Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aca/385547.8cb5b6.pdf
PDF · 211.46 KB
No categories available
4Cdo/19/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 19/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. T., bývajúceho v B.,
proti ţalovaným 1/ J. T., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. O.K., advokátkou v B., H. č.X., 2/
A. G., bývajúcej v B., 3/ M. T., bývajúcej v B., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 161/2005, o dovolaní ţalovanej 1/
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. marca 2011 sp. zn. 15 Co 170/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej 1/ o d m i e t a .
Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. decembra 2008 č.k. 21 C 161/2005-109 určil,
ţe dôvody vydedenia ţalobcu uvedené v listine o vydedení zo 4. júla 2004 jeho otcom V. T.,
zomrelým X., nie sú dané, ţalovaným 1/ aţ 3/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu
trov konania v sume 10 870,-- Sk (360,80 Eur) do 3 dní k rukám advokáta a ţalobcovi uloţil
povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 595,-- Sk (19,75 Eur) na účet súdu do 3 dní. Na
základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe nebolo preukázané, ţe by ţalobca
naplnil dôvody, pre ktoré ho poručiteľ vydedil, pretoţe pre platnosť vydedenia z dôvodu
podľa § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby sa poručiteľ ocitol
v situácii, kedy potrebuje pomoc, nie je schopný pomôcť si sám a bez cudzej pomoci si
obstarať základné ţivotné potreby a taká pomoc mu nebola poskytnutá. Poručiteľ sa však
v takej situácii neocitol, pretoţe sa o neho starala jeho manţelka a o tom, ţe je poručiteľ
v nemocnici, ţalobcu neinformovala. Za tejto situácie neexistoval dôvod, aby poručiteľ
ţalobcu sankcionoval pre neposkytnutie pomoci v chorobe a starobe, vydedením. Za
nepreukázaný povaţoval súd aj druhý dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b/
Občianskeho zákonníka, a to, ţe by ţalobca o poručiteľa trvalo, od roku 1977 neprejavoval
opravdivý záujem, ktorý by inak ako potomok prejavovať mal. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, ţe medzi ţalobcom a poručiteľom dochádzalo k sporadickým stretnutiam na
základe ich obojstranného vzájomného správania, nešlo o absolútny nezáujem od roku 1977
tak, ako to bolo uvedené v listine o vydedení. Takáto skutočnosť nevyplynula z výpovedí
svedkov, ale ani z výpovede ţalovanej 1/. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ustanovením §
142 ods. 1 O.s.p., úspechom ţalobcu v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.
Na odvolanie ţalovanej 1/ do veci samej a odvolanie ţalovaných 2/ aţ 3/ do trov
konania, Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. marca 2011 sp. zn. 15 Co 170/2010
rozsudok okresného súdu potvrdil a ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie, jeho rozhodnutie povaţuje za vecne správne a preto sa v plnom rozsahu s ním
stotoţňuje, keď aj odvolací súd vzťah medzi ţalobcom a poručiteľom hodnotil ako obvyklý
vzťah medzi otcom a synom. Za správne povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti
týkajúcej sa trov konania, keď dôvody na pouţitie ustanovenia § 150 O.s.p. podľa jeho názoru
neboli v prejednávanej veci dané.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná 1/. Navrhla, aby
dovolací súd oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Uviedla, ţe v konaní došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a to tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe
odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a tým jej neumoţnil, aby jej vec bola
verejne prejednaná. Neakceptoval jej ţiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu ochorenia
jej právnej zástupkyne a takéto konanie súdu jej znemoţnilo legitímne a riadne uplatniť svoje
procesné práva a právom chránené záujmy, ktoré jej priznáva Občiansky súdny poriadok
a Ústava Slovenskej republiky. Následkom takéhoto postupu odvolací súd nezistil skutočný
stav veci a tieţ nesprávne právne vec posúdil. Namietala, ţe odvolací súd neskúmal naliehavý
právny záujem ţalobcu na poţadovanom určení, ţe dôvod vydedenia nie je daný. Odvolací
súd sa stotoţnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý nesprávne vyhodnotil vykonané
dôkazy a preto vec nesprávne právne posúdil. Zároveň navrhla odloţiť vykonateľnosť
napadnutého rozsudku.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný
prostriedok ako neprípustný odmietnuť, pretoţe dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku a k odňatiu moţnosti konať pred súdom ţiadnemu z účastníkov nedošlo.
Ţalované 2/ a 3/ vyjadrenie k dovolaniu nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1, 3
O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci ţalobca 1/ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani
podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Právne
relevantné ale nie je tvrdenie dovolateľa, ţe k vade takejto povahy došlo, ale iba zistenie, ţe
konanie je ňou skutočne zaťaţené.
Dovolateľka netvrdila, ţe by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237
písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska
§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
takouto vadou nie je postihnuté.
Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe odvolací súd postupoval nesprávne, keď rozhodol vec
bez pojednávania, hoci pôvodne vytýčil dvakrát termín pojednávania, ktoré následne odročil
a podľa jej názoru bolo potrebné dokazovanie doplniť, treba uviesť, ţe podľa § 214 ods. 1
písm. a/ O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V ostatných prípadoch moţno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem
iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého
stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie
zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované
prípady), o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Zo znenia tohto zákonného
ustanovenia nevyplýva, ţe by odvolací súd mal na prejednanie odvolania nariadiť
pojednávanie vţdy, ak účastník trvá na nariadení pojednávania.
V posudzovanej veci odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa zistil úplne skutkový
stav veci a ţe dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.
Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie doplniť o ďalšie
dovolateľkou navrhované dokazovanie, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii.
Nemoţno mu preto vyčítať, ţe jeho postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania, bol v rozpore so zákonom.
Dovolateľka v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky
vykonaného dokazovania, nezobrali do úvahy správu o zdravotnom stave
poručiteľa, nevysporiadali sa s tým, ţe svedkovia nevypovedali pravdivo a nezaoberal sa
otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení.
Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je ale
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (por. § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie
účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Nevykonaním účastníkom navrhovaného
dokazovania nedochádza k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, ţe
v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 27/92 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho
konania, v ktorom sa uţ dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha
dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Nesprávne
vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá vadu v zmysle § 237 O.s.p. Treba poukázať aj
na to, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
Rovnako je na tomto mieste potrebné uviesť, ţe procesnú vadu konania v zmysle § 237
O.s.p. nezakladá ani to, pokiaľ súdy svoje rozhodnutie zaloţili na neúplných skutkových
zisteniach. Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho
rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolateľka v dovolaní ďalej namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K odňatiu moţnosti dovolateľky
pred súdom konať nemohli viesť ani právne závery, na ktorých súdy zaloţili svoje
rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom
do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho
rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pretoţe súd svojím rozhodovaním neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu
mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Či uţ teda súdy napadnuté rozhodnutia zaloţili
na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací súd rozhodnutia z tohto
aspektu neposudzoval), neodňali tým dovolateľke moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Keďţe v danom prípade nie je dovolanie dovolateľky podľa § 239 O.s.p. prípustné
a nevyšla najavo procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pričom sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1
O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. augusta 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová