Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
92c/385903.840589.pdf
PDF · 237.87 KB
No categories available
6Sžo/1/2012
Najvyšší súd 6Sžo/1/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci ţalobkyne: M. R., Ţ.B., zastúpená Advokátskou kanceláriou
JUDr. Ján Mrázovský & JUDr. Michaela Kojtalová. s.r.o., Mariánske nám. 2, Žilina, proti
ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Drieňová 22, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.: SVS-OP-2010/027865/TMB zo dňa
4. januára 2011, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S
30/11-44 zo dňa 19. októbra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 2S 30/11-44 zo dňa 19. októbra 2011 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č.: SVS-OP-2010/027865/TMB zo dňa 4.1.2011 v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu
Ţilina, odboru všeobecnej vnútornej správy č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 z r
u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný je povinný ţalobkyni zaplatiť náhradu trov konania v sume 220,58 €
v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Ján
Mrázovský & JUDr. Michaela Kojtalová, s.r.o., Mariánske nám. č. 2, Ţilina, vedený v U.,
pobočka Ţ., č.ú.: X..
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu, ktorou sa
ţalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného uvedené
v úvodnej časti tohto rozhodnutia a jeho zrušenia a vrátenia veci mu na ďalšie konanie.
Ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia ţalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k záveru, ţe
ţaloba nie je dôvodná.
Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe prvostupňový správny orgán –
Obvodný úrad Ţilina, odbor všeobecnej vnútornej správy začal vo veci konať na základe
návrhu na začatie konania o priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49 ods. 1
písm. a/ zákona o priestupkoch podaného D. P. dňa 8.7.2010 z dôvodu, ţe ţalobkyňa
na priestupkovom pojednávaní vo veci priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona
o priestupkoch pri ústnom pojednávaní v prítomnosti zamestnankýň správneho orgánu
JUDr. Zuzany Kuckovej a zapisovateľky D. Ninisovej povedala D. P.: „Si diabol a robíš
diablove skutky“; tento výrok ţalobkyne je zapísaný v zápisnici z priestupkového konania,
v ktorej súvislosti krajský súd zdôraznil, ţe skutkový stav vo veci nebol sporný, keďţe aj
ţalobkyňa v ţalobe uviedla: „skutok tak, ako bol šetrený správnymi orgánmi sa stal“,
a potvrdila aj priebeh skutku, s poukazom na to, ţe ţalobkyňa nesúhlasila len s právnym
posúdením veci správnymi orgánmi z dôvodu, ţe je v rozpore s právnymi normami
garantujúcimi slobodu prejavu. Ďalej mal krajský súd preukázané, ţe prvostupňový správny
orgán rozhodnutím č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 uznal ţalobkyňu vinnou
zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona
o priestupkoch, ktorého sa dopustila tým, ţe dňa 8.7.2010 na priestupkovom pojednávaní
v prítomnosti zamestnankýň správneho orgánu urazila na cti D. P. slovami: „Si diabol a robíš
diablove skutky“, za priestupok jej uloţil sankciu pokarhanie; na odvolanie ţalobkyne
ţalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 4.1.2011 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku
zmenil prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti, pretoţe prvostupňový správny orgán
neuviedol konkrétne názov správneho orgánu, na ktorom sa skutok stal a taktieţ ani
nekonkretizoval druhové určenie priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49
ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch, ktorého sa obvinená dopustila tým, ţe inému ublíţila
na cti tak, ţe ho urazila; z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia zistil, ţe ţalovaný zvýraznil,
ţe v priestupkovom konaní, na ktorom ţalobkyňa urazila D. P. na cti, správny orgán
prejednával priestupok proti majetku a nie proti občianskemu spolunaţívaniu a ţalobkyňa
nebola oprávnená sa vyjadrovať k veci, ktorá nebola predmetom konania, teda
ku skutočnostiam, ktoré viedli k narušeniu riadneho občianskeho spolunaţívania medzi ňou
a D. P., výrok ţalobkyne sa teda netýkal predmetu ústneho pojednávania a tak si ţalobkyňa
ani nemohla uplatňovať svoje procesné práva účastníka konania.
Krajský súd mal za to, ţe skutkový stav vo veci nebol sporný, a preto zameral svoju
pozornosť na právne posúdenie veci správnymi orgánmi dospejúc k záveru, ţe toto bolo
v súlade so zákonom.
Citujúc čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR krajský súd konštatoval, ţe Ústava SR okrem
slobody prejavu (čl. 26 ods. 1 Ústavy SR) zakotvuje aj základné právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (čl. 19 ods. 1 Ústavy SR),
s poukazom na to, ţe Ústavný súd SR vo viacerých prípadoch konštatoval, ţe konflikt
uvedených dvoch ústavou chránených hodnôt nie je moţné vzhľadom na ich povahu vyriešiť
normatívne, t.j. na všeobecnej úrovni pre kaţdý jednotlivý prípad, je tak úlohou orgánov
aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu
zisťovaním miery dôleţitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru
o potrebe uprednostnenia jednej z nich, ktorý názor korešponduje s judikovaným názorom
ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ďalej krajský
súd poukázal na to, ţe podľa známej judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden
zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej
rozvoja a sebarealizácie jednotlivca, uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“
a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neuráţlivé a neutrálne, ale
aj k tým, ktoré uráţajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, vyţaduje si to
pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemoţno hovoriť o „demokratickej
spoločností“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťaţnosť č. 5493/72, rozsudok z 7.12.1976.
§ 49).
Ďalej krajský súd konštatoval, ţe v niektorých situáciách však musí sloboda prejavu
ustúpiť, s poukazom na limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ktoré explicitne
uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia
zodpovedať vţdy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné“). Mal za to, ţe dôvodom takéhoto obmedzenia môţe byť aj „ochrana
práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva
na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä
v §§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými
zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane ţalobkyne) alebo štátu (IV. ÚS
107/2010). Súčasne krajský súd poukázal na to, ţe z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva,
ţe obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu,
moţno povaţovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo
ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a zodpovedá niektorému ustanovenému
legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného
cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane
(spravodlivo) vyváţený vzťah medzi pouţitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí
ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03).
Konštatoval, ţe v danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu
ţalobkyne na zákonnom podklade tvorenom ustanoveniami §§ 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pričom išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na občianskej cti, resp.
práva na ochranu osobnosti D. P., majúc za to, ţe nepochybne moţno povaţovať
za legitímny cieľ, s poukazom na to, ţe kľúčové bolo posúdenie, či bol zásah do slobody
prejavu ţalobkyne primeraný, t.j. či zodpovedal zásade proporcionality a preto bolo potrebné
pristúpiť k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu ţalobkyne
a ústavnými garanciami základného práva D. P. na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena. Krajský súd uviedol, ţe v takomto prípade sa vykonáva test
proporcionality zaloţený na hľadaní odpovedí na otázky „KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY
A AKO V DANOM PRÍPADE POVEDAL (uverejnil informáciu)“, zaoberajúc sa
jednotlivými skutočnosťami.
Krajský súd akceptoval právny názor správnych orgánov, ţe pri konflikte slobody
prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu
práva na ochranu osobnosti D. P.. Povaţoval za správny a v medziach zákona názor
správnych orgánov, ţe ţalobkyňa svojím výrokom na adresu D. P. prekročila ústavou jej
garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv D. P.,
čím spáchala priestupok proti občianskemu spolunaţívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona
o priestupkoch. Podľa názoru súdu správne orgány ţalobkyňu dôvodne uznali vinnou
zo spáchania tohto priestupku a uloţili jej aj primeranú sankciu. Vzhľadom na uvedené
krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietky ţalobkyne neodôvodnili
zrušenie napadnutého rozhodnutia a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ţalobu ako nedôvodnú
zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak,
ţe vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal ţalobkyni právo na náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolala ţalobkyňa.
Ţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil
tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zruší a alternatívne, aby v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1
písm. h) O.s.p. tento zrušil. Rozsudok ako aj činnosť súdu prvého stupňa v prejednávanej veci
povaţovala za nesprávny a nezákonný.
V dôvodoch odvolania namietala, ţe prvostupňový súd v danej veci dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu záveru. Vytýkala
prvostupňovému súdu, ţe po preskúmaní veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
pretoţe z pripojeného spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, ţe k inkriminovanému
výroku malo dôjsť na pojednávaní dňa 8.7.2010, kde údajne v priamej reči mala adresovať
účastníkovi konania - D. P. slová „si diabol a robíš diablove skutky“, pričom zo zápisnice
z predmetného pojednávania, z jej obsahu, však ţiadna vyššie uvedená priama reč nevyplýva,
je z nej len zrejmé, ţe D. P. sa domáhala, aby sa v protokole o prejednaní priestupku zmienila
informácia, ţe ţalobkyňa ju nazýva diablom, jediná informácia je potom vysvetlenie samotnej
ţalobkyne, ţe táto pripustila, ţe raz vyjadrila svoj názor na D. P. pri susedskom konflikte,
kedy povedala, ţe to, čo robí ona by ani diabol neurobil. Nesúhlasila preto s názorom
správneho orgánu a následne prvostupňovým súdom, ţe ţalobkyňa adresovala D. P.
predmetný výrok v priamej reči.
Ţalobkyňa sa nestotoţnila ani s názorom prvostupňového súdu, v zmysle ktorého
povaţoval obmedzenie jej práva na slobodu prejavu za nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti, majúc za to, ţe išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na ochranu
osobnosti D. P.. Dôvodila, ţe v akomkoľvek verejnom záujme, avšak sloboda prejavu sa nedá
zaradiť do takejto spojenej väčšiny, nemoţno ju obmedziť v akomkoľvek verejnom záujme,
dôleţité je, ţe ochranu práv a slobôd iných nemoţno nadraďovať nad slobodu prejavu,
s poukazom na to, ţe ústava nedovoľuje slobodu prejavu potlačiť alebo zníţiť v mene
ochrany práv a slobôd iných a súčasne na to, ţe podmienku nevyhnutnosti Ústavný súd SR
zdôraznil a definoval vo svojom náleze PL.ÚS 15/1998 z 11.3.1999. Vyjadrila názor, ţe
v posudzovanom prípade prvostupňový súd neposúdil prijateľným spôsobom relevantné
skutočnosti a neaplikoval štandardy (resp. ich aplikoval nesprávne), ktoré by boli v súlade
so zásadami obsiahnutými v čl. 10 Dohovoru, ako aj, ţe prvostupňový súd svoje rozhodnutie
neodôvodnil dostatočnými dôvodmi, ktoré by ospravedlnili zásah do jej práva na slobodu
prejavu, čím prekročil úzky priestor voľnej úvahy, ktorý mu priznáva Dohovor, nakoľko
zásah do jej slobody prejavu nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a ani nebol
naliehavou spoločenskou potrebou. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Handyside
v. Spojené kráľovstvo a na rozhodnutie Fuentes Bobo c. Španielsko z 29.2.2000.
Ţalobkyňa taktieţ namietala, ţe súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil otázky
proporcionality s akcentom na otázku, čo bolo obsahom výroku, keď slová adresované D. P.
„si diabol a robíš diablove skutky“ vyhodnotil ako uráţlivý výrok, ktorého účelom nie je len
kritizovať adresáta, ale aj poníţiť, resp. zneváţiť ho v očiach iných, keďţe s poukazom
na zápisnicu z pojednávania zo dňa 8.7.2010 je zrejmé, ţe ţalobkyňa týmto spôsobom D. P.
neoznačila, prezentovala len svoj osobný názor na jej správanie sa (keď doslovne povedala,
ţe to čo robí ona, by ani diabol neurobil) kvôli dlhoročným susedským konfliktom
vyvolaných práve D. P.. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie ESĽP Oberschlick č. 2
c. Rakúsko z 1.7.1997. K uvedenému rozhodnutiu uviedla, ţe predmetom posudzovania
citovaného rozhodnutia bolo právo na slobodu prejavu vo vzťahu k politikovi, ktorý musí
znášať oveľa väčšiu mieru kritiky a poukázala naň práve z dôvodu, ţe ESĽP v ňom zdôraznil
nevyhnutnosť prísne individuálneho skúmania práve s prísnym zreteľom na všetky okolnosti
prípadu. Vyslovila názor, ţe prvostupňový súd pri aplikovaní zásady proporcionality túto
pouţil len veľmi všeobecne, neurčito a nevzal na zreteľ vzťahy medzi ňou a D. P., pričom
práve z nich vychádzalo aj konkrétne tvrdenie ţalobkyne o jej správaní sa, nakoľko susedské
spory vyvolávané D. P. vyústili aţ do situácie, kedy sa musela odsťahovať z jej susedstva.
Nesúhlasila s názorom prvostupňového súdu, ktorým sa vysporiadal s jej
argumentáciou ohľadom pôvodu slova diabol, s poukazom na význam tohto slova
v hebrejskom a armejskom jazyku. Tvrdila, ţe jej predmetné vyjadrenie je práve
vo výkladovej súvislosti so samotným významom a pôvodom tohto slova, dôvodiac, ţe jej
cieľom nebolo teda uraziť D. P., ale vyjadriť svoj názor na jej povahové vlastnosti, ktoré takto
vníma.
Záverom vyjadrila svoj názor, ţe z argumentácie uvedenej v odvolaní vyplýva, ţe
právo na slobodu prejavu je právom, ktorého rešpektovanie a ochrana je nevyhnutnosťou
v kaţdej demokratickej spoločnosti a nie je moţné sa stotoţniť s názorom prvostupňového
súdu, ţe pri vyslovovaní svojho názoru na D. P. nerealizovala výkon svojho subjektívneho
práva, pretoţe uţ samotné prirovnanie konania D. P. k diablovým skutkom bolo subjektívnou
realizáciou jej práva, a to práva na vyslovenie vlastného názoru, majúc za to, ţe uloţenie
sankcie v správnom konaní nebolo nevyhnutné zo ţiadneho zákonom alebo ustálenou
judikatúrou vyţadovaného dôvodu a povaţuje ju za zásah do jej práva na slobodu prejavu.
Ţalovaný na odvolanie ţalobkyne sa vyjadril tak, ţe navrhoval napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Stotoţnil sa s dôvodmi uvedenými
v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Konštatoval, ţe odvolanie ţalobkyne neobsahuje
také skutočnosti, ktorými by sa prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí nezaoberal
a súčasne, ţe zotrváva na svojom stanovisku uvedenom vo vyjadrení k predmetnej ţalobe
zo dňa 5.4.2011 č. SVS-OP-2011/001647. Napadnuté rozhodnutie zo dňa 4.1.2011
č. SVS-OP-2010/027865/TMB povaţoval za zákonné a vecne správne. Nesúhlasil s dôvodmi
ţalobkyne uvedenými v jej odvolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov
uvedených v odvolaní ţalobkyne (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.)
postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zrušenia
rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie.
Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu vo výroku týkajúceho sa viny ţalobkyne a v ostanej časti ho ponechal nezmenené.
Správny orgán prvého stupňa prvostupňovým rozhodnutím uznal ţalobkyňu podľa § 49 ods. 1
zákona č. 372/1990 Zb. vinnou zo spáchania priestupku a uloţil jej sankciu pokarhanie.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho správneho
orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im
predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami
uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup správnych
orgánov, ktorými bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o uznaní viny a uloţení sankcie
ţalobkyne podľa § 49 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“ alebo „zákon o priestupkoch“)
priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti
a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
Podľa § 3 zákona č. 372/1990 Zb. na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie
z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
Podľa § 49 ods. 1, písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. priestupku sa dopustí ten, kto
inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech.
Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb. ak nie je v tomto alebo v inom zákone
ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy
o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní – ďalej len „správny
poriadok“).
Podľa § 58 ods. 1, 2 zákona č. 372/1990 Zb. objasňovaním priestupkov podľa
tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho
orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného
zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží
sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa
priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, d) uloží ochranné opatrenie,
e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.
Objasňovanie priestupkov podľa odseku 1 vykonávajú správne orgány, ktoré
sú príslušné prejednať zistené priestupky, ak priestupok zistili v rozsahu svojej
pôsobnosti alebo ak im priestupok oznámil iný orgán (§ 56 ods. 1), ktorý nie je
oprávnený priestupok prejednať podľa tohto alebo iného zákona. Správne orgány
sú oprávnené požiadať o vykonanie objasňovania priestupkov orgány oprávnené
objasňovať priestupky podľa odseku 3 v rozsahu ich pôsobnosti.
Podľa § 59 ods. 1, 2 zákona č. 372/1990 Zb. objasňovanie priestupkov sa koná
na základe vlastného zistenia správnych orgánov alebo orgánov oprávnených
objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) alebo na základe oznámenia fyzickej osoby alebo
právnickej osoby.
Správne orgány a orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3)
sú povinné v rozsahu svojej pôsobnosti prijímať oznámenia o priestupkoch a čo najskôr
ich vybavovať.
Podľa § 60 ods. 1, písm. a/ veta prvá, ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. orgány
oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) sú pri objasňovaní priestupkov
oprávnené vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb.
O úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky
(§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania
priestupku.
Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. priestupky sa prejednávajú z úradnej
povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1).
Podľa § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupku koná správny orgán
v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno
vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne
predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého
dôvodu.
Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.
Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických
osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností (§ 3 ods. 1 správneho poriadku).
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým
účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah
a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2
správneho poriadku).
Podľa § 34 ods. 1, 2, 3, 4, 5 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú
v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky,
listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení
dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny
orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v danom prípade v dôsledku
nepredloţenia kompletného administratívneho spisu k súdnemu prieskumu nebolo moţné
preskúmať, či správne orgány oboch stupňov v správnom konaní postupovali náleţite
v intenciách citovaných právnych noriem, či v konaní postupovali v súčinnosti so ţalobkyňou
ako účastníkom konania, či si vo veci zadováţili dostatok skutkových okolností relevantných
pre vydanie rozhodnutia vo veci sankcionovania ţalobkyne, a preto súd prvého stupňa
nepostupoval správne a v súlade so zákonom, keď ţalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd z predloţeného spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis ţalovaného správneho orgánu zistil, ţe Obvodný úrad Ţilina, odbor
všeobecnej vnútornej správy, rozhodnutím č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 uznal
vinnou M. R. - ţalobkyňu, zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa
§ 49 ods. l, písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb., ktorého skutkovú podstatu naplnila tým, ţe dňa
8.7.2010 okolo 13.00 hod., na priestupkovom pojednávaní, v Ţiline, ul. Janka Kráľa č. 4,
v prítomnosti JUDr. Zuzany Kuckovej, zapisovateľky D. Ninisovej a D. P., mala uraziť D. P.
slovami: „Si diabol a robíš diablove skutky“, podľa ustanovenia § 11 ods. l písm. a)
v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 a ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch
ţalobkyni za spáchaný priestupok uloţil sankciu: pokarhanie a zároveň jej uloţil povinnosť
uhradiť štátu trovy priestupkového konania vo výške 16 €.
Proti tomuto rozhodnutiu podala ţalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor priestupkov, ako príslušný odvolací
orgán rozhodnutím č.: SVS-OP-2010/027865/TMB zo dňa 4.1.2011 (rozhodnutie napadnuté
ţalobou) napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil vo výroku, ktorým
bola ţalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku a v ostanej časti prvostupňové
rozhodnutie ponechal nezmenené.
Odvolací súd ďalej zistil, ţe k súdnemu prieskumu bol predloţený
neúplný administratívny spis, pretoţe súčasť predloţeného spisu tvorili rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa, odvolanie ţalobkyne proti tomuto rozhodnutiu, vyjadrenie
prvostupňového správneho orgánu k jej odvolaniu a rozhodnutie odvolacieho správneho
orgánu, avšak listiny preukazujúce postup správneho orgánu v konaní a listinné dôkazy
preukazujúce vinu ţalobkyne sa v predloţenom spise nenachádzali (zápisnica o pojednávaní
priestupku zo dňa 26.8.2010 ako aj dôkaz preukazujúci slovné vyjadrenie ţalobkyne, ktorým
mala uraziť D. P. (zápisnica zo dňa 8.7.2010 ).
Najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia.
V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho
orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol
o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Do uvedenej právnej normy bola transformovaná poţiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“
ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie
byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani
čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závaţnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení zadováţených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môţe v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu
uloţiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Vzhľadom k uvedenému pokiaľ ţalobkyňa v odvolaní namietala nedostatočne zistený
skutkový stav, keď tvrdila, ţe z pripojeného spisového materiálu správneho orgánu vyplýva,
ţe k inkriminovanému výroku malo dôjsť na pojednávaní dňa 8.7.2010, kde mala údajne
v priamej reči adresovať účastníkovi konania - D. P. slová: „si diabol a robíš diablove
skutky“, pričom zo zápisnice z predmetného pojednávania, z jej obsahu, však ţiadna vyššie
uvedená priama reč nevyplýva, je z nej len zrejmé, ţe D. P. sa domáhala, aby sa v protokole
o prejednaní priestupku zmienila informácia, ţe ju ţalobkyňa nazýva diablom, odvolací súd sa
touto námietkou zaoberal, avšak pre neúplnosť administratívneho spisu nebolo moţné
preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a tak ustáliť
záver o dôvodnosti alebo nedôvodnosti námietok ţalobkyne vznesených v ţalobe.
Odvolací súd súčasne poukazuje na to, ţe v priestupkovom konaní, predmetom
ktorého je zisťovanie priestupku a uloţenie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho
konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, priestupok spáchal,
pričom postačuje aj nedbanlivostné zavinenie a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo
a následky ním vzniknuté môţu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá
za spáchanie priestupku.
Zákonodarca v právnej norme § 49 ods. 1, písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. ustanovuje
zákonné podmienky spáchania priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu tak, ţe
priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá
na posmech. Zákonodarca v právnych normách § 2 ods. 1 a v § 3 zákona č. 372/1990 Zb.
predpokladá, že priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje
záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone č. 372/1990 Zb. alebo
v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych
predpisov, alebo o trestný čin, pričom na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie
z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
V dôsledku neúplného administratívneho spisu v danej veci nie je moţné preskúmať
zákonnosť rozhodnutia, ktorým bola ţalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti
občianskemu spoluţitiu a bola jej uloţená sankcia a postup, ktorý mu predchádzal, avšak
neuniklo pozornosti senátu odvolacieho súdu, ţe správny orgán prvého stupňa začal konanie
o predmetnom priestupku na základe návrhu podaného D. P. dňa 8.7.2010, ktorého sa mala
ţalobkyňa dopustiť slovným vyjadrením predneseným v ten istý deň na prejednávaní
priestupku proti majetku. Zo skutkových zistení v danej veci teda vyplýva, ţe správny orgán
začal samostatné priestupkové konanie za „prednesy“ ţalobkyne, ktoré mala predniesť ako
účastníčka správneho konania na prejednávaní iného priestupku na pojednávaní správneho
orgánu, a preto senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti správnemu orgánu prvého stupňa,
aby pri opätovnom prejednávaní predmetného priestupku zobral do úvahy charakter týchto
prednesov, pretoţe z okolností skutkových zistení sa doposiaľ javí, ţe pokiaľ ţalobkyňa
predniesla sporné vyjadrenia ako účastníčka konania v inom priestupkovom konaní,
realizovala svoje právo vyjadriť sa ako účastníčka konania a súčasne skúmal a vyhodnotil
všetky okolnosti daného prípadu v príčinnej súvislosti, keďţe z doposiaľ známych
skutkových zistení je zrejmé, ţe medzi ţalobkyňou a D. P. je dlhotrvajúci konflikt, ktoré
skutočnosti podmieňujú naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu
spolunaţívaniu.
Odvolací súd ďalej zistil, ţe ţalovaný formálne zmenil výrok o vine a súčasne
ponechal v platnosti výrok o treste. Uvedenú skutočnosť najvyšší súd hodnotí ako podstatnú
vadu priestupkového konania. Výrok o treste má akcesorickú povahu k výroku o vine
z priestupku. Akákoľvek formálna zmena vo výroku o vine má za dôsledok povinnosť
správneho orgánu nanovo rozhodnúť i o uloţení trestu.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, ţe preskúmavané rozhodnutie
ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu Ţilina, odboru
všeobecnej vnútornej správy č.: /2010/06228/1413/SIM zo dňa 26.8.2010 podľa § 250j ods. 3
O.s.p. zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1, s § 224 ods. 1, a s § 151 ods. 1, 2. Pre úspech v konaní ţalobkyni priznal
náhradu trov konania v sume 220,58 €, ktoré jej vznikli zaplatením súdneho poplatku
za ţalobu a odvolanie 2x 33 € a ktoré vyplývajú zo spisu a to trovy právneho zastúpenia
za dva úkony právnej sluţby – prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ţaloby
po 57 € a paušálnu náhradu za úkon po 7,41 € s DPH v zmysle §§ 11 a nasl. vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb,
keďţe právny zástupca ţalobkyne náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslil len pre konanie
pred súdom prvého stupňa.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, dňa 26. septembra 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth