Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/132/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., IČO: X., proti

povinnému M. K., o vymoženie 66,38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové

Mesto nad Váhom pod sp.zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 12. januára 2012 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 25. októbra 2011 č.k.

-18 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením o priestupkoch

v znení účinnom do 31. augusta 2008 a § 57 ods. 1 písm. b/, § 57 ods. 2, § 200 ods. 2 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (Exekučný poriadok). Uviedol, že poverením Okresného súdu Trenčín zo dňa

11. júla 2007 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie pre vymoženie 2 000 Sk

(66,38 €) s príslušenstvom na podklade exekučného titulu – bloku na pokutu nezaplatenú

na mieste č. AA 1373613 vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ v T. dňa 13.

novembra 2006. Konštatoval, že bol s účinnosťou od 1.

septembra 2008 zrušený ods. 1 bez toho, aby bolo prechodnými

ustanoveniami upravené posudzovanie prekluzívnej lehoty, ktorá začala plynúť pred

uvedeným dňom. Pokiaľ bolo rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vydané podľa

právneho predpisu v znení účinnom v čase jeho vydania, bolo podľa názoru súdu potrebné aj

lehotu, do ktorej je toto rozhodnutie možné vykonať, posudzovať podľa právnej úpravy

2

upravujúcej jej plynutie v dobe vydania exekučného titulu. Uviedol, že predmetné

rozhodnutie o priestupku možno v zmysle o priestupkoch

v znení účinnom do dňa 31. augusta 2008 vykonať iba v lehote do troch rokov od skončenia

lehoty určenej na uloženej povinnosti, t.j. odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia. V danom

prípade exekučný titul nadobudol vykonateľnosť dňa 28. novembra 2006 a to znamená, že

trojročná prekluzívna lehota uplynula dňom 28. novembra 2009. Na prekluzívnu lehotu

prihliada súd z úradnej povinnosti. V jej priebehu sa musí exekučné konanie nielen začať, ale

aj skončiť. Uvedené rozhodnutie o priestupku tak bolo možné vykonať len do dňa

28. novembra 2009 a týmto dňom lehota oprávnenej na vykonanie rozhodnutia márne

uplynula. Vzhľadom na to dospel súd k záveru, že rozhodnutie, ktoré v čase začatia

exekučného konania bolo formálne perfektným podkladom na vykonanie exekúcie, sa

v priebehu exekučného konania stalo neúčinným, čím boli naplnené znaky hypotézy právnej

normy ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku a preto aj bez návrhu exekúciu

zastavil.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 12. januára 2012 sp.zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1 potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmysle § 88 ods. 1 zákona

č. o priestupkoch účinnom do 31. augusta 2008, rozhodnutie o uložení pokuty

za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch

rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Táto lehota je prekluzívna a v nej sa musí

skončiť konanie o súdny výkon rozhodnutia; nestačí teda toto konanie iba začať. To

v konečnom dôsledku znamená, že po uplynutí tejto trojročnej lehoty nemožno už

rozhodnutie vydané v správnom konaní vykonať. Keďže v tejto veci trojročná prekluzívna

lehota na splnenie vykonávanej povinnosti zjavne uplynula, uznesenie súdu prvého stupňa

o zastavení výkonu rozhodnutia považoval za vecne správne. Vzhľadom k tomu, že exekučný

súd exekúciu ex lege v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku zastaví po uplynutí

prekluzívnej lehoty aj bez návrhu, a nepostačuje, že sa exekúcia v tomto prípade začala pred

uplynutím trojročnej lehoty, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa postupoval

správne, keď exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením tvrdiac, že

postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Mala za to, že exekučný súd

nebol oprávnený exekúciu v predmetnej veci zastaviť a zastavením exekúcie jej odoprel právo

na súdnu ochranu jej už priznaného práva. Podľa názoru oprávnenej z uznesenia

prvostupňového súdu nie je zrejmé, prečo prvostupňový súd postupoval podľa zákona

platného do 31. augusta 2008, pričom o priestupkoch, podľa ktorého

bolo rozhodnutie vydané, v čase rozhodovania ustanovenie § 88 ods. 1 platné do 31. augusta

2008 neobsahoval, ale nahradilo ho ustanovenie

o správnom konaní, ktoré s účinnosťou od 1. januára 2004 ustanovilo trojročnú lehotu,

v ktorej treba výkon rozhodnutia nariadiť, nie aj vykonať. Mala za to, že odvolací súd

rozhodol bez akejkoľvek zákonnej opory a bez nevysporiadania sa s predloženými súdnymi

rozhodnutiami, riešiacimi totožné právne otázky. Odôvodnenie napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu, ako aj uznesenia súdu prvého stupňa, považovala za nedostatočné, právne

nepodložené a riadne nezdôvodnené, keď súdy iba konštatovali uplynutie prekluzívnej lehoty

bez náležitého vysvetlenia ako aj bez zákonného podkladu. V dôvodoch dovolania podrobne

rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinný vo vyjadrení k dovolaniu oprávnenej uviedol, že s obsahom dovolania

nesúhlasí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému

v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a 2 prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád

však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký chybný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenej

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd.

Podľa (ďalej len ), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS

4/94).

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS

26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj

vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľky, že k procesnej vade konania v zmysle

a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny

proces došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto

považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie dáva odňatie možnosti

konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci

súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže vo všeobecnosti zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa , pretože právnym posudzovaním veci súd

neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva

účastníka.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho a prvostupňového súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa opakovane Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov

riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré exekúciu zastavil a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj

z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie oprávnenej ako neprípustné podľa v spojení

s odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie a ani ich

nevyčíslil.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. septembra 2012

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová