Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
433/385612.ffad20.pdf
PDF · 175.27 KB
No categories available
2Cdo/177/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 177/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., proti povinnému Š. K., bývajúcemu v P.,
o vymoženie 1 266,10 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod
sp. zn. 7 Er 740/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 21. decembra 2011 sp. zn. 11 CoE 45/2011 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Prešove z 9. mája 2012 sp. zn. 11 CoE 45/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 266,10 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so sídlom
v B., z 27. augusta 2010 sp. zn. W., ktorým bola žalovanému Š. K. uložená povinnosť
zaplatiť žalobkyni B. istinu 1 266,10 € s príslušenstvom. Súdna exekútorka požiadala
Okresný súd Stará Ľubovňa o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 28. júla 2011 č.k. 7 Er 740/2010-18
v spojení s opravným uznesením z 3. februára 2012 č.k. 7 Er 740/2010-30 zastavil exekučné
konanie v celom rozsahu a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania. Súd rozhodol, že trovy exekučného konania súdnej exekútorke JUDr. V. U.
nepriznáva. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie zastavil podľa § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002
Z.z.“), lebo v rozhodcovskom rozsudku uvádzaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, spotrebiteľ si ju osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo ju akceptovať. Dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich dôsledkoch
k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Teda na základe uvedeného súd dospel k záveru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka ako aj v rozpore s príslušnými ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 251 ods. 4 O.s.p., § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a o trovách exekučného konania podľa § 47 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. decembra 2011
sp. zn. 11 CoE 45/2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove
z 9. mája 2012 sp. zn. 11 CoE 45/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že rozhodcovská zmluva
musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma zmluvy v zmysle § 40 ods. 3
Občianskeho zákonníka však vyžaduje podpis účastníkov právneho úkonu. Predmetná
rozhodcovská zmluva, však účastníkmi konania podpísaná nie je a preto je neplatná. Nestačí
len odkaz v zmluve o úvere na obchodné podmienky, obsahom ktorých je aj rozhodcovská
zmluva. Z tohto hľadiska potom nebola daná právomoc rozhodcovského súdu tento spor
rozhodovať a ak tak urobil, jeho rozhodnutie nemožno považovať za exekučný titul
v zmysle Exekučného poriadku. Z pohľadu exekučného konania teda absentuje základný
predpoklad exekúcie, a to právoplatné a vykonateľné rozhodnutie (exekučný titul). Absencia
exekučného titulu odôvodňuje zastavenie exekučného konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého a druhého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 237
písm. d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala na to,
že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
pretože nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol
potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť
rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej
bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej
poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania
vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava
možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon rozhodnutia,
ktoré je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva
na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho
práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez
zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Odňatie práva konať pred súdom sa
odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho
súdu neboli dostatočne odôvodnené. Záverom poznamenala, že exekučný súd v exekučnom
konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom
na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa
§ 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady
v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už
bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j., ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je
žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,
proti Š. K., bývajúcemu v P., o vymoženie 1 266,10 € s príslušenstvom, na základe
rozhodcovského rozsudku z 27. augusta 2010 sp. zn. W., ktorý vydal Stály rozhodcovský
súd zriadený pri R., vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 7 Er 740/2010,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez
návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované odvolanie
proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho
rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom
odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia
súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolací súd ďalej skúmal, či k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nedošlo z iného
dôvodu.
V danom prípade oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie a súdna exekútorka
požiadala súd, aby ju poveril vykonaním navrhovanej exekúcie. Zákonu zodpovedajúcim
postupom súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo :
I. preskúmanie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdnej
exekútorky vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie
predpokladá, že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí
exekútora vykonaním exekúcie, a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdnej exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; odvolací súd jeho postup považoval
za správny a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil.
Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa ustanovenia § 44 ods. 3
Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné
odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Dovolací súd skúmal, či postupom súdov v danej veci (keď súd prvého stupňa dospel
k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom a žiadosť
súdnej exekútorky o udelenie poverenia nezamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ale konanie zastavil podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.) nebola oprávnenej odňatá
možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu exekučného konania,
do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov oprávnenej a súdnej
exekútorky najmä so zreteľom na to, či týmto postupom nebola oprávnenej odňatá možnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
totiž zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup
k súdu. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo
účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
V prejednávanej právnej veci tým, že súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie
podľa § 42 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie,
ktoré aj bolo podané a vec bola prejednaná odvolacím súdom, bola zachovaná zásada
dvojinštančnosti konania. Účastníci neboli ukrátení na svojich procesných právach
v porovnaní so situáciou, ak by súd postupoval v zmysle ustanovenia § 44 ods. 3, 4
Exekučného poriadku, pretože proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je síce prípustné odvolanie, no proti uzneseniu o následnom
zastavení exekučného konania (po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola žiadosť
zamietnutá), odvolanie prípustné nie je.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, že by oprávnenej nejakým
závadným procesným postupom súdu bola znemožnená realizácia procesných práv
priznaných jej procesným predpisom. Vo vzťahu k oprávnenej nedošlo postupom súdov
k odňatiu možnosti pred ním konať, týmto postupom nedošlo k porušeniu zásady
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Pre úplnosť sa dodáva, že pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,
samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože mu žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júla 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová