Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)c4c/385158.cd57d5.pdf
PDF · 170.07 KB
No categories available
1Obdo/25/2012
Najvyšší súd 1 Obdo 25/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu G., a. s., so sídlom B., B.,
IČO: X., zastúpenému JUDr. D.S., advokátom so sídlom Š., B. proti ţalovanému Ing. P.K.,
nar. X., bytom M., M., zastúpenému JUDr. M.B., právne sluţby, s. r. o., so sídlom Č., M.,
IČO: X., o zaplatenie 20 932,23 eur s príslušenstvom, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline, č. k. 13Cob/254/2011-124 zo dňa 9. februára 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline, č. k.
13Cob/254/2011-124 zo dňa 9. februára 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin,
č. k. 18Cb/93/2010-92 zo dňa 6. apríla 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Ţalobou doručenou Okresnému súdu Martin dňa 24.11.2009 sa ţalobca domáhal
vydania platobného rozkazu, ktorým by súd ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi
20 932,23 eur, úrok z omeškania vo výške 15 % p. a. zo sumy 20 932,23 eur za obdobie
odo dňa 11.01.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania, pozostávajúce zo súdneho
poplatku vo výške 1 255,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 897,48 eur. Okresný
súd Martin návrhu ţalobcu vyhovel a dňa 10.05.2010 vydal platobný rozkaz pod č. k.
18Rob/528/2009-21, proti ktorému ţalovaný podal odpor. Následne bola vec prevedená
do registra Cb a zapísaná pod spisovou značkou 18Cb/93/2010. Na pojednávaní dňa
06.04.2011, ktoré sa konalo v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu, bol vyhlásený
rozsudok, ktorým súd ţalobu v celom rozsahu zamietol a ţalovanému priznal náhradu trov
konania. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 18Cb/93/2010-92 zo dňa
06.04.2011 podal ţalobca odvolanie. Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací vec prejednal
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a napadnutý rozsudok ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Ţiline, č. k. 13Cob/254/2011-124 zo dňa
09.02.2012 podal ţalobca dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd oba rozsudky (prvostupňový
aj odvolací) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje dovolanie
odôvodnil tým, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Odvolaciemu súdu vytýkal najmä nedostatočné odôvodnenie, na základe akého právneho
posúdenia mali byť na daný skutkový stav pouţité iba ustanovenia Občianskeho zákonníka,
keď uţ zákonodarca predpokladal, ţe na spotrebiteľské zmluvy je moţné pouţiť aj Obchodný
zákonník. Vyjadril názor, ţe zákonné ustanovenie Obchodného zákonníka ohľadom
všeobecnej premlčacej doby nie je moţné povaţovať za neprijateľnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, keďţe toto ustanovenie nespôsobuje nerovnováhu v zmluvnom
postavení oboch strán, ale im dáva rovnaké zbrane a moţnosti na uplatnenie svojich nárokov.
Podľa dovolateľa nie je moţné neprijateľnú podmienku vnímať podľa toho, aký prospech
či najmenšiu majetkovú ujmu bude mať z toho spotrebiteľ, ale je potrebné sledovať, aký
dopad pre budúce právne vzťahy bude mať označenie ustanovenia v spotrebiteľských
zmluvách za neprijateľnú podmienku. Odvolací súd teda nemal nepodloţene
a bezmyšlienkovite posudzovať všetky ustanovenia spotrebiteľských zmlúv podľa
Občianskeho zákonníka, ale mal rozhodnúť o ich prospechu pre spotrebiteľa. Podľa
dovolateľa je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súdy rozhodujú tak, aby spotrebiteľ
v danom súdnom spore zaplatil čo najmenej, bez ďalšieho uváţenia dlhodobého prospechu
rozhodnutia pre spotrebiteľa. Ustanovenia Občianskeho zákonníka totiţ nemusia byť
za kaţdých okolností pre spotrebiteľa výhodnejšie ako ustanovenia Obchodného zákonníka.
Ďalej dovolateľ namietal tieţ porušenie svojich procesných práv, ku ktorému malo dôjsť tým,
ţe ţalovaný na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ktorého sa ţalobca ani jeho právny
zástupca nezúčastnili, pouţil nové argumentačné dôvody na podporu svojich práv a súd
napriek tomu vyhlásil rozsudok. Podľa dovolateľa mu tým bola odňatá moţnosť vyjadriť sa
k novo-uvedeným skutočnostiam.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr to, či sa
ním napáda rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd
rozsudkom, preto dovolací súd skúmal otázku prípustnosti dovolania najskôr z hľadiska § 238
O. s. p., ktorý v odsekoch 1 aţ 3 taxatívnym spôsobom vymedzuje, ktoré rozsudky
odvolacieho súdu je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
Podľa § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné:
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (ods. 1),
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2),
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (ods. 3).
Podľa § 241 ods. 2 O. s. p., dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Z uvedeného je zrejmé, ţe z ustanovenia § 238 O. s. p. prípustnosť dovolania
v predmetnej veci nemoţno vyvodiť. Dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu je prípustné len v dvoch prípadoch. V prvom prípade vtedy, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. To znamená, ţe výroková časť
rozsudku odvolacieho súdu musí obsahovať výrok súdu o tom, ţe proti svojmu rozhodnutiu
pripúšťa dovolanie. V druhom prípade je dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu prípustné vtedy, ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Ide o prípady, keď súd prvého stupňa vo výroku rozsudku, ktorým rozhodol spor
zo spotrebiteľských zmlúv, vyslovil, ţe určitá podmienka pouţívaná v spotrebiteľských
zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods. 3 O. s. p.), ako aj prípady podľa § 153
ods. 4 O. s. p., keď súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo
vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky a z tohto dôvodu dodávateľovi nepriznal plnenie, alebo mu na základe takejto
podmienky uloţil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu,
alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, za predpokladu, ţe súd túto zmluvnú
podmienku výslovne uvedie vo výroku svojho rozhodnutia. V prejednávanej veci súd prvého
stupňa síce rozhodoval spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom dojednanie účastníkov
zmluvného vzťahu podľa všeobecných obchodných podmienok finančného leasingu, podľa
ktorého sa zmluva uzatvára podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka ako zmluva
nepomenovaná v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, posúdil v zmysle § 53 ods. 1,
§ 53 ods. 4 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako dojednanie, ktoré je v neprospech
spotrebiteľa, avšak vo výroku rozsudku, ktorým ţalobu v celom rozsahu zamietol, neuviedol,
ţe tak rozhodol z dôvodu konkrétnej neprijateľnej zmluvnej podmienky. Výroková časť
prvostupňového rozsudku je záväzná aj pre dovolací súd, preto bez výslovného uvedenia
neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa nemôţe dovolací
súd konštatovať prípustnosť dovolania v prejednávanej veci v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.
(druhá časť vety) v spojení s § 153 ods. 4 O. s. p.
Neprípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu bráni tomu, aby taký
rozsudok mohol byť predmetom prieskumu dovolacieho súdu z hľadiska existencie
dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Dovolací súd teda nie je
oprávnený skúmať, aj keby sa toho dovolateľ výslovne doţadoval, či odvolací súd posúdil
prejednávanú vec po právnej stránke správne alebo či v konaní nedošlo k inej vade (odlišnej
od vád taxatívne uvedených v § 237 O. s. p.), ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Inak povedané, nie je oprávnený zaoberať sa vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia, ale môţe skúmať iba procesný postup niţších súdov a aj to len
z hľadiska toho, či konanie pred týmito súdmi netrpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. (tzv. dôvody zmätočnosti). V zmysle tohto ustanovenia je totiţ dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Na tieto vady, ktoré v podstate zodpovedajú absencii niektorej z podmienok konania
(procesných podmienok, len za splnenia ktorých môţe súd konať vo veci), prihliada dovolací
súd z úradnej povinnosti, to znamená aj vtedy, keď neboli dovolateľom výslovne namietané,
čo je záver, ktorý moţno vyvodiť z druhej vety § 242 ods. 1 O. s. p. Výskyt niektorej z týchto
vád v konaní pred odvolacím súdom je vţdy dôvodom na to, aby súd rozhodujúci o dovolaní
napadnuté rozhodnutie podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zrušil, a to prípadne spolu s rozhodnutím
súdu prvého stupňa (§ 243b ods. 3 O. s. p.), ak sa preukáţe, ţe aj jeho rozhodnutie
(resp. konanie, ktoré mu predchádzalo) trpí niektorou z vád podľa § 237 O. s. p.
Vychádzajúc z uvedeného, preskúmal dovolací súd postup Krajského súdu v Ţiline
v konaní, sp. zn. 13Cob/254/2011, ako aj postup Okresného súdu Martin v konaní, sp. zn.
18Cb/93/2010 a skutočne zistil vady konania, ktoré je moţné subsumovať pod dovolací
dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., podľa ktorého ustanovenia je dovolanie prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa postupom súdu účastníkovi konania odňala
moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Dovolateľ výslovne namietal porušenie svojho procesného práva vyjadriť sa ku
skutočnostiam, ktoré predniesol ţalovaný na pojednávaní pred súdom prvého stupňa,
na ktorom sa ţalobca ani jeho právny zástupca nezúčastnili. S týmto názorom sa dovolací súd
nestotoţnil. Zo zápisnice o pojednávaní pred Okresným súdom Martin, konanom dňa
06.04.2011, vyplýva, ţe súd prvého stupňa pojednával v neprítomnosti ţalobcu a jeho
právneho zástupcu preto, ţe právny zástupca ţalobcu ospravedlnil svoju neúčasť aj neúčasť
ţalobcu na tomto pojednávaní a ţiadal, aby súd pojednával a rozhodol v ich neprítomnosti.
Ide o situáciu predpokladanú ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p. (v zápisnici sa nesprávne
uvádza § 131 ods. 1 O. s. p.), podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci
nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiadal
z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Na to, aby súd mohol vec
prejednať v neprítomnosti účastníka konania je teda potrebné, aby sa účastník nedostavil
na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a buď nepoţiadal o odročenie pojednávania
alebo svoju ţiadosť o odročenie pojednávania neodôvodnil „dôleţitým dôvodom“, ktorého
existenciu je zároveň povinný preukázať. V prejednávanej veci ţalobca nielen ţe neţiadal
pojednávanie odročiť, ale dokonca súhlasil s tým, aby súd za istých podmienok vec prejednal
a rozhodol v jeho neprítomnosti. Vyplýva to z podania právneho zástupcu ţalobcu na č. l. 73
spisu, označeného ako „Špecifikácia ţalovanej sumy a ospravedlnenie neúčasti
na pojednávaní nariadenom na deň 06.04.2011“, ktoré bolo súdu doručené dňa 03.04.2011
a v ktorom sa výslovne uvádza: „Máme za to, ţe oprávnenosť nami uplatňovaného nároku
ţalobca dostatočne preukázal predloţenými dôkazmi a nepovaţujeme našu účasť
za nevyhnutnú pre rozhodnutie v konaní. Našou osobnou účasťou na pojednávaní by sa trovy
súdneho konania navýšili o cca 236,04 eur, preto si dovoľujeme poţiadať Okresný súd
Martin, aby v súlade s princípom hospodárnosti konania ospravedlnil našu neúčasť
na pojednávaní nariadenom na deň 6.4.2011 o 12:30 hod. Vzhľadom na skutočnosti uvedené
v ţalobe s návrhom na vydanie platobného rozkazu si zdvorilo dovoľujeme poţiadať Okresný
súd Martin, aby rozhodol vo veci aj bez našej prítomnosti, a to v zmysle ţaloby a našich
vyjadrení. Zároveň Vás ţiadame o zaslanie zápisnice z pojednávania na e-mailovú adresu M.
V prípade, ak súd bude mať dôvodné a závaţné pochybnosti o zhodných, právne významných
skutkových tvrdeniach strán, resp. o tvrdeniach ţalobcu nerozporovaných ţalovaným,
ţiadame súd, aby nevydával uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené, ale
pojednávanie odročil a zaslal ţalobcovi vyjadrenie súdu o sporných skutočnostiach v zmysle
ust. § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku za účelom predloţenia dodatočných dôkazov
preukazujúcich tvrdenia ţalobcu.“ Nakoľko teda neboli splnené predpoklady pre odročenie
pojednávania vytýčeného na deň 06.04.2011, bol súd prvého stupňa v zmysle § 101 ods. 2 O.
s. p. oprávnený vec prejednať v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu. Právny
zástupca ţalovaného vo svojom prednese
na pojednávaní konanom dňa 06.04.2011 predovšetkým argumentačne rozvinul námietku
premlčania uplatneného nároku, ktorú ţalovaný prvýkrát vzniesol uţ v rámci odporu proti
platobnému rozkazu. Tento odpor, spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, bol ţalobcovi
doručený prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 26.07.2010. Čiţe skutočnosť,
ţe ţalovaný namieta premlčanie, bola ţalobcovi známa dávno pred pojednávaním konaným
dňa 06.04.2011. Ţalobca sa k odporu ţalovaného a ním vznesenej námietke premlčania
vyjadril písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 24.02.2011.
Pre prípad, ţe súd neuzná námietku premlčania, právny zástupca ţalovaného na pojednávaní
dňa 06.04.2011 spochybnil výšku uplatneného nároku, namietal premlčanie dlţných splátok
do 30.10.2005 a ţiadal, aby súd vyuţil svoje moderačné oprávnenie a neprimerane vysokú
zmluvnú pokutu zníţil. Nakoľko však súd prvého stupňa uznal námietku premlčania
uplatneného nároku v celom rozsahu za dôvodnú, nebolo potrebné zisťovať stanovisko
ţalobcu k týmto tvrdeniam ţalovaného. Pokiaľ teda súd prvého stupňa za tejto procesnej
situácie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho
zástupcu, konal tak v súlade so zákonom (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a týmto svojim postupom
neodňal ţalobcovi ako účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom.
Odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom videl dovolací súd v tom, ţe súd
prvého stupňa nepostupoval v zmysle § 153 ods. 4 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia, ak súd
určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných
podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, alebo mu na základe takejto podmienky súd uloţil
povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu, alebo zaplatiť
primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú
podmienku vo výroku rozhodnutia. V porovnaní s predchádzajúcim odsekom 3 citovaného
ustanovenia, podľa ktorého súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej
zmluvy aj bez návrhu vysloviť, ţe určitá podmienka pouţívaná v spotrebiteľských zmluvách
dodávateľom je neprijateľná, z formulácie odseku 4 vyplýva priamo povinnosť súdu,
rozhodujúceho spor zo spotrebiteľskej zmluvy, v prípade, ţe určitú zmluvnú podmienku
(uvádzanú v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach) posúdi
ako neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti, pričom na základe takéhoto posúdenia
dodávateľovi neprizná plnenie, alebo mu uloţí povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, alebo nahradiť škodu, alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie,
vo výroku svojho meritórneho rozhodnutia túto zmluvnú podmienku výslovne uviesť
(odcitovať jej presné znenie), a to bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ v predmetnom spore
domáhal takého určenia. Podľa názoru dovolacieho súdu sa súd prvého stupňa týmto
ustanovením dôsledne neriadil, čím ţalobcovi odňal moţnosť pre prípad, ţe odvolací súd
potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa (zamietajúci ţalobu), napadnúť také rozhodnutie
dovolaním a domáhať sa toho, aby dovolací súd preskúmal správnosť právneho posúdenia
danej veci súdmi niţšieho stupňa. Význam, ktorý zákonodarca pripisoval takejto povinnosti
súdu (ktorý v prvom stupni rozhoduje spor zo spotrebiteľskej zmluvy), moţno zistiť
z dôvodovej správy k zákonu č. 575/2009 Z. z., ktorým sa o. i. novelizovali vyššie citované
ustanovenia § 153 a § 238 Občianskeho súdneho poriadku s účinnosťou od 01.03.2010.
Uvádza sa v nej: „V aplikačnej praxi možno bežne zmonitorovať prípady, kedy napriek
zamietnutiu žaloby dodávateľa o plnenie z neprijateľnej podmienky, tento ďalej používa
rovnakú neprijateľnú podmienku vo formulárových zmluvách a uplatňuje voči ostatným
spotrebiteľom plnenie z takejto podmienky na súde. Navrhovaná právna úprava má zamedziť
sústavnému používaniu nekalej podmienky (čl. I bod 3). Z dôvodu právnej istoty dodávateľov
bolo nevyhnutné im umožniť prístup k dovolaciemu súdu aj v prípade potvrdenia rozsudku
súdu prvého stupňa. Rozhodnutie podľa § 153 ods. 4 bude mať totiž širší dopad než len
na vzťahy medzi účastníkmi konania (porovnaj dôvodovú správu k článku I). Dodávateľ tak
bude mať možnosť obhájiť svoju zmluvnú podmienku až pred Najvyšším súdom a počas
dovolacieho konania má tiež možnosť využiť inštitút odkladu vykonateľnosti.“ Spomínaný
prístup k dovolaciemu súdu musí v zmysle § 153 ods. 4 O. s. p. dodávateľovi zabezpečiť súd
prvého stupňa tým, ţe vo výroku svojho rozsudku výslovne uvedie zmluvnú podmienku
pouţívanú dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach, ktorú posúdil ako neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky.
Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, ţe tento povaţoval za preukázané,
ţe zmluva medzi účastníkmi má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. OZ
účinného v čase uzatvorenia zmluvy, s tým, ţe ţalobca uzatvoril túto zmluvu ako dodávateľ
v zmysle § 52 ods. 2 OZ a ţalovaný bol pri uzatváraní zmluvy spotrebiteľom v zmysle § 52
ods. 3 OZ. V súvislosti s dojednaním účastníkov zmluvného vzťahu v rámci všeobecných
obchodných podmienok leasingovej zmluvy, podľa ktorého sa zmluva uzatvára podľa § 262
ods. 1 OBZ, poukázal súd na to, ţe podľa § 53 ods. 1 OZ nesmú spotrebiteľské zmluvy
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako aj na ustanovenie § 53 ods. 4 OZ, podľa
ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné
a ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou nemôţu odchýliť od tohto zákona (OZ) v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom
na uvedené, potom súd námietku premlčania vznesenú ţalovaným posudzoval podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, s poukazom na to, ţe pri aplikácii právnej
úpravy premlčania podľa Obchodného zákonníka by podmienky spotrebiteľskej zmluvy
ohľadom premlčania boli v neprospech spotrebiteľa. Z uvedeného je zrejmé, ţe dojednanie
o voľbe Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, tvoriace súčasť
všeobecných obchodných podmienkach dodávateľa k zmluve o finančnom leasingu, posúdil
súd prvého stupňa ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle 53 OZ, a teda v tejto časti
povaţoval zmluvu za absolútne neplatnú. Otázku premlčania uplatneného nároku potom
posudzoval v zmysle § 101 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorej úpravy je všeobecná
premlčacia doba 3 roky, zatiaľ čo podľa Obchodného zákonníka by bola 4-ročná. Podľa
názoru dovolacieho súdu teda existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím súdu prvého
stupňa o nepriznaní plnenia dodávateľovi (v podobe výroku zamietajúceho ţalobu) a právnym
posúdením dohody o voľbe Obchodného zákonníka podľa všeobecných obchodných
podmienok ako neplatnej zmluvnej podmienky. Preto mal súd prvého stupňa v súlade s § 153
ods. 4 O. s. p. vo výroku svojho rozsudku uviesť znenie neplatnej zmluvnej podmienky,
pre ktorú ţalobu zamietol (nepriznal dodávateľovi ţalované plnenie). Nakoľko tak neurobil,
odňal ţalobcovi moţnosť dosiahnuť preskúmanie tejto zmluvnej podmienky v konaní pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako súdom dovolacím. Podľa názoru dovolacieho
súdu ide o nesprávny procesný postup, ktorý zakladal dôvod pre zrušenie prvostupňového
rozsudku uţ v konaní pred odvolacím súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Keďţe odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa nezrušil, aj jeho konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil nielen dovolaním
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline (§ 243b ods. 1 O. s. p.), ale aj rozsudok
Okresného súdu Martin (§ 243b ods. 3 O. s. p.) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V novom konaní bude úlohou prvostupňového súdu predovšetkým sa vysporiadať
s výhradami ţalobcu voči posúdeniu dohody o voľbe Obchodného zákonníka
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách a znova vo veci
rozhodnúť s tým, ţe pokiaľ opätovne dospeje k záveru, ţe ţalobcovi nemoţno z dôvodu
takejto zmluvnej podmienky priznať ţalované plnenie, je povinný dôsledne aplikovať
ustanovenie § 153 ods. 4 O. s. p. Svoje rozhodnutie je potom tieţ povinný riadne odôvodniť
v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne súd prvého stupňa
aj o trovách prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania (posledná veta § 243d ods. 1
O. s. p.).
Dovolací senát rozhodol v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ţiadny opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2012
JUDr. Štefan Šatka, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová