Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci ţalobkyne: M. R., Ţ.B., zastúpená Advokátskou kanceláriou

JUDr. Ján Mrázovský & JUDr. Michaela Kojtalová. s.r.o., Mariánske nám. 2, Žilina, proti

ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Drieňová 22, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.: SVS-OP-2010/027865/TMB zo dňa

4. januára 2011, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S

30/11-44 zo dňa 19. októbra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -44 zo dňa 19. októbra 2011 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č.: SVS-OP-2010/027865/TMB zo dňa 4.1.2011 v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu

Ţilina, odboru všeobecnej vnútornej správy č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 z r

u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je povinný ţalobkyni zaplatiť náhradu trov konania v sume 220,58 €

v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Ján

Mrázovský & JUDr. Michaela Kojtalová, s.r.o., Mariánske nám. č. 2, Ţilina, vedený v U.,

pobočka Ţ., č.ú.: X..

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu, ktorou sa

ţalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného uvedené

v úvodnej časti tohto rozhodnutia a jeho zrušenia a vrátenia veci mu na ďalšie konanie.

Ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia ţalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k záveru, ţe

ţaloba nie je dôvodná.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe prvostupňový správny orgán –

Obvodný úrad Ţilina, odbor všeobecnej vnútornej správy začal vo veci konať na základe

návrhu na začatie konania o priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49 ods. 1

písm. a/ zákona o priestupkoch podaného D. P. dňa 8.7.2010 z dôvodu, ţe ţalobkyňa

na priestupkovom pojednávaní vo veci priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona

o priestupkoch pri ústnom pojednávaní v prítomnosti zamestnankýň správneho orgánu

JUDr. Zuzany Kuckovej a zapisovateľky D. Ninisovej povedala D. P.: „Si diabol a robíš

diablove skutky“; tento výrok ţalobkyne je zapísaný v zápisnici z priestupkového konania,

v ktorej súvislosti krajský súd zdôraznil, ţe skutkový stav vo veci nebol sporný, keďţe aj

ţalobkyňa v ţalobe uviedla: „skutok tak, ako bol šetrený správnymi orgánmi sa stal“,

a potvrdila aj priebeh skutku, s poukazom na to, ţe ţalobkyňa nesúhlasila len s právnym

posúdením veci správnymi orgánmi z dôvodu, ţe je v rozpore s právnymi normami

garantujúcimi slobodu prejavu. Ďalej mal krajský súd preukázané, ţe prvostupňový správny

orgán rozhodnutím č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 uznal ţalobkyňu vinnou

zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona

o priestupkoch, ktorého sa dopustila tým, ţe dňa 8.7.2010 na priestupkovom pojednávaní

v prítomnosti zamestnankýň správneho orgánu urazila na cti D. P. slovami: „Si diabol a robíš

diablove skutky“, za priestupok jej uloţil sankciu pokarhanie; na odvolanie ţalobkyne

ţalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 4.1.2011 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku

zmenil prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti, pretoţe prvostupňový správny orgán

neuviedol konkrétne názov správneho orgánu, na ktorom sa skutok stal a taktieţ ani

nekonkretizoval druhové určenie priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49

ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch, ktorého sa obvinená dopustila tým, ţe inému ublíţila

na cti tak, ţe ho urazila; z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia zistil, ţe ţalovaný zvýraznil,

ţe v priestupkovom konaní, na ktorom ţalobkyňa urazila D. P. na cti, správny orgán

prejednával priestupok proti majetku a nie proti občianskemu spolunaţívaniu a ţalobkyňa

nebola oprávnená sa vyjadrovať k veci, ktorá nebola predmetom konania, teda

ku skutočnostiam, ktoré viedli k narušeniu riadneho občianskeho spolunaţívania medzi ňou

a D. P., výrok ţalobkyne sa teda netýkal predmetu ústneho pojednávania a tak si ţalobkyňa

ani nemohla uplatňovať svoje procesné práva účastníka konania.

Krajský súd mal za to, ţe skutkový stav vo veci nebol sporný, a preto zameral svoju

pozornosť na právne posúdenie veci správnymi orgánmi dospejúc k záveru, ţe toto bolo

v súlade so zákonom.

Citujúc , 2, 4 SR krajský súd konštatoval, ţe SR okrem

slobody prejavu ( SR) zakotvuje aj základné právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena ( SR),

s poukazom na to, ţe Ústavný súd SR vo viacerých prípadoch konštatoval, ţe konflikt

uvedených dvoch chránených hodnôt nie je moţné vzhľadom na ich povahu vyriešiť

normatívne, t.j. na všeobecnej úrovni pre kaţdý jednotlivý prípad, je tak úlohou orgánov

aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu

zisťovaním miery dôleţitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru

o potrebe uprednostnenia jednej z nich, ktorý názor korešponduje s judikovaným názorom

ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere

a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (). Ďalej krajský

súd poukázal na to, ţe podľa známej judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej

rozvoja a sebarealizácie jednotlivca, uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“

a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neuráţlivé a neutrálne, ale

aj k tým, ktoré uráţajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, vyţaduje si to

pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemoţno hovoriť o „demokratickej

spoločností“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťaţnosť č. 5493/72, rozsudok z 7.12.1976.

§ 49).

Ďalej krajský súd konštatoval, ţe v niektorých situáciách však musí sloboda prejavu

ustúpiť, s poukazom na limitačné klauzuly v SR, ktoré explicitne

uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia

zodpovedať vţdy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné“). Mal za to, ţe dôvodom takéhoto obmedzenia môţe byť aj „ochrana

práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva

na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom najmä

v § a nasl. , ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými

zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane ţalobkyne) alebo štátu (IV. ÚS

107/2010). Súčasne krajský súd poukázal na to, ţe z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva,

ţe obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu,

moţno povaţovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo

ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a zodpovedá niektorému ustanovenému

legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného

cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane

(spravodlivo) vyváţený vzťah medzi pouţitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí

ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (, ).

Konštatoval, ţe v danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu

ţalobkyne na zákonnom podklade tvorenom ustanoveniami §§ 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, pričom išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na občianskej cti, resp.

práva na ochranu osobnosti D. P., majúc za to, ţe nepochybne moţno povaţovať

za legitímny cieľ, s poukazom na to, ţe kľúčové bolo posúdenie, či bol zásah do slobody

prejavu ţalobkyne primeraný, t.j. či zodpovedal zásade proporcionality a preto bolo potrebné

pristúpiť k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu ţalobkyne

a ústavnými garanciami základného práva D. P. na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena. Krajský súd uviedol, ţe v takomto prípade sa vykonáva test

proporcionality zaloţený na hľadaní odpovedí na otázky „KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY

A AKO V DANOM PRÍPADE POVEDAL (uverejnil informáciu)“, zaoberajúc sa

jednotlivými skutočnosťami.

Krajský súd akceptoval právny názor správnych orgánov, ţe pri konflikte slobody

prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu

práva na ochranu osobnosti D. P.. Povaţoval za správny a v medziach zákona názor

správnych orgánov, ţe ţalobkyňa svojím výrokom na adresu D. P. prekročila jej

garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv D. P.,

čím spáchala priestupok proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona

o priestupkoch. Podľa názoru súdu správne orgány ţalobkyňu dôvodne uznali vinnou

zo spáchania tohto priestupku a uloţili jej aj primeranú sankciu. Vzhľadom na uvedené

krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietky ţalobkyne neodôvodnili

zrušenie napadnutého rozhodnutia a preto podľa ţalobu ako nedôvodnú

zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

ţe vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal ţalobkyni právo na náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolala ţalobkyňa.

Ţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zmenil

tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zruší a alternatívne, aby v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1

písm. h) tento zrušil. Rozsudok ako aj činnosť súdu prvého stupňa v prejednávanej veci

povaţovala za nesprávny a nezákonný.

V dôvodoch odvolania namietala, ţe prvostupňový súd v danej veci dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu záveru. Vytýkala

prvostupňovému súdu, ţe po preskúmaní veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

pretoţe z pripojeného spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, ţe k inkriminovanému

výroku malo dôjsť na pojednávaní dňa 8.7.2010, kde údajne v priamej reči mala adresovať

účastníkovi konania - D. P. slová „si diabol a robíš diablove skutky“, pričom zo zápisnice

z predmetného pojednávania, z jej obsahu, však ţiadna vyššie uvedená priama reč nevyplýva,

je z nej len zrejmé, ţe D. P. sa domáhala, aby sa v protokole o prejednaní priestupku zmienila

informácia, ţe ţalobkyňa ju nazýva diablom, jediná informácia je potom vysvetlenie samotnej

ţalobkyne, ţe táto pripustila, ţe raz vyjadrila svoj názor na D. P. pri susedskom konflikte,

kedy povedala, ţe to, čo robí ona by ani diabol neurobil. Nesúhlasila preto s názorom

správneho orgánu a následne prvostupňovým súdom, ţe ţalobkyňa adresovala D. P.

predmetný výrok v priamej reči.

Ţalobkyňa sa nestotoţnila ani s názorom prvostupňového súdu, v zmysle ktorého

povaţoval obmedzenie jej práva na slobodu prejavu za nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti, majúc za to, ţe išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na ochranu

osobnosti D. P.. Dôvodila, ţe v akomkoľvek verejnom záujme, avšak sloboda prejavu sa nedá

zaradiť do takejto spojenej väčšiny, nemoţno ju obmedziť v akomkoľvek verejnom záujme,

dôleţité je, ţe ochranu práv a slobôd iných nemoţno nadraďovať nad slobodu prejavu,

s poukazom na to, ţe nedovoľuje slobodu prejavu potlačiť alebo zníţiť v mene

ochrany práv a slobôd iných a súčasne na to, ţe podmienku nevyhnutnosti Ústavný súd SR

zdôraznil a definoval vo svojom náleze z 11.3.1999. Vyjadrila názor, ţe

v posudzovanom prípade prvostupňový súd neposúdil prijateľným spôsobom relevantné

skutočnosti a neaplikoval štandardy (resp. ich aplikoval nesprávne), ktoré by boli v súlade

so zásadami obsiahnutými v čl. 10 Dohovoru, ako aj, ţe prvostupňový súd svoje rozhodnutie

neodôvodnil dostatočnými dôvodmi, ktoré by ospravedlnili zásah do jej práva na slobodu

prejavu, čím prekročil úzky priestor voľnej úvahy, ktorý mu priznáva Dohovor, nakoľko

zásah do jej slobody prejavu nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a ani nebol

naliehavou spoločenskou potrebou. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Handyside

v. Spojené kráľovstvo a na rozhodnutie Fuentes Bobo c. Španielsko z 29.2.2000.

Ţalobkyňa taktieţ namietala, ţe súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil otázky

proporcionality s akcentom na otázku, čo bolo obsahom výroku, keď slová adresované D. P.

„si diabol a robíš diablove skutky“ vyhodnotil ako uráţlivý výrok, ktorého účelom nie je len

kritizovať adresáta, ale aj poníţiť, resp. zneváţiť ho v očiach iných, keďţe s poukazom

na zápisnicu z pojednávania zo dňa 8.7.2010 je zrejmé, ţe ţalobkyňa týmto spôsobom D. P.

neoznačila, prezentovala len svoj osobný názor na jej správanie sa (keď doslovne povedala,

ţe to čo robí ona, by ani diabol neurobil) kvôli dlhoročným susedským konfliktom

vyvolaných práve D. P.. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie ESĽP Oberschlick č. 2

c. Rakúsko z 1.7.1997. K uvedenému rozhodnutiu uviedla, ţe predmetom posudzovania

citovaného rozhodnutia bolo právo na slobodu prejavu vo vzťahu k politikovi, ktorý musí

znášať oveľa väčšiu mieru kritiky a poukázala naň práve z dôvodu, ţe ESĽP v ňom zdôraznil

nevyhnutnosť prísne individuálneho skúmania práve s prísnym zreteľom na všetky okolnosti

prípadu. Vyslovila názor, ţe prvostupňový súd pri aplikovaní zásady proporcionality túto

pouţil len veľmi všeobecne, neurčito a nevzal na zreteľ vzťahy medzi ňou a D. P., pričom

práve z nich vychádzalo aj konkrétne tvrdenie ţalobkyne o jej správaní sa, nakoľko susedské

spory vyvolávané D. P. vyústili aţ do situácie, kedy sa musela odsťahovať z jej susedstva.

Nesúhlasila s názorom prvostupňového súdu, ktorým sa vysporiadal s jej

argumentáciou ohľadom pôvodu slova diabol, s poukazom na význam tohto slova

v hebrejskom a armejskom jazyku. Tvrdila, ţe jej predmetné vyjadrenie je práve

vo výkladovej súvislosti so samotným významom a pôvodom tohto slova, dôvodiac, ţe jej

cieľom nebolo teda uraziť D. P., ale vyjadriť svoj názor na jej povahové vlastnosti, ktoré takto

vníma.

Záverom vyjadrila svoj názor, ţe z argumentácie uvedenej v odvolaní vyplýva, ţe

právo na slobodu prejavu je právom, ktorého rešpektovanie a ochrana je nevyhnutnosťou

v kaţdej demokratickej spoločnosti a nie je moţné sa stotoţniť s názorom prvostupňového

súdu, ţe pri vyslovovaní svojho názoru na D. P. nerealizovala výkon svojho subjektívneho

práva, pretoţe uţ samotné prirovnanie konania D. P. k diablovým skutkom bolo subjektívnou

realizáciou jej práva, a to práva na vyslovenie vlastného názoru, majúc za to, ţe uloţenie

sankcie v správnom konaní nebolo nevyhnutné zo ţiadneho zákonom alebo ustálenou

judikatúrou vyţadovaného dôvodu a povaţuje ju za zásah do jej práva na slobodu prejavu.

Ţalovaný na odvolanie ţalobkyne sa vyjadril tak, ţe navrhoval napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Stotoţnil sa s dôvodmi uvedenými

v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Konštatoval, ţe odvolanie ţalobkyne neobsahuje

také skutočnosti, ktorými by sa prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí nezaoberal

a súčasne, ţe zotrváva na svojom stanovisku uvedenom vo vyjadrení k predmetnej ţalobe

zo dňa 5.4.2011 č. SVS-OP-2011/001647. Napadnuté rozhodnutie zo dňa 4.1.2011

č. SVS-OP-2010/027865/TMB povaţoval za zákonné a vecne správne. Nesúhlasil s dôvodmi

ţalobkyne uvedenými v jej odvolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. v spojení

s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov

uvedených v odvolaní ţalobkyne ( veta prvá v spojení s ust. )

postupom podľa ust. veta prvá , keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zrušenia

rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie.

Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu vo výroku týkajúceho sa viny ţalobkyne a v ostanej časti ho ponechal nezmenené.

Správny orgán prvého stupňa prvostupňovým rozhodnutím uznal ţalobkyňu podľa § 49 ods. 1

vinnou zo spáchania priestupku a uloţil jej sankciu pokarhanie.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho správneho

orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im

predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami

uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť

a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup správnych

orgánov, ktorými bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o uznaní viny a uloţení sankcie

ţalobkyne podľa o priestupkoch v znení neskorších

predpisov.

Podľa o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o priestupkoch“)

priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti

a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný

správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Podľa na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie

z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

Podľa , priestupku sa dopustí ten, kto

inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech.

Podľa ak nie je v tomto alebo v inom zákone

ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy

o správnom konaní ( o správnom konaní – ďalej len „správny

poriadok“).

Podľa , objasňovaním priestupkov podľa

tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho

orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného

zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží

sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa

priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, d) uloží ochranné opatrenie,

e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.

Objasňovanie priestupkov podľa odseku 1 vykonávajú správne orgány, ktoré

sú príslušné prejednať zistené priestupky, ak priestupok zistili v rozsahu svojej

pôsobnosti alebo ak im priestupok oznámil iný orgán (§ 56 ods. 1), ktorý nie je

oprávnený priestupok prejednať podľa tohto alebo iného zákona. Správne orgány

sú oprávnené požiadať o vykonanie objasňovania priestupkov orgány oprávnené

objasňovať priestupky podľa odseku 3 v rozsahu ich pôsobnosti.

Podľa , objasňovanie priestupkov sa koná

na základe vlastného zistenia správnych orgánov alebo orgánov oprávnených

objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) alebo na základe oznámenia fyzickej osoby alebo

právnickej osoby.

Správne orgány a orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3)

sú povinné v rozsahu svojej pôsobnosti prijímať oznámenia o priestupkoch a čo najskôr

ich vybavovať.

Podľa , veta prvá, orgány

oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) sú pri objasňovaní priestupkov

oprávnené vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb.

O úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky

(§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania

priestupku.

Podľa priestupky sa prejednávajú z úradnej

povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1).

Podľa o priestupku koná správny orgán

v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno

vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne

predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého

dôvodu.

Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.

Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických

osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností (§ 3 ods. 1 správneho poriadku).

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len

návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy

a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah

a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2

správneho poriadku).

Podľa § 34 ods. 1, 2, 3, 4, 5 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú

v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky,

listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení

dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny

orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v danom prípade v dôsledku

nepredloţenia kompletného administratívneho spisu k súdnemu prieskumu nebolo moţné

preskúmať, či správne orgány oboch stupňov v správnom konaní postupovali náleţite

v intenciách citovaných právnych noriem, či v konaní postupovali v súčinnosti so ţalobkyňou

ako účastníkom konania, či si vo veci zadováţili dostatok skutkových okolností relevantných

pre vydanie rozhodnutia vo veci sankcionovania ţalobkyne, a preto súd prvého stupňa

nepostupoval správne a v súlade so zákonom, keď ţalobu zamietol podľa

Odvolací súd z predloţeného spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis ţalovaného správneho orgánu zistil, ţe Obvodný úrad Ţilina, odbor

všeobecnej vnútornej správy, rozhodnutím č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 uznal

vinnou M. R. - ţalobkyňu, zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa

ods. l, písm. a/ , ktorého skutkovú podstatu naplnila tým, ţe dňa

8.7.2010 okolo 13.00 hod., na priestupkovom pojednávaní, v Ţiline, ul. Janka Kráľa č. 4,

v prítomnosti JUDr. Zuzany Kuckovej, zapisovateľky D. Ninisovej a D. P., mala uraziť D. P.

slovami: „Si diabol a robíš diablove skutky“, podľa ustanovenia § 11 ods. l písm. a)

v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 a ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch

ţalobkyni za spáchaný priestupok uloţil sankciu: pokarhanie a zároveň jej uloţil povinnosť

uhradiť štátu trovy priestupkového konania vo výške 16 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podala ţalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor priestupkov, ako príslušný odvolací

orgán rozhodnutím č.: SVS-OP-2010/027865/TMB zo dňa 4.1.2011 (rozhodnutie napadnuté

ţalobou) napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil vo výroku, ktorým

bola ţalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku a v ostanej časti prvostupňové

rozhodnutie ponechal nezmenené.

Odvolací súd ďalej zistil, ţe k súdnemu prieskumu bol predloţený

neúplný administratívny spis, pretoţe súčasť predloţeného spisu tvorili rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa, odvolanie ţalobkyne proti tomuto rozhodnutiu, vyjadrenie

prvostupňového správneho orgánu k jej odvolaniu a rozhodnutie odvolacieho správneho

orgánu, avšak listiny preukazujúce postup správneho orgánu v konaní a listinné dôkazy

preukazujúce vinu ţalobkyne sa v predloţenom spise nenachádzali (zápisnica o pojednávaní

priestupku zo dňa 26.8.2010 ako aj dôkaz preukazujúci slovné vyjadrenie ţalobkyne, ktorým

mala uraziť D. P. (zápisnica zo dňa 8.7.2010 ).

Najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku (§ a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie

si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho

orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou

konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia ( ).

Podľa ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol

o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných

a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní

tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Do uvedenej právnej normy bola transformovaná poţiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“

ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie

byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závaţnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení zadováţených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môţe v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu

uloţiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Vzhľadom k uvedenému pokiaľ ţalobkyňa v odvolaní namietala nedostatočne zistený

skutkový stav, keď tvrdila, ţe z pripojeného spisového materiálu správneho orgánu vyplýva,

ţe k inkriminovanému výroku malo dôjsť na pojednávaní dňa 8.7.2010, kde mala údajne

v priamej reči adresovať účastníkovi konania - D. P. slová: „si diabol a robíš diablove

skutky“, pričom zo zápisnice z predmetného pojednávania, z jej obsahu, však ţiadna vyššie

uvedená priama reč nevyplýva, je z nej len zrejmé, ţe D. P. sa domáhala, aby sa v protokole

o prejednaní priestupku zmienila informácia, ţe ju ţalobkyňa nazýva diablom, odvolací súd sa

touto námietkou zaoberal, avšak pre neúplnosť administratívneho spisu nebolo moţné

preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a tak ustáliť

záver o dôvodnosti alebo nedôvodnosti námietok ţalobkyne vznesených v ţalobe.

Odvolací súd súčasne poukazuje na to, ţe v priestupkovom konaní, predmetom

ktorého je zisťovanie priestupku a uloţenie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho

konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, priestupok spáchal,

pričom postačuje aj nedbanlivostné zavinenie a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo

a následky ním vzniknuté môţu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá

za spáchanie priestupku.

Zákonodarca v právnej norme , ustanovuje

zákonné podmienky spáchania priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu tak, ţe

priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá

na posmech. Zákonodarca v právnych normách a v

predpokladá, že priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje

záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v alebo

v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych

predpisov, alebo o trestný čin, pričom na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie

z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

V dôsledku neúplného administratívneho spisu v danej veci nie je moţné preskúmať

zákonnosť rozhodnutia, ktorým bola ţalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti

občianskemu spoluţitiu a bola jej uloţená sankcia a postup, ktorý mu predchádzal, avšak

neuniklo pozornosti senátu odvolacieho súdu, ţe správny orgán prvého stupňa začal konanie

o predmetnom priestupku na základe návrhu podaného D. P. dňa 8.7.2010, ktorého sa mala

ţalobkyňa dopustiť slovným vyjadrením predneseným v ten istý deň na prejednávaní

priestupku proti majetku. Zo skutkových zistení v danej veci teda vyplýva, ţe správny orgán

začal samostatné priestupkové konanie za „prednesy“ ţalobkyne, ktoré mala predniesť ako

účastníčka správneho konania na prejednávaní iného priestupku na pojednávaní správneho

orgánu, a preto senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti správnemu orgánu prvého stupňa,

aby pri opätovnom prejednávaní predmetného priestupku zobral do úvahy charakter týchto

prednesov, pretoţe z okolností skutkových zistení sa doposiaľ javí, ţe pokiaľ ţalobkyňa

predniesla sporné vyjadrenia ako účastníčka konania v inom priestupkovom konaní,

realizovala svoje právo vyjadriť sa ako účastníčka konania a súčasne skúmal a vyhodnotil

všetky okolnosti daného prípadu v príčinnej súvislosti, keďţe z doposiaľ známych

skutkových zistení je zrejmé, ţe medzi ţalobkyňou a D. P. je dlhotrvajúci konflikt, ktoré

skutočnosti podmieňujú naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu

spolunaţívaniu.

Odvolací súd ďalej zistil, ţe ţalovaný formálne zmenil výrok o vine a súčasne

ponechal v platnosti výrok o treste. Uvedenú skutočnosť najvyšší súd hodnotí ako podstatnú

vadu priestupkového konania. Výrok o treste má akcesorickú povahu k výroku o vine

z priestupku. Akákoľvek formálna zmena vo výroku o vine má za dôsledok povinnosť

správneho orgánu nanovo rozhodnúť i o uloţení trestu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa zmenil tak, ţe preskúmavané rozhodnutie

ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu Ţilina, odboru

všeobecnej vnútornej správy č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 podľa § 250j ods. 3

zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa v spojení

s § 246c ods. 1, s § 224 ods. 1, a s § 151 ods. 1, 2. Pre úspech v konaní ţalobkyni priznal

náhradu trov konania v sume 220,58 €, ktoré jej vznikli zaplatením súdneho poplatku

za ţalobu a odvolanie 2x 33 € a ktoré vyplývajú zo spisu a to trovy právneho zastúpenia

za dva úkony právnej sluţby – prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ţaloby

po 57 € a paušálnu náhradu za úkon po 7,41 € s DPH v zmysle §§ 11 a nasl. vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb,

keďţe právny zástupca ţalobkyne náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslil len pre konanie

pred súdom prvého stupňa.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 26. septembra 2012

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth