Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d25/385342.ef58a7.pdf
PDF · 152.86 KB
No categories available
1ObdoV/9/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1ObdoV/9/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. M. P., K., B., právne
zastúpeného JUDr. M. T., advokátkou, Š., B., proti ţalovanému O. S., a. s., M., B., IČO: X.,
právne zastúpenému advokátskou kanceláriou B., B. a spol., s. r. o., D., B., IČO: X., v konaní
o zaplatenie 3 319,39 eur (100 000 Sk), na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2011, č. k. 5Obo/7/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného o d m i e t a.
Ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcovi trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania vo výške 309,12 eur na účet jeho právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25. novembra 2010, č. k. 10Cbs 70/2003-
196 uloţil ţalovanému zaplatiť 1 659,70 eur, vo zvyšku ţalobu zamietol a účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak po doplnení dokazovania, keď zistil, ţe
ţalovaný má pribliţne 3 mil. klientov, do kampane mal ţalovaný k dispozícii pribliţne 550 ks
mobilných prístrojov SONY ERICSSON T 68i. Ţalovaný má veľký počet obchodných
zástupcov a ak je mobil na sklade, tak je zákazníkovi vydaný hneď. Keď nie je na sklade,
spíše sa klasická objednávka a dodacia lehota je potom 4 týţdne. Súd prvého stupňa pri
rozhodovaní vychádzal z toho, ţe samostatným znakom nekalo súťaţného konania podľa
generálnej klauzuly, je spôsobilosť konaním privodiť ujmu súťaţiteľovi alebo spotrebiteľovi.
Pre kvalifikáciu nekalej súťaţe sa vyţaduje moţnosť privodiť ujmu súťaţiteľovi alebo
spotrebiteľovi, nie je teda nutný samostatný vznik ujmy. Za nemajetkovú ujmu pre
spotrebiteľa je moţné povaţovať kaţdé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu, všetko čo mu
berie čas, kľud. Pre priznanie peňaţného zadosťučinenia nie sú stanovené ţiadne špeciálne
podmienky. Základom pre stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je primeranosť
a súd tak stanoví na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy.
Ochrana spotrebiteľa nesmie pri aplikácii práva proti nekalej súťaţi dominovať nad ochranou
súťaţiteľa, a preto súd prvého stupňa povaţoval sumu z titulu primeraného zadosťučinenia vo
výške 50 000 Sk za primeranú. Ţalobu preto vo zvyšku zamietol a účastníkom konania
nepriznal náhradu trov konania.
Na odvolanie ţalobcu a ţalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola
uloţená ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 659,70 eur. V časti, ktorou bola ţaloba vo
zvyšku zamietnutá, odvolací súd zmenil tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi
1 659,69 eur a v časti trov konania zmenil tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi
náhradu trov konania vo výške 2 773,53 eur na účet právnej zástupkyne ţalobcu.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia Obchodného
zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona č. 634/1992 Zb. v platnom znení k 1. októbru
2002, na základe ktorých ustanovení odvolací súd konštatoval, ţe ţalobca má v predmetnom
spore aktívnu vecnú legitimáciu, keďţe Dodatok k zmluve o pripojení uzatvoril so
ţalovaným ako fyzická osoba, podnikajúca na základe iného neţ podnikateľského oprávnenia
(zákona o advokácii č. 586/2003 Z. z.) podľa osobitných predpisov, pričom predmetný
mobilný telefón, ako aj sluţby o pripojení pouţíva pre svoju vlastnú spotrebu, keďţe dodatok
k zmluve o pripojení a kúpe mobilného telefónu sa netýkal jeho podnikateľskej činnosti. To
znamená, ţe ţalobca nepodniká v oblastí predaja mobilných (akciových) telefónov a ani
neposkytuje sluţby mobilného operátora. Odvolací súd nevidí znaky nekalosúťaţného
konania v zadaní a uverejnení reklamy na akciu ţalovaného v týţdenníku PLUS 7 dní, platnej
od 1. októbra 2002. Odvolací súd súhlasí aj s názorom ţalovaného, ţe v tomto inzeráte je
zreteľne uvedené, ţe ponuka mobilných telefónov platí do vyčerpania zásob. S týmto
názorom súhlasil aj ţalobca. Rovnako si bol vedomý, ţe zrejme zásoby akciových telefónov
nebudú postačovať pre všetkých potencionálnych zákazníkov.
Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, ţe ţalovaný opomenul tieto fakty:
1) predaj mobilného telefónu bol viazaný na paušál 250 (čo bolo v predmetnej reklame
uvedené a nie je to sporné). Za nekalosúťaţné konanie však treba povaţovať prijatie platby za
mobilný telefón SONY ERICSSON T 68i bez jeho dodania ţalobcovi a napriek tomu, ţe
tento mobilný telefón mu nebol dodaný, ţalovaný si začal fakturovať sluţby Paušál 250 podľa
Dodatku k zmluve o pripojení, ktorý síce podpísal ţalobca, ale len preto, ţe uzatvorením tohto
dodatku bol podmienený predaj akciového telefónu. 2.) Ţalobca nemal v úmysle uzatvárať
Dodatok k zmluve o pripojení, ak mu nebude dodaný predmetný akciový telefón.
3.) Ţalovaný podmienky inzerované v týţdenníku PLUS 7 dní sám nedodrţal a ani
v nasledujúcich mesiacoch ţalobcovi nedodal mobilný telefón a naďalej mu fakturoval paušál
250.
Podľa odvolacieho súdu konanie ţalovaného je konaním v hospodárskej súťaţi, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi súťaţe a je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, a preto
napĺňa znaky podľa ust. § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka nekalej súťaţe. Odvolací súd sa
preto nestotoţnil s názorom ţalovaného, ţe došlo k jednoduchému porušeniu záväzkového
vzťahu a podľa názoru odvolacieho súdu ide o klamlivú reklamu, cieľom ktorej nebol
výpredaj akciových telefónov, ale zabezpečenie ďalších zákazníkov na sluţby paušál 250,
o čom svedčí čl. 6 - záverečné ustanovenia bod 4 dodatku k zmluve o pripojení (síce
nepodpísaný), podľa ktorého neoddeliteľnou súčasťou tohto dodatku je jeho osobitná doloţka
- potvrdenie uţívateľa o odovzdaní a prevzatí ním podľa čl. 2 zakúpených akciových
mobilných telefónnych prístrojov GSM. Napriek tomu, ţe k odovzdaniu a prevzatiu
akciového mobilu ţalobcom nikdy nedošlo, ţalovaný začal konať v rámci dodatku k zmluve
o pripojení, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu nebol platne uzatvorený. Rovnako konanie
ţalovaného, ktorý aţ po urgenciách, reklamácii a následnej reklamácii daného stavu na tlačive
ţalovaného, zjednal nápravu, nemoţno povaţovať za jednoduché porušenie záväzkového
vzťahu, ale za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd dodal, ţe nie uverejnený
inzerát ţalovaného v časopise PLUS 7 dní je predmetom tohto sporu, ako sa to snaţí
podsúvať ţalovaný, ale konanie ţalovaného pri kúpe akciového telefónu inzerovaného
v týţdenníku PLUS 7 dní a následné konanie ţalovaného, je predmetom tohto sporu. Ak by
ţalovaný vyčerpal zásoby týkajúce sa mobilného telefónu SONY ERICSSON T68i, ţalobca
by ho nekúpil, resp. nezaplatil a neuzatvoril by ani dodatok k zmluve o pripojení na paušál
250.
Odvolací súd zdôraznil, ţe ţalovaný sa odvolal do výroku rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorou mu bola uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1659,70 eur a ţalobca do
zamietajúcej časti. S poukazom na ust. § 53 Obchodného zákonníka, odvolací súd nemohol
súhlasiť s názorom ţalovaného, ţe vrátením neoprávnene zaplatených finančných
prostriedkov ţalobcovi, sa všetko zhojilo. Ţalobca musel sám, alebo prostredníctvom
rodinného príslušníka riešiť danú situáciu - zrušenie dodatku k zmluve o pripojení
reklamáciou, ako aj reklamáciou nedodaného mobilného telefónu. Toto všetko si vyţadovalo
čas, ktorý ţalobca mohol vyuţiť zmysluplnejšie, ako aj riešiť neoprávnené fakturácie
ţalovaného. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou
zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 1 659,70 eur potvrdil, majúc zato, ţe táto suma je
primeraná na pokrytie nákladov spojených s reklamáciou vzniknutého stavu, ktorý spôsobil
ţalovaný (náhrada za stratu času spojená s vybavovaním reklamácie a urgovaním dodania
akciového zaplateného mobilu). Primerané zadosťučinenie sa podľa názoru odvolacieho súdu
skladá z náhrady morálnej ujmy a výdavkov spojených s reparáciou navodeného stavu ako aj
satisfakcie za stav, ktorý ţalobca musel trpieť. Pri posudzovaní primeraného zadosťučinenia
odvolací súd vychádzal z postavenia ţalovaného na trhu mobilných operátorov.
Rovnako odvolací súd vychádzal z faktu, ţe ţalovaný do predmetnej akcie Paušál 250
ponúkol 550 mobilov a neponechal bez povšimnutia ani fakt, ţe ţalobca nebol sám, ale takto
isto postupoval ţalovaný aj v iných prípadoch, dôkazom takého správania ţalovaného je
storno po akceptácii (č. l. 20), kde sa vyskytujú ďalšie štyri takéto prípady. Či ich nebolo viac,
ţalovaný nechcel uviesť. Odvolací súd preto dospel k názoru, ţe konanie ţalovaného viedlo
k nekalosúťaţnému konaniu, keď klamlivou reklamou ponúkajúcou akciové mobilné telefóny
v tak malom počte k počtu svojich uţ zákazníkov a neznámemu počtu potencionálnych
zákazníkov vedel, resp. musel vedieť, ţe ich neuspokojí. Takéto konanie je podľa názoru
odvolacieho súdu nezlučiteľné s postavením ţalovaného na trhu mobilných operátorov,
a preto zmenil rozsudok prvostupňového súdu v časti, ktorou ţalobu zamietol tak, ţe priznal
ţalobcovi primerané zadosťučinenie aj vo výške 1 659,69 eur ako satisfakcia za stav, ktorý
musel cca 3 mesiace trpieť. Keďţe sa ţalobca odvolal aj do časti trov konania a odvolací súd
konštatoval, ţe jeho odvolanie je dôvodné, zmenil rozsudok prvostupňového súdu aj v časti
týkajúcej sa trov konania v zmysle ust. § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a z dôvodu,
ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ uviedol, ţe
odvolací súd odvodil neplatnosť dodatku bez akéhokoľvek odôvodnenia. Má za to, ţe ide
o hrubý zásah do práva ţalovaného na spravodlivý proces a ústavou priznanú súdnu ochranu,
keď sa mu postupom odvolacieho súdu, v ktorom si osvojil skutkové okolnosti, ktoré
z obsahu vykonaného dokazovania, a ani len z tvrdení oboch účastníkov konania,
nevyplývajú, odňala moţnosť konať pred súdom. Ţalovaný aj naďalej trvá na tom, ţe ţalobca
nemá aktívnu legitimáciu k priznaniu nároku ako spotrebiteľa. Prvostupňový súd právne
posúdil nárok ţalobcu ako primerané zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorému bola spôsobená
nemajetková ujma, pričom celé právne zdôvodnenie oprávnenosti primeraného
zadosťučinenia, ako aj vzniku nekalosúťaţného konania, vychádza z tejto skutočnosti.
Dovolateľ zdôraznil, ţe uţ v samotnom odvolaní zo dňa 9. decembra 2010 namietal, ţe
prvostupňový súd nesprávne právne vyhodnotil listinný dôkaz dodatok k zmluve. Ako
vyplýva z údajov na tomto dodatku, ţalobca uzatvoril predmetný dodatok ako fyzická osoba -
podnikateľ podľa ust. § 2 ods. 2 písm. c/ Obchodného zákonníka. Dovolateľ poukázal na to,
ţe postupom času je čím ďalej, tým viac poskytovaná ochrana spotrebiteľa v rámci právneho
poriadku, a to predovšetkým v dôsledku implementácie smerníc orgánov Európskej únie.
Tu je podľa ţalovaného potrebné zdôrazniť, ţe v roku 2002 takýto rozsah ochrany
spotrebiteľa v právnom poriadku nebol (nemoţno vychádzať ani z európskeho práva, nakoľko
Slovenská republika nebola v tom čase členom EÚ). Ani samotný Občiansky zákonník v čase
rozhodnom pre posudzovanie konania ţalovaného a v čase podania ţaloby definíciu
spotrebiteľa neobsahoval. Na pojednávaní konanom dňa 20. októbra 2011 ţalovaný súdu
predloţil rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci C-464/01 Johann Gruber proti Bay
Wa AG z 20. januára 2005, v ktorom bolo priamo výrokom uvedené, ako je nutné vykladať
pojem spotrebiteľ a jeho práva v prípade osôb, ktoré uzatvárajú zmluvu týkajúcu sa tovaru
určeného čiastočne na podnikateľský účel a čiastočne na účel, ktorý nie je súčasťou ich
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd však aj napriek tomu podľa dovolateľa nezrozumiteľne aplikoval
ustanovenie Občianskeho zákonníka v znení účinnom najskôr od 1. apríla 2004, a to v spojení
s ustanovením Obchodného zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa. Bez akéhokoľvek
zdôvodnenia tejto aplikácie uzavrel, ţe predmetný mobilný telefón, ako aj sluţby o pripojení
pouţíva ţalobca pre svoju vlastnú spotrebu, keďţe dodatok k zmluve o pripojení a kúpe
mobilného telefónu sa netýkal jeho podnikateľskej činnosti. Odvolací súd pritom podľa
ţalovaného opomenul jeho povinnosti vyplývajúce z citovanej judikatúry
Európskeho súdneho dvora, hoci na dané rozhodnutie bol v priebehu konania
upozornený (aj keď ide výlučne o právnu kvalifikáciu, ktorá je úlohou posúdenia súdu).
Dovolateľ dodal, ţe v priebehu konania poukázal na listinné dôkazy zaloţené v súdnom spise
od samého začiatku konania, na ktoré opätovne týmto poukazuje a z ktorých vyplýva, ţe
ţalobca vystupoval v zmluvnom vzťahu so ţalovaným jednoznačne ako podnikateľ. Ţalobca
preto podľa dovolateľa nespĺňa ţiadnu z definícii spotrebiteľa a nemôţe mu byť na základe
toho priznaná ochrana spotrebiteľa podľa ustanovení o nekalej súťaţi v rámci generálnej
klauzuly, tak ako mu tento nárok priznal prvostupňový súd, ako aj odvolací súd.
Pokiaľ aj odvolací súd mal za to, ţe predmetný telefón alebo sluţby vyuţíval ţalobca
na svoju osobnú potrebu, je podľa dovolateľa nutné vykonať pre tento záver ďalšie
dokazovanie, k čomu však nedošlo. Opätovne tak súd odňal ţalovanému moţnosť konať pred
súdom. Do úvahy prichádzalo uplatnenie nároku ţalobcu ako súťaţiteľa. Pre jeho kvalifikáciu
ako súťaţiteľa je uţ však podľa ţalovaného nutné preukázať súťaţný vzťah medzi účastníkmi
konania. Dovolateľ uviedol, ţe ţalobca je advokátom a ţalovaný má rôzny predmet činností,
vo vzťahu k ţalobcovi, ktorým mu podľa jeho tvrdení spôsobil ujmu, uskutočňoval predmet
svojej činnosti poskytovateľa elektronických komunikačných sluţieb a predmet činnosti kúpa
a predaj v rozsahu voľnej ţivnosti /maloobchod/. Podľa dovolateľa je zrejmé, ţe v danom
prípade medzi ţalobcom a ţalovaným priamy ani nepriamy súťaţný vzťah nie je.
Dovolateľ ďalej má za to, ţe jeho konanie ako ţalovaného nenapĺňa znaky generálnej
klauzuly nekalej súťaţe podľa ust. § 44 Obchodného zákonníka. Ţalovaný poukázal na
skutočnosť, ţe pokiaľ došlo k porušeniu právnych povinností medzi ţalobcom a ţalovaným,
išlo o porušenie povinností zo záväzkovoprávneho vzťahu, zaloţeného uzatvoreným
dodatkom. Právne následky spojené s týmto porušením, teda povinnosť náhrady škody, ktorá
ţalobcovi vznikla, uţ zo strany ţalovaného bola splnená, a preto povinnosti z porušenia
záväzkovo právneho vzťahu podľa dovolateľa uţ zanikli. Ţalovaný poukázal aj na posúdenie
jeho konania odvolacím súdom v rozhodnutí zo dňa 20. marca 2008, pričom malo dôjsť
k vábivej reklame ako nekalej praktike súťaţiteľa. Odvolací súd vtedy povaţoval ţalovaného
reklamu na predaj mobilných telefónov za akciové ceny za vábivú, pretoţe jej úmyslom bolo
prostredníctvom nej uskutočniť obchod so záujemcom aj za predpokladu, ţe nebude schopný
produkt vôbec dodať alebo dodať v určenom čase. Naviac ak predaj produktu je spojený
s ďalšou podmienkou (výškou predplatených minút), ktorá podmienka v reklame nie je
uvedená, a s ktorou záujemca súhlasil, ak chcel obchod uskutočniť. Aplikáciu vábivej
reklamy v rámci generálnej klauzuly povaţuje dovolateľ za nesprávnu. Odvolací súd teda
v marci roka 2008 (v súčasnosti v novembri 2010) podľa dovolateľa aplikoval zákon účinný
len od 1. júla 2007 na konanie z októbra roka 2002, čo dovolateľ povaţuje z hľadiska
všeobecného zákazu priamej retroaktivity uplatnenej v občianskoprávnych vzťahoch za
neprípustné, o to viac, ţe nekalá súťaţ je formou občianskoprávneho deliktu. Okrem toho si
mal odvolací súd osvojiť svoju vlastnú definíciu, ktorá sa výrazne odlišuje od zákonnej
definície prevzatej z európskej smernice.
Konanie ţalovaného ako súťaţiteľa v hospodárskej súťaţi nemoţno podľa dovolateľa
povaţovať ani za konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaţe, nakoľko z uverejnenej
reklamy jasne vyplývali podmienky akcie, ktorá vo všeobecnosti má slúţiť na prilákanie
zákazníkov, čo sa nepovaţuje za rozpor s dobrými mravmi súťaţe. Zároveň ţalovaný konal
v medziach dovolených pravidiel - hospodárskej súťaţe platných v tom čase, a hoci obsah
generálnej klauzuly dotvára súdna prax svojimi rozhodnutiami a v súčasnej dobe sa
generálnou klauzulou poskytuje aj ochrana spotrebiteľom, nemoţno podľa dovolateľa
posudzovať konanie ţalovaného spätne do roku 2002 s ohľadom na spotrebiteľské (aj
hospodárske) právo účinné od roku 2007. Pri výklade generálnej klauzuly je potrebné
rešpektovať aj právo súťaţiteľov podľa ust. § 41 Obchodného zákonníka, a to právo slobodne
rozvíjať súťaţnú činnosť v záujme dosiahnutia hospodárskeho prospechu. Podľa dovolateľa,
z nepochopiteľných dôvodov odvolací súd v ostatnom napadnutom rozhodnutí uvádza, ţe
predmetom tohto sporu nie je uverejnený inzerát, ako sa to snaţí podsúvať ţalovaný, ale
konanie ţalovaného pri kúpe akciového telefónu a následné konanie ţalovaného. Vychádza
pritom z pohnútky ţalobcu, ktorý by dodatok neuzavrel, keby vedel, ţe ţalovaný svoj záväzok
nesplní. S odvolaním sa na klamlivú reklamu, bez jej bliţšej špecifikácie a zdôvodnenia,
posúdil odvolací súd konanie ţalovaného za nekalosúťaţné.
Z definovania údajného nekalosúťaţného konania pritom súd vychádza z pohnútok
ţalobcu, domnienok o tom, ţe bolo moţné zistiť obsah zásob zo strany ţalovaného a zároveň
z toho, ţe ţalobca bol nútený podpísať dodatok. Takéto zdôvodnenie bez ďalšieho povaţuje
dovolateľ za nezrozumiteľné, zmätočné a nepreskúmateľné. Ţalovaný má za to, ţe takýmto
postupom sa mu odňala moţnosť konať pred súdom. Dovolateľ zároveň dodal, ţe takýmto
postupom a rozhodnutím odvolací súd vydal tzv. prekvapivý rozsudok. Rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných prípadoch priloţil ţalovaný v prílohe,
pričom s ohľadom na doposiaľ vydané rozhodnutia, či uţ prvého stupňa, alebo rozhodnutia
odvolacieho súdu, alebo celé samotné konanie, je podľa názoru dovolateľa jednoznačné, ţe
odvolací súd nielenţe vydal prekvapivý rozsudok, ale postavil tieto rozhodnutia na
skutkových základoch, ktoré odporujú vykonanému dokazovaniu.
Priznaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ako aj jeho výška, sú podľa
dovolateľa taktieţ neodôvodnené. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na primerané zadosťučinenie,
ktoré si uplatňuje ţalobca ako spotrebiteľ okrem toho, ţe priznanie tohto nároku je
neodôvodnené pre nenaplnenie znakov generálnej klauzuly, ako aj z dôvodu, ţe ţalobca nie je
spotrebiteľom, povaţuje dovolateľ kritéria odôvodnenia jeho výšky v súdnom rozhodnutí,
proti ktorému jeho dovolanie smeruje, za nedostatočné a zároveň nesprávne. Dovolateľ
zároveň zdôraznil, ţe je podstatný rozdiel medzi posudzovaním spôsobilosti privodiť ujmu
súťaţiteľom alebo spotrebiteľom, čo je zákonný znak vôbec pre zistenie, či došlo
k nekalosúťaţnému konaniu, a posudzovaním oprávnenosti ţalobcu na primerané
zadosťučinenie, čo je nárok, o ktorom súd rozhoduje po tom, čo konštatuje, ţe
k nekalosúťaţnému konaniu došlo. Kým pri spôsobilosti privodiť ujmu súťaţiteľom alebo
spotrebiteľom sa vychádza zo správania priemerného spotrebiteľa, resp. skutočnej alebo
hroziacej ujmy v podnikateľskej činnosti súťaţiteľa, pri posudzovaní primeranosti
zadosťučinenia je smerodajný zásah do práv ţalobcu, čo potvrdzuje aj judikatúra
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2Obo 189/2007, sp. zn. 3Obo
147/2007) a Vrchního soudu v Prahe (sp. zn. 5Cmo/1997). Nie je preto preukázané
a v rozhodnutí súdu prvého stupňa dostatočne odôvodnené, akú ujmu ţalobca utrpel, a ako je
priznané finančné zadosťučinenie primerané.
Dovolateľ preto navrhuje, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, ţe
návrh v celom rozsahu zamieta a zároveň prizná ţalovanému nárok na náhradu trov konania
vrátane trov právneho zastúpenia, alebo zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu spolu
s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti, v ktorej sa ţalobe vyhovelo a v tejto časti vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalobca k podanému dovolaniu vo svojom vyjadrení uviedol, ţe sa v celom rozsahu
stotoţňuje s právnym názorom odvolacieho súdu. K otázke postavenia ţalobcu, ako
spotrebiteľa dodal, ţe ţalovaný na jednej strane analyzuje postavenie ţalobcu
v prejednávanom právnom vzťahu, kedy dospel k právnemu záveru, ţe nejde o postavenie
zodpovedajúce postaveniu spotrebiteľa, na strane druhej poskytuje súdu dostatok argumentov
smerujúcich k tomu, ţe o postavenie spotrebiteľa ide. Otázka posúdenia právneho základu
uplatneného nároku, bola riešená v zásade vo všetkých súvisiacich odvolacích rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci, kedy uţ vo svojom prvom rozhodnutí pod
sp. zn. 6Obo 302/2006 zo dňa 20. marca 2008 mimo iného uviedol, ţe predmetom sporu je
nárok ţalobcu podľa ust. § 44 Obchodného zákonníka, ako osoby dotknutej konaním
ţalovaného v nekalej súťaţí spočívajúcej v klamlivej reklame, pričom ţalovaný sa dopustil
nekalej praktiky súťaţiteľa /vábivej reklamy/, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi súťaţe a
je spôsobilá vyvolať ujmu spotrebiteľom. Sú preto naplnené znaky nekalej súťaţe, obsiahnuté
v generálnej klauzule ust. § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a ţalobca je spotrebiteľ,
ktorému zákon priznáva v zásade rovnaký obsah práv ako súťaţiteľom, pretoţe je dotknutý
nekalosúťaţným konaním. Je teda osobou oprávnenou domáhať sa prostriedkov ochrany proti
nekalej súťaţi podľa ust. § 53 Obchodného zákonníka. Tento právny názor vyslovený
v prvom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, predstavuje posúdenie nároku čo do základu,
pričom s týmto právnym posúdením sa následne stotoţnili súdy aj v priebehu ďalšieho
konania, teda v ďalších troch rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvého
stupňa a následne aj v súvisiacich dvoch rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako súdu odvolacieho. Po právnej stránke je pre aplikáciu ustanovení o nekalej
súťaţi v prvom rade evidentné, ţe ţalobca nevystupuje v pozícií súťaţiteľa, ale v pozícií
spotrebiteľa, ktorému ustanovenia o nekalej súťaţi priznávajú rovnaký rozsah právnej
ochrany. Pojem spotrebiteľ je primárne definovaný v ust. 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a
samotná zákonná definícia spotrebiteľa podľa ţalobcu nevylučuje zo skupiny osôb
podnikateľské subjekty. Stanovuje len podmienku, ţe osoba nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ţalobca je advokát, pričom predmetom
činnosti advokáta, nie je uzatváranie zmlúv o pripojení s mobilným operátorom, resp. kúpa
akciových telefónov, ale poskytovanie právnych sluţieb. Z uvedeného podľa ţalobcu logicky
vyplýva, ţe ţalobca nemohol konať a nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti, teda nie je vylúčený z okruhu subjektov, ktoré zákon
definuje ako spotrebiteľov. Definícia spotrebiteľských zmlúv, podľa ţalobcu slúţi
k pochopeniu výkladu pojmu spotrebiteľ, kedy účelom ochrany spotrebiteľa je v zásade
ochrana osôb, ktoré sa zúčastňujú na chode trhového hospodárstva, avšak tento chod
hospodárstva nekreujú svojou priamou podnikateľskou činnosťou.
K naplneniu znakov generálnej klauzuly podľa ust. § 44 Obchodného zákonníka
ţalovaný ako prvý argument uvádza, ţe medzi účastníkmi konania ide výlučne o záväzkový
vzťah, na ktorý nie je moţné aplikovať ustanovenia § 44 a nasl. Obchodného zákonníka,
keďţe v prípade ţalobcu nejde o spotrebiteľa. V tomto smere ţalobca má za to, ţe je v danom
prípade v pozícií spotrebiteľa. Na podporu tvrdenia nekalosúťaţného konania ţalovaného,
ţalobca uviedol, ţe ţalobca ako priemerný spotrebiteľ samozrejme chápe a chápal, ţe akcia je
obmedzená do vypredania zásob. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalovaný na základe
prejaveného záujmu uzavrel so ţalobcom Dodatok k zmluve o pripojení, a zároveň sa zaviazal
na dodanie akciového telefónu, ţalobca ako beţný normálny človek a spotrebiteľ mal za to, ţe
dodatok bol uzavretý z dôvodu, ţe ponuka telefónu platí, tento má ţalovaný k dispozícií, čo
potvrdil aj podpísaním dodatku. Podstata klamlivej reklamy, teda vyšla najavo aţ v dôsledku
ďalšieho pokračujúceho konania ţalovaného, ktorý klamlivo zavádzal ţalobcu pri podpise
dodatku, pri zaviazaní sa na dodanie telefónu, ktorý uţ evidentne nemal, pri vyúčtovaní tohto
telefónu, ako aj zvýšeného paušálu ako podmienky pre dodanie telefónu, s ktorým ţalovaný
nedisponoval.
Záverom ţalobca zdôraznil, ţe priemerný súťaţiteľ, neponúka a nezaviaţe sa na
poskytnutie sluţieb a tovarov, ktoré poskytnúť nevie a nedokáţe, dokonca beţný súťaţiteľ,
ktorý sa takéhoto konania dopustí /napr. vo svojom vlastnom omyle/ je schopný niesť za
takéto konanie dôsledky, nahradiť vzniknutú nemajetkovú ujmu spôsobenú zbytočnou
šikanou spotrebiteľa, za túto sa dokonca ospravedlniť, v rámci zachovania svojej dobrej
povesti a spokojnosti zákazníkov.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ţalobca navrhuje, aby dovolací súd
dovolanie postupom podľa ust. § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol a priznal ţalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania za dva úkony právnej sluţby, a to prevzatie veci a vyjadrenie
k dovolaniu po 121,17 eur + paušál 2 x 7,63 eur = 257,60 eur + 20 % DPH vo výške 51,52
eur, spolu 309,12 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti
neboli splnené zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 aţ 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust.
§ 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti
podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku zákon vymedzuje v ustanovení § 238
ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O. s. p. Naopak dovolanie proti rozsudku nie je prípustné z dôvodov
uvedených v ods. 4 a ods. 5 tohto ustanovenia.
Podľa § 238 ods.1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods.3 O. s. p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
V predmetnej veci odvolací súd prvým výrokom potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 659, 70 eur, pričom
prípustnosť dovolania nevyslovil. Z tohto dôvodu dovolanie proti tejto časti napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné.
V druhom výroku napadnutého rozsudku odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 659,70 eur.
Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom
v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Konanie v obchodnej veci o peňaţné plnenie začalo na súde prvého stupňa 27. januára
2003. Výšku minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde, upravoval
zákon č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 6a
ods. 1 citovaného zákona ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky vţdy k 1. októbru
kalendárneho roka výšku minimálnej mzdy. Nariadením vlády Slovenskej republiky
č. 514/2002 Z. z. bola s účinnosťou od 1. októbra 2002 stanovená minimálna mzda vo výške
5 570 Sk. Desaťnásobok tejto mzdy predstavuje 55 700 Sk (1 848,90 eur).
Predmet dovolacieho konania tvorí suma 50 000 Sk (1 659,69 eur), ktorá suma
neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Z tohto dôvodu dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho
súdu nie je podľa § 238 ods. 5 O. s. p. procesne prípustné.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred
súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolateľ v dovolaní predovšetkým namieta, ţe odvolací súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a preto bolo nutné vo veci vykonať ešte ďalšie dokazovanie, k čomu
však nedošlo, čím bola ţalovanému v tomto konaní odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
K uvedenej námietke ţalovaného dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 241 ods. 2
O. s. p. dovolanie nie je moţné odôvodniť tým, ţe odvolací súd neúplne zistil skutkový stav
veci, resp. ţe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dovolanie totiţ nie je „ďalším “
odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241
ods. 2 písm. c) O. s. p.). Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Námietky v tomto smere vznesené bez ďalšieho nespôsobujú ani vady konania
Dovolací súd poukazuje na ust. § 132 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle ust. § 237
O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 O. s. p.
Do obsahu práva účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým
vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, prípadne doţadovať sa ním navrhovaného
spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/1997).
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka nie je postupom,
ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.).
Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým záverom
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti
konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.).
Ţalovaný v dovolaní namieta aj to, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Právne posúdenie veci súdom je totiţ realizáciou jeho rozhodovacej činnosti
a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p., pretoţe právnym
posudzovaním súd nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v tomto
ustanovení. Dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci by prichádzalo do
úvahy za rovnakej podmienky, ako posúdenie inej vady konania podľa ust. § 241 písm. b/
O. s. p., t. j. aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.
Podľa dovolateľa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z pohnútok
ţalobcu a jeho domnienok, preto povaţuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za
nezrozumiteľné, zmätočné, neodôvodnené a prekvapivé.
K tejto námietke dovolací súd uvádza, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keď pri priznanie nároku ţalobcu
uviedol odvolací súd rozhodujúce argumenty. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Nakoľko v danej veci prípustnosť dovolania nebolo moţné vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil, ţe by konanie bolo postihnuté vadami uvedenými
v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovaného pre jeho
neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p.
odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5
v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ţe v dovolacom konaní úspešnému
ţalobcovi priznal nárok na ich náhradu za dva úkony právnej sluţby (prevzatie a príprava
zastúpenia, vyjadrenie) po 121,17 eur a 2x paušálnu náhradu po 7,63 eur + 20 % DPH
podľa ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, t. j.
trovy dovolacieho konania celkom vo výške 309,12 eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 31. júla 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.