súdu, ţe sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa
nevykonania ním navrhovaných dôkazov v rámci daňového konania, ako aj s námietkami
k nesprávnemu vyhodnoteniu výpovedí vypočutých svedkov, s námietkou ohľadne
nejednotného postupu a rozhodovania správcu dane v porovnaní s určením daňovej povinnosti
na DPH za mesiac marec 2007, ako i s námietkou ohľadne právneho záveru vyplývajúceho
z rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.9.2007 číslo C-409-04 vo vzťahu k zásade
aplikovanej slovenskými daňovými orgánmi s odvolaním na § 49 zákona o DPH.
Ďalej ţalobca povaţoval za závaţné porušenie svojich práv v daňovom konaní, keď
správca dane ohľadne preukázania existencie sporných zdaniteľných plnení preniesol celé
dôkazné bremeno na neho, pričom nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to znalecké
dokazovanie spornej elektronickej registračnej pokladnice a nepreveril uskutočnenie sporných
zdaniteľných plnení kontrolou účtovníctva dodávateľa F., spol. s r.o., z ktorého v daňovom
konaní správca dane pri určení ţalobcovej daňovej povinnosti vychádzal, tvrdiac, ţe
dodávateľská spoločnosť F., spol. s r.o. porušovala celý rad predpisov – colných, daňových,
účtovných, prestala podnikať a „stratila“ predmetnú elektronickú registračnú pokladnicu.
Uviedol, ţe znaleckým dokazovaním ERP by sa preukázalo, či ním k daňovej kontrole
predkladané pokladničné daňové doklady boli vystavené dodávateľom pohonných hmôt F.,
spol. s r.o. a v prípade pozitívneho výsledku by bolo preukázané, ţe dodávateľovi vznikla
daňová povinnosť a ţalobcovi právo na odpočet DPH. Nesúhlasil s dôvodmi súdu prvého
stupňa ohľadne znaleckého dokazovania.
Ţalobca videl pochybenie tak krajského súdu ako i daňových orgánov v nesprávnom
vyhodnotení svedeckých výpovedí jeho zamestnancov ako aj zamestnancov dodávateľa F.,
spol. s r.o., ktorí jednoznačne potvrdili pravidelné čerpanie väčšieho mnoţstva nafty
a benzínu zamestnancami ţalobcu, pričom krajský súd v napadnutom rozsudku prevezmúc
tvrdenie ţalovaného neodôvodnil, v čom povaţuje svedecké výpovede za
nepresvedčivé.
Vytýkal krajskému súd, ţe neuviedol, v čom videl nesúlad v účtovníctve, s poukazom
na to, ţe účtovníctvo mal v poriadku, keďţe doklady mal riadne zaúčtované a reálne
podloţené, pričom nesúlad v účtovníctve mal jeho dodávateľ spoločnosť R., spol. s r.o.
a napriek tomu ţalovaný aj súd posudzoval údaje v jeho účtovníctve ako správne. Spochybnil
dôkaz porovnania spotreby pohonných hmôt ţalobcu s porovnateľným podnikateľom
v poľnohospodárskej výrobe, pretoţe správca dane, ţalovaný a ani krajský súd sa nezaoberali
spotrebou nafty u neho vychádzajúc z pracovných výkazov, pracovných zmlúv, predaja
tovaru a sluţieb, ktoré jednoznačne preukazujú ním spotrebované mnoţstvo nafty.
Ďalej v odvolaní poukázal na to, ţe v priebehu daňového konania i v konaní
pred krajským súdom deklaroval a vysvetľoval dôvody, pre ktoré nakupoval cenovo
nezvýhodnenú naftu na čerpacej stanici a nevyčerpal odberný poukaz na nákup daňovo
zvýhodneného minerálneho oleja na rok 2005 (nevyčerpal 60.256 litrov tzv. červenej nafty),
pričom s jeho vysvetlením sa ţalovaný ani krajský súd nevysporiadali.
Ţalobca v súvislosti s nezákonnosťou napádaných správnych rozhodnutí opätovne
poukázal na skoršie rozhodnutie správcu dane vo veci určenia jeho daňovej povinnosti
za zdaňovacie obdobie marec 2007, ktoré vychádzalo z rovnakých skutkových zistení,
t.j. ţalobca predloţil ku kontrole doklady z elektronickej registračnej pokladnice dodávateľa
F., spol. s r.o., ktoré taktieţ neboli evidované na kontrolnej páske uvedenej ERP dodávateľa,
a tieto boli ţalovaným akceptované a ţalobcovi bolo uznané právo na nadmerný odpočet
DPH, tvrdiac, ţe správca dane by mal rozhodovať v týchto identických veciach rovnako.
Nesúhlasil s tvrdeniami krajského súdu v súvislosti s rozsudkom Európskeho súdneho
dvora z 27.9.2007 číslo C-409-04 vo veci Teleos plc., na ktorý poukazoval v rámci
preskúmavacieho konania. Uviedol, ţe obsahom tohto rozhodnutia je, ţe nemoţno niekoho
kto koná v dobrej viere a má doklady, ktoré odôvodňovali jeho norok (doklady z ERP) nútiť,
aby zaplatil daň, keď sa preukáţe, ţe tieto sú nepravdivé (čo sa ani nepreukázalo, lebo
znalecký posudok nebol vykonaný), pričom však nedôjde k preukázaniu jeho účasti na tomto
podvode, a to napriek zneniu šiestej smernice ako aj § 49 ods. 1 a 2 zákona 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty. Dôvodil, ţe podľa svojich moţností prijal všetky rozumné
opatrenia na uistenie sa, ţe dodávateľ F., spol. s r.o. je podnikateľom – výpisom
z obchodného registra a na stránke daňového riaditeľstva zistil, ţe táto spoločnosť je platcom
DPH. Namietal, ţe iné opatrenia na zamedzenie podvodu voči nemu nemohol vykonať,
a preto, keď k daňovej kontrole predloţil doklady pochádzajúce zo spornej ERP dodávateľa,
riadne ich zaúčtoval a nakúpenú naftu riadne pouţil na svoje zdaniteľné plnenia, s poukazom
na predchádzajúce rozhodnutie správcu dane ohľadne kontrolovanej daňovej povinnosti
na DPH za mesiac marec 2007.
V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu ţalobca namietal, ţe toto rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ustanovenie § 5 ods. 1
písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch dôvodil, ţe poplatková povinnosť vzniká podaním
odvolania, pričom v spojení s určením výšky poplatku poloţkou č. 10 písm. a/ Sadzobníka
súdnych poplatkov, t.j. z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy na základe ţaloby, sa pod pojem návrh zahŕňa aj odvolanie. Vzhľadom k tomu, ţe
krajský súd podľa § 112 ods. 1 O.s.p. spojil štyri veci na spoločné konanie a vydal
v preskúmavanej veci jeden rozsudok, ktorý je napadnutý odvolaním, vyslovil názor, ţe súdny
poplatok by mal zaplatiť len vo výške 66 € za podanie jedného odvolania proti jednému
rozhodnutiu súdu. Z uvedených dôvodov ţalobca ţiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zmenil tak, ţe sa mu ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané
odvolanie vo výške 66 €.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, ţe ţalobca v odvolaní neuvádza
ţiadne nové dôkazy a argumenty, ktoré by preukázali nezákonnosť postupu daňových
orgánov, pričom v dôvodoch svojho petitu odkazuje na obsah jeho vyjadrenia k podanej
ţalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu
(§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), súčasne preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
a dospel k záveru, ţe odvolania ţalobcu nie sú dôvodné.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.
Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou
od 1. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002
Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t.j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2
a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).
Vzhľadom na to, ţe zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012
zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého
pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní
a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd
Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 250 ods. 4 O.s.p. na strane
ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol ţaloby, ktorými sa ţalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutí a postupu ţalovaného správneho orgánu a súčasne ich zrušenia
a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Preskúmavanými rozhodnutiami ţalovaný potvrdil
rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, t.j. Daňového úradu Šurany, ktorými správca
dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia - mesiace
marec 2006 v sume 6.477,49 €, január 2005 v sume 3.834,66 €, august 2006 v sume
5.776,97 € a jún 2006 v sume 6.654,08 €, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu a konania im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa
súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobách a z takto
vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí
ţalovaného správneho orgánu.
Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvorili administratívne spisy, zistil, ţe príslušný správca dane Daňový úrad Šurany vykonal
u ţalobcu daňovú kontrolu za kontrolované obdobie rok 2006, predmetom ktorej bola daň
z príjmov fyzických osôb podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov v znení
neskorších predpisov a daň z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, o výsledkoch ktorej bol vyhotovený
protokol č. 633/320/16677/2009/Szö zo dňa 11.12.2009. Správca dane na základe výsledkov
zistených daňovou kontrolou a uvedených v protokole vydal dňa 2.2.2010 dodatočné platobné
výmery, ktorými podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. ţalobcovi vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty oproti nadmernému odpočtu tejto dane ním uplatnenému
v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobia, v poradí uvádzaných v dodatočných
platobných výmerov a to rozhodnutím č. 633/230/1171/10/Hru za mesiac marec 2006 v sume
6.477,49 €, rozhodnutím č. 633/230/1176/10/Hru za mesiac jún 2006 v sume 6.654,08 €
a rozhodnutím č. 633/230/1225/10/Hru za mesiac august 2006 v sume 5.776,97 €. Proti
uvedeným rozhodnutiam správcu dane sa ţalobca odvolal v zákonnej lehote. Ţalovaný
rozhodnutiam zo dňa 27.7.2010, č. I/224/11561-82942/2010/992117-r, č. I-/224/11567-
83272/2010/992117-r, č. I/224/11570-83290/2010/992117-r (rozhodnutia napadnuté ţalobou)
uvedené rozhodnutia správcu dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutí konštatoval, ţe postup
správcu dane pri vydaní napadnutých rozhodnutí bol v súlade s procesnými
a hmotnoprávnymi predpismi.
Daňový úrad Šurany vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu za kontrolované obdobie rok
2005, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzických osôb podľa zákona č. 595/2003 Z. z.
o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov a daň z pridanej hodnoty podľa zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, o výsledkoch ktorej
bol vyhotovený protokol č. 633/320/16218/2009/Szӧ zo dňa 30.11.2009 a jeho dodatok
zo dňa 13.1.2010. Správca dane na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou
a uvedených v protokole vydal dňa 21.1.2010 dodatočný platobný výmer
č. 633/230/580/10/Hru, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.
ţalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty oproti nadmernému odpočtu tejto dane ním
uplatnenému v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 3.834,66 €.
Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane sa ţalobca odvolal v zákonnej lehote. Ţalovaný
rozhodnutím zo dňa 30.7.2010, č. I/224/13160-84396/2010/992117-r (rozhodnutie napadnuté
ţalobou) uvedené rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval,
ţe postup správcu dane pri vydaní napadnutého rozhodnutia bol v súlade s procesnými
a hmotnoprávnymi predpismi.
Vo všetkých uvedených prípadoch dôvodom zníţenia ţalobcom uplatnenej výšky
nadmerného odpočtu DPH na vstupe bolo porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z. z., pričom správca dane neuznal ţalobcom predloţené daňové doklady
– pokladničné doklady z elektronickej registračnej pokladnice (ERP) DKP
č. 6330031413633001 vystavených dodávateľom pohonných hmôt F., spol. s r.o. Všetky
uvedené doklady boli za nákup pohonných hmôt (nafta, benzín) od uvedeného dodávateľa z
čerpacej stanice pohonných hmôt Š., H. X.. Na základe výsledkov dokazovania vykonaného
v rámci daňovej kontroly správca dane zistil, ţe ţalobcom predloţené daňové doklady nemajú
reálny základ, nakoľko sa nepodarilo preukázať uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných
plnení.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových
orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe
daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak
zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dokladu z registračnej pokladne dodávateľa,
musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody, na základe ktorých došlo
k dodaniu tovaru alebo služby, boli uskutočnené.
Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa medzi
účastníkmi konania v danej veci ostal sporný výklad právnych noriem § 49 ods. 1, 2, písm. a/
v spojení s § 51 a s § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. platného v kontrolovaných zdaniteľných
obdobiach a súčasne zistenie skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutí.
Podľa § 250ja ods. 7 O.s.p. ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako
odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom,
môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text
v odôvodnení uvedie.
Senát odvolacieho súdu v rámci súdneho prieskumu danej veci zistil, ţe Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rámci súdneho prieskumu v konaniach vedených pod sp. zn. 5Sţf
40,41/2011, sp. zn. 5Sţf 50,51/2011 a sp. zn. 5Sţf 61/2011 prejednal a rozhodol obdobné
veci, týkajúce sa tých istých subjektov - ţalobcu F. R., bytom B., proti ţalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, s obdobným skutkovým stavom (skutkový
stav vychádzal z daňovej kontroly vykonanej správcom dane – Daňovým úradom Šurany
u ţalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roku 2005 a 2006)
a predmetom prieskumu vo všetkých uvedených veciach bolo posúdenie uplatneného práva
ţalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty v uvedenom kontrolovanom období. Predmetom
súdneho prieskumu v uvedených veciach boli rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky, ktorými Daňové riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutia - dodatočné platobné
výmery Daňového úradu Šurany, ktorými správca dane ţalobcovi ako platiteľovi dane
z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia - mesiace november, október, jún a máj roku
2005 (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sţf 40,41/2011), mesiace marec, december a apríl 2005
(rozsudok NS SR sp. zn. 5Sţf 50,51/2001) a mesiac december roku 2006 (rozsudok
sp. zn. NS SR 5Sţf 61/2011). Súčasne vo všetkých uvedených prípadoch dôvodom zníţenia
ţalobcom uplatnenej výšky nadmerného odpočtu DPH na vstupe bolo porušenie ustanovenia
§ 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., pričom správca dane neuznal ţalobcom
predloţené daňové doklady – pokladničné doklady z elektronickej registračnej pokladnice
DKP č. 6330031413633001 vystavených dodávateľom pohonných hmôt F., spol. s
r.o. a na základe výsledkov dokazovania vykonaného v rámci daňovej kontroly správca dane
zistil, ţe ţalobcom predloţené daňové doklady nemajú reálny základ, nakoľko sa nepodarilo
preukázať uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných plnení. Vo všetkých týchto prípadoch
ţalobca tieţ vznášal v odvolaniach proti rozhodnutiam správcu dane, následne v ţalobách
a v odvolaniach proti rozhodnutiam krajského súdu obdobné námietky nezákonnosti.
V súlade s právnou úpravou ustanovenou v citovanej právnej norme Najvyšší súd
Slovenskej republiky v danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na právne
dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţf
40,41/2011 zo dňa 30. apríla 2012, ktorým rozsudkom najvyšší súd na základe odvolania
ţalobcu F. R. potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre, ktorým súd prvého stupňa zamietol
ţalobu.
Súčasne najvyšší súd v danej veci právne dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţf 40,41/2011 zo dňa 30. apríla 2012
uvádza v odôvodnení tohto rozsudku nasledovne:
“V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len
ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom
konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo
na mieste, kde to účel kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý
je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Za daňovú kontrolu sa povaţuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola
pouţitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.
Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu
dane právo:
a) na predloţenie sluţobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr
v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu
v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,
prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapoţičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a) umoţniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať poţadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých
vedenie bolo správcom dane uloţené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho
tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umoţňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových
priestorov a umoţňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapoţičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného
daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, ţe dokazovanie vedie
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako
aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a pouţitie
právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH účinného do 31.12.2005 daňová povinnosť vzniká
dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň
odovzdania nehnuteľnosti do uţívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo
alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môţe
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2
písm. a/, c/ alebo d/ v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, alebo
v prvom zdaňovacom období nasledujúcom po zdaňovacom období, v ktorom právo
na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania
za zdaňovacie obdobie, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, má doklad podľa odseku
1 písm. a/, c/ alebo d/; ak platiteľ do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania nemá
doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo d/, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom
období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo d/. Platiteľ vykoná
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol
v záznamoch podľa § 70.
Podľa § 51 ods. 3 zákona o DPH odpočítanie dane platiteľ vykoná tak, ţe od celkovej
výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane
za príslušné zdaňovacie obdobie.
Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri kaţdom dodaní tovaru a dodaní sluţby
v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou,
je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade,
ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie sluţby skončené.
Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom
mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím platby a zároveň aj dodaním tovaru
alebo dodaním sluţby, na ktoré prijal platbu, môţe platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to
najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie
tovaru alebo dodanie sluţby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely
dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo sluţbu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane
podľa § 28 aţ 42.
Podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH faktúra musí obsahovať:
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva
tovar alebo sluţbu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu
tovaru alebo sluţby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry,
d) dátum, keď bol tovar alebo sluţba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1
prijatá, ak tento dátum moţno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,
f) mnoţstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej sluţby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej
cene,
h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,
i) výšku dane spolu v slovenských korunách.
Z administratívneho spisu vyplýva, ţe správca dane aplikujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov s prihliadnutím
na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolnosti urobil a ţalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického
myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona
o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe ţalobcom predloţené daňové doklady
a dôkazy na preukázanie deklarovaného nákupu pohonných hmôt nespĺňajú zákonné
kritérium dostatočnej preukaznosti oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH ako i vierohodnosti účtovnej evidencie
ţalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).
Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu svedeckých výpovedí krajským
súdom a daňovými orgánmi oboch stupňov najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu konštatuje, ţe úlohou krajského súdu v rámci prieskumu zákonnosti
napádaných správnych rozhodnutí a procesného postupu predchádzajúceho ich vydaniu bolo
zistiť, či boli dodrţané práva ţalobcu, ktoré mu v rámci vykonávania dôkazov prislúchajú,
či priebeh realizácie dôkazov bol v súlade so zákonom. Pokiaľ správny súd na základe obsahu
administratívneho spisu a obsahu dôvodov napádaného rozhodnutia nevidí porušenie zákona
a vyhodnotenie vykonaných dôkazov kaţdý jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti povaţuje
za správne, v súlade so zásadou materiálnej pravdy a voľného hodnotenia dôkazov podľa
§ 29 ods. 1, 2 a ods. 4 zákona o správe daní, nie je potrebné, aby v odôvodnení súdneho
rozhodnutia opakoval opisom výsledky a vyhodnotenie dôkazov s poukazom na dôvody
posúdenia ich vierohodnosti alebo nevierohodnosti, ak takéto odôvodnenie je obsiahnuté
v administratívnom spise a napádaných správnych rozhodnutiach. Najvyšší súd má za to, ţe
správca dane uţ v protokole o výsledku daňovej kontroly ako i v následných napádaných
rozhodnutiach uviedol, ktoré výpovede si vzájomne odporujú a zrozumiteľne a jasne uviedol
dôvody, pre ktoré v ňom tie ktoré výpovede svedkov vzbudzujú pochybnosť o ich úplnej
vierohodnosti, a to i vo vzťahu k iným zisteniam a faktom, napr. počet a druh, značky vozidiel
a poľnohospodárskych strojov s prihliadnutím na objem ich nádrţí a druh tankovaných
pohonných hmôt. Je potrebné vziať do úvahy, ţe výpovede svedkov nie sú jedinými dôkazmi,
ktoré môţu potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia ţalobcu ohľadne nakúpeného mnoţstva
pohonných hmôt. Ich analýzu dotvára kontext ďalších dôkazov vo vzájomných súvislostiach.
Z obsahu administratívneho spisu taktieţ vyplýva, ţe ţalobcovo deklarovanie
a vysvetľovanie dôvodov nevyčerpania cenovo zvýhodnenej tzv. červenej nafty v objeme
60.256 litrov sa v administratívnom ani súdnom spise nenachádza. Z uvedeného dôvodu jeho
námietku ohľadne nevysporiadania sa s touto argumentáciou ţalobcu zo strany krajského
súdu a správnych orgánov, najvyšší súd povaţuje za účelovú, nemajúcu oporu v ţalobcom
predloţených dôkazoch v rámci preskúmavaného daňového konania a v obsahu
administratívneho spisu.
V súvislosti s námietkou ţalobcu o nekompetentnom a „neporovnateľnom“ porovnaní
spotreby nafty s iným podnikateľským subjektom podnikajúcim v danej oblasti
v poľnohospodárskej výrobe, najvyšší súd okrem konštatovania dôkladnosti odôvodnenia
výberu porovnateľného a porovnávaného daňového subjektu zo strany daňových orgánov,
a to s prihliadnutím na rozlohu, spôsob obrábania a kvalitu obhospodarovanej pôdy,
poukazuje i na zistený pomer spotreby cenovo zvýhodnenej nafty k čerpanej cenovo
nevýhodnej u oboch porovnávaných daňových subjektov ako i na zaznamenaný výrazný pokles
priemerného mesačného nákupu cenovo nezvýhodnenej nafty ţalobcom po začatí daňových
kontrol v porovnaní s priemerným mesačným nákupom nafty ţalobcom v rokoch 2005 a 2007,
a to i napriek nárastu obhospodarovanej pôdy v roku 2008 oproti roku 2005 o 359 hektárov.
Na základe uvedeného moţno len konštatovať, ţe vo svetle výsledkov vykonaného
dokazovania nie je moţné nepochybovať o hodnovernosti ţalobcom deklarovaných tvrdení
ohľadne uskutočnenia sporných zdaniteľných plnení v nadväznosti na splnenie zákonných
podmienok nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.
Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu
je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak,
ţe daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať
ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných
listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8
zákona o správe daní). Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s vyuţitím inštitútu
daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv
daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne
určenie dane alebo oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona
o DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu
daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej
pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov
nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými
v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému
postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo
(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností
musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných
ustanovení.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukáţu
a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré uţ má správca dane v priebehu konania k dispozícii (k tomu pozri
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţf/18/2011 z 07.09.2011).
Preto neobstojí ţalobcove tvrdenie, ţe správca dane ohľadne preukázania existencie
sporného nákupu nafty neprimerane preniesol dôkazné bremeno len na ţalobcu. Povinnosť
dôkazného bremena spočívajúca na ţalobcovi sa vzťahuje podľa § 29 ods. 8 zákona o správe
daní aj na jeho povinnosť preukázať vierohodnosť a správnosť ním vedených povinných
evidencií alebo záznamov, čo sa mu však vzhľadom na výsledky dokazovania nepodarilo
preukázať a čo bolo preverovaním ţalobcom deklarovaných plnení zo strany správcu dane
relevantne spochybnené.
Prihliadnuc na uvedené, ţalobcom navrhované vykonanie znaleckého dôkazu pravosti
a pôvodu správcom dane vyradených pokladničných pások, sa vo svetle výsledkov dosiaľ
vykonaného dokazovania javí ako bezúčelné, nakoľko, s prihliadnutím na znenie § 49 ods. 2
písm. a/ zákona o DPH, nie je preukázané, ţe dodávateľovi F., spol. s r.o. vznikla daňová
povinnosť, a ţe voči ţalobcovi bola dodávateľom F., spol. s r.o. daň z pridanej hodnoty za
predmetné dodanie pohonných hmôt uplatnená. Z uvedeného dôvodu preukázanie pravosti
a pôvodu pokladničných dokladov z ERP dodávateľa F, spol. s r.o. by nemohlo privodiť pre
ţalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci oprávnenosti na vrátenie ním uplatneného
nadmerného odpočtu za kontrolované mesačné zdaňovacie obdobia.
Nemoţno akceptovať argument ţalobcu ohľadne odlišného postupu správcu dane
pri preverovaní a rozhodovaní o výške daňovej povinnosti na DPH za zdaňovacie obdobie
mesiaca marec 2007 vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam v tomto konaní. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, ţe dodatočný platobný výmer č. 633/230/6555/09/Hru
vydaný Daňovým úradom Šurany dňa 05.05.2009 vychádzal z výsledkov opakovanej daňovej
kontroly, ktorou správca dane rozsiahlym spôsobom v intenciách druhostupňového
rozhodnutia ţalovaného, ktorým zrušil skorší dodatočný platobný výmer za uvedené
zdaňovacie obdobie a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie
a rozhodnutie, doplnil dokazovanie, na základe ktorého dospel k tým istým skutkovým
zisteniam ako vyšli najavo pri preverovaní mesačných zdaňovacích období DPH v rokoch
2005 a 2006. Ţalobcovi teda neboli pre účely nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
za opakovane kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2007 uznané daňové doklady z ERP
dodávateľa F., spol. s r.o., ktorých reálny základ sa dokazovaním nepotvrdil. Zavádzajúce sa
zdá tvrdenie ţalobcu, ţe všetky ním predloţené daňové doklady za nákup nafty na čerpacej
stanici dodávateľa pohonných hmôt boli správcom dane uznané, nakoľko to z odôvodnenia
dodatočného platobného výmeru nevyplýva, ba naopak, dôkazná situácia bola správnymi
orgánmi oboch stupňov vyhodnotená obdobne ako v tejto preskúmavanej veci.
Na margo rozhodnutia ţalovaného č. I/224/12937-102571/2009/992117-r
z 10.09.2009, ktorým vyhovel odvolaniu ţalobcu proti vyššie uvedenému dodatočnému
platobnému výmeru, najvyšší súd poznamenáva, ţe týmto rozhodnutím ţalovaný zmenil výšku
nadmerného odpočtu DPH uplatneného ţalobcom v daňovom priznaní za marec 2007,
o 32,9 eura, čo bola skutočnosť vyplývajúca z obsahu samotného daňového priznania a táto
zmena vo výroku prvostupňového rozhodnutia má skôr povahu opravy chyby v písaní, pričom
výrok druhostupňového rozhodnutia ţiadnym spôsobom nezasiahol do výšky opakovane
kontrolovanej a dorubenej daňovej povinnosti a nemal vplyv na dôvody a závery správcu
dane vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaného dokazovania.
K namietanému rozporu v postupe daňových orgánov pri aplikácii § 49 zákona o DPH
s právnymi závermi vyslovenými v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.09.2007 číslo
C-409-04 vo veci Teleos plc. vs Commissioners of Customs & Excise (voľný preklad
„zamestnanci/kontrolóri pre clo a spotrebné dane“ v Spojenom kráľovstve) najvyšší súd,
taktieţ ako krajský súd, konštatuje, ţe uvedený rozsudok nie je moţné aplikovať
na preskúmavané konanie/ na tento prípad kontrolovaných daňových povinností ţalobcu,
nakoľko predmetom konania pred Európskym súdnym dvorom bola prejudiciálna otázka
podaná vnútroštátnym súdom Spojeného kráľovstva na základe podnetov ich daňových
subjektov na vyriešenie podmienok oslobodenia od platenia DPH pri obchodoch
realizovaných medzi dodávateľmi a odberateľmi v rámci krajín Európskeho spoločenstva.
V uvedenom rozsudku sa aplikáciou článku 28c A písm. a/ prvý pododsek šiestej smernice
77/388 zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65, v súlade so zásadou proporcionality
ohľadne rozdelenia rizika medzi dodávateľa plnenia v rámci členských krajín Európskeho
spoločenstva oslobodeného od platenia DPH a daňový orgán v nadväznosti na podvod
spôsobený treťou osobou, zabezpečuje ochrana dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere
a predloţil dôkazy na prvý pohľad odôvodňujúce jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru
vnútri Spoločenstva od dane, aby následne neplatil DPH z tohto tovaru, keď sa následne zistí,
ţe uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu účasti uvedeného
dodávateľa na tomto podvode.
Uvedený rozsudok rieši prejudiciálnu otázku aplikácie vnútroštátneho práva
Spojeného kráľovstva v nadväznosti na obchody – dodávky tovaru vnútri Spoločenstva, kedy
podmienkou oslobodenia je fyzické opustenie územia členského štátu dodania preukázané
dodávateľom a dôjde k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako s vlastným
na nadobúdateľa v inom členskom štáte Spoločenstva.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenáva, ţe podmienky reţimu vyššie uvedenej
kauzy nemoţno porovnávať s podmienkami vnútroštátneho dodania tovaru v Slovenskej
republike, vzniku zdaniteľného plnenia a vzniku práva odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby
platiteľovi DPH podľa § 49 zákona o DPH, kedy podľa podmienok stanovených vnútroštátnou
právnou úpravou zákona o DPH s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť daňových subjektov
vyplývajúcu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, oprávnenosť nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane preukazuje odberateľ.
Ţalobcove poukazovanie na neúplnosť účtovníctva dodávateľa F., spol. s r.o., na jeho
porušovanie colných, daňových a účtovných predpisov, v nadväznosti na ţalobcom
predkladaný právny záver vyslovený vo vyššie uvedenom rozsudku Európskeho súdneho
dvora, sa javí ako účelové vytváranie dojmu, ţe ţalobca sa ako odberateľ stal obeťou
podvodu dodávateľa, resp. osoby konajúcej v jeho mene vo vzťahu k ţalobcovi. Avšak
z obsahu administratívneho spisu nevyplýva taká skutočnosť právoplatne zistená orgánmi
činnými v trestnom konaní, prípadne inými príslušnými orgánmi. V tejto súvislosti moţno
poznamenať, ţe v prípade právoplatného preukázania sa viny dodávateľa, daňový poriadok
pripúšťa v zákonom stanovenej lehote mimoriadny opravný prostriedok inštitútom obnovy
konania podľa § 75 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“), prípadne je moţnosť
dosiahnuť náhradu škody prostredníctvom iných uplatniteľných inštitútov. V slovenskom
právnom poriadku, prihliadnuc na všetky procesné predpisy v administratívnom
a občianskom práve, nie je prípustné, aby si, a to i v tomto prípade, orgán správy daní robil
úsudok o predbeţnej otázke o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, a to len
na základe tvrdenia o vine tretej osoby účastníkom konania, ktorý sa cíti byť obeťou podvodu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu, vznesené v odvolaní nemoţno povaţovať
za opodstatnené a pre posúdenie danej veci za právne relevantné.
Moţno sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná,
nakoľko ţalovaný sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne
vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym
zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu
prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné
ustanovenia daňových predpisov.
Keďţe podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie ţaloby ţalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, nerozhodol
svojvoľne ani protizákonne a keďţe najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku povaţujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí ţiadny rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Nitre podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“
Senát odvolacieho súdu vzhľadom na uvedené taktieţ námietky ţalobcu v danej veci
povaţoval za neopodstatnené. V preskúmavaných prípadoch podľa názoru odvolacieho súdu
zhodne s názorom súdu prvého stupňa správca dane na základe daňovej kontroly vykonanej
u ţalobcu v predmetných zdaňovacích obdobiach si zadováţil dostatok relevantných dôkazov
pre vydanie rozhodnutia, keďţe na základe výsledkov daňovej kontroly mal preukázané, ţe
ţalobca v jednotlivých zdaňovacích obdobiach deklaroval čerpanie pohonných hmôt (nafta,
benzín), ktoré neboli predmetom zdaniteľného plnenia, keď spôsobom vylučujúcim
akékoľvek pochybnosti nebolo preukázané dodanie tovaru, v dôsledku čoho u dodávateľa
pohonných hmôt F., s.r.o. nevznikla daňová povinnosť, z ktorých dôvodov nebolo moţné ani
uplatniť odpočítanie dane, s poukazom na to, ţe z administratívnych spisov je
zrejmé, ţe zo skutkových zistení vyplýva, ţe predmetom zdaniteľného plnenia ţalobcu neboli
pohonné hmoty, ktorých čerpanie deklaroval v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a
to v mesiaci január 2005 nafta v mnoţstve 20.400 l a benzín v mnoţstve 1.000 l, v mesiaci
marec 2006 nafta v mnoţstve 30.000 l a benzín v mnoţstve 1.000 l, v mesiaci jún 2006 nafta
v mnoţstve 29.600 l a benzín v mnoţstve 1.000 l a v mesiaci august 2006 nafta v mnoţstve
25.200 l a benzín v mnoţstve 1.000 l.
Z uvedených dôvodov, keďţe skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány
oboch stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia
v preskúmavanej veci v danom prípade (nákup pohonných hmôt v zdaňovacom období roku
2005 a 2006) a súčasne vzhľadom na zhodné právne posúdenie veci, s prihliadnutím na to, ţe
ţalobca proti rozhodnutiam ţalovaného uvedených v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu
vznášal obdobné námietky ako v preskúmavacom konaní, odvolací súd napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/157/2010-241 zo dňa 31. mája 2011 podľa § 250ja ods. 3
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil z jeho vecne a právne
správnych dôvodov.
Odvolací súd povaţoval za vecne a právne správne aj napadnuté uznesenie krajského
súdu o uloţení súdneho poplatku ţalobcovi za podané odvolanie, z ktorých dôvodov uvedené
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 2
O.s.p., keďţe súdny poplatok za podané odvolanie v danej veci bol uloţený vzhľadom
na počet preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov správne.
Podľa § 6 ods. 2, 3 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená
za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby
sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.
Za konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu v konaní podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku sa platí poplatok podľa odseku 2.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní sa poplatok platí
súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.
Podľa Poloţky 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych
poplatkoch sa vyberá z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
na základe ţaloby 66 €.
Zo spôsobu určenia sumy súdneho poplatku podľa Sadzobníka súdnych poplatkov
vyplýva, ţe spoplatneniu podlieha kaţdý návrh (ţaloba), ktorého predmetom je preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, t.j. preskúmanie zákonnosti kaţdého
rozhodnutia jednotlivo. Vzhľadom k tomu, ţe v preskúmavanom konaní boli predmetom
preskúmania zákonnosti štyri rozhodnutia orgánu verejnej správy, postupom v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 2 a ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, sa poplatok vyberá za podané
odvolanie rovnako ako pri podaní návrhu na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy,
t.j. podľa počtu preskúmavaných rozhodnutí.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k
ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 224 ods. 1 O.s.p. Ţalobcovi náhradu trov tohto konania
nepriznal, pretoţe v tomto konaní bol neúspešný.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 18. júla 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth