Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)803/387900.f2e175.pdf
PDF · 143.93 KB
No categories available
1Cdo/125/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Cdo 125/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Sociálnej poisťovne, so
sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, vo veci pobočky Roţňava, Štítnická 12, proti
ţalovanej S., so sídlom v G., IČO: X, zastúpenej JUDr. J. H., advokátom v R., o zaplatenie
3 239,73 €, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 9C 114/2007, o dovolaní
ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 2009 sp. zn. 11Co
46/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1. o d m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 28. októbra 2009 sp. zn.11 Co 46/2008 pripúšťajúcemu späťvzatie
ţaloby o sumu 936,46 € , ktorým bol rozsudok Okresného súdu Roţňava z 11.12.2007
č.k. 9C 114/2007-95 zrušený a konanie zastavené a v časti smerujúcej proti výroku,
ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený.
2. z r u š u j e výrok napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28.
októbra 2009 sp. zn.11 Co 46/2008 v časti, ktorou bol zmenený rozsudok Okresného
súdu Roţňava z 11.12.2007 č. k. 9C 114/2007-95 zaväzujúcemu ţalovaného zaplatiť
ţalobcovi do 3 dní 1 943,83 €; ako súvisiaci zrušuje tieţ výrok napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov prvostupňového a
odvolacieho konania.
Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
2
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Roţňava (súd prvého stupňa) rozsudkom z 11. decembra 2007 č. k.
9C 114/2007-95 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala voči ţalovanej náhrady
škody vo výške 97 600 Sk a zaviazal ţalobkyňu nahradiť ţalovanej trovy konania v sume
19 140 Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku súd
prvého stupňa uviedol, ţe ţalobkyňa si uplatňovala voči ţalovanej nárok na náhradu škody
v zmysle § 238 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení z dôvodu, ţe zamestnancovi
ţalovanej J. J., ktorý v dôsledku zavineného protiprávneho konania ţalovanej utrpel 5.
novembra 1999 pracovný úraz, musela v období rokov 2004 a 2005 vyplatiť dôchodkové
dávky formou čiastočného invalidného dôchodku v celkovej sume 97 600 Sk (3 239,73 €).
Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe k pracovnému úrazu J. J.,
ktorý pracoval u ţalovanej ako vedúci zmeny, došlo tak, ţe počas chodu výrobnej linky sa
pokúsil odstrániť nánosy lepidla z preberacieho kolesa, najprv noţom a neskôr rukou tak, ţe
ľavou rukou chcel strhnúť nánosy lepidla z preberajúceho kolesa, pričom mu ruku vtiahlo
medzi preberacie koleso a matformer. Vychádzajúc z vykonaného výsluchu svedkov, ako aj
znaleckého posudku Ing. D. č. 16/2006 (podanému vo veci Okresného súdu Roţňava sp. zn.
4C 33/2005, v ktorej si ţalobkyňa uplatňovala voči ţalovanej ten istý nárok z toho istého
pracovného úrazu, avšak za iné obdobie, a to za rok 2003) dospel súd prvého stupňa k záveru,
ţe príčinou vzniku pracovného úrazu bolo porušenie bezpečnostných predpisov zo strany
poškodeného zamestnanca. Poškodený ako vedúci zmeny bol totiţ povinný zabezpečiť
namontovanie ochranných zariadení (krytov) a tieţ vedel, ţe počas chodu nesmie zasahovať
do linky a nesmie čistiť linku, napriek tomu tak urobil. Keďţe vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané zavinené protiprávne konanie na strane ţalovanej, porušenie
bezpečnostných predpisov a ochrany zdravia pri práci a ani nedostatočná kontrola
dodrţiavania týchto predpisov ţalovanou (ktorá túto kontrolu mohla v čase vzniku
pracovného úrazu zabezpečiť len prostredníctvom vedúceho zmeny, teda poškodeného), súd
prvého stupňa ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) rozsudkom z 28. októbra 2009 sp. zn.
11Co 46/2008 pripustil späťvzatie ţaloby o sumu 936,46 €, ohľadne tejto sumy rozsudok
zrušil a konanie zastavil. Na odvolanie ţalobkyne rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
3
o zamietnutí ţaloby zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 943,83 €
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nad uvedenú sumu rozsudok v tomto výroku
potvrdil. Zároveň odvolací súd vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa v priebehu
odvolacieho konania oznámila späťvzatie ţaloby o sumu 69,44 € zodpovedajúcej
uplatnenému nároku na náhradu škody za vyplatené dávky v období od 1. júla 2004 do
16. júla 2004 a zároveň poukázala aj na to, ţe na súde prvého stupňa vzala ţalobu späť aj
v časti 867,02 € z dôvodu uplatnenia námietky premlčania nároku za obdobie od 1. januára
2004 do 16. júla 2004, o čom však súd prvého stupňa nerozhodol. So zreteľom na súhlas
ţalovanej so späťvzatím ţaloby odvolací súd v súlade s § 222 ods. 2 O.s.p. a § 208 O.s.p.
pripustil späťvzatie ţaloby o sumu 934,46 €, v tejto časti rozsudok zrušil a konanie zastavil.
Podľa odvolacieho súdu bolo vzhľadom na povahu uplatneného nároku (opierajúceho sa o
§ 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.) v konaní rozhodujúce zistiť, či je dané protiprávne
konanie ţalovanej, t. j. či ţalovaná zodpovedá v zmysle Zákonníka práce za pracovný úraz,
ktorý sa stal jej zamestnancovi J. J. a v akom rozsahu. Zdôraznil, ţe táto otázka uţ bola
posudzovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 8C 67/2003,
v ktorom ţalobkyňa na tom istom základe uplatňovala nárok na náhradu škody za obdobie
vyplatených dávok od 22. septembra 2001 do 31. decembra 2002. V tomto konaní bola
ustálená zodpovednosť ţalovanej za pracovný úraz, teda jej zavinené protiprávne konanie
a bola určená aj miera jej zavinenia v rozsahu 60 %. Rozsudok vydaný okresným súdom
v tejto veci bol potvrdený (v napadnutom vyhovujúcom výroku) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach z 10. októbra 2005 č. k. 5Co 77/2005-132 a stal sa záväzným v zmysle § 159 ods.
2 O.s.p. tak pre účastníkov, ako aj pre štátne orgány, teda aj súdy. Odvolací súd bol preto toho
názoru, ţe pri posudzovaní tej istej otázky v tomto konaní bol súd viazaný tým, ţe uţ bola
právoplatne vyriešená v inom súdnom konaní a z toho, ako zo základu, mal preto vychádzať,
lebo išlo o tie isté skutkové okolnosti (ten istý pracovný úraz) týkajúce sa tých istých
účastníkov. Súd prvého stupňa napriek tomu, ţe sa oboznámil so spisom 8C 67/2003
posudzoval tú istú otázku opätovne a keďţe došiel k inému právnemu záveru, zaloţila svoje
rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru odvolacieho súdu aj pre
toto konanie platí, ţe na strane ţalovanej je dané zavinené protiprávne konanie v rozsahu
60 % - nej miery jej zavinenia tak, ako to uţ bolo právoplatne ustálené v konaní 8C 67/2003,
so zreteľom na čo ţalobe v tomto rozsahu vyhovel a ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobkyni
sumu 1 943,83 €. Nad uvedenú sumu odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí ţaloby
4
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 potvrdil. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací
súd aplikoval § 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Ţiadala
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, poťaţne
zrušiť rozsudky oboch niţších súdov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo
po zrušení rozsudkov niţších súdov konanie zastaviť. V dovolaní ţalovaná uviedla, ţe
v priebehu celého konania poukazovala na to, ţe v konaní Okresného súdu Roţňava sp. zn.
5C 33/2005 (v čase podania dovolania bola uţ vec v štádiu odvolacieho konania) boli zistené
nové skutočnosti indikujúce, ţe ako zamestnávateľ poškodeného zamestnanca Jána
Csongovaia nenesie na jeho pracovnom úraze ţiadne zavinenie. Z tohto dôvodu aj podala
v zákonnej lehote návrh na obnovu konania vo veci Okresného súdu Roţňava sp. zn.
8C 67/2003 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 77/2005, ktoré sa vedie na Okresnom
súde Roţňava pod sp. zn. 5C 122/2006. Podľa názoru dovolateľky mal odvolací súd vyčkať
na rozhodnutie súdu o obnove konania, a poskytnúť tak priestor k zabezpečeniu spravodlivej
ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov. Z tohto hľadiska nepovaţovala postup
odvolacieho súdu za spravodlivý. Dovolateľka spochybňovala správnosť názoru odvolacieho
súdu, ţe pre určenie výšky regresnej náhrady je určujúci rozsudok Okresného súdu Roţňava
sp. zn. 8C 67/2003, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 77/2005.
Argumentovala tým, ţe uvedeným rozsudkom prechádzali uznesenia Okresného súdu
Roţňava vo veciach sp. zn. 4C 392/2001 a 4C 1036/2001 o schválení súdnych zmierov medzi
účastníkmi, v zmysle ktorých podiel zodpovednosti ţalovanej na pracovnom úraze
predstavoval 50 %. Tieţ namietala i nesprávne určenie výšky regresu odvolacím súdom, ktorý
ju vyčíslil na 1 943,83 € ako 60 % zo sumy 3 239,73 €, teda tak, ako keby ani nebolo došlo
k späťvzatiu ţaloby v časti 936,46 €. V tejto súvislosti doplnila, ţe ak by nebolo došlo
k tomuto pochybeniu, zmenil by sa aj pomer úspešnosti a neúspešnosti účastníkov konania,
ktorý je rozhodujúci pre určenie náhrady trov konania. Taktieţ tvrdila, ţe ani prvostupňový,
ani odvolací súd nerozhodli v priebehu konania uznesením o pripustení späťvzatia ţaloby
v sume 936,46 €, čím bola účastníkom odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dovolateľka napokon namietala i nesprávne označenie ţalobkyne
(predovšetkým v rozhodnutí odvolacieho súdu) a tvrdiac existenciu prekáţok v zmysle § 19 a
§ 20 O.s.p. mala za to, ţe v konaní došlo i k vadám v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p.
5
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovanej navrhla, aby dovolací súd
zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti výpočtu priznanej náhrady škody tak, ţe
uloţí ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 381,96 € v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a nad uvedenú sumu rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby
potvrdí.
V priebehu dovolacieho konania došlo k zmene účastníka na strane ţalovanej, keď
pôvodná ţalovaná B., so sídlom v G., IČO: X zanikla zlúčením so spoločnosťou S. so sídlom
v G., IČO: X a dovolací súd tak ďalej konal s touto nástupnickou spoločnosťou (§ 243c O.s.p.
v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods.1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný
aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné
znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je
vymedzená ustanoveniami § 236 aţ § 239 O.s.p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania
sa naopak viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto
podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie.
Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol
negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tieţ R 50/1999).
V prejednávanej veci odvolací súd vo veci samej rozhodol rozsudkom, dovolaním je
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý obsahuje viacero výrokov a pretoţe dovolateľ
nekonkretizoval, ktorý z nich dovolaním napadol, dovolací súd vychádzal z toho, ţe rozsudok
6
odvolacieho súdu je napadnutý vo všetkých jeho výrokoch; a preto otázku prípustnosti
dovolania smerujúceho proti jednotlivým výrokom musel riešiť samostatne.
Dovolanie proti rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
(§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie
odvolacieho súdu (§ 239 ods.1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na
zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods.2 O.s.p.
dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V danom prípade prípustnosť dovolania, v časti smerujúcej proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu pripúšťajúcemu späťvzatie ţaloby o sumu 936,46€, ktorým bol rozsudok
súdu prvého stupňa zrušený a konanie zastavené a v časti smerujúcej proti výroku, ktorým
bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený, neprichádza do úvahy. V časti smerujúcej proti
potvrdzujúcemu výroku rozsudok nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3
O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, i keď je súčasťou výroku rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým čiastočne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, ale o potvrdzujúci rozsudok, čo
vyplýva z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 ods.2 O.s.p.
z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. Pokiaľ ţalovaná v časti dovolania
7
napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu o späťvzatí ţaloby ktorým bol rozsudok súdu
prvého stupňa zrušený a konanie zastavené, touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie
má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie v tejto časti smeruje teda proti
uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uznesení vymenovaných vyššie; nejedná sa
o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie, preto prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p.
nie je daná.
Dovolanie ţalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky,
ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie
niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka,
ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k niektorej
z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, d/, e/ a g/ O.s.p. v dovolaní ţalovanou
namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ten kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú
spôsobilosť (§ 237 písm. b/ a c/ O.s.p.) a tieţ či účastníkovi sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom existenciu ţiadnej podmienky
8
prípustnosti dovolania, na ktoré poukazovala ţalovaná nezistil. Ţalovaná v dovolaní tvrdí, ţe
označenie ţalobkyne v ţalobe, v rozsudku súdu prvého stupňa a najmä v rozsudku
odvolacieho súdu nie je správne a od samého počiatku konania existovala tu prekáţka
v konaní v zmysle § 19 a § 20 O.s.p. a ďalej tvrdí, ţe ani prvostupňový, ani odvolací súd
nerozhodli v priebehu konania uznesením o o pripustení späťvzatia ţaloby v sume 936,46 €,
čím bola účastníkom odňatá moţnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o ţalovanou výslovne označený dôvod prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. b/, c/ O.s.p., tento sa týka jednej z najzákladnejších podmienok konania, a to
spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.) a procesnej spôsobilosti (§ 20 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok procesnú podmienku konania spôsobilosti byť účastníkom
konania vytvára tak, ţe ju zásadne viaţe na normy hmotného práva, ktoré upravujú
hmotnoprávnu subjektivitu. Inak povedané, spôsobilosť byť účastníkom konania zodpovedá
spôsobilosti mať práva a povinnosti v zmysle hmotného práva. Hoci spôsobilosť mať práva
a povinnosti vo všeobecnosti upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 18 a nasl.),
v niektorých prípadoch zákon spôsobilosť mať práva a povinnosti v hmotnoprávnych
vzťahoch upravuje v osobitnom predpise, avšak iba vo vzťahoch, ktoré sú predmetom úpravy
tohto osobitného zákona. Dôsledkom procesnej spôsobilosti je, ţe kaţdý môţe pred súdom
ako účastník konania samostatne konať v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými
úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Právnické osoby a štát majú procesnú
spôsobilosť v neobmedzenom rozsahu, a preto na ich strane nemôţe vzniknúť jej nedostatok.
Právnické osoby konajú prostredníctvom štatutárnych orgánov alebo poverených zástupcov.
Výkon a organizáciu sociálneho poistenia upravuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení (ďalej len „ zákon“). Podľa ustanovenia § 120 ods.2 a 3 tohto zákona Sociálna
poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia a je právnickou
osobou so sídlom v Bratislave. Orgánmi Sociálnej poisťovne sú a) generálny riaditeľ
Sociálnej poisťovne, b) Dozorná rada Sociálnej poisťovne a c) riaditeľ pobočky Sociálnej
poisťovne (§ 121 zákona) a organizačné zloţky Sociálnej poisťovne tvorí ústredie a pobočky
(124 zákona). Z ustanovenia § 127 ods.1 a 3, veta prvá zákona vyplýva, ţe pobočku riadi
riaditeľ pobočky a riaditeľ pobočky koná v mene Sociálnej poisťovne vo všetkých veciach
patriacich do pôsobnosti pobočky.
9
Z obsahu spisu vyplýva, ţe označenie účastníka na strane ţalobcu je súladné so
zákonom, teda správne Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, zastúpená Ing. Ľ. Č.,
riaditeľkou Sociálnej poisťovne, pobočka Roţňava; s týmto účastníkom oba súdy niţších
stupňov konali a rozhodnutie odvolacieho súdu bolo aj riadne doručené tomuto účastníkovi.
Z uvedeného potom vyplýva, ţe vada podľa § 237 písm. b/, c/ O.s.p. nie je daná.
Dovolateľka tieţ namietala existenciu procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
v zmysle ktorého ustanovenia odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska tohto ustanovenia významná, ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Späťvzatie návrhu celkom a tieţ aj len sčasti je dispozitívnym úkonom, na ktorý je
oprávnený iba ţalobca a toto dispozičné právo ostáva účastníkovi zachované nielen počas
konania na súde prvého stupňa (§ 96 O.s.p.), ale aj po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa,
najneskôr však do momentu, kým jeho rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť. Znamená to,
ţe vziať ţalobu späť je moţné nielen počas odvolacej lehoty, ale kedykoľvek počas
odvolacieho konania, najneskôr do právoplatnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorá
skutočnosť však nenastane skôr, kým o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd (§ 206
ods.1 O.s.p.). Zo zákonnej úpravy vyplýva, ţe ţalovaný môţe späťvzatiu zabrániť. Súd je
totiţ povinný vyzvať ţalovaného, aby sa vyjadril, či so späťvzatím ţaloby, resp. jej časti
súhlasí, alebo nie.
Zo spisu nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci v prípade ţalovanej
nerešpektovali niektoré z týchto práv. Podľa zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa
z 26. októbra 2007 ţalobkyňa vzala sčasti svoj návrh späť vo výške 26 120 Sk (867,02 €)
a ţalovaný s čiastočným späťvzatím ţaloby súhlasil (č.l. 35 spisu); ţalobkyňa v priebehu
odvolacieho konania v podaní z 9. apríla 2009 späťvzatie ţaloby v uvedenej časti potvrdila
a zároveň vzala späť návrh v časti 69,44 € (č. l. 138 spisu) a ako vyplýva z podania
ţalovaného z 22. apríla 2009 tento so späťvzatím ţaloby nevyslovil nesúhlas (č. l. 143 spisu).
Z uvedeného moţno vyvodiť, ţe súdy prvostupňový aj odvolací dali ţalovanej moţnosť
10
vyjadriť sa k späťvzatiu ţaloby, odvolací súd tým, ţe na základe čiastočného späťvzatia
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil, ţalovanej moţnosť konať pred súdom
neodňal.
Keďţe v danom prípade vo vzťahu k výroku 1. tohto rozhodnutia dovolanie nie je
podľa § 238 a § 239 O.s.p. prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľom
namietaných vád konania v zmysle § 237 písm. b, c// a f/ O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je neprípustné, preto ho odmietol
(§ 243 ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Iná situácia nastáva v prípade pokiaľ ţalovaná svojím dovolaním napadla rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa, v ktorej časti je
dovolanie podľa § 238 ods. 1 O.s.p. procesne prípustné.
V zmysle § 241 ods.2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci.
Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods.1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal či
v konaní nedošlo k procesný vadám v zmysle § 237 O.s.p., prípadným k tzv. inej vadám (neţ
v § 237 vymenovaným). Tzv. iná vada konania je dôsledkom a vonkajším prejavom
procesného nedostatku, ktorý je významný, pokiaľ mal za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci( § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p. ). O vadu tejto povahy ide tieţ v prípade nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu (R 111/1998).
Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods.3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia
rozsudku je teda vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly v konaní o mimoriadnom
11
opravnom prostriedku. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157
ods.2 O.s.p. je nepreskúmateľný.
V prejednávanej veci ţalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla
vyplatením dávok invalidného poistenia zamestnancovi ţalovanej za obdobie od 1. januára
2004 do 31. decembra 2005. Odvolací súd vzhľadom na povahu uplatneného nároku podľa
§ 238 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra
2007 v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe základnou otázkou v konaní bolo
zistenie existencie predpokladov, a to zistenie, či je dané protiprávne konanie ţalovanej a či
ţalovaná zodpovedá v zmysle zákonníka práce za pracovný úraz, ktorý sa stal jej
zamestnancovi J. J. a v akom rozsahu a uviedol, ţe táto otázka uţ bola posudzovaná, a to
v konaní vedenom na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 8C/67/2003, v ktorom konaní
ţalobkyňa uplatňovala na tom istom základe nárok na náhradu škody, ale za iné obdobie (od
22. septembra 2001 do 31. decembra 2002). V tomto konaní bola ustálená zodpovednosť
ţalovanej za pracovný úraz a bola určená miera jej zavinenia v rozsahu 60 %. Rozsudok
vydaný okresným súdom bol v tejto veci potvrdený (v napadnutom vyhovujúcom výroku)
Krajským súdom v Košiciach rozsudkom pod sp. zn. 5 Co/77/2005 z 10. októbra 2005 a stal
sa záväzným (§ 159 ods.2 O.s.p.) tak pre účastníkov konania ako aj pre štátne orgány. Na
základe uvedeného dospel, na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa, k názoru, ţe pri
posudzovaní tej istej otázky je viazaný tým, ţe uţ bola právoplatne vyriešená v inom konaní ,
a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa napriek tomu, ţe sa oboznámil s obsahom spisu
Okresného súdu Roţňava pod sp. zn. 8C/67/2003 bolo zaloţené na nesprávnom právnom
posúdení veci. Rozsudok súdu prvého stupňa preto zmenil a ţalovanú zaviazal na náhradu
škody vo výške 60 % z uplatneného nároku t.j. zo sumy 3 239,73 €, ktorú ţalobkyňa pôvodne
poţadovala v ţalobe.
Zo spisu je zrejmá skutočnosť, ţe o náhrade škody vzniknutej výplatou dávok
invalidného poistenia zamestnancovi ţalovanej J. J. a s tým spojenej zodpovednosti ţalovanej
za pracovný úraz uţ bolo právoplatne rozhodnuté nielen vyššie spomenutým rozsudkom, ale
aj rozhodnutím Okresného súdu v Roţňave pod sp. zn. 4C/1036/01 z 17. januára 2002,
ktorému predchádzalo rozhodnutie toho istého súdu pod sp. zn.4C/392/01 z 14.augusta 2001,
v ktorých rozhodnutiach miera zodpovednosti ţalovanej na náhrady škody bola určená
v rozsahu 50 %. za iné obdobia. Tieţ i to, ţe na Okresnom súde v Roţňave predmetom
12
konania je ten istý nárok za obdobie od 1. januára do 31. decembra 2003, konanie je vedené
pod č. k. 4C/33/2005, ktoré doposiaľ nie je ukončené.
Odvolací súd pri výklade svojich právnych úvah, prečo za základ svojho rozhodnutia
a tým zodpovednosť ţalovanej za pracovný úraz, teda jej protiprávne konanie s mierou jej
zavinenia v rozsahu 60 % , vzal za základ práve rozhodnutie Okresného súdu Roţňava pod sp.
zn. 8C/67/2003 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.
5Co/77/2005 v napadnutom rozsudku (napriek jeho rozsiahlemu odôvodneniu) bliţšie
vysvetlil. Ani k právne významným skutočnostiam, na základe ktorých za skoršie obdobia
bola určená iná miera zavinenia ţiadne stanovisko nezaujal a ani neuviedol prečo, napriek
tomu, ţe tieto rozhodnutia uvedeným rozsudkom predchádzajú a ţalobkyňa na tieto
opakovane poukazovala. Preto pre nedostatok dôvodov je rozhodnutie nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia sa týka aj časti, ktorou odvolací súd
určil výšku priznanej náhrady škody. Odvolací súd pri stanovenej miere zavinenia túto výšku
určil sumou 1 943,83 €, keď uviedol, ţe na strane ţalovanej je dané zavinené protiprávne
konanie v rozsahu 60 % - nej miere zavinenia tak ako to uţ bolo ustálené v súdom konaní sp.
zn. 8C/67/2003 vedenom na Okresnom súde Roţňava. Nevysvetlil akým spôsobom k danej
čiastke dospel; moţno sa len domnievať, ţe v danom prípade pri určení výšky priznanej
náhrady škody, neprihliadol na to, ţe počas konania došlo k späťvzatiu ţaloby v časti
936,46 €.
So zreteľom na zistenú procesnú vadu, s prihliadnutím na ktorú prichádzalo do úvahy
len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku 2.,
dovolací súd nepristúpil k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva
rozhodnutie odvolacieho súdu.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky výrok rozsudku odvolacieho súdu,
ktoré boli napadnuté procesne prípustnou časťou dovolania, zrušil podľa § 243b ods.1 O.s.p.
(spolu s ním zrušil aj súvisiacu výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi konania) a vec
v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
13
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta