Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b3e/385860.345ba8.pdf
PDF · 101.63 KB
No categories available
5Cdo/58/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 58/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného O., proti povinnému
H., IČO : X., o vymoženie 49,79 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. Er 4142/2000, o dovolaní
súdneho exekútora JUDr. P. H., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra
2010 sp.zn.
2 CoE 427/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II uznesením zo 6. októbra 2008 č.k. Er 4142/2000-18 zastavil
exekúciu a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
v sume 1 438 Sk do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
O zastavení exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (Exekučný poriadok) a o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,
keď konštatoval zavinenie oprávneného na zastavení konania.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávneného uznesením z 31. marca 2009
sp.zn. 1 CoE 213/2008 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie zmenil
a rozhodol tak, že oprávnený nie je povinný nahradiť exekútorovi trovy exekúcie. Mal za to,
že neboli naplnené predpoklady v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku o procesnom
zavinení, za ktorých by mal náhradu trov exekúcie znášať oprávnený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie súdneho exekútora uznesením
z 8. apríla 2010 sp.zn. 5 Cdo 51/2010 uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že nedoručením odvolania oprávneného súdnemu
exekútorovi prvostupňovým ani odvolacím súdom, mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Krajský súd v Košiciach, potom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie,
uznesením z 28.n októbra 2010 sp.zn. 2 CoE 427/2010 uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutom výroku o trovách exekúcie zmenil a rozhodol tak, že oprávnený nie je povinný
nahradiť exekútorovi trovy exekúcie. Dospel k záveru, že nemožno oprávnenému pričítať
zavinenie na zastavení exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,
nakoľko podstatným dôvodom zastavenia exekúcie bola preklúzia práva na vymoženie
priznaného nároku. Obdobne nemožno oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie
z dôvodu nemajetnosti povinného, nakoľko táto bola v exekúcii zistená až v čase zániku práva
na vymoženie priznanej pohľadávky.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor, ktorý
navrhol uznesenie odvolacieho súdu zmeniť a súdnemu exekútorovi priznať trovy exekúcie
vo výške 69,80 €. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov exekúcie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, že odvolací
súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom a platnou
judikatúrou upravujúcou trovy exekučného konania. Konkrétne poukazoval na nález
Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 31/04. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav
veci.
Oprávnený vo vyjadrení k dovolaniu súdneho exekútora považoval rozhodnutie
odvolacieho súdu za vecne správne a dovolanie súdneho exekútora navrhol ako nedôvodné
zamietnuť.
Povinný sa k dovolaniu súdneho exekútora nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
Súdny exekútor v dovolaní namietal, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že
nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom
konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. septembra 2012
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová