Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Szd/1/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci ţalobkyne MUDr. T., so sídlom L., IČO: X., zastúpenej JUDr.

Ondrejom Škodlerom, advokátom Advokátskej kancelárie ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o.,

so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti ţalovanému Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, so sídlom, Ţellova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu

a rozhodnutia ţalovaného č. ZS /R z 01. októbra 2010, na odvolanie

ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júna 2011, č. k.

-101, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. júna 2011, č. k. -101 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“)

zamietol podľa (ďalej aj „OSP“) ţalobu

ţalobkyne proti rozhodnutiu ţalovaného č. ZS (správne ZS

2

/R) z 10. marca 2010 (správne z 01. októbra 2010), ktorým ţalovaný zamietol

rozklad ţalobkyne a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni pobočkou Banská Bystrica

č. ZS z 10. marca 2010. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán

uloţil ţalobkyni pokutu 1.500 eur podľa § 50 ods. 2 písm. a/ a § 64 ods. 2 písm. a/ zákona

č. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) ako poskytovateľke zdravotnej starostlivosti za porušenie ustanovenia

ods. 3 o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o zdravotnej

starostlivosti“) na základe záverov ukončeného výkonu dohľadu dňa 03.11.2009 v zmysle

pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti J., pretoţe pacientovi

predpisovala od februára 2008 do júla 2008 lieky bez toho, aby objektívne zhodnotila

zdravotný stav pacienta a pri preventívnej prehliadke pacienta dňa 14.11.2008 nedôsledným

vyšetrením brucha nezistila tumor v dutine brušnej, predtým popisovaným ako hmatná

rezistencia lekárom Lekárskej sluţby prvej pomoci, čím sa oddialili ďalšie odborné vyšetrenia

na spresnenie diagnostiky tumoru.

Krajský súd preskúmajúc rozhodnutie ţalovaného ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, v rozsahu a dôvodov uvedených v ţalobe podľa druhej hlavy piatej časti

vychádzajúc z ustanovení , , , , a ,

a d/ a ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti ako aj zo skutočnosti, ţe administratívne

rozhodnutie viní ţalobkyňu z porušenia § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti dvoma

odlišnými konaniami, pričom prvé z nich - predpisovanie liekov v konkrétnom časovom

období od februára 2008 do júla 2008 - nie je medzi účastníkmi sporné a ţalobkyňa

nesprávnosť tejto časti výroku rozhodnutia, ani nenapáda, ale len v ospravedlňuje svoj postup.

K tejto námietke krajský súd konštatoval, ţe z takéhoto dôvodu ţaloby – ospravedlnenie

nesprávneho postupu, nie je moţné dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia. Vo vzťahu

k ďalšiemu delikventnému konaniu - nedôsledné vyšetrenie brucha pacienta pri preventívnej

prehliadke 14.11.2008, v dôsledku ktorého nebol zistený tumor v dutine brušnej, predtým

popisovaný ako hmatná rezistencia lekárom Lekárskej sluţby prvej pomoci, čím sa oddialili

ďalšie vyšetrenia na spresnenie diagnostiky tumoru – mal krajský súd za úplne jednoznačné,

ţe z takto špecifikovaného konania je porušením povinnosti podľa § 4 ods. 3 zákona

o zdravotnej starostlivosti nedôsledné vyšetrenie brucha, pričom ďalšia časť popisu skutku

sa uţ týka len dôsledku takéhoto konania a následok takéhoto konania má vplyv len na výšku

ukladanej sankcie. Krajský súd k tomuto dodal, ţe samotný dôsledok nie je protiprávnym

3

konaním, nakoľko len konaním alebo nekonaním moţno porušiť zákonom uloţenú povinnosť,

a to, ţe tak v prvostupňovom, ako i v druhostupňovom rozhodnutí správny orgán do skutku

okrem popisu konania, ktorým bol porušený zákon a spáchaný správny delikt uviedol

dôsledok tohto konania, nespôsobilo nezrozumiteľnosť výroku alebo zmätočnosť rozhodnutia.

Krajský súd poukázal i na to, ţe ţalobkyňa v ţalobe ani netvrdí, ţe by tomu tak bolo,

avšak okrem iného vyuţíva aj tú skutočnosť, ţe ţalovaný tento následok do popisu skutku

zapracoval, nakoľko uplatňuje argumentáciu, akoby jej bolo kladené za vinu,

ţe pri predmetnej preventívnej prehliadke nezistila tumor v brušnej dutine pacienta včítane

návrhu vykonať znalecké dokazovanie na otázku, či bolo moţné dôsledným vyšetrením

pacienta dôjsť k skoršej diagnostike tumoru a jeho liečbe.

Skutkový stav veci mal krajský súd za náleţite zistený a správnu úvahu obsiahnutú

v rozhodnutí za zodpovedajúcu zisteným skutočnostiam, keď hodnotenie vykonané správnym

orgánom povaţoval za komplexné bez uprednostnenia, či zanedbania niektorej z nich.

S poukazom na to, ţe ţaloba je v podstate zaloţená na tvrdení ţalobkyne, ţe vyšetrila brucho

pacienta dôkladne, a preto, ţe nič nezistila, tak to nezapísala do zdravotnej dokumentácie

a ţe ţalovaný nesprávne posúdil chýbajúci zápis v zdravotnej dokumentácii ako chýbajúce

vyšetrenie pacienta, krajský súd uviedol, ţe správny orgán (na rozdiel od ţalobkyne) nezaloţil

svoje rozhodnutia na tvrdení účastníka konania, ale výlučne na spoľahlivo zistenom

skutočnom stave. Tvrdenie o priebehu a výsledku vyšetrenia brucha pacienta prezentované

ţalobkyňou krajský súd povaţoval za rozporné s tým, ako priebeh a výsledok vyšetrenia

brucha pacienta zaznamenala do zdravotnej dokumentácie. Naopak, závery ţalovaného o tom,

ţe ţalobkyňa nevenovala dostatočnú pozornosť záverom vyšetrení zo dňa 10.11.2008

v ambulancii Lekárskej sluţby prvej pomoci a počas pohotovostnej sluţby na chirurgickej

ambulancii, ţe závaţný záver vyšetrenia z ambulancie Lekárskej sluţby prvej pomoci (tumor

v dutine brušnej) nebrala ţalobkyňa do úvahy a pacient nebol kvôli objektivizácii a prípadnej

diferenciálnej diagnostike odoslaný na ţiadne ďalšie prístrojové, pomocné laboratórne,

resp. iné odborné vyšetrenia, a ţe nález lekárky z Lekárskej sluţby prvej pomoci (ďalej

aj „LSPP“) bol závaţný a bolo nutné ho potvrdiť alebo vylúčiť, logicky vyplývajú zo zápisov

uvedených zdravotnej dokumentácii. Z vyššie uvedeného krajskému súdu vyplynulo,

ţe nemoţno povaţovať za nedostatočné zistenie skutkového stavu to, ţe správny orgán

nepreukázané tvrdenie ţalobkyne do skutkového stavu nezahrnul a následne nemoţno

povaţovať za nesprávne právne posúdenie, keď rozhodnutie nebolo zaloţené

na nepreukázanom tvrdení.

4

K námietke ţalobkyne k výške uloţenej pokuty krajský súd uviedol, ţe nakoľko

ţalobkyňa odmietala porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti,

neuviedla ţiadny konkrétny dôvod, pre ktorý by výška uloţenej pokuty nebola v súlade

so zákonom.

Návrhu ţalobkyne na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom získania

odpovede na otázku, či dôsledným vyšetrením pacienta ţalobkyňou mohlo dôjsť ku skoršej

diagnostike tumoru, a tým aj ku skoršej liečbe pacienta a do akej miery by skoršia liečba

zamedzila neskorším následkom ochorenia, krajský súd nevyhovel z dôvodu,

ţe zodpovedanie týchto otázok by nemalo vplyv na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

z dôvodov uvedených v ţalobe. Je tomu tak, ako je uvedené vyššie najmä z dôvodu,

ţe ţalobkyni sa nekladie za vinu v predmetnom správnom konaní nezistenie tumoru,

ale nedôsledné vyšetrenie brucha. Krajský súd poukázal na to, ţe ţalovaný v súlade

so zákonom konštatoval, ţe zdravotná dokumentácia je neoddeliteľnou súčasťou

poskytovania zdravotnej starostlivosti a je aj dôkazom o tom, ako bola táto starostlivosť

poskytovaná. Krajský súd zdôraznil, ţe zdravotná dokumentácia podľa § 19 ods. 2 písm. c/

zákona o zdravotnej starostlivosti obsahuje aj údaje o priebehu i výsledku vyšetrenia.

Zdravotná dokumentácia v tomto prípade obsahuje údaje o vyšetrení brucha pacienta a jeho

výsledku tak, ţe orgány nachádzajúce sa v brušnej dutine a zvyšné vyšetrenie vykonané

nebolo. Podľa názoru krajského súdu vyvrátiť tento dôkaz znaleckým posudzovaním

nie je moţné, a uţ vôbec nie zodpovedaním tých otázok, ktorých zodpovedania sa ţalobkyňa.

Pokiaľ ţalobkyňa uplatnila ďalšie dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia

na pojednávaní 28.06.2008, tieto uplatnila po uplynutí zákonnej lehoty na podanie ţaloby

ustanovenej v a keďţe rozšíriť dôvody ţaloby môţe ţalobca len v lehote

na jej podanie ( ) krajský súd preto na oneskorene uplatnené dôvody ţaloby

neprihliadol.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa , podľa ktorého ţalobcovi

patrí náhrada trov konania len v prípade jeho úspechu v konaní; v tomto konaní ţalobkyňa

úspešná nebola, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie napádajúc

ho v plnom rozsahu povaţujúc ho za nezákonný, vyhlásený na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu.

S poukazom na ustanovenie a , rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. týkajúci sa vymedzenia predmetu

výroku rozhodnutia, ako aj záväznosť výrokovej časti rozhodnutia namietala, ţe krajský súd

5

preskúmal zákonnosť rozhodnutia iba v dvoch častiach výroku, a to vo vzťahu

k predpisovaniu liekov a vo vzťahu k údajnému nedôslednému vyšetreniu brucha,

ale nepreskúmal zákonnosť výroku rozhodnutia správneho orgánu v časti údajného nezistenia

tumoru v dutine brušnej a oddialenia ďalších odborných vyšetrení.

Nestotoţnila sa s názorom krajského súdu, ţe delikventným konaním bolo

„nedôsledné vyšetrenie brucha“, nakoľko podľa jej názoru, ako delikventné konanie bolo

v rozhodnutí úradu označené tieţ „nezistenie tumoru v dutine brušnej“ a „čím sa oddialili

ďalšie vyšetrenia“. Vytýkala krajskému súdu, ţe sa nezaoberal otázkou správnosti záveru

správneho orgánu, ţe ţalobkyňa nezistila tumor, za ktorý podľa jej názoru bola tieţ uloţená

sankcia. Je nepochybné, ţe správny orgán opakovane vyslovil záver, ţe dôsledným

vyšetrením brucha pri preventívnej prehliadke mohol zistiť tumor v dutine brušnej predtým

popisovaný ako hmatná rezistencia lekárom LSPP. Tento záver je uvedený v oboch správnych

rozhodnutiach, pričom ţalobkyňa je toho názoru, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe v čase

vykonania preventívnej prehliadky mal pacient J. tumor, a nebolo ani preukázané, ţe aj keby

tumor mal, ţe tento bol dňa 14.11.2008 zistiteľný palpačne.

S poukazom na ustanovenie zotrvala na svojej

námietke vznesenej na ústnom pojednávaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa

28.06.2011 ohľadom odbornej spôsobilosti členov kontrolnej skupiny a bola toho názoru,

ţe v konaní nebolo vykonané dokazovanie v súlade so zákonom a správny orgán a následne

aj krajský súd nerozhodol na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu,

ak sa rozhodnutie správneho orgánu a súdu opierali výlučne o zistenia uvedené v protokole

o vykonanom dohľade, nakoľko dohľad bol vykonaný osobami odborne nespôsobilými,

keď ani jedna osoba oprávnená na výkon dohľadu nemal príslušné odborné vzdelanie, teda

atestáciu v odbore všeobecné lekárstvo. Podľa názoru ţalobkyne nebolo moţné prihliadať

ani na odborné stanoviská nakoľko MUDr. M. nebola v súlade s § 43 ods. 5 zákona č.

„osobou prizvanou na výkon dohľadu“, ako to aj vyplýva zo samotného

protokolu o vykonanom dohľade, v ktorom ako prizvaná osoba nie je uvedená. Bola toho

názoru, ţe aj keď sme v ţalobe nenamietala porušenie zákona

nakoľko v čase podania o ţaloby o tejto skutočnosti nevedela, súd musí prihliadať na túto

okolnosť, nakoľko mala bezprostredný vplyv na správnosť odborných záver vyslovených

v správnych rozhodnutiach, ktoré sme v ţalobe namietali. Skutočnosť, ţe odborné závery boli

vypracovane osobami odborne nespôsobilými podľa ţalobkyne sama zakladá nepouţiteľnosť

takýchto dôkazov v konaní, nakoľko takéto závery nie je moţné povaţovať za odborné.

Za zásadne nesprávny povaţovala ţalobkyňa záver súdu, ţe delikventným konaním

z jej strany bolo nedôsledné vyšetrenie brucha pacienta pri preventívnej prehliadke

6

14.11.2008, v dôsledku ktorého nebol zistený tumor v dutine brušnej, predtým popisovaný

ako hmatná rezistencia lekárom Lekárskej sluţby prvej pomoci, opätovne zdôrazňujúc,

ţe pacient sa nesťaţoval ani nijako inak neoboznámil ţalobkyňu, ţe by ťaţkosti, s ktorými

bol na LSPP pretrvávali, ţe by bolo vyšetrenie na chirurgii nedostatočné, neuvádzal ţiadne

okolnosti, ktoré by bolo dôvodom vykonať cielené vyšetrenie k zisteniu tumoru.

Nestotoţnila sa so záverom krajského súdu, ţe je správna úvaha v otázke, či ţalobkyňa

vykonala alebo nevykonala vyšetrenie dutiny brušnej tak, ako to sama uviedla, alebo

vykonala iba vyšetrenie sleziny a pečene, ako je uvedené v zdravotnej dokumentácii.

Poukazovala na to, ţe od počiatku v správnom konaní opakovane uvádzala, ţe vykonala

vyšetrenie brucha, ale s ohľadom na negatívny nález nevykonala zápis v zdravotnej

dokumentácii. Skutočnosť, ţe neuviedla do zdravotnej dokumentácie zápis o negatívnom

náleze v dutine brušnej nie je podľa ţalobkyne relevantným dôkazom, ţe by vôbec

nevykonala vyšetrenie celej brušnej dutiny pacienta F. alebo, ţe by ho vykonala nedôsledne.

Uviedla, ţe nemôţe akceptovať názor súdu, ţe správna úvaha správneho orgánu je komplexná

a správna, ak vychádza iba zo záznamu v zdravotnej dokumentácii a na druhej strane je

obrana ţalobkyne zaloţená iba na tvrdení ţalobkyne a nie na zistenom skutkovom stave,

z dôvodu, ţe sa jedná iba o tvrdenia ţalobcu. S poukazom na to, ţe dokazovanie v správnom

konaní vykonáva správny orgán, a ţe ţalobkyňa opakovane uviedla svoje tvrdenie, ţe

vykonala palpačné vyšetrenie brucha pacienta, ale s ohľadom na negatívny nález nevykonala

záznam v zdravotnej dokumentácii, vytýkala, ţe správny orgán tomuto tvrdeniu nevenoval

pozornosť a nevykonal ţiadne dokazovanie, ktorým by potvrdil alebo vyvrátil pravdivosť

tvrdení ţalovanej, rovnako postupoval aj súd. Pravdivosť tvrdení ţalobkyne mohol správny

orgán zistiť svedectvom zdravotnej sestry ţalobkyne. Správny orgán takéto dokazovanie

nevykonal, a preto nie je moţné dospieť k záver, správny orgán rozhodol na základe

spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

Ţiadala preto rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zmeniť, rozhodnutia

správnych orgánov oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň

ţiadala priznať i náhradu trov konania.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení na odvolanie ţalobkyne stotoţniac sa so závermi

Krajského súdu uvedenými v rozsudku zo dňa 28.06.2011 naďalej tvrdil, ţe uloţil ţalobkyni

pokutu za to, ţe v čase od februára 2008 do júla 2008 predpisovala pacientovi lieky bez toho,

aby ho vyšetrila a tieţ za to, ţe dňa 14.11.2008 pacientovi pri preventívnej prehliadke

nedôsledne vyšetrila brucho. Zdôraznil, ţe v procese správneho, ale aj súdneho konania nikdy

netvrdil, ţe tumorózna rezistencia rovná sa nádor. Tumor je akékoľvek lokalizované

7

zväčšenie alebo opuch tkaniva. Toto zdurenie môţe byť spôsobené nádorovým onemocnením,

ale príčinou môţe byť i lokalizovaná infekcia, alergická reakcia napr. uštipnutie hmyzom,

alebo tvrdá stolica, či zhluk parazitov v čreve. V klinike sa pojmom tumor môţe označiť

akákoľvek hmatná rezistencia.

S poukazom na prednes svojej zástupkyne MUDr. Š. na súdnom pojednávaní pred

krajským súdom uviedol, ţe tumorózna rezistencia je v podstate podozrenie na existenciu

nejakého nádoru, ktorý sa ale nie vţdy potvrdí. Tento názov sa pouţíva najmä v súvislosti

s tým, keď sa pohmatom zistí niečo v brušnej dutine, vtedy sa uvádza, ţe ide o tumoróznu

rezistenciu. Ţalovaný neţiadal od ţalobkyne, aby urobila diagnózu, a to či sa jedná o zhubnú

alebo nezhubnú tumoróznu rezistenciu, ale vyčítal jej, ţe brucho dôsledne nevyšetrila.

V konaní bolo preukázané, ţe dňa 10.04.2011, t. j. štyri dni pred preventívnou prehliadkou

u ţalobkyne lekárka LSPP zistila palpačne u pacienta tumoróznu rezistenciu o veľkosti 7 x 10

cm. Ţalobkyňa mohla potvrdiť, alebo vyvrátiť nález vyšetrenia lekárky LSPP uvádzaný ako

tumorózna rezistencia v bruchu pacienta. Zistené údaje pozitívne alebo negatívne – mala

zapísať v zdravotnej dokumentácii. Vykonanie týchto zdravotných výkonov ţalobkyňa

prostredníctvom zdravotnej dokumentácie nepreukázala. Ţalovaný sa nestotoţnil ani

s tvrdením ţalobkyne uvedeným v odvolaní, ţe chirurg dňa 10.04.2011 nezistil u pacienta

ţiadnu tumoróznu rezistenciu. Chirurg len odpovedal na cielenú otázku lekára LSPP, a to, či

sa jedná u pacienta o náhlu brušnú príhodu. Chirurg náhlu brušnú príhodu vylúčil.

Z medicínskeho hľadiska náhla brušná príhoda znamená náhlu silnú bolesť brucha trvajúcu

menej ako 6 hodín.

Pokiaľ ţalobkyňa navrhovala dokazovanie súdnym znalcom, s touto námietkou

sa krajský súd vyporiadal, keď uviedol, ţe zodpovedanie otázok súdnym znalcom,

a to či dôsledným vyšetrením pacienta ţalobkyňou mohlo dôjsť ku skoršej diagnostike

tumoru, a tým aj ku skoršej liečbe pacienta a do akej miery by skoršia liečba zamedzila

neskorším následkom ochorenia, by nemalo vplyv na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

z dôvodov uvedených v ţalobe.

Ţalovaný poukázal i na to, ţe v procese správneho konania poţiadal o vypracovanie

odborného stanoviska MUDr. K., lekára v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, ktorá

predloţila odborný posudok ţalovanému dňa 14.01.2009, ktorý doplnila dňa 15.01.2009.

K námietke ţalobkyne, ţe dohľad vykonali osoby, ktoré nemali odbornú spôsobilosť tento

dohľad vykonať a spochybňovala odborné stanovisko MUDr. K., ktorá podľa ţalobkyne

nebola osobou prizvanou na výkon dohľadu, ţalovaný uviedol, ţe MUDr. K. vypracovala

odborné stanovisko v procese správneho konania a nie v procese výkonu dohľadu; MUDr. K.

nebola teda „osobou prizvanou na výkon dohľadu“ ako tvrdí ţalobkyňa, ale správny orgán

8

v procese dokazovania zabezpečil odborné stanovisko lekára v špecializačnom odbore

všeobecné lekárstvo, pričom postavenie lekára v príslušnom medicínskom odbore má

rovnakú odbornú váhu ako posudok súdneho znalca, ku ktorému záveru dospeli v rozsudkoch

krajské súdy a tieţ Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citujúc ustanovenie ţalovaný poukázal

na to, ţe údaje týkajúce sa tumoróznej rezistencie u pacienta zo dňa 10.04.2011 (správne

10.11.2008) boli dôleţité informácie týkajúce sa zdravotného stavu pacienta, ktoré mali byť

ţalobkyňou v zdravotnej dokumentácii komentované. Taktieţ výsledky vyšetrení dňa

14.04.2011 (správne 14.11.2008), či uţ pozitívne alebo negatívne, mala ţalobkyňa zapísať

v zdravotnej dokumentácii. Neobstojí preto tvrdenie ţalobkyne, ţe brucho pacienta riadne

vyšetrila, ale nález nebol zapísaný v zdravotnej dokumentácii. Takéto tvrdenie povaţuje

ţalovaný za účelové, pretoţe všetky dôleţité údaje o zdravotnom stave pacienta majú byť

zapísané v zdravotnej dokumentácii.

Ţalovaný konštatoval, ţe chorobopis – zdravotná dokumentácia je neoddeliteľná

súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti a je podkladom, čiţe aj rozhodujúcim dôkazom

o tom, či sa postupovalo v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy a podmieňuje

aj správne rozhodovanie o ďalších liečebných a iných úkonoch.

Ţalovaný zotrval na svojom tvrdení, ţe zdravotná starostlivosť dňa 14.04.2011

(správne 14.11.2008) pacientovi J. nebola poskytnutá v súlade s

Z. z a uloţenie pokuty ţalobkyni povaţuje za dôvodné na základe vyššie uvedených

skutočností. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici celom rozsahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania ( v spojení

s veta prvá ) bez nariadenia pojednávania ( ), keď deň

verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a 3 v spojení s a veta prvá) a dospel k záveru,

ţe odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

9

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov

záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon

zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti

verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa V. časti

druhej hlavy (v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý

rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať

do úvahy, ţe súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Výnimkou zo zhora uvedenej zásady je ustanovenie , podľa ktorého,

ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci

vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7

ods. 1), alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia

nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe vychádzať

zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym

orgánom, alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie je faktickou transpozíciou poţiadavky

tzv. „plnej jurisdikcie“, ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní

nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závaţnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové či (procesné) právne deficity, môţe reagovať jednak tým, ţe uloţí správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Predmetom preskúmania je rozhodnutie ţalovaného č. ZS /R

z 01.10.2010, ktorým zamietol rozklad ţalobkyne a potvrdil rozhodnutie vydané úradom,

10

pobočka Banská Bystrica č. ZS z 10.03.2010 o uloţení pokuty 1.500 eur.

Vo výrokovej časti prvostupňový správny orgán uviedol, ţe pokutu uloţil „za porušenie

ustanovenia o zdravotnej starostlivosti, službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

na základe záverov ukončeného výkonu dohľadu dňa 03.11.2009 v zmysle

Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri poskytovaní zdravotnej J.

pretože, pacientovi predpisovala od februára 2008 do júla 2008 lieky bez toho, aby objektívne

zhodnotila zdravotný stav pacienta a pri preventívnej prehliadke pacienta dňa 14.11.2008

nedôsledným vyšetrením brucha nezistila tumor v dutine brušnej, predtým popisovaný ako

hmatná rezistencia lekárom Lekárskej služby prvej pomoci, čím sa oddialili ďalšie odborné

vyšetrení na spresnenie diagnostiky tumoru.“.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti, poskytovateľ je povinný

poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne,

ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením

včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby

pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

Podľa , na konanie a rozhodovanie úradu

sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní [ o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)], ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie

ich povinností.

Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní

v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých

sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,

najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,

zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány

11

poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní

ujmu.

Podľa § 3 ods. 3 správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite

a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas

a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu

vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vţdy pokúsiť o jej zmierne

vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného

zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo

zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie

je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1 správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo

navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní

a miestnej ohliadke.

Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku, na dokazovanie moţno pouţiť všetky

prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi.

Podľa § 34 ods. 2 správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké

posudky, listiny a ohliadka.

12

Podľa § 34 ods. 3 správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť

na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.

Podľa § 34 ods. 4 správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

Z citovaných zákonných ustanovení nesporne vyplýva, ţe povinnosťou správneho

orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia.

Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tieţ vyplýva, ţe správny orgán

nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov. Stav veci sa musí zistiť

súčasne presne, čo znamená, ţe musí čo najviac zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie

úplného a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti

rozhodnutia správneho orgánu. Dôkazy, ktoré sú základom správneho rozhodnutí musia mať

taký charakter, aby nebolo moţné pochybovať o ich hodnovernosti a objektívnom posúdení

skutočného stavu veci. Dôkazom v konaní o posúdenie správnosti poskytnutia zdravotnej

starostlivosti sú predovšetkým odborné nálezy, odborné posudky, znalecké posudky

a stanoviská.

Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán

uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený

pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania

a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v preskúmavanej veci

dospel k záveru, ţe správne orgány oboch stupňov v predmetnej veci postupovali v intenciách

citovaných právnych noriem, vo veci zistili skutkový stav dostatočne a správne a ani konanie

netrpí takou vadou, ktorá by mohla ovplyvniť zákonnosť ich rozhodnutí, a preto napadnuté

13

rozhodnutie ţalovaného (ani rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) nemoţno

povaţovať za nezákonné.

Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého

rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc

z ustanovenia v spojení s veta prvá nezistil ţiaden dôvod

na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Tieto závery spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotoţňuje v celom

rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne

neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci, sa svojom odôvodnení v zásade

obmedzil na právne vyhodnotenie odvolacích námietok ţalobkyne.

K námietke ţalobkyne k neurčitosti skutku vo výroku prvostupňového správneho

rozhodnutia najvyšší súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe náleţitosti výroku rozhodnutia

sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok obsahuje rozhodnutie

vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne

aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi

konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia

neţ ustanovuje osobitný zákon.

I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, ţe by výrok rozhodnutia musel

obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,

je nespochybniteľné, ţe iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad

na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môţe nadobudnúť právnu moc.

Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku

je moţné zistiť, či a aká povinnosť bola uloţená, iba porovnaním výroku je moţné usúdiť

existenciu prekáţky veci rozhodnutej, vylúčenie prekáţky litispendencie, dvojakého postihu

pre totoţný skutok, je dôleţitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie

riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môţe byť

vynútiteľný správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je potrebné vymedzenie

predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii

14

správneho deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné

s konaním iným.

V preskúmavanej veci výrok prvostupňového správneho rozhodnutia podľa názoru

najvyššieho súdu uvedené poţiadavky spĺňa, pričom uţ krajský súd správne konštatoval,

ţe z vo výroku špecifikovaného konania je porušením povinnosti ţalobkyňou podľa § 4 ods. 3

zákona o zdravotnej starostlivosti nedôsledné vyšetrenie brucha a ďalšia časť popisu skutku

sa uţ týka len dôsledku takéhoto konania. Ak teda ţalovaný v prvostupňovom,

ako i v druhostupňovom rozhodnutí do skutku okrem popisu konania, ktorým bol porušený

zákon a spáchaný správny delikt, uviedol dôsledok tohto konania, táto skutočnosť nespôsobila

ani neurčitosť ani nezrozumiteľnosť výroku ani jeho zmätočnosť a uvedenie dôsledku

pochybenia ţalobkyne nemoţno povaţovať za vadu konania, ktorá by mala vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

Najvyšší súd vychádzajúc z obsahu spisového materiálu mal za to, ţe skutočnosť,

ţe nález vyšetreného brucha pacienta J.F. nebol ţalobkyňou riadne zapísaný v zdravotnej

dokumentácii, nie je uţ konečnom dôsledku spornou, avšak ţalobkyňa naďalej tvrdí, ţe

neuvedenie zápisu o negatívnom náleze v dutine brušnej do zdravotnej dokumentácie nie je

relevantným dôkazom, ţe by vôbec nevykonala vyšetrenie celej brušnej dutiny pacienta F.

alebo ţe by ho vykonala nedôsledne.

K tomuto tvrdeniu ţalobkyne najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe podľa § 4 ods. 5

zákona o zdravotnej starostlivosti neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej

starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie (§ 2 ods. 6). Vedenie zdravotnej

dokumentácie je teda súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Riadne vedenie

zdravotnej dokumentácie umoţňuje kontrolu zdravotnej starostlivosti a „chráni“

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pred tvrdením, ţe určité úkony urobené neboli.

K námietke ţalobkyne, ţe sa správne orgány dostatočne nezaoberali jej tvrdeniami,

najvyšší súd povaţuje za potrebné dodať, ţe aplikácia zásady spoľahlivého zistenia

skutočného stavu správnym orgánom musí byť taká, aby sa súčasne neprimerane nezvyšovali

trovy konania, a aby nedochádzalo k prieťahom v konaní. Práve riadne objasnenie taktov,

resp. skutočností súvisiacich s predmetom konania prispieva veľkou mierou k správnosti

rozhodnutia aj po právnej stránke. Zásada materiálnej pravdy potom podľa slovenskej právnej

úpravy nemá charakter absolútny, t. j. správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku

15

a absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť „len“ spoľahlivo, teda tak, aby bolo moţné

riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť. Zásada materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej

úpravy je kompromisom medzi striktným chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami,

ktoré má správny orgán v rámci správneho konania dodrţiavať (napr. primeranosť konania

z hľadiska časového, primeranosť konania z hľadiska ekonomického a pod.).

Nemoţno preto opomenúť, ţe ţalobkyňa na podporu svojich tvrdení nepredloţila

správnemu orgánu ani súdu ţiaden dôkaz, ktorý by spochybnil alebo vyvrátil závery zistené

v správnom konaní (§ 34 ods. 3 správneho poriadku), takýto dôkaz nepredloţila ani v konaní

pred krajským súdom ( veta prvá v spojení s veta druhá )

a nepredlţila ho ani v konaní odvolacom ( v spojení s ).

Tým námietky ţalobkyne skutočne zostali iba v rovine jej ničím nepodloţených tvrdení.

Najvyšší súd k uvedenému ešte zdôrazňuje, ţe v danej veci ide o odborné právne

otázky, pri ktorých je úrad ako orgán dohľadu kompetentný vysloviť svoj odborný právny

názor v rámci správnej úvahy.

Podľa pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Posúdenie, či zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, patrí do správnej úvahy

Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26.11.2009 -www.nsud.sk).

V preskúmavanej veci na základe obsahu spisu nebol nijako vyvrátený ani relevantne

spochybnený záver ţalovaného, ţe v danom prípade údaje týkajúce sa tumoróznej rezistencie

u pacienta J.F. bolo treba pri vyšetrení dňa 14.11.2008 povaţovať za dôleţité informácie

týkajúce sa zdravotného stavu pacienta, ktoré mali byť ţalobkyňou v zdravotnej dokumentácii

komentované, keď správna úvaha ţalovaného je v spisovom materiáli včítane rozhodnutí

zrozumiteľne vysvetlená i pre neodborníka.

Pokiaľ ţalobkyňa namietala nevykonanie znaleckého dokazovania, táto námietka

neobstojí, nakoľko nariadenie znaleckého dokazovania i najvyšší súd povaţoval

16

za nadbytočné vzhľadom na závery preukázané v správnom konaní a skutočnosť,

ţe ţalobkyni sa nekladie za vinu nezistenie tumoru, ale nedôsledné vyšetrenie brucha,

ako správne konštatoval i krajský súd. Pritom odborný posudok, ktorý správny orgán

zadováţil, moţno prirovnať k znaleckému posudku, keďţe jeho zmyslom je ozrejmenie

skutkových okolností, na ktorých posúdenie treba odborné znalosti a skúsenosti.

Nedôvodná bola i námietka ţalobkyne, ţe dohľad vykonali osoby, ktoré nemali

odbornú spôsobilosť tento dohľad vykonať, a spochybňovala odborné stanovisko

MUDr. M.K., ktorá podľa ţalobkyne nebola „osobou prizvanou na výkon dohľadu“, keďţe

k spochybneniu odbornosti členov kontrolnej skupiny ţalobkyňa taktieţ nepredloţila nijaký

dôkaz a podľa obsahu spisového materiálu MUDr. M. vypracovala odborné stanovisko pre

účely správneho konania a nie v procese výkonu dohľadu; MUDr. M. nebola „osobou

prizvanou na výkon dohľadu“, ale osobou, ktorá v procese dokazovania podala odborné

stanovisko lekára v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo. Neopodstatnené bolo

i poukazovanie ţalobkyne na to, ţe túto námietku nevzniesla v ţalobe, pretoţe „o nej

nevedela“. Najvyšší súd k tomuto „ospravedlneniu“ uvádza, ţe správne orgány v správnom

konaní so ţalobkyňou riadne konali, táto mala moţnosť oboznamovať sa so spisovým

materiálom, na jej námietky bolo náleţite reagované a v súdnom konaní je zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom - advokátom.

S poukazom na zhora citované zákonné ustanovenia § 4 ods. 3 a ods. 5 zákona

o zdravotnej starostlivosti nebola právne relevantná ani námietka ţalobkyne, ţe pacient J. sa

nesťaţoval ani nijako inak neoboznámil ţalobkyňu s pretrvávajúcimi ťaţkosťami, ani ţiadosť

o výsluch zdravotnej sestry.

Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dospel k záveru, ţe odvolanie

ţalobkyne neobsahuje nijaké právne relevantné argumenty, ktoré by preukázali, ţe neboli

splnené zákonné podmienky pre postup podľa ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a/ a § 64 ods. 2

písm. a/ a , a ţe by správne

orgány v konaní o uloţení pokuty a hodnotení dôkazov porušili ustanovenia správneho

poriadku, ani také právne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo

spochybniť závery správnych orgánov uvedené v ich rozhodnutí, a to včítane výšky uloţenej

sankcie, ktorú tieţ povaţuje za primeranú a patrične odôvodnenú (a ktorú ţalobkyňa osobitne

nenamietala), ani spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery krajského súdu uvedené v jeho

rozsudku. Právne relevantnou námietkou, ktorá by mohla niečo zmeniť na skutkových

17

a právnych záveroch krajského súdu, nemôţe byť ani nesúhlas ţalobkyne s právnym názorom

krajského súdu a jeho neprijateľnosť pre ţalobkyňu.

Keďţe v rozsahu ţalobkyňou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných právnych noriem a keďţe podľa názoru najvyššieho

súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie ţaloby ţalobkyne o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne Najvyšší súd

Slovenskej republiky s poukázaním na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici podľa veta druhá a potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ţiadosti ţalobkyne o nariadenie odvolacieho

pojednávania nevyhovel.

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla

bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania

nariadi pojednávania, ak to povaţuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní ţalobkyne

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , pretoţe prejednanie

odvolania na pojednávaní nepovaţoval za nevyhnutné ani za potrebné, keďţe to nebolo

v rozpore s verejným záujmom a ani vo veci nevykonával dokazovanie. Vec preskúmaval

na základe predloţenej dokumentácie spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis ţalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd povaţoval

za postačujúce preskúmanie danej veci na základe spisovej dokumentácie, keďţe v tomto

štádiu konania sa mali vyriešiť iba právne otázky a (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Varela Assalino proti Portugalsku z 25.04.2002 č. sťaţnosti 64336/0)

a moţnosť vyjadriť sa vo veci ústne bola ţalobcom dostatočne daná nariadením

pojednávania krajským súdom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.10.2008

sp. zn. ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa

v spojení s veta prvá a tak, ţe neúspešnej ţalobkyni

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ţalovanému náhrada trov konania neprináleţí

zo zákona.

18

V zmysle v spojení s veta prvá najvyšší súd

nariaďuje krajskému súdu postupom podľa opraviť záhlavie rozsudku tak,

ţe predmetom preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného je rozhodnutie

č. ZS /R z 01.10.2010, nie rozhodnutie č. ZS z 10.03.2010.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. augusta 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková