Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/23/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,

v právnej veci žalobcu: B.. M. S., J. F., X., L., zast. J.. M. K., advokátom so sídlom N., P.,

proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-167/2011 zo dňa

13. októbra 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave,

č. k. –152 zo dňa 05. apríla 2012 jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. –152 zo dňa 05. apríla 2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. SLV-PS-PK-167/2011 zo dňa 13. októbra 2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c),

d) a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania vo výške 725,56 € k rukám

právneho zástupcu žalobcu J.. M. K., v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

2

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-167/2011 zo dňa

13.10.2011, ktorým potvrdil personálny rozkaz č. k. PR-MVSR 293/2011 zo dňa 22.07.2011,

ktorým bol žalobca podľa o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej v texte

rozsudku len „Zákon“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že žalovaný správne konštatoval protiprávne

konanie žalobcu, ktoré nie je zlučiteľné s postavením príslušníka Policajného zboru SR a jeho

postup bol realizovaný zákonne. Žalovaný správne vyhodnotil zvlášť hrubé porušenie

služobnej prísahy, ktoré malo spočívať v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným

príslušníkom PZ, keď štátnu službu vykonával pod vplyvom alkoholu, a to aj napriek

oboznámeniu so sprísnenými opatreniami v súvislosti s jeho používaním. Za zvlášť hrubé

porušenie služobnej prísahy súd považoval aj tú skutočnosť, že žalobca nevykonával riadne

štátnu službu, keď si počas nej svedomito neplnil úlohy uložené mu zákonom i rozkazom

nadriadeného, čím porušil základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), b), g),

h) Zákona.

V súvislosti s tvrdeným nedodržaním lehoty pre vydanie predmetného rozhodnutia,

krajský súd, s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR uviedol, že je iba

na rozhodnutí ministra vnútra, ktorý koná a rozhoduje vo veciach služobného pomeru,

aký rozsah rozhodovania a konania vo veciach služobného pomeru ustanoví interným aktom.

Minister vnútra personálnu pôsobnosť prepustenia zo služobného pomeru z dôvodov podľa

§ 192 ods. 1 písm. e) Zákona nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu,

ale ponechal ju vo svojej výlučnej personálnej pôsobnosti. Iba minister vnútra je oprávnený

zistiť dôvod prepustenia a o prepustení zo služobného pomeru je povinný rozhodnúť

v zákonnej lehote. V tejto súvislosti krajský súd poukazujúc na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu SR (sp. zn. , , , , )

uviedol, že až po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru začína

ministrovi vnútra plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie

rozhodnutia o prepustení.

Krajský súd ďalej uviedol, že doterajšie aktívne plnenie uložených úloh žalobcom,

nemôže byť ospravedlnením pre protiprávne konanie. Krajský súd ako účelové hodnotil

tvrdenia žalobcu, že pred vykonaním prvej dychovej skúšky požil liečivo S. a oblátku M.,

nakoľko bola vykonaná opakovaná dychová skúška s pozitívnym výsledkom. Nesporne bol

v dychu žalobcu zistený alkohol, krajský súd v tejto súvislosti poukázal na § 136 písm. d)

3

Zákona. Prvá dychová skúška bola vykonaná v čase o 09:09 hod., opakovaná dychová skúška

bola vykonaná v čase o 09:24 hod., pričom obe skúšky mali pozitívne výsledky na prítomnosť

alkoholu. V konaní o prepustení zo služobného pomeru bolo žalobcovi dostatočným

spôsobom preukázané, že štátnu službu vykonával pod vplyvom alkoholu, napadnuté

rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, je dostatočne odôvodnené

a žalovaný sa v ňom vysporiadal so všetkými vznesenými relevantnými námietkami.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote dňa 10.05.2012

odvolanie domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa,

alternatívne zmeny napadnutého rozsudku v zmysle žalobného návrhu.

Žalobca, poukazujúc na žalobné námietky, ďalej uviedol, že § 192 ods. 5 Zákona

nie je formulovaný natoľko jednoznačne, aby nepripúšťal odlišné výklady. Súd je povinný

pri výklade právnej normy postupovať v súlade s výkladovými postupmi, osobitne je povinný

ju vykladať v súlade s SR, najmä v súlade s princípom právneho štátu a ochrany

základných práv a slobôd. Krajský súd princíp ústavnej konformity výkladu nerešpektoval.

Z jazykového výkladu právnej normy žiadnym spôsobom nevplýva,

že by zákonodarca mal pod pojmom „zistil“ na mysli až ukončenie dokazovania

a vyšetrovania dôvodu prepustenia. Pojem zistil je synonymom pojmu „dozvedel“,

zákonodarca mal zjavne na mysli deň, keď sa nadriadený policajta o jeho konaní dozvie.

Ak je minister vnútra orgánom vykonávajúcim pôsobnosť vo veci prepustenia, potom každý

orgán vykonávajúci dokazovanie v tejto veci prepustenia, koná v jeho priamej pôsobnosti.

Je neprípustný záver, že riaditeľ OR PZ vykonávajúci vyšetrovanie vo veci prepustenia

nekoná v pôsobnosti ministra a je „iným orgánom“, od ktorého sa minister iba „dozvedá“

o dôvode prepustenia. Ak orgán vykonávajúci vyšetrovanie predloží spis s riadne vykonanými

dôkazmi, ministrovi má začať plynúť dvojmesačná subjektívna lehota na jeho podpis. Tento

záver je absurdný, lebo ak je vyšetrovanie vykonané riadne, nie je zrejmé, z akého dôvodu

je potrebná dvojmesačná lehota na to, aby minister vyhotovil a podpísal rozkaz

na prepustenie. Ak však minister dospeje k záveru, že dokazovanie nebolo vykonané riadne,

podľa názoru krajského súdu sa má za to, že dôvod prepustenia „nezistil“ a žiadna lehota

mu neplynie; tento postup by bolo možné opakovať až do uplynutia ročnej objektívnej lehoty.

Ak sa ukladá orgánu verejnej moci povinnosť vo veci rozhodnúť v určenej lehote, nemá

sa na mysli len povinnosť vyhotoviť rozhodnutie vo veci, ale aj povinnosť vo veci konať

a rozhodnúť. Výklad krajského súdu konštruuje fikciu, ako by pôsobnosť na konanie

a rozhodnutie vo veci patrila dvom odlišným orgánom s odlišnou subjektívnou lehotou.

4

Žalobca ďalej uviedol, že zmyslom danej právnej normy bolo stanoviť pre správny

orgán pevné hranice na konanie a rozhodnutie vo veci, nie len na rozhodnutie samotné.

Určujúcim je zistenie dôvodu prepustenia, t. j. skutku, ktorého sa mal policajt dopustiť.

Lehota dvoch mesiacov je zjavne primeranou na celé konanie a nie lehotou na napísanie

a podpísanie rozhodnutia v rozsahu dvoch normostrán. Účelom je právna istota pre policajta

ako aj pre PZ. Policajta má chrániť pred neúmerným predlžovaním konania zo strany orgánu

verejnej moci a súčasne zabezpečiť, aby osoby, ktoré hrubo porušili služobnú prísahu

bezprostredne opustili PZ. Úmyslom zákonodarcu nebolo docieliť stav, kedy je subjektívna

lehota úplne obsoletná, nakoľko je možné ju zo strany správneho orgánu kedykoľvek obísť

spôsobom, ktorý aplikoval žalovaný a odobril krajský súd.

Žalobca ďalej poukázal, že v danej veci nepochybne pozitívnu dychovú skúšku zistil

orgán v priamej personálnej pôsobnosti ministra, nešlo o skutok, kedy skutok zistil

bezprostredne nadriadený, začal konanie, skončil ho a predložil ministrovi, teda v danom

prípade skutok, ktorý sa stal dôvodom prepustenia zistil samotný minister prostredníctvom

vlastného orgánu. V tejto súvislosti žalobca na podporu svojho tvrdenia poukázal

na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. . Žalobca namietal, že krajský súd mal

primárne hľadieť na to, ktorý z možných výkladov právnej normy je konformný s princípom

právneho štátu a ochrany základných ľudských práv. Prvoradá je ochrana jednotlivca

pred svojvôľou štátnej moci, pričom pravidlá pre výkon verejnej moci je potrebné vykladať

jednoznačne reštriktívne. Ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami

výkladu, v tejto súvislosti poukázal žalobca na judikatúru Ústavného súdu SR

(sp. zn. , , ).

Žalobca namietal, že kontrolný orgán nevyhotovil o priebehu kontroly žiadnu

zápisnicu, priebeh úkonu správneho orgánu sa dokumentuje tak, aby o jeho obsahu nemohli

vzniknúť pochybnosti – nie je mysliteľné, aby bol účastník nútený dokazovať priebeh

procesného úkonu výsluchom svedkov. Krajský súd nijako nezdôvodnil ako sa vysporiadal

s obsahom svedeckých výpovedí I.. B. a kpt. S. H.. Ďalších svedkov správny orgán, napriek

návrhu, bez uvedenia dôvodu, neumožnil vypočuť, pričom krajský súd sa ani s touto

námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Taktiež sa súd nevysporiadal ani s namietaným

rozdielnym postupom voči iným policajtom.

Záverom žalobca poukázal na to, že hladina alkoholu v zistenej miere v prevažnej

väčšine štátov umožňuje vedenie motorového vozidla, čo krajský súd nezohľadnil, rovnako

ani pomer závažnosti konania k doterajšiemu priebehu výkonu služby. Dychová skúška

s takým výsledkom v policajta s dlhoročnou čestnou a svedomitou službou v PZ mala byť

dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného pre zjavnú neprimeranosť.

5

K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 30.05.2012 vyjadril žalovaný

tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou

úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu

„porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože

by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.

Žalovaný mal za to, že výklad prezentovaný žalobcom ohľadne § 192 ods. 5 Zákona

je neakceptovateľný vzhľadom k tomu, že pri takomto výklade by pri aplikácii dôvodu

prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) Zákona a plynutia dvojmesačnej subjektívnej lehoty,

by ktorýkoľvek z nadriadených príslušníka PZ, ktorému minister vnútra neustanovil

personálnu pôsobnosť prijať personálne opatrenie, by bez akýchkoľvek relevantných dôkazov

mohol len uviesť, subjektívne tvrdiť, že zákonné podmienky prepustenia podľa § 192 ods. 1

písm. e) Zákona zistil v takom časovom období, ktoré by malo za následok márne uplynutie

zákonnej subjektívnej lehoty. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že dvojmesačná subjektívna lehota stanovená

v § 192 ods. 5 Zákona začína plynúť len ministrovi vnútra, po tom, čo mu je služobným

postupom predložený návrh na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného

v § 192 ods. 1 písm. e) Zákona spolu so zadováženými dôkazmi. Iba minister vnútra

sa považuje za nariadeného, je v súlade s § 3 Zákona oprávnený delegovať personálnu

pôsobnosť na prepustenie zo služobného pomeru na iného nadriadeného, v danom prípade

však k delegácii nedošlo.

Žalovaný ďalej uviedol, že až po doručení návrhu na prepustenie policajta

zo služobného pomeru vrátane dôkazového materiálu začína ministrovi vnútra plynúť

zákonná dvojmesačná lehota na prijatie rozhodnutia o prepustení, keďže len minister

je oprávnený zistiť dôvod prepustenia. Minister vnútra nie je viazaný spracovaným návrhom

na prepustenie, ktorý mu je predložený služobným postupom. Žiadne zákonné ustanovenie

nebráni tomu, aby bolo voči policajtovi začatí konanie vo veci jeho prepustenia zo služobného

pomeru, ktoré bude neskôr zastavené (§ 239a Zákona). Minister postupuje pred vydaním

rozhodnutia v súlade s § 238 ods. 4 Zákona. Ak po preštudovaní doručeného návrhu

a zhromaždených dôkazov zistí akékoľvek pochybenia, tieto sú odstraňované práve

v priebehu subjektívnej lehoty. Ak minister zistí, že predložené dôkazy nie sú takej kvality,

aby jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukazovali policajtovi naplnenie

zákonných podmienok uvedeného dôvodu prepustenia zo služobného pomeru, v priebehu

6

subjektívnej lehoty sa realizuje dopĺňanie predložených dôkazov tak, aby bol dodržaný

aj procesný postup s prihliadnutím na § 193 ods. 2 a § 238 ods. 3 Zákona. Aj z dôvodu,

aby nedochádzalo k rozdielnemu postoju pokiaľ ide o aplikáciu dôvodu prepustenia,

kompetenciu zistiť dôvod prepustenia a rozhodnúť o prepustení zo služobného pomeru

z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) Zákona minister vnútra ponechal vo svojej

výlučnej personálnej pôsobnosti.

V súvislosti s odkazom žalobcu na metodické usmernenie sekcie personálnych

a sociálnych činností MV SR č. p. SPC-625/1/2005 zo dňa 04.11.2005 žalovaný uviedol,

že vzhľadom na judikatúru najvyššieho súdu je dostatočne preukázané, že predmetné

usmernenie nie je právne záväzné, nie je prameňom práva.

Žalovaný tiež uviedol, že žiadnym skúmaním sa nedá zistiť, či hladina alkoholu, ktorá

bola zistená u žalobcu, pochádza k požitia alkoholických nápojov alebo liečiv prípadne

oblátky M., skúmaním sa zisťuje len prítomnosť alkoholu. Tvrdenia žalobcu o tom, že požil

oblátku M. a kvapky S. neboli z výpovedí policajtov, ktorí vykonávali kontrolu, potvrdené.

Žalobca až po tom, čo bolo proti nemu začaté konanie vo veci prepustenia zo služobného

pomeru začal uvádzať tieto skutočnosti. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie

príslušníkov PZ, ktorí vykonávali kontrolu SKIS-OK3-2011/001597. Zo zadovážených

dôkazov bolo dostatočne preukázané, že žalobcovi bolo umožnené, aby sa bezprostredne po

vykonaní dychovej skúšky vyjadril k zistenému množstvu alkoholu v jeho krvi, mal možnosť

všetky námietky vlastnoručne zaznamenať do spracovaného záznamu, čo však neurobil.

Žalovanému žiadne zákonné ustanovenie neukladá spracovávať zápisnicu o tom, že žalobca

bol počas výkonu štátnej služby podrobený dychovej skúške za účelom zistenia, či štátnu

službu nevykonáva pod vplyvom alkoholu. Žalobca bol služobne zaradený v rámci služby

dopravnej polície, bol si vedomý tej skutočnosti, že užitie liečiv obsahujúcich alkohol môže

ovplyvniť výsledok dychovej skúšky. Tiež žalovaný uviedol, že aj pokiaľ žalobca požil tesne

pred vykonaním dychových skúšok požil lieky s obsahom alkoholu a oblátku M., konal

v rozpore s § 136 ods. 1 písm. d) Zákona.

Žalovaný uviedol, že žiaden z policajtov, ktorí sa podrobili dychovej skúške,

sa po ich vykonaní nežiadal na odber krvi, pričom odber krvi, ktorému sa podrobil žalobca

bez toho, aby o tejto skutočnosti informoval pracovníkov vykonávajúcich kontrolu alebo

bezprostredne nadriadeného, bol vykonaný v čase o 11:55 hod., t. j. v čase viac ako po dvoch

hodinách od vykonania poslednej dychovej skúšky. Žiadne okolnosti nebránili žalobcovi,

aby po tom, čo u neho bola zistená pozitívna hladina alkoholu v dychu, požiadal kontrolných

pracovníkov prípadne nadriadeného, aby sa mohol za ich prítomnosti podrobiť odberu krvi.

7

Zákonné ustanovenia neukladajú povinnosť kontrolnému orgánu poučiť kontrolovaného

o možnosti podrobiť sa odberu krvi.

Žalovaný poukázal, že žalobca sa považuje za skúseného, odborne fundovaného

policajta, pracujúceho na úseku dopravnej polície, kde dychové skúšky u vodičov

sám vykonával. V prípade pochybností o nesprávnom postupe kontrolného orgánu mal na túto

skutočnosť upozorniť, žiadne okolnosti mu nebránili v tom, aby tieto zaznamenal

vo vlastnoručne spracovanom zázname. Konanie žalobcu bolo, s ohľadom na sprísnené

opatrenia na elimináciu negatívnych javov v PZ o zmiernenie negatívneho ohlasu verejnosti

na požívanie alkoholických nápojov príslušníkmi PZ, krajne nezodpovedné a odporujúce

obsahu služobnej prísahy, k plneniu ktorej sa dobrovoľne zaviazal. Žalobca bol oboznámený

so všetkými svojimi povinnosťami, vedel aké následky môže očakávať, ak sa u neho počas

výkonu štátnej služby zistí prítomnosť alkoholu alebo iných návykových látok. Na činnosť

príslušníkov PZ sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu služby,

ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a s tým spojené vyššie

nároky an činnosť príslušníkov PZ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré

mu predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. )

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.09.2012 ( a ).

Podľa , v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa , rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú

rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,

menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými

môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť.

8

Podľa , ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého

stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie

správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Podľa , súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym

názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa § 3 Zákona, v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného

pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány

(ďalej len „nadriadený“), ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 192 ods. 1 písm. e) Zákona, policajt sa prepustí zo služobného pomeru,

ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa § 192 ods. 5 Zákona, o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1

písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod

prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto

lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.

Podľa § 193 ods. 1 Zákona, návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru

spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá

ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený

rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru.

Podľa § 193 ods. 2 Zákona, policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu

na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať

dôkazy a obhajovať sa.

Podľa § 233 ods. 1, 2 Zákona, oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia

tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať

si na rozhodnutie potrebné podklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky

rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka

konania.

9

Podľa § 238 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky,

znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci

a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa § 241 ods. 1 vety prvej Zákona, rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi

predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie

a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie

vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta.

Podľa § 241 ods. 3 Zákona, v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti

boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení

dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Žalovaný rozhodnutím č. SLV-PS-PK-167/2011 zo dňa 13.10.2011, potvrdil

personálny rozkaz č. k. PR-MVSR 293/2011 zo dňa 22.07.2011, ktorým bol žalobca podľa

§ 192 ods. 1 písm. e) Zákona, keď bol dňa 18.05.2011 podrobený dychovej skúške na zistenie

požitia alkoholu s pozitívnym výsledkom pri prvej skúške v hodnote 0,17 mg/l (0,35 promile)

a pri opakovanej skúške s hodnotou 0,15 mg/l (0,31 promile).

Žalovaný a rovnako krajský súd v napadnutom rozhodnutí, okrem iného, konštatovali,

že nie je podstatnou skutočnosťou, akým spôsobom sa alkohol dostal do dychu žalobcu,

vzhľadom na povinnosti príslušníka PZ v zmysle § 136 písm. d) Zákona. Žalovaný v tejto

súvislosti uviedol, že ak by žalobca aj požil liečivo S. a oblátku M., konal v rozpore s § 136

písm. d) Zákona. Žalovaný poukázal tiež na časť I. písm. a) bod 9 Rozkazu ministra vnútra

SR č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ, ktorý

rozkaz nerozlišuje, akým spôsobom sa alkohol do krvi alebo dychu policajta dostal,

teda mohlo to byť aj prostredníctvom lieku a oblátok M..

Kontrolný orgán vykonávajúci dychové skúšky vylúčil, že žalobca by mohol požiť

pred druhou dychovou skúškou oblátku M.. Z písomného vyjadrenia pracovníkov Sekcie

kontroly a inšpekčnej služby MV SR zo dňa 02.06.2011 vyplýva, že všetci policajti, ktorí

10

pred druhou dychovou skúškou navštívili toaletu, boli cestou na toaletu a späť sprevádzaní

pracovníkom kontroly.

Zo zápisnice o výsluchu I.. M.. B. zo dňa 22.06.2011 vyplýva, že pokiaľ kontrolovaní

policajti, u ktorých bol v dychu zistený alkohol, vrátane žalobcu, navštívili toaletu, títo, okrem

prvého policajta, ktorý mal pozitívnu dychovú skúšku (npor. V.) sprevádzaného pracovníkom

kontroly, šli na toaletu bez dozoru resp. sprievodu.

Žalobca v priebehu konania o prepustenie zo služobného pomeru predložil znalecký

posudok M.. D. K., podľa ktorého pozitívny výsledok dychovej skúšky mohol byť

ovplyvnený užitím liečiva S. a oblátky M., odporučil však vykonať vyšetrovací pokus.

Žalovaný v tejto súvislosti zabezpečil odborné vyjadrenie Kriminalistického

a expertízneho ústavu PZ, z obsahu ktorého vyplýva, že liek S. môže ovplyvniť výsledok

dychovej skúšky v prípade, že sa dychová skúška vykoná bezprostredne po jeho požití. Vplyv

konzumácie oblátok M. na výsledok dychovej skúšky nebol ústavu známy.

Žalobca predložil v priebehu administratívneho konania zápisnicu o vyšetrovacom

pokuse zo dňa 24.06.2011, ktorému sa podrobil iný príslušník PZ, z ktorej vyplýva, že požitie

kvapiek S., oblátok M. samostatne ako aj spolu, môže mať za následok pozitívnu dychovú

skúšku s hodnotami 0,19 mg/l, resp. 0,23 mg/l.

V zmysle vyššie uvedeného najvyšší súd konštatuje, že žalovaný neodstrániac rozpory

vo vykonaných dôkazoch, nedostatočne zistil skutkový stav. Povinnosťou správneho orgánu

bolo úplne a presne zistiť skutočný stav veci a následne zistené skutočnosti uviesť

v odôvodnení rozhodnutia spolu s uvedením relevantných dôvodov ako aj to, akým spôsobom

sa vysporiadal s existujúcimi rozpormi. Pokiaľ dospel k záveru, že aj užitie uvedených látok

je dôvodom prepustenia v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) Zákona, mal tento svoj záver náležite

odôvodniť.

Pokiaľ bolo ako na nepriamy dôkaz poukazované na udalosti zo dňa 17.05.2011

na ubytovni, najvyšší súd len uvádza, že zo žiadnej z výpovedí nachádzajúcich

sa v administratívnom spise (o. i. M.. V., npor. G.) nevyplýva ani nebolo inak preukázané, že

žalobca by bol ubytovaný na izbe, kde policajti rušili nočný kľud, prípadne sa v tejto

„hlučnej“ spoločnosti nachádzal.

11

Zákonná definícia dôvodu prepustenia podľa § 192 ods. § 1 písm. e) vyžaduje

kumulatívne naplnenie oboch domnienok, a to, porušenie služobnej povinnosti

alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie policajta v služobnom

pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd z obsahu

administratívneho spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli právnym základom

pre uvedený záver.

Odôvodnenie správneho rozhodnutia musí smerovať ku konkrétnym okolnostiam

zisteným v jednotlivom prípade. Nemožno za súladné s § 214 ods. 3 Zákona považovať

odôvodnenie obsahujúce len všeobecné konštatácie, že služobná povinnosť bola porušená

zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby, bez vysporiadania sa so skutkovými okolnosťami konkrétneho

prípadu, a to najmä s poukazom na hodnotu zisteného alkoholu v dychu policajta

(kde odchýlka meracieho prístroja je 0,018 mg/l) a doterajší výkon služby. Je tiež potrebné

poukázať na skutočnosť, že žalovaný sa rovnako žiadnym spôsobom nevysporiadal

so stanoviskom odborového orgánu v zmysle § 225 ods. 2 písm. c) Zákona. Toto vyjadrenie

nie je záväzné, ako správne žalovaný uviedol, čo však neznamená, že nemá vo vzťahu

k predmetu konania žiadnu relevanciu. Žalovaný je povinný sa s jeho obsahom vysporiadať,

a dôvodiť pre ktoré okolnosti nebolo resp. nemohlo byť toto stanovisko realizované.

Ak by bol akceptovaný rýdzo formalistický prístup žalovaného, bolo by otázne aký význam

(okrem formálneho naplnenia znenia Zákona) by uvedené stanovisko malo.

V súvislosti s uvedeným bude úlohou žalovaného v ďalšom konaní odstrániť rozpory

vo vykonaných dôkazoch a ustáliť skutkový stav. Následne bude jeho povinnosťou tento

náležite zistený skutkový stav vyhodnotiť a ak v súvislosti so zistenými skutočnosťami

dospeje k záveru, že porušenie povinnosti uvedenej v § 136 Zákona dosahuje intenzitu

porušenia služobnej povinnosti a služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, náležite tento

záver odôvodní a rovnako uvedie aj dôvody, pre ktoré by ponechanie žalobcu by bolo

na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Pokiaľ žalobca namietal vydanie prvostupňového rozhodnutia po uplynutí subjektívnej

lehoty v zmysle § 192 ods. 5 Zákona, najvyšší súd sa stotožnil s právnym hodnotením

vykonaným krajským súdom, na ktorého obsah odkazuje.

12

Nadriadeným, ktorého má na mysli § 192 ods. 5 Zákona je minister vnútra, keď

len tento je oprávnený rozhodovať o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1

písm. e) Zákona. V zmysle § 193 ods. 1 Zákona návrh na prepustenie policajta zo služobného

pomeru spracováva jeho bezprostredne nadriadený, k tomuto je policajt oprávnený vyjadriť

sa, navrhovať dôkazy a obhajovať sa; rozhodovacia právomoc rozhodnúť o prepustení

v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) Zákona však patrí výlučne ministrovi. On je nadriadeným,

ktorému začína plynúť subjektívna lehota v zmysle § 192 ods. 5 Zákona, po predložení

spracovaného návrhu na prepustenie zo služobného pomeru.

Ustálená judikatúra (sp. zn. , , , ,

) k tejto otázke zaujala jasné stanovisko. Je potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca

odkazoval na rozhodnutie sp. zn. , toto bolo vývojom judikatúry prekonané

neskoršími rozhodnutiami (sp. zn. , ), preto naň najvyšší súd

neprihliadal.

Nemožno akceptovať konštrukciu žalobcu, podľa ktorej zistenie prítomnosti alkoholu

v dychu príslušníkmi orgánu kontroly patriaceho do priamej pôsobnosti ministra, je zistením

dôvodu prepustenia ministrom. Personálna pôsobnosť neznamená totožnosť orgánov

(podľa názoru žalobcu vlastná kontrola ministra), ale je vyjadrením vzťahu

nadriadenosti/podriadenosti v rámci vnútornej štruktúry policajného zboru. Začiatok plynutia

lehoty je viazaný na obdobie po predložení návrhu spracovaného bezprostredne nadriadeným,

nemôže lehota na rozhodnutie začať plynúť bez toho, aby mal orgán oprávnený vo veci

rozhodovať, k dispozícii podklady, na základe ktorých má rozhodnutie vydať.

Ďalšie námietky žalobcu vznesené v odvolaní nepovažoval najvyšší súd za podstatné

pre prejednávanú vec, a preto sa nimi nezaoberal.

Na základe uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je potrebné zmeniť podľa tak, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného č. SLV-PS-PK-167/2011 zo dňa 13.10.2011 zrušuje z dôvodu nedostatočne

zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2

písm. c), d) ) a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia v spojení s a vety prvej

13

tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu spolu vo výške 725,56 € spočívajúcu

v:

- náhrade za úkony právnej pomoci vo výške podľa § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Vyhláška“),

za rok 2011 vo výške 128,82 € (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd

vo veci samej – žaloba /§ 14 ods. 1 písm. a), b) Vyhlášky/, v uplatnenej výške á 57,- €/,

režijný paušál k dvom úkonom /§ 16 ods. 3 , vo výške á 7,41 €).

- náhrade za úkony právnej pomoci za rok 2012 vo výške 265,28 (písomné podanie na súd

vo veci samej dňa 17.02.2012, písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 22.03.2012,

písomné podanie na súd vo veci samej – odvolanie, v uplatnenej výške á 58,69 €, režijný

paušál k trom úkonom vo výške á 7,63 €).

- náhradu za stratu času vo výške 203,36 € (za 16 polhodín strávených cestou na pojednávanie

zo dňa 05.04.2012 a späť, vo výške á 12,71 € /§ 17 ods. 1, 2 ).

- cestovné náhrady vo výške 128,10 € (základná náhrada 700 km x 0,183 € podľa § 1 písm. b)

opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. o sumách

základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách.)

Súd nepriznal uplatnenú náhradu trov za 1 úkon právnej služby a k nemu prislúchajúci

režijný paušál (ďalšia porada s klientom zo dňa 23.04.2012), keď jeho poskytnutie ani trvanie

nebolo zo strany právneho zástupcu žalobcu žiadnym spôsobom preukázané.

Súd ďalej nepriznal uplatnenú náhradu za spotrebované pohonné látky, keď právny

zástupca žalobcu nepredložil kópiu technického preukazu použitého motorového vozidla

(zn. B.). Súčasťou súdneho spisu je len kópia motorového vozidla zn. V.. Z uvedeného

dôvodu nebolo možné určiť spotrebované pohonné hmoty, a teda súd priznal len základnú

náhradu.

Žalovaný je povinný náhradu trov konania podľa v spojení

s uhradiť na bankový účet právneho zástupcu žalobcu vedený v T., A.,

číslo účtu X..

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 25. septembra 2012

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková