Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
293/385260.4155d7.pdf
PDF · 177.12 KB
No categories available
4Cdo/12/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 12/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného E., spol. s r.o. so
sídlom v B., zastúpeného JUDr. Evaristom Zuzanom, advokátom v Badíne, Laurinská č. 41
proti povinnému Ing. M. L., bývajúcemu v L., zastúpenému Mgr. Jurajom Fričom,
advokátom v Ruţomberku, Podhora č. 49, o vymoženie 2 311,89 Eur s prísl., vedenej na
Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 9 Er 91/2010, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 30. mája 2011 sp. zn. 9 CoE 98/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ruţomberok uznesením z 21. januára 2011 č.k. 9 Er 91/2010-73 v spojení
s opravným uznesením z 21. februára 2011 č.k. 9 Er 91/2010-73 rozhodol o trovách exekúcie
tak, ţe oprávnenému uloţil povinnosť zaplatiť povinnému náhradu trov exekučného konania
v sume 740,57 Eur a tieţ zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 71,82 Eur
z dôvodu, ţe exekúcia bola na základe návrhu oprávneného zastavená. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 200 a § 203 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Uviedol, ţe súdnej exekútorke priznal náhradu trov exekúcie v súlade
s ustanoveniami vyhlášky č. 288/1995 Z.z. a k zastaveniu exekúcie došlo zavinením
oprávneného a preto mu uloţil povinnosť zaplatiť trovy konania aj povinnému.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie oprávneného (ktorý napadol odvolaním len výrok
týkajúci sa povinnosti zaplatiť trovy konania povinnému) uznesenie súdu prvého stupňa
v jeho napadnutej časti zmenil tak, ţe oprávnenému uloţil povinnosť zaplatiť povinnému
náhradu trov konania v sume 539,64 Eur k rukám právneho zástupcu do troch dní.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe Exekučný poriadok nerieši prípad, kedy je
moţné priznať náhradu trov konania povinnému ktorý nezavinil zastavenie exekučného
konania a preto dospel k názoru, ţe je moţné analogicky postupovať podľa príslušných
ustanovení § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu sa pouţijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný
predpis neustanovuje inak. V tomto prípade je moţné analogicky aplikovať ustanovenie § 146
ods. 2 vety prvej O.s.p., v zmysle ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, ţe konanie sa
muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy. V danom prípade sa príslušné ustanovenie
aplikovalo aj na zastavenie exekučného konania vo vzťahu, keď ho zavinil oprávnený a trovy
si uplatňuje povinný, pričom otázku zavinenia súd hodnotí iba podľa procesného výsledku.
Z týchto dôvodov povinnému priznal náhradu trov spočívajúcu v trovách právneho
zastúpenia, ktorých výšku stanovil v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., pričom náhradu
priznal nie za tri úkony ako súd prvého stupňa ale len za dva úkony právnej pomoci
v celkovej výške 539,64 Eur.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., teda, ţe postupom odvolacieho
súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe v inom konaní Okresný súd Banská
Bystrica náhradu trov exekučného konania povinnému nepriznal a konanie o náhradu trov
exekúcie povinnému uznesením č.k. 4 Er 1200/2009-24 zo 4. júla 2011 zastavil. Ďalej citoval
odôvodnenie napadnutého uznesenia Krajského súdu v Ţiline v tej časti, ktorou odôvodnil
priznanie trov konania povinnému a následne citoval hore uvedené uznesenie Okresného súdu
Banská Bystrica v časti, ktorou odôvodnil svoje rozhodnutie o nepriznaní trov exekučného
konania povinnému. Poukázal na Ústavu Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, z čoho vyvodil, ţe súd mu uvedeným postupom odňal
právo konať pred súdom aj tým, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné, nemá náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nepresvedčivé
a absentujú v ňom úvahy o tom, z akého dôvodu súd aplikoval na daný skutkový stav pouţitý
právny predpis. Ţiadal, aby dovolací súd uznesenia niţších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa.
Oprávnený v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým
skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje
proti uzneseniu o trovách konania.
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe dovolateľ dovolaním napáda uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Jeho dovolanie je preto podľa
§ 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p.
nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia preto
predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o trovách
konania.
Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a písm. g/ O.s.p., dovolateľ
ich v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.
Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení preto nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či
konanie nie je zaťaţené vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáţe, ţe sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký neţiaduci postup
súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia týchto práv,
ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi
jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide napríklad
o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy, podávať
opravné prostriedky, etc.).
Dovolateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacím
súdom a tieţ skutočnosť, ţe iný súd v inom konaní rozhodol opačne o trovách exekučného
konania, neţ súd v prejednávanej veci.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 169 ods. 1 O.s.p. v odôvodnení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej
označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania
uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia aţ po jeho právoplatnosti (§ 171
ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť aţ na právoplatnosť rozhodnutia.
Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu
moţnosť, v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijatý záver o dôvodoch, pre ktorý uloţil oprávnenému zaplatiť náhradu
trov exekučného konania povinnému, zrozumiteľne odôvodnil. Rovnako odvolací súd
podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie a tieţ dôvody, pre ktoré povaţoval uznesenie súdu
prvého stupňa v jeho podstate za správne. Dovolaním napadnuté uznesenie dalo odpoveď
na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo náhrada trov konania oprávnenému patrí, pričom
odvolací súd odôvodnil zmenu výšky priznanej náhrady a v tomto smere vyhovel námietkam
oprávneného, ţe povinnému nepatrí náhrada za tri úkony právnej pomoci, ale len za dva.
V tom zmysle išlo teda o potvrdzujúce rozhodnutie, ktoré vyznelo v prospech oprávneného
(dovolateľa). Okolnosť, ţe táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje, neznamená, ţe
odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 v spojení
s § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek
dovolateľa.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie uznesenia spĺňa.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam, námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia, zakladajúca vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nie je dôvodná.
Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, ţe dovolateľ namieta vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa ukladajúce mu povinnosť zaplatiť povinnému náhradu trov konania, keď poukazuje
na iný právny názor v inom súdom konaní vedenom na inom okresnom súde. Aj v tejto
skutočnosti dovolateľ videl existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však
uvádza, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť len procesne nesprávnou
činnosťou súdu a túto vadu nemoţno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým súd dospel
pri posudzovaní oprávnenosti dovolateľom uplatneného nároku, resp. v právnom hodnotení
veci vyjadrenom v súdnom rozhodnutí. Na dôvaţok dovolací súd poznamenáva, ţe viazanosť
súdu iným rozhodnutím súdu vyplýva iba z ustanovenia § 226 a § 243b ods. 5 O.s.p. (o ktorý
prípad sa však v prejednávanej veci nejedná) a v ţiadnom však prípade nie je viazaný
právnym názorom súdu vysloveného v inom konaní.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236
a nasl. O.s.p. Samotné právne posúdenie veci je totiţ realizáciou rozhodovacej činnosti súdu
a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo ním súd
neporušuje ţiadnu jeho procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť
dovolania nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p.,
dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je
prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1
O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. augusta 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová