Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1d4/386035.277bdb.pdf
PDF · 129.17 KB
No categories available
6Cdo/188/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 188/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. Š. H., bývajúceho
vo S., 2/ Ing. S. K., bývajúceho v T., 3/ Ing. J. H., bývajúcej vo S., 4/ A. K., bývajúcej v T.,
v dovolacom konaní zastúpených JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom so sídlom
v Banskej Bystrici, Horná 51, proti ţalovaným 1/ Ing. I. K., naposledy bytom v B., 2/ Ing. V.
K., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Tomášom Plankom, advokátom
so sídlom v Bratislave, nám. Slobody 10, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20 C 38/2002, o dovolaní ţalovaných
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. júla 2011 sp. zn. 15 Co 80/2011, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. júla 2011 sp. zn. 15 Co 80/2011
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 22. apríla 2004 č. k. 20 C 38/2002-129
určil, ţe ţalobcovia 1/ a 3/ a ţalobcovia 2/ a 4/ sú ideálnymi podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti evidovanej Katastrálnym úradom, Správou katastra Banská Bystrica, kat.
územie R., na LV č. X. a to skladu súp. č. X., ktorý je postavený na parcele č. X., kaţdý
v jednej tretine. Ţalovaným uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom trovy konania. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ţe ţalobcovia 1/, 2/ uzavreli so ţalovaným 1/ 18. decembra 1997 zmluvu
o zdruţení podnikateľov v zmysle § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Podľa
článku I zmluvy účelom zdruţenia malo byť spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti na
vyuţívanie nehnuteľnosti – skladovej haly nachádzajúcej sa v B., kat. úz. R., parc. X., pričom
účastníci zmluvy sa zaviazali vyhľadať vhodného záujemcu na jej prenájom, resp. v termíne
do 30 dní od uzavretia kúpnej zmluvy vypracovať spoločný prevádzkový zámer jej vyuţitia.
Ţalobca 2/ sa zaviazal na úhradu kúpnej ceny skladovej haly poskytnúť peňaţnú hotovosť
v sume 1 750 000,-- Sk v termínoch dohodnutých v kúpnej zmluve z 18. decembra 1997. Táto
suma bola predávajúcemu Drogériám Ţilina, š.p. „v likvidácii“ v súlade s obsahom kúpnej
zmluvy, ktorú štátny podnik uzavrel len so ţalovaným 1/ ako osobou, úspešne absolvujúcou
výberové konanie, dňa 22. decembra 1997 riadne vyplatená (Ministerstvo pre správu
a privatizáciu SR podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby udelilo 22.10.1997 štátnemu podniku súhlas k priamemu predaju nehnuteľnosti pre
kupujúceho Ing. I. K.). Na základe vykonaného dokazovania a za pomoci výkladu
jednotlivých na seba nadväzujúcich článkov zmluvy o zdruţení, dospel k záveru, ţe hoci
v kúpnej zmluve na strane kupujúceho vystupoval len ţalovaný 1/, nehnuteľnosť bola získaná
pri výkone spoločnej činnosti členov zdruţenia. V zmysle zmluvy o zdruţení bolo totiţ
úmyslom všetkých účastníkov zdruţenia nehnuteľnosť najskôr nadobudnúť a následne ju
vyuţívať formou prenájmu tretím osobám. Činnosť ţalovaného 1/, pri ktorej uzavrel kúpnu
zmluvu, povaţoval za činnosť smerujúcu k splneniu účelu zdruţenia. Nehnuteľnosť takto
nadobudnutá sa podľa ustanovenia § 834 OZ stala podielovým spoluvlastníctvom všetkých
troch účastníkov zdruţenia v rovnakých podieloch, bez ohľadu na to, ţe kúpnu zmluvu ako
kupujúci uzavrel len ţalovaný 1/. Ţalobe ţalobcov o určenie, ţe sú spolu so ţalobkyňami 3/
a 4/ ideálnymi podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, kaţdý v jednej tretine, preto
vyhovel.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. marca 2009 sp. zn. 12 Co 1/2009
na odvolanie ţalovaných potom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 22. októbra 2008 sp. zn. 4 Cdo 146/2007 jeho rozsudok z 19. apríla 2007 sp. zn.
12 Co 80/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozsudok okresného súdu po doplnení
dokazovania zmenil tak, ţe návrh ţalobcov zamietol a rozhodol o trovách celého konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v intenciách uznesenia najvyššieho súdu zameral
dokazovanie na objasnenie časovej postupnosti uzatvorenia zmluvy o zdruţení a kúpnej
zmluvy. Z výsledkov vykonaného dokazovania (dokazovanie doplnil výsluchom svedkov
Ing. M. P. a Mgr. M. P.) dospel k záveru, ţe zmluva o zdruţení v písomnej forme
bola uzavretá neskôr, neţ kúpna zmluva. Pri uzavretí kúpnej zmluvy ţalovaný 1/ nemohol
teda jednať v mene zdruţenia a vyjadrovať vôľu ako člen zdruţenia. Nebolo moţné preto
dospieť k záveru, ţe nehnuteľnosť bola získaná pri výkone spoločnej činnosti účastníkov
zdruţenia (§ 834 OZ). Navyše, zo skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a z obsahu zmluvy
o zdruţení (jej čl. 2 a 3) vyvodil, ţe ţalobca 2/ poskytol ţalovanému 1/ peniaze na zakúpenie
haly bez ich vloţenia do zdruţenia a ţe účelom zdruţenia bolo spoločné vykonávanie
podnikateľskej činnosti na vyuţívanie skladovej haly. K moţnosti vytvorenia zdruţenia na
základe ústnej dohody uviedol, ţe hoci „členovia zdruţenia vstúpili do určitých jednaní“
a dopredu niektoré veci prejednali, nebol preukázaný vznik dohody, ktorá by mala obsahové
náleţitosti zmluvy o zdruţení podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
V súvislosti s otázkou moţnosti nadobudnúť nehnuteľnosť do spoluvlastníctva v zmysle §
834 OZ v procese likvidácie majetku štátneho podniku uviedol, ţe z právnej úpravy zákona č.
92/1991 Zb. a zákona č. 111/1990 Zb. nevyplýva, ţe by sa členovia zdruţenia nemohli stať
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti (skladovej haly) nadobudnutej v podmienkach
privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb., ak kúpnu zmluvu uzatváral len jeden člen
zdruţenia. Predpokladom je, aby kupujúci prejavoval vôľu ako člen tohto zdruţenia. Keďţe
ţalovaný 1/ uzatváral kúpnu zmluvu ako fyzická osoba (nie ako člen zdruţenia), nemohlo
vzniknúť spoluvlastníctvo ţalobcov k spornej nehnuteľnosti v zmysle § 834 OZ. Rozsudok
okresného súdu preto podľa § 220 O. s. p. zmenil a ţalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1,2 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Predmetný rozsudok bol na dovolanie oboch sporných strán uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 165/2009 zrušený
pre nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov.
Následne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 13. júla 2011 sp. zn.
15 Co 80/2011 potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
z 22. apríla 2004 č. k. 20 C 38/2002-129. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe medzi
účastníkmi nedošlo pred uzavretím písomnej zmluvy o zdruţení k dohode (ústnou formou),
ktorou by jej účastníci prejavili vôľu spoločne kúpiť nehnuteľnosť (skladovú halu) a spojiť
k tomuto hospodárskemu cieľu organizačnú činnosť a finančné prostriedky a teda, ţe nedošlo
k dohode, ktorá by z hľadiska obsahu napĺňala znaky zmluvy v zmysle § 829 a nasl. OZ.
Na rozdiel od názoru vysloveného v rozsudku z 25. marca 2009 sp. zn. 12 Co 1/2009, dospel
po opakovanom vyhodnotení uţ vykonaných dôkazov k záveru, ţe zmluva o zdruţení bola
uzatvorená skôr neţ kúpna zmluva. V tejto súvislosti uviedol, ţe svedkov Mgr. M. P. a Ing.
M. P. nemoţno povaţovať za vierohodných pre veľmi blízky vzťah k ţalovaným (Ing. P. je
dcéra ţalovaných a p. P. je ich zaťom) a ich výpoveď za spoľahlivú pre existujúce
diametrálne rozdiely medzi výpoveďami týchto svedkov a tvrdeniami ţalovaných. Pravdivosť
výpovedí týchto svedkov naštrbuje aj fakt, ţe ţalovaní navrhli ich výsluch aţ neskôr
v priebehu konania, keď predtým tvrdili, ţe nemajú ţiadny dôkaz na preukázanie iného dňa
popísania zmluvy, neţ ktorý je uvedený v písomnej zmluve. Na rozdiel od hodnotenia týchto
dôkazov v predchádzajúcom štádiu konania (výpovede týchto svedkov povaţoval za
hodnoverné) ustálil, ţe uvedené skutočnosti spochybňujú pravdivosť ich tvrdení a preto týmto
dôkazom neprisúdil hodnotu pravdivosti. Keďţe účastníci uzatvorili zmluvu o zdruţení
predtým, ako ţalovaný 1/ uzavrel kúpnu zmluvu, ţalovaný 1/ prejav vôle k nadobudnutiu
nehnuteľnosti robil ako člen zdruţenia. Účastníkom teda vznikol spoluvlastnícky vzťah
k dotknutej nehnuteľnosti priamo zo zákona. Rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým ţalobe
vyhovel, povaţoval preto za vecne správny.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolanie ţalovaní. Ţiadali
ho zmeniť a ţalobu zamietnuť, alternatívne navrhovali rozsudok odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedli, ţe krajský súd rozhodol vo veci nesprávne,
v rozpore s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Cdo 146/2007 a aj v rozpore s ostaným zrušujúcim rozhodnutím najvyššieho súdu, v ktorom
najvyšší súd nevytkol krajskému súdu nesprávnosť skutkových zistení a ani nevyslovil
záväzný názor na potrebu opačného vyhodnotenia dôkazov. Poukázali na to, ţe krajský súd
bez nariadenia pojednávania, bez doplnenia dokazovania, iba na základe úplne rozdielneho
hodnotenia výpovedí svedkov Ing. P. a Mgr. P. dospel k inému skutkovému záveru, neţ
v rozhodnutí z 25. marca 2009 sp. zn. 12 Co 1/2009, čo je v rozpore so zákonom. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov a skutkového stavu vyústilo do porušenia ustanovenia § 243d ods. 1
O.s.p. o záväznosti názoru dovolacieho súdu. Z dôvodov vydania protichodných rozhodnutí
bez pokynu nadriadeného súdu a bez zmeny v dokazovaní, namietali zaujatosť senátu
krajského súdu. Dovolanie odôvodnili aj s poukazom na ustanovenie § 237 písm. b/ O. s. p.,
keďţe ţalovaný 1/ zomrel.
Ţalobcovia vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu opravnému prostriedku ţalovaných
navrhli dovolanie odmietnuť ako neprípustné. Stotoţnili sa so skutkovými i právnymi závermi
ostatných rozsudkov súdov niţších stupňov, ktoré povaţovali za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol
rozsudkom.
V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
(§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani
o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. O.s.p.
Dovolanie preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p., lebo najvyšší súd v ostatnom
zrušujúcom rozhodnutí ţiaden záväzný právny názor nevyslovil (rozsudok krajského súdu
zrušil pre nedostatok dôvodov a teda pre existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.).
Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238
O. s. p. vylúčené. V ustanovení § 237 O. s. p. sú totiţ vymenované vady, ktoré sú dôvodom
prípustnosti dovolania smerujúceho proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolací
súd, vzhľadom na zákonnú povinnosť vţdy na tieto vady konania prihliadnuť, preskúmal
prípustnosť dovolania aj z hľadísk tam uvedených.
Podľa § 237 písm. b/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté práve
touto vadou.
Podmienkou toho, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je,
ţe musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť
subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom
konania. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19.
Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť účastníkom konania tí, ktorí
majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva, teda všeobecnú
hmotnoprávnu subjektivitu, ktorá je vo vzťahu k fyzickým osobám upravená v § 7
Občianskeho zákonníka. Ak účastník po začatí súdneho konania stratí spôsobilosť byť
účastníkom konania, postup súdu upravuje § 107 O. s. p.
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe pôvodný ţalovaný 1/ Ing. I.
Konôpka zomrel dňa 22. októbra 2010, t. j. v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd
o uvedenej skutočnosti nebol informovaný a o odvolaní ţalovaných rozhodol rozsudkom dňa
13. júla 2011, teda v čase, keď ţalovaný 1/ uţ nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
Keďţe odvolacím súdom nebol dodrţaný postup v zmysle § 107 O. s. p. (odvolací súd konal
s pôvodným ţalovaným 1/ ako s účastníkom konania), zaťaţil konanie vadou uvedenou
v § 237 písm. b/ O. s. p. Tým bolo konanie pred ním postihnuté vadou zakladajúcou nielen
prípustnosť, ale zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Dovolaciemu súdu preto neostalo
iné, neţ rozsudok odvolacieho súdu z tohto dôvodu zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Pre ďalšie konanie sa poznamenáva, ţe súdy majú v občianskom súdnom konaní
poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (§ 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní
súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj
na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti (§ 153 O.s.p.). Rozhodnutiu súdu vo veci
samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu
a teda aj dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V rámci dokazovania pred odvolacím súdom, to okrem iného znamená,
ţe odvolací súd nemôţe bez ďalšieho, len na základe prehodnotenia uţ vykonaného
dokazovania, dospieť k inému (opačnému) skutkovému záveru, neţ ku ktorému dospel
v predchádzajúcom svojom rozhodnutí. Zásadám spravodlivého procesu zodpovedá, ţe ak
odvolací súd chce pristúpiť k úvahám o zmene ním prijatého skutkového záveru, tento môţe
vyplynúť len z ďalších poznatkov, ktoré odvolací súd získal opakovaním dôkazov uţ ním
vykonaných, prípadne vykonaním nových dôkazov. Okrem toho, musí v odôvodnení
rozhodnutia náleţitým spôsobom vysvetliť, prečo nadobudol, na rozdiel od predchádzajúceho
svojho rozhodnutia, pochybnosti o pravdivosti vykonaného dôkazu (výpovediach svedkov)
a to najmä vtedy, ak na tomto dôkaze zaloţil skutkový záver, ktorý je pre správne rozhodnutie
veci určujúci. Inak jeho rozhodnutie stráca na presvedčivosti, čo treba povaţovať za porušenie
práva na spravodlivý proces.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. septembra 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť: Mgr. Patrícia Špacírová