Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f0f/385083.f04282.pdf
PDF · 126.95 KB
No categories available
6Cdo/45/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 45/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S. B., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. Jozefom Holičom, advokátom so sídlom v Bratislave, Luţická X., proti
ţalovaným 1/ V. R., bývajúcej v B., 2/ M. R., bývajúcemu v B., obom zastúpeným JUDr. M.
Kučerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Krajinská 30, o určenie vlastníctva, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 120/2005, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 1. augusta 2011 sp. zn. 6 Co 43/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave označeným rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok
Okresného súdu Bratislava I z 24. januára 2011 č. k. 10 C 120/2005-291, ktorým bola
(po pripustení zmeny) zamietnutá ţaloba o určenie, ţe poručiteľ M. B., narodený X., bol
v čase smrti dňa X. vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. X., parc. č. X., X., X., kat.
územie S., a to bytu č. X., na prvom poschodí, v podiele 1/1 a spoluvlastníkom podielu na
spoločných častiach a zariadeniach domu v podiele 1110/100000. Ţalovaným priznal voči
ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 615,79 Eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, k rukám ich právneho zástupcu. V celom rozsahu sa stotoţnil
s napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu a skonštatoval správnosť jeho dôvodov.
Dospel k záveru, súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vyporiadal
s výpoveďami všetkých svedkov, preto sa k nim uţ nevyjadril. Uviedol, ţe vykonaným
dokazovaním mal okresný súd dôvodne za preukázané, ţe M. B. ako predávajúci uzavrel so
ţalovanými ako kupujúcimi dňa 19. decembra 2003 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola
vyššie špecifikovaná nehnuteľnosť. Z výpovede vypočutých svedkov (C. a K.) zistil, ţe M. B.
mal záujem predmetný byt previesť na ţalovaných a svojho konania si bol pri podpise zmluvy
plne vedomý. Tomuto záveru nasvedčovala aj skutočnosť, ţe bol uvedený ako zadávateľ
znaleckého posudku znalca Ing. Ilavského. Uzavretie zmluvy bolo v súlade s § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Predávajúci neprejavil ani snahu po uzavretí zmluvy od nej odstúpiť.
V konaní vypočutí svedkovia nemali pochybnosti o jeho schopnosti posúdiť následky svojho
konania, ani o slobode a váţnosti jeho vôle pri podpise zmluvy. Svedkyne MUDr. G.,
ošetrujúca lekárka nebohého, ani MUDr. Š. nemali podozrenie, ţe by M. B. trpel duševnou
poruchou, ktorá by ho robila nespôsobilým na právne úkony. Znaleckým dokazovaním bolo
preukázané, ţe dohodnutá kúpna cena 160 500,-- Sk bola v súlade s platnou právnou úpravou
v čase uzavretia zmluvy. K odvolacej námietke ţalobkyne o nevykonaní dôkazu – posudku
Doc. PaedDr. D. T., PhD. prvostupňovým súdom, odvolací súd uviedol, ţe tento nie je
znaleckým posudkom v zmysle § 127 ods. 1 O. s. p., ktorý by bol vypracovaný znalcom
zapísaným v zozname znalcov, po jeho ustanovení súdom, resp. vypracovaným na ţiadosť
účastníka. Preto nebolo moţné dať ho preskúmať v zmysle § 127 ods. 2 O. s. p. Poukázal na
ustanovenie § 120 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého súd rozhoduje o tom, ktoré z účastníkmi
označených dôkazov vykoná. Navyše, pre jeho všeobecný obsah a výsledky vykonaného
dokazovania, z ktorých bola bez pochybností preukázaná vôľa predávajúceho M. B. previesť
byt na ţalovaných, nebolo treba na posudok prihliadať. Rozhodnutie o trovách odvolacieho
konania odôvodnil úspešnosťou ţalovaných v konaní s poukazom na ustanovenie § 224 ods.
1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu v celom rozsahu podala
dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako i rozsudok súdu
prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, ţe jej
bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Túto vadu konania
videla v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov súdov niţších stupňov, ktoré povaţovala za
nepreskúmateľné, nepresvedčivé a nezákonné. Namietala tieţ, ţe odvolací súd rozhodoval
o jej odvolaní bez nariadenia pojednávania a bez oznámenia termínu vyhlásenia rozsudku.
Napokon napadla aj výrok o trovách konania, keď súdy pri rozhodovaní neprihliadli
na ustanovenie § 150 ods. 1, 2 O. s. p.
Ţalovaní vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne povaţovali tento mimoriadny
opravný prostriedok za neprípustný, a preto ho ţiadali zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie bolo podané proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba
odmietnuť.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť
právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
V preskúmavanej veci dovolateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolateľka v prejednávanej veci napadla dovolaním aj výrok rozsudku odvolacieho
súdu o trovách konania. Jej dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce
súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, avšak svojim charakterom sa jedná o uznesenie
v zmysle § 167 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu
o trovách konania, treba prípustnosť dovolania proti nemu posudzovať podľa ustanovení,
ktoré vymedzujú prípady prípustnosti dovolania proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.).
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je prípustné, ak je ním
napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239
ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute,
o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach
týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach
vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Pretoţe v prejednávanej veci je dovolaním ţalovanej napadnutá aj časť rozhodnutia
odvolacieho súdu, vykazujúca znaky uznesenia, ktoré je výslovne uvedené v § 239 ods. 3
O. s. p., je prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia vylúčená.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O. s. p. a § 239 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242
ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/
O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle
tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237
písm. f/ O. s. p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia
odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu.
Úvodom k tejto dovolacej námietke treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd
povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva
na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemoţno
opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná
moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená
stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu
v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie
dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa dostatočne a presvedčivo objasnil,
z akých úvah vychádzal pri závere, ţe boli splnené všetky podmienky platnosti vyššie
uvedenej kúpnej zmluvy, pôvodne neplatnosti ktorej sa ţalobkyňa ţalobou domáhala.
Vysvetlil tieţ, prečo ju nepovaţoval za rozpornú s dobrými mravmi, ani uzavretú v tiesni.
Svedecké výpovede potvrdili, ţe predávajúci M. B. rozumel obsahu danej zmluvy a bol
spôsobilý na uzatvorenie takéhoto právneho úkonu. I keď súd prvého stupňa výslovne
neuviedol, či vykonal dôkaz „znaleckým posudkom“ doc. PaedDr. D. T., PhD.,
z odôvodnenia jeho rozsudku (str. 8 prvý odsek) vyplýva, ţe sa v skutočnosti vyrovnal
so závermi tohto posudku. Podľa súdu prvého stupňa: „ Z vykonaného dokazovania súdu
nevyplynulo, ţe by predmetná kúpna zmluva bola pre nebohého M. B. nezrozumiteľná“. Tým
súd prvého stupňa nepochybne reagoval aj na záver posudku doc. PaedDr. D. T., PhD., ţe
„na základe vyššie spomenutých okolností sa nazdávame, ţe nebohý s pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou nebol schopný len na základe prečítania porozumieť kúpnej zmluve
a nebol schopný pochopiť dôsledky, ktoré mu z toho dokumentu vyplývajú, resp. vyplývajú
pre jeho blízkych do budúcnosti.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového
súdu, ktorý povaţoval za vecne správny. Vyrovnal sa aj s odvolacou námietkou ohľadne
nevykonania ţalobkyňou navrhnutého dôkazu. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 O. s. p. umoţňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje
rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne
stotoţňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
podľa predstáv ţalobkyne.
Vo svojom dovolaní ţalobkyňa ďalej vytýkala odvolaciemu súdu rozhodnutie bez
nariadenia pojednávania a bez oznámenia termínu vyhlásenia rozsudku.
Táto námietka dovolateľky je taktieţ nedôvodná, vzhľadom na ustanovenie § 214
ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31.decembra 2011, v zmysle ktorého odvolací súd môţe
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov
uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť, s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O. s. p.,
závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia pojednávania alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Pretoţe v predmetnej
veci nešlo o ţiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd mohol
podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.
Dovolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 156 ods. 3 O. s. p. (v spojení s § 211
ods. 2 O. s. p.), v ktorom sa uvádza, ţe vo veciach rozhodnutých rozsudkom bez nariadenia
ústneho pojednávania, súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Z č. l. 312 spisu vyplýva, ţe
predmetné oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania dňa
1. augusta 2011 o 10.15 hod., bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave
dňa 25. júla 2011 a zvesené bolo 2. augusta 2011. Odvolací súd teda postupoval v súlade
s uvedeným ustanovením. Týmto postupom preto nedošlo k odňatiu moţnosti účastníčke
konať pred súdom.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O. s. p., § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok
ţalobkyne odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez
toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe trovy ţalovaných, ktoré im vznikli
v súvislosti s vyjadrením ich právneho zástupcu k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom
na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. augusta 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová