Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
939/385076.f006d4.pdf
PDF · 111.98 KB
No categories available
6Cdo/65/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 65/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu KUNZO s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Šancová 36, v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Karolom Ţirkom,
advokátom so sídlom v Turčianskych Tepliciach, SNP 588, proti ţalovanému Rozhlas
a televízia Slovenska, so sídlom v Bratislave, Mýtna 1, o uloženie povinnosti odvysielať
opravu, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 8 C 137/2009, o dovolaní
ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2011 sp. zn.
14 Co 398/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave označeným uznesením potvrdil odvolaním napadnuté
uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 12. septembra 2011 č. k. 8 C 137/2009-136,
ktorým prvostupňový súd zamietol návrh ţalobcu na prerušenie konania z dôvodu nesplnenia
zákonných predpokladov pre takýto postup v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ veta
prvá O.s.p. Odvolací súd, v súlade so súdom prvého stupňa, mal za to, ţe podanie ústavnej
sťaţnosti na Ústavný súd SR, ktorou účastník namietal porušenie jeho základných práv
nemôţe byť dôvodom na prerušenie konania podľa tohto ustanovenia, keďţe od vyriešenia
danej otázky (porušenie základných práv a slobôd ţalobcu) nijakým spôsobom nezávisí
rozhodnutie súdu v prejednávanej veci (uloţenie povinnosti ţalovanému odvysielať opravu).
Stotoţnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa o neexistencii vzájomnej vecnej súvislosti
medzi oboma konaniami. Uviedol, ţe v predmetnom konaní nevyvstala ţiadna prejudiciálna
otázka, ktorej riešenie by nebolo v jeho právomoci. Napokon poukázal na oneskorenosť
podania ústavnej sťaţnosti ţalobcom a irelevantnosť podania návrhu na vydanie meritórneho
rozhodnutia Ústavným súdom SR.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý ho ţiadal spolu
s uznesením prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobca
v dovolaní namietal nezákonnosť rozhodnutí súdov oboch niţších stupňov, podrobne opísal
skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzal vo svojom návrhu, v jeho doplnení
i v odvolaní a prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči
ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť,
a to z týchto dôvodov:
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť
právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolateľ napadol potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
ţiadneho z vyššie citovaných uznesení, preto jeho prípustnosť neprichádza do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237
písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom, aj keď ju
vo svojom dovolaní bliţšie nešpecifikoval.
Vo všeobecnosti pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým sa účastníkovi občianskeho súdneho konania znemoţní realizácia tých práv,
ktoré mu procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany práv
a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom vylúčil
účastníka konania z realizácie jeho procesných práv priznaných mu právnym poriadkom.
Takýmto procesným právom účastníka je napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho,
neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
V danej veci dospeli súdy niţších stupňov k záveru, ţe tu nie je dôvod na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p., nakoľko rozhodnutie vo veci, v ktorej sa
rieši otázka oprávnenosti nároku ţalobcu na odvysielanie opravy za uverejnenie pravdu
skresľujúcich informácii a ospravedlnenia za ich uverejnenie, nezávisí od vyriešenia otázky,
ktorú všeobecný súd nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Súd je síce v zmysle ustanovenia
§ 135 O.s.p. viazaný aj rozhodnutím ústavného súdu o základných ľudských právach
a slobodách, avšak v predmetnom konaní takéto rozhodnutie Ústavným súdom SR vydané
nebolo, keďţe prvšia sťaţnosť ţalobcu bola ako oneskorene podaná odmietnutá a jeho
nesúhlas s takýmto rozhodnutím a podanie návrhu na vydanie „meritórneho rozhodnutia“
Ústavným súdom SR nie je významné z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu
na prerušenie konania. Rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu ţalobcu
na prerušenie konania, ako aj potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, boli dostatočne
a presvedčivo odôvodnené a konanie im predchádzajúce netrpelo vadou, ktorou by došlo
k odňatiu moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo k porušeniu jeho iných procesných
práv.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa
§ 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však právo na náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, nakoľko mu ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. augusta 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová