Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/163/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a z členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD. v právnej veci ţalobcu: I.. M. Š., bytom P., zast. JUDr. S. R., advokátom,

Ţ., proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava,

o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č.p. KM-118/PK-05 zo dňa 15. novembra 2005,

na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -50

zo dňa 13. februára 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Bratislave č. k.

-50 zo dňa 13. februára 2009, p o t v r d z u j e .

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. S. R. vo výške 71,92 Eur do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku tohto

rozhodnutia zrušil rozhodnutie č.p. KM-118/PK-05 zo dňa 15. novembra 2005, ktorým

ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie - personálny

2

rozkaz č. 604/2003 zo dňa 8. decembra 2003 (o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru

príslušníka PZ podľa Z.z).

V dôvodoch rozsudku poukázal na to, ţe sa stotoţnil s právnym názorom ţalovaného

ako aj prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého z ustanovení § 48 ods. 3 písm. a/, b/,

f/, g/, h/ a i/ v tom čase v platnom znení jednoznačne vyplývajú

základné povinnosti ţalobcu ako policajta. Podľa krajského súdu nedôsledným vykonávaním

zákonom poţadovaných povinností došlo k ich porušeniu, čo bolo dôvodom prepustenia

ţalobcu zo sluţobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia skutkovej podstaty konania

ţalobcu, ktoré bolo kvalifikované ako v príkrom rozpore s obsahom sluţobnej prísahy

a sluţobnými povinnosťami policajta, boli aj podľa krajského súdu jednoznačne preukázané

doplneným dokazovaním o vyjadrenie ţalobcu a ďalších svedkov (P.. S. B., K.. I.. M. B., I..

Š. D., A.. B., J. B., S. R., M. N., M. P., úradný záznam K.. M.. J. P. zo dňa 2. a 7. novembra

2005).

Na rozdiel od ţalovaného, mal však krajský súd iný názor na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia, a to pokiaľ ide o dodrţanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia o prepustení

policajta podľa v platnom znení, podľa ktorého ţalovaný

mohol rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený ţalobcu zistil dôvod

prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

Krajský súd jednoznačne prisvedčil názoru ţalobcu, podľa ktorého je dôleţité

rozlišovať v otázke právomoci (kto a kedy) rozhodovanie o prepustení policajta zo sluţobné-

ho pomeru a v otázke právomoci (kto a kedy) konania v čase zistenia porušenia sluţobnej

disciplíny, majúc pritom na zreteli kompetencie v rámci interných predpisov a zákonných

podmienok vzťahujúcich sa na plynutie subjektívnej a objektívnej lehoty na prepustenie

policajta.

Z administratívneho spisu podľa krajského súdu vyplýva, ţe ročná objektívna

(prekluzívna lehota) na prepustenie policajta, začala plynúť v priebehu mesiaca jún 2003,

kedy dôvod vznikol (prijatie trestného oznámenia, ponechanie si veci a následné konanie vo

veci trestného oznámenia bez riadneho sluţobného postupu) a dňom 15. augusta 2003, začala

plynúť súčasne aj subjektívna 60 dňová lehota na prepustenie policajta (kedy ţalobcov

priamy nadriadený P.. S. B. s personálnou právomocou, prvýkrát zistil z informácií K.. I.. B.

protiprávne konanie ţalobcu, ktorá uplynula dňom 14. októbra 2003 (vrátane), preto

personálny rozkaz bol uloţený po zákonnej lehote.

3

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, krajský súd podľa

napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti uvedenému rozsudku podal ţalovaný včas odvolanie, ktorým ţiadal rozsudok

zmeniť tak, ţe ţalobu ţiadal zamietnuť.

Uviedol, ţe pokiaľ ide o začiatok plynutia stanovenie subjektívnej lehoty, uvedenou

otázkou sa vo svojich rozhodnutiach uţ zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky,

pričom správne orgány sú právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viazané.

Ţalovaný poukázal na ust. , z ktorého vyplýva, ţe

v sluţobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach sluţobného pomeru podľa tohto zákona

rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“).

Na základe ust. § 3 zákona minister vnútra Slovenskej republiky vydal nariadenie ministra

vnútra č. 25/2001 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach sluţobného pomeru v štátnej

sluţbe príslušníkov PZ (personálna pôsobnosť) s účinnosťou od 1. apríla 2001, ktoré bolo

platné a účinné do 1. januára 2004. Uvedeným nariadením bola v čase rozhodovania

o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka PZ striktne stanovená personálna

pôsobnosť jednotlivým nadriadeným, ktorú realizoval voči podriadeným policajtom.

Ţalovaný uviedol, ţe pokiaľ ide o legislatívnu skratku, ktorá bola zavedená v ust. § 3

zákona, (ďalej len „nadriadený“), s poukazom na čl. 2 písm. n/ bod 2 N MV SR č. 25/2001

za nadriadeného, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo sluţobného pomeru

podľa § 192 ods.1 písm. e/ zákona sa povaţuje iba minister vnútra Slovenskej republiky,

pretoţe túto právomoc prepustiť policajta zo sluţobného pomeru podľa uvedeného

ustanovenia zákona nedelegoval na ţiadneho z ostatných nadriadených ţalobcu, ktorým

ustanovil iný stupeň personálnej pôsobnosti.

Ţalovaný poukázal na to, ţe § 192 ods. 3 zákona ustanovoval, ţe rozhodnúť

o prepustení policajta a nie začať konať vo veci jeho prepustenia, je moţné len do dvoch

mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka

odo dňa, keď tento dôvod vznikol, v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení

policajtovi aj doručiť.

Ţalovaný vyjadril názor, ţe zákon vo svojich ustanoveniach neustanovoval a ani

v súčasnosti neustanovuje ţiadnu lehotu na začatie konanie vo veci prepustenia podľa § 192

ods. 1 písm. e/ zákona. Podľa ţalovaného aţ po doručení návrhu na prepustenie policajta

4

zo sluţobného pomeru vrátane dôkazného materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie

sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia

druhej zákonnej podmienky, ţe jeho ponechanie by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej

sluţby, začína ministrovi vnútra plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota

na prijatie rozhodnutia o prepustení, pretoţe len minister vnútra je oprávnený rozhodnúť

o prepustení policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona.

Ţalovaný uviedol, ţe zákon nevyţadoval a ani v súčasnosti nevyţaduje, aby

bezprostredný nadriadený policajta zistil dôvody jeho prepustenia zo sluţobného pomeru,

ale vo svojom ustanovení § 192 ods. 3 vyţadoval, aby dôvody prepustenia policajta zistil

jeho nadriadený, pričom ho bliţšie nekonkretizoval, avšak s poukazom na dôvody vyššie

uvedené je podľa ţalovaného dostatočne odôvodnené, ţe týmto nadriadeným je iba minister

vnútra.

Ţalovaný na podporu týchto tvrdení poukázal na ustálenú súdnu prax, a to právny

názor vyjadrený v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, z ktorého vyplýva, ţe pokiaľ ide o začatie plynutia subjektívnej dvojmesačnej

lehoty je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že samotné podozrenie ešte nie pozitívnym

zistením o protiprávnom konaní, pretože hodnovernosť preukázania skutku vyplynie až

z výsledkov šetrenia. Vzniká tu rozdielnosť medzi časovým obdobím, kedy bolo šetrenie

o protiprávnom konaní žalobcu uzavreté a kedy bola konečná správa o prešetrení

protiprávneho konania predložená nadriadenému k vyvodeniu dôsledkov.

Ţalovaný tieţ poukázal právny názor vyplývajúci z rozsudkov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , a , ţe pre začiatok plynutia

subjektívnej lehoty je podstatné, kedy nadriadený dôvod prepustenia zistil, pričom je

potrebné rozlišovať, že nadriadeným v zmysle zákona nie je každý služobný funkcionár, ale

iba ten, ktorý je oprávnený voči nemu prijať personálne alebo disciplinárne opatrenie a len

získanie relevantných overiteľných informácií o dôvodoch prepustenia možno považovať za

kvalifikované zistenie v zmysle zákona.

Z obsahu spisu poľa ţalovaného vyplynulo, ţe záverečná informácia o protiprávnom

konaní z Inšpekčného odboru Banská Bystrica, Úradu inšpekčnej sluţby PZ ţalovaného bola

ministrovi vnútra Slovenskej republiky doručená dňa 24. októbra 2003, pričom bola

zaevidovaná pod č.p.: SPC-10001/1-3.

5

Vzhľadom k tomu, ţe P.. S. B., ako nadriadený ţalobcu nebol oprávnený rozhodnúť

o prepustení ţalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, po zadováţení dôkazov

preukazujúcich protiprávne konanie ţalobcovi, predloţil dňa 1. decembra 2003 ministrovi

vnútra Slovenskej republiky návrh na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru. S týmto

návrhom sa minister vnútra po vyhodnotení všetkých zadováţených dôkazov, ktoré boli

súčasťou predloţeného návrhu na prepustenie stotoţnil a dňa 8. decembra 2003 rozhodol

o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, a to

personálnym rozkazom ministra vnútra č. 604 zo dňa 8. decembra 2003, ktorý bol ţalobcovi

doručený dňa 5. decembra 2003.

Podľa ţalovaného uvedené prepustenie ţalobcu bolo realizované v súlade so zákonom,

v zákonom stanovenej subjektívnej lehote, preto navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe

ţalobu ţalobcu navrhol zamietnuť.

K odvolaniu ţalovaného sa vyjadril ţalobca tak, ţe navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť. Nestotoţnil sa s názorom ţalovaného, ţe jediným nadriadeným,

ktorý mal zistiť dôvody pre prepustenie mohol byť iba minister vnútra.

Poukaz ţalovaného na ust. je podľa ţalobcu irelevantné.

Predmetné ustanovenie podľa ţalobcu nie je sporné, avšak dotýka sa rozhodovacej

právomoci. Takáto právomoc alebo rozdelenie tejto právomoci nemá ţiaden vplyv ani

nemôţe vylúčiť dôsledky, ktoré zákon upravuje v

účinného v čase rozhodnutia.

Poukázal na to, ţe zákon () nepovaţuje za nadriadeného iba

ministra, ale nadriadený je ten policajt, ktorý je zaradený do štátnej sluţby a ktorý

v ustanovenom rozsahu riadi, organizuje, kontroluje hodnotí výkon štátnej sluţby

podriadených policajtov.

Ţalobca poukázal na to, ţe v konaní bolo preukázané, ţe skutkový stav ako podklad

pre rozhodnutie bol zistený priamym nadriadeným ţalobcu P.. B. uţ 15. augusta 2003

nepochybným spôsobom a k takto zistenému skutkovému stavu sa vyjadroval P.. B. dňa 18.

septembra 2003 a od tohto času nedošlo k ţiadnym skutkovým zmenám, pre ktoré by bola

pochybnosť o tom, ţe definuje ako zistenie dôvodov nadriadeným.

6

Podľa ţalobcu počítanie lehoty podľa § 192 ods. 3 sa začína tým, keď nadriadený zistil

dôvod prepustenia. Je nepochybné, ţe P.. B. bol jeho nadriadeným a ako dôvod prepustenia

zistil dňa 15. augusta 2003, preukázateľne dňa 18. septembra 2003.

Zdôraznil, ţe právna úprava uvedená v , najmä v a

je kogentnou právnou úpravou, nie je viazaná na interné smernice alebo nariadenia MV SR,

nie je viazaná ani na organizačnú štruktúru, ani na pôsobnosť nejakej sekcie MV SR.

Ţalobca poukázal tieţ na to, ţe aj ţalovaný si je vedomý odlišnosti medzi

skutočnosťou zistenia a postavením nadriadeného pri tomto zistení a právomocou na vydanie

rozhodnutia, kde kladie dôraz na rozhodnutie, resp. delegovanie právomoci rozhodnúť

a vyhýba sa tej skutočnosti, ktorá zakladá plynutie lehoty a touto skutočnosťou je práve

zistenie zo strany nadriadeného. Nedá sa preto súhlasiť s tvrdením, ţe zistenie zo strany

P.. B. by malo byť púhym tvrdeným niektorého podriadeného, a ţe oznámenie vedúcemu má

byť právne významnou skutočnosťou. Takéto tvrdenie je podľa ţalobcu vytrhnuté z kontextu

a popiera výslovné znenie zákona v ust. § 4 a § 192. Poukázal na právny názor Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. , ţe rozhodnutie o prepustení malo

byť vydané najneskôr do 18. novembra 2003.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie

súdu a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok

krajského súdu je potrebné potvrdiť.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ţalovaného č.p.: - 118/PK-

-2005 zo dňa 15. novembra 2005 podľa .

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uplatnenými

v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia.

7

Podľa o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného

zboru, SIS, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície

(ďalej len zákon) účinného do 31. decembra 2005 sa sluţobný pomer končí aj prepustením.

Podmienkami prepustenia zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

sú jednak 1/ porušenie sluţobnej prísahu alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom a jednak 2 / jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých

záujmov štátnej sluţby.

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, ţe obe tieto podmienky boli splnené, pričom

k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo

potrebné s takýmto názorom súdu súhlasiť.

Vzhľadom na dôvody odvolania ţalovaného predmetom odvolacieho konania bolo

posúdenie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného z pohľadu posúdenia zákonnej lehoty na

rozhodnutie o prepustení policajta podľa .

Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona § 192 policajt sa prepustí zo sluţobného pomeru,

ak porušil sluţobnú prísahu alebo sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.

Podľa § 192 ods. 3 zákona o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1

písm. d/, e/, f/, g/ a h/ moţno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený

zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol;

v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.

Podľa (účinnom do 30. apríla 2004 ) nadriadený

môţe byť len policajt, ktorý je zaradený do stálej štátnej sluţby alebo do dočasnej štátnej

sluţby; to neplatí, ak ide o nadriadeného mimo výkonu, ktorého právny vzťah upravuje

osobitný predpis.

Poukaz ţalovaného na ust. je podľa odvolacieho súdu

irelevantné, pretoţe medzi účastníkmi konania nebolo sporu o tom, ţe rozhodovacia

právomoc patrila ministrovi vnútra. Takáto právomoc ministra nemá ţiaden vplyv ani

nemôţe vylúčiť dôsledky, ktoré zákon upravuje v

účinného v čase rozhodnutia, pretoţe zákon rozlišuje medzi otázkou právomoci rozhodovať

o prepustení policajta zo sluţobného pomeru (ktorú zveril ministrovi vnútra) a otázkou

zistenia porušenia sluţobnej disciplíny, ktorú viaţe na osobu nadriadeného.

8

Ustanovenie nepovaţuje za nadriadeného iba ministra, ale

nadriadený je ten policajt, ktorý je zaradený do štátnej sluţby a ktorý v ustanovenom rozsahu

riadi, organizuje, kontroluje hodnotí výkon štátnej sluţby podriadených policajtov.

Medzi účastníkmi konania nebol nebolo sporným, ţe nadriadený ţalobcu dôvod jeho

prepustenia zistil dňa 18. septembra 2003.

Uvedeným dňom začala plynúť dvojmesačná subjektívna lehota na rozhodnutie

ministra podľa § 192 ods. 3 zákona o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1

písm. e/ a preto, ak minister vnútra rozhodol dňa 8. decembra 2003 o prepustení ţalobcu

zo sluţobného pomeru podľa , rozhodnutie vydal

po uplynutí dvojmesačnej subjektívnej lehoty.

Odvolacie námietky ţalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa nestotožnil správnym názorom žalovaného, že až

po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátane dôkazného

materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, ţe jeho

ponechanie by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, začína ministrovi

vnútra plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie

rozhodnutia o prepustení, pretoţe takýto výklad nemá oporu v ustanovení § 192 ods. 3

.

Z ustanovenia č. totiţ vyplýva, ţe zistenie dôvodu

prepustenia policajta zo sluţobného pomeru sa viaţe na osobu nadriadeného, ktorý je

špecifikovaný v ust. § 4 zákona, pričom zákon v predmetnom ustanovení neviaţe predmetné

zistenie výslovne na osobu ministra vnútra.

Dvojmesačná subjektívna lehota, preto začala plynúť dňom, keď sa nadriadený

ţalobcu zistil dôvod prepustenia a tým bol deň 18. septembra 2003. Rozhodnutie ministra

vnútra zo dňa 8. decembra 2003 o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru podľa § 192

ods. 1 písm. e/ zákona, bolo vydané po uplynutí dvojmesačnej subjektívnej lehoty.

Na základe uvedeného, odvolací súd sa stotoţnil s právnym názorom krajského súdu

vysloveným v napadnutom rozsudku a rozsudok krajského, ktorým zrušil napadnuté

rozhodnutie ţalovaného ako vecne správny podľa potvrdil.

9

O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 2 v spojení

s a úspešnému ţalobcovi priznal ich náhradu

v sume 71,92 Eur. Výška náhrady trov konania bola určená v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. a pozostáva z nasledovných úkonov

právnej sluţby :

písomné podanie na súd - vyjadrenie k odvolaniu ţalovaného zo dňa 8. apríla 2009

53,49 Eur (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky),

reţijný paušál – 1x 6,95 Eur (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky),

spolu trovy právneho zastúpenia: 60,44 Eur

DPH 19% - 11,48 Eur

Celkom spolu : 71,92 Eur

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. júla 2010

JUDr. Eva Babiaková CSc., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská