Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/8/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: B. S., spol. s r. o., so

sídlom: M., N., IČO: X., zast. advokátkou JUDr. E. G., so sídlom: L., B. proti žalovanému:

Ing. F. L., CSc., bytom: N., B., zast. advokátom JUDr. S. J., so sídlom: K., B. o vylúčenie

spoločníka zo spoločnosti, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

na dovolanie žalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 15. novembra 2011, sp. zn. , , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov

dovolacieho konania 79,58 eur.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 20. 04. 2011, č. k.

-472 rozhodol o vylúčení spoločníka Ing. F. L., CSc., bytom: K., B. zo spoločnosti

B. S., spol. s r. o., IČO: X., C., N. (od 20. 09. 2012 podnikajúca pod obchodným menom: B.

S., spol. s. r. o., so sídlom: M., N.). Súčasne podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len ) rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania v sume 760,55 eur, k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

ako súdu odvolacieho zo dňa 13. 01. 2010, č. k. -436, ktorým najvyšší súd

zrušil predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 09. 2009, č. k.

2

-419 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak rozhodol z dôvodu, že

súd prvého stupňa nerešpektoval usmernenie, ktoré mu odvolací súd dal vo svojom ešte

skoršom uznesení zo dňa 31. 08. 2007, č. k. -316, ktorá skutočnosť spôsobila

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal na to, že z prijatého uznesenia valného zhromaždenia vyplývalo pre žalovaného

splnenie povinnosti poskytnúť všetok spisový materiál a ďalšie doklady vymenované

v uznesení, pričom bolo úplne bezpredmetné, či išlo o doklady kýmkoľvek odcudzené alebo

ponechané v držbe, či zabudnuté, omylom nevydané, v origináli alebo kópii. Preto zaoberať

sa spôsobom nadobudnutia alebo formou týchto dokladov bolo nepodstatné. V konaní bolo

bezpečne preukázané, že časť týchto dokladov, a to počítačový výstup účtovníctva

a výdavkový pokladničný doklad zo dňa 26. 07. 2000 (č. l. 184 a 185), žalovaný v lehote

do 28. 07. 2000 skutočne mal, a teda, že si nesplnil povinnosť uloženú mu v uznesení valného

zhromaždenia v lehote na to určenej, a to ani v dodatočne určenej lehote a písomných

výzvach žalobcu. Tým, že si žalovaný povinnosť uloženú mu valným zhromaždením nesplnil

a tým, že išlo o doklady, ktoré sú pre chod spoločnosti a dodržiavanie právnych predpisov

v oblasti účtovníctva, správy daní a obchodného práva nevyhnutné, dopustil sa žalovaný

porušenia svojich povinností, uložených mu valným zhromaždením spoločnosti závažným

spôsobom.

Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania v intenciách rozhodnutia

odvolacieho súdu zistil, že žalovaný bol na valnom zhromaždení žalovaného (súd zrejme mal

na mysli žalobcu) konaného dňa 28. 07. 2000 odvolaný z funkcie konateľa. Po skončení

valného zhromaždenia bol vyzvaný na stretnutie dňa 21. 08. 2000 za účelom odovzdania

materiálov spoločnosti. Žalovaný sa tohto stretnutia nezúčastnil, ani sa neospravedlnil.

Na ďalšom valnom zhromaždení žalobcu, ktoré sa uskutočnilo dňa 19. 09. 2000, bolo

predmetom programu odovzdanie spisovej agendy a majetku spoločnosti, návrh na urovnanie

vzťahov medzi spoločníkmi a zmena sídla spoločnosti. Žalovaný sa valného zhromaždenia

opäť bez ospravedlnenia nezúčastnil a nezúčastnil sa ani ďalšieho valného zhromaždenia

zvolaného na deň 16. 10. 2000, ani sa neospravedlnil. Do konania valného zhromaždenia boli

zistené mnohé skutočnosti hospodárenia žalovaného s finančnými prostriedkami a majetkom

spoločnosti žalobcu s konštatovaním, že žalovaný spreneveroval majetok žalobcu či už

formou výstavby svojho rodinného domu alebo bezodplatným postupovaním pohľadávok –

darovaním na firmu A. spol. s. r. o., v ktorej je žalovaný spoločníkom a konateľom. Žalovaný

znemožňoval prevádzkovanie sídla spoločnosti podľa výpisu z obchodného registra na N., B..

3

Rovnako neumožňoval vstup do sídla spoločnosti, zakázal prístup, výpis z obchodného

registra s takýmto sídlom považoval za neplatný, resp. sfalšovaný. V prípade príchodu

konateľa, druhého spoločníka, či právneho zástupcu do sídla spoločnosti, zamedzil ich

voľnosť a volal políciu. Neúčasťou na valných zhromaždeniach zamedzil schválenie zmeny

sídla spoločnosti žalobcu. Neodovzdanie spisovej agendy a majetku spoločnosti sťažilo až

znemožnilo chod, riadenie, podnikanie a existenciu spoločnosti. Dňa 06. 11. 2000 vyzval

žalobca žalovaného na plnenie povinností, ktoré mu boli uložené valným zhromaždením

a žalobca súdu preukázal aj doručenie tejto výzvy žalovanému. Žalobca listom zo dňa 17. 11.

2000 vyzval žalovaného na dodatočné plnenie uložených povinností do 28. 11. 2000

a zároveň ho upozornil na možnosť vylúčenia zo spoločnosti v prípade nesplnenia povinností

v stanovenej lehote podľa (ďalej len Obch. zák.). Vo vzťahu

k tejto výzve mal súd za preukázané, že žalovaný výzvu prevzal. Valné zhromaždenie

žalobcu, ktoré sa uskutočnilo dňa 28. 11. 2000, rozhodlo o vylúčení žalovaného zo

spoločnosti žalobcu.

Súd prvého stupňa ďalej skonštatoval, že žalovaný súdu nepreukázal, že by na základe

odvolania z funkcie konateľa protokolárne odovzdal spisový materiál, účtovné doklady,

pokladničné doklady, vyúčtovanie peňažnej hotovosti, doklady personálnej agendy,

dokumenty súvisiace so vznikom a plnením daňových povinností, zmlúv a podkladov

z obchodno-záväzkových vzťahov, ani právnu agendu týkajúcu sa žalobcu. Žalovaný

na pojednávaní súdu konanom dňa 20. 04. 2011 okrem iného argumentoval tým, že žalobca

všetky doklady, o ktorých tvrdí, že nimi nedisponuje, má k dispozícii v kópiách a originály

týchto dokladov mu nevydá až do času, kým súd žalobcu nedonúti, aby mu neoprávnené

obohatenie, ktoré získal na jeho úkor, vydal. Žalovaný súdu nepreukázal ani odovzdanie kópií

dokladov týkajúcich sa podnikateľskej činnosti žalobcu, zástupcovi žalobcu. Neodovzdaním

dokladov potrebných pre zabezpečenie riadneho chodu obchodnej spoločnosti žalobcu,

žalovaný, konajúc v rozpore s čl. VIII. bod 7 spoločenskej zmluvy žalobcu, závažným

spôsobom porušil povinnosti uložené mu valným zhromaždením. Z dôvodu, že v priebehu

konania došlo k zmene sídla žalobcu, súd sa týmto dôvodom vylúčenia zo spoločnosti

nezaoberal.

Súd prvého stupňa mal ďalej za preukázané, že žalovaný bol žalobcom upozornený

podľa § 149 Obch. zák. na možnosť jeho vylúčenia zo spoločnosti žalobcu, a to v prípade

4

nesplnenia povinností uložených mu valným zhromaždením konaným dňa 28. 07. 2000

a následne aj valným zhromaždením žalobcu konaným dňa 16. 10. 2000.

K ďalšiemu dôvodu na vylúčenie žalovaného zo spoločnosti žalobcu, vzneseným

žalobcom na súdnom pojednávaní, spočívajúcim v porušení § 136 Obch. zák. v nadväznosti

na čl. XVI. spoločenskej zmluvy žalobcu tým, že po podpísaní spoločenskej zmluvy

so žalobcom žalovaný neukončil svoju podnikateľskú činnosť v obchodnej spoločnosti A.

spol. s. r. o., IČO: X., súd prvého stupňa uviedol, že týmto dôvodom sa nezaoberal, pretože

v žalobe napadnutý nebol a žalobca jeho argumentáciu v ďalšom neuvádzal.

Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,

rozsudkom zo dňa 15. 11. 2011, sp. zn. , , napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu ako vecne správny podľa , , potvrdil. Súčasne

potvrdil aj jeho uznesenie zo dňa 24. 06. 2011, č. k. -487 a žalovanému podľa

v spojení s uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

odvolacieho konania vo výške 77,29 eur na účet jeho právneho zástupcu. Odvolací súd sa

v plnej miere stotožnil nielen s výrokmi napadnutých rozhodnutí, ale aj s ich odôvodneniami

a na zdôraznenie jeho správnosti len v krátkosti reagoval na tvrdenia a námietky žalovaného

v odvolaní. Odvolací súd v prvom rade vyhodnotil za neopodstatnenú námietku žalovaného

spočívajúcu v tvrdení o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že z neho

nie je zrejmé, aké povinnosti porušil. Rovnako je jasné, poznateľné a zistiteľné neodovzdanie

spisového materiálu, ktorý prvostupňový súd špecifikoval v poslednom odseku na strane 3

rozsudku. V tomto odseku súd poukázal aj na výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa

20. 04. 2011, na ktorom žalovaný uviedol, že žalobcovi originály dokladov nevydá až do toho

času, kým súd žalobcu nedonúti, aby mu neoprávnené obohatenie získané na jeho úkor, vydal.

Hoci žalovaný v odvolaní správnosť citácie tohto svojho vyjadrenia poprel, zápisnica

z pojednávania konaného dňa 20. 04. 2011 ho potvrdzuje, pričom žalovaný o opravu

zápisnice nežiadal.

Odvolací súd nezistil ani odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom v zmysle

. Poukázal na ust. veta prvá a druhá a

a uviedol, že názor žalovaného o tom, že súd mal vykonať všetky ním navrhnuté

dôkazy, nie je v súlade so zákonom.

5

Vo vzťahu k námietke žalovaného opierajúcej sa o ,

poukazujúc na konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

odvolací súd konštatoval, že kým v uvedenom konaní ide o vydanie veci, v rozhodovanom

konaní ide o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti.

Odvolací súd nezistil ani dôvodnosť odvolania podľa

a k tvrdeniu žalovaného o právoplatnom rozhodnutí súdu vo veci Krajského súdu v Bratislave

pod sp. zn. opakovane zdôraznil, že nejde o konanie v tej istej veci.

Napokon odvolací súd nezistil ani danosť odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. g/

. Poukázal na to, že sám odvolateľ uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením zo dňa 26. 11. 2008 rozhodol, že JUDr. Savková nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

pretože nie je proti nemu zaujatá. Svoju tvrdenie o tom, že išlo o nezákonne obsadený senát,

ničím neodôvodnil a toto svoje tvrdenie ani ničím nepodložil. Domnienka žalovaného, že

nezákonní sudcovia dostali vec pridelenú za účelom plnenia jemu neznámej objednávky na

vydanie nezákonného vopred dohodnutého rozsudku, nemôže viesť súd k tomu, aby sa ňou

vážne zaoberal.

Odvolací súd v ďalšom poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu zo dňa

29. 11. 2004, č. k. -239, ktorý na základe dovolania žalovaného zrušil

rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 17. 09. 2003, č. k. -221, ktorým tento zmenil

žalobu zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa (zo dňa 27. 01. 2003, č. k. -174)

tak, že žalovaného vylúčil zo spoločnosti B. S., s. r. o.. Dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí

stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že ak spoločník po tom, ako bol odvolaný

z funkcie konateľa, neodovzdal všetok spisový materiál, ktorý je dôležitý pre spoločnosť

z hľadiska dodržiavania právnych predpisov z oblasti účtovníctva, správy daní, atď. a ktorý

napriek opakovaným výzvam spoločnosti neodovzdá, hoci už nie je oprávnený ho držať,

dopúšťa sa týmto konaním porušovania povinností v zmysle § 149 Obch. zák..

Súčasne sa odvolací súd stotožnil s výrokom aj odôvodnením napadnutého uznesenia

zo dňa 24. 06. 2011, č. k. -487, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh

žalovaného na opravu odôvodnenia rozsudku, ktorý bol predmetom odvolania. Uviedol, že

súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie síce stručne, ale výstižne odôvodnil s tým,

6

že odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave, a preto nie sú dané

dôvody pre rozhodnutie podľa .

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 16. 12. 2011.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote

dovolanie žalovaný (ďalej tiež ako dovolateľ) argumentujúc, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ( ), ďalej že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a že rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Vo vzťahu k namietol vadu v zmysle

(v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie) ako aj vadu podľa § 237 písm. f/ O. s .p., teda že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Súčasne navrhol odklad vykonateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa.

Vo vzťahu k vade konania podľa žalovaný namietol, že vo veci

konajúce súdy sa vôbec nezaoberali listinnými dokladmi, konkrétne počítačovým výstupom,

výdavkovým pokladničným dokladom a dobropisom, ktoré mal mať žalovaný v držbe a ktoré

napriek svojej povinnosti žalobcovi neodovzdal a v tomto smere nevykonali žiadne

dokazovanie. Namietol, že súd prvého stupňa ako jediné skutkové zistenie, na ktorom založil

svoje rozhodnutie o vylúčení žalovaného zo spoločnosti žalobcu, uviedol, že doklady, ktoré

založil právny zástupca žalobcu do spisu na pojednávaní dňa 20. 04. 2011, sú dokladmi

žalobcu, ktoré bol žalovaný povinný odovzdať žalovanému. Žalovaný v tejto súvislosti

poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

v ktorom si žalovaný uplatňuje úhradu účtovných dokladov k tým výdavkom, ktoré vyplatil

z vlastných finančných prostriedkov. Má za to, že tieto doklady nie sú vlastníctvom žalobcu

až do času, kým súd nerozhodne o povinnosti žalobcu preplatiť hodnotu týchto nákladov

žalovanému. Súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že žalobcovi neuložil povinnosť doručiť

zmienené dôkazy žalovanému, hoci sú jediným dôvodom v poradí už tretieho prvostupňového

rozhodnutia. Uviedol, že hoci konanie o zmienených účtovných dokladoch prebieha

na Okresnom súde Bratislava II už od roku 2001, žalobca tieto doklady predložil až

7

na pojednávaní dňa 20. 04. 2011, konajúc v rozpore s . Súd

prvého stupňa tieto doklady akceptoval bez toho, aby k nim vykonal akékoľvek dokazovanie.

Rovnako žalovaný namietol konanie súdu v rozpore s , pretože napriek

tomu, že žalovaný žiadal, aby mu doručoval dôkazy, ako aj vyjadrenia žalobcu v dovolacích

konaniach, súd žiadosti žalovaného odmietol, nanajvýš mu dôkazy poskytol k nahliadnutiu.

O písomných vyjadreniach žalobcu súd tvrdil, že tieto doručoval na adresu jeho právneho

zástupcu v dovolacích konaniach.

V súvislosti s pojednávaním dňa 20. 04. 2011 žalovaný súdu vytkol, že mu nedoručil

doklady, ktoré na predmetnom pojednávaní predložil súdu žalobca a rovnako mu neposkytol

lehotu na vyjadrenie sa k týmto novým dôkazom, konajúc tak v rozpore s

a (žalovaný mal zrejme na mysli upravujúci lehoty v občianskom

súdnom konaní).

Vo vzťahu k namietanej vade konania v zmysle žalovaný

odvolaciemu súdu vytkol, že nevzal do úvahy existenciu priameho dôkazu, ktorý založil

do spisu na pojednávaní dňa 20. 04. 2011 a ktorý má preukazovať, že žalovaný nemá v držbe

žiaden doklad spoločnosti B. S., spol. s. r. o.. Týmto dôkazom je právoplatné uznesenie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2010, č. k. -294, v ktorom súd

konštatuje, že v konaní počas desiatich rokov žalobca nedokázal žalovanému držbu žiadneho

jeho dokladu a nedokázal ani len špecifikovať doklad, ktorý požaduje. Žalovaný má za to, že

súd mal postupovať podľa a predmetnú listinu považovať za dôkaz, ktorý

potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje, alebo bol povinný poukázať na taký dôkaz,

ktorý dokazuje opak. Tým, že odvolací súd odmietol tento dôkaz ako irelevantný, došlo

k nerešpektovaniu citovaného zákonného ustanovenia. Žalovaný ďalej poukázal na okolnosť,

že súd prvého stupňa ho vylúčil zo spoločnosti na základe tvrdenia, že je povinný vydať

doklady, o ktorých Okresný súd Bratislava II odmietol konať uznesením zo dňa 28. 04. 2011,

č. k. -314. Uviedol, že predmetné uznesenie prevzal až dňa 08. 07. 2011

a v dôsledku odvolania nie je doposiaľ právoplatné. Žalovaný vyjadril názor, že pre zistenie

porušenia povinnosti odovzdať agendu žalobcovi nemôže postačovať všeobecné tvrdenie, že

niekde majú existovať nejaké neodovzdané doklady. Má za to, že tieto doklady je potrebné

špecifikovať tak, aby žalovaný mal možnosť preukázať, že doklady, ktoré majú chýbať, má

v skutočnosti v držbe žalobca. Tým, že tvrdenie súdu o porušení povinnosti žalovaného

odovzdať žalobcovi akékoľvek doklady odporuje právoplatnému uzneseniu Krajského súdu

8

v Bratislave zo dňa 09. 11. 2010, č. k. -294, je konanie postihnuté vadou

v zmysle .

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa žalovaný

poukázal na doterajší chronologický priebeh konania a rozhodnutia jednotlivých vo veci

konajúcich súdov a odvolaciemu súdu vytkol, že nerešpektoval právny názor dovolacieho

súdu vyslovený v jeho doterajších rozhodnutiach zo dňa 29. 11. 2004, č. k. ObdoV 91/2003-

239 a zo dňa 29. 03. 2007, sp. zn. -310. Napriek tomu, že dovolací súd

nariadil dokazovanie k presne uvedeným dokladom žalobcu, a to počítačovému výstupu,

výdavkovému pokladničnému dokladu a dobropisu, súd prvého stupňa k takto nariadenému

dokazovaniu nezaujal žiadne stanovisko a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd, ktorý

sa s výrokom prvostupňového súdu, ako aj jeho odôvodnením bez ďalšieho stotožnil.

Nesprávne právne posúdenie veci podľa žalovaný

vzhliadol v otázke posúdenia „účinnosti“ účtovných dokladov, ktoré je povinný v zmysle

rozhodnutí súdov vydať, a to v nadväznosti na

o účtovníctve, ako aj v otázke posúdenia závažnosti údajnej ujmy žalobcu vyvolanej

porušením povinností žalovaného.

K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý dovolanie navrhol

zamietnuť ako nedôvodné. Súčasne navrhol zaviazať žalovaného na náhradu trov dovolacieho

konania v celkovej sume 79,58 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s , odmietnuť.

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

9

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo rozsudok odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a . ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu

prvého stupňa nezmenil, naopak potvrdil ho, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania

nevyslovil. Rovnako vo výroku svojho rozsudku nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a .

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa (ktorá je daná vtedy, ak

sa odvolací súd odchýli od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v prejednávanej veci

vyslovil a ktorý dovolateľ nesprávne subsumoval pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. b/ , majúc za to, že ide o inú vadu konania), je potrebné poukázať na nasledovné

skutočnosti vyplývajúce z obsahu súdneho spisu:

Predmetom konania je vylúčenie žalovaného zo spoločnosti žalobcu podľa § 149

Obch. zák..

Dovolací súd v predmetnej veci rozhodoval doposiaľ dvakrát (rozsudkom zo dňa

29. 11. 2004, č. k. -239 a rozsudkom zo dňa 29. 03. 2007, č. k.

-310).

Dôvodom zrušenia zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 17. 09. 2003

dovolacím súdom (jeho rozsudkom zo dňa 29. 11. 2004) boli procesné dôvody, keď

10

odvolaciemu súdu vytkol, že „...odvolací súd vychádzajúc z odlišného záveru (než k akému

dospel súd prvého stupňa), mal postupovať podľa , t. j. napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Rovnaké procesné pochybenie vytkol odvolaciemu súdu dovolací súd v ďalšom

svojom rozsudku zo dňa 29. 03. 2007. Na základe uvedeného potom odvolací súd uznesením

zo dňa 31. 08. 2007, č. k. -316, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zo dňa 27. 01. 2003, č. k. -174 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené, pochybenie odvolacieho súdu, ktoré mu vytkol dovolací súd,

spočívalo v nedodržaní procesných práv účastníka konania, ktoré bolo uznesením odvolacieho

súdu zo dňa 31. 08. 2007, odstránené.

Pokiaľ ide záväzný právny názor dovolacieho súdu, tento vyriekol vo vzťahu k otázke

závažnosti porušenia povinností spoločníka žalobcu, keď v rozsudku zo dňa 29. 11. 2004

uviedol: „Pokiaľ odvolací súd dospel k právnemu názoru, že ak spoločník po tom, ako bol

odvolaný z funkcie konateľa, neodovzdal všetok spisový materiál, ktorý je dôležitý pre

spoločnosť z hľadiska dodržiavania právnych predpisov z oblasti účtovníctva, správy daní,

atď. a ktorý napriek opakovaným výzvam spoločnosti neodovzdáva, hoci už nie je oprávnený

ho držať, dopúšťa sa týmto konaním porušovania povinností v zmysle § 149 Obch. zák., je

tento právny názor správny.“

Uvedený právny názor dovolacieho súdu súdy nižších stupňov po celý čas konania

(po zrušení prvostupňového rozsudku zo dňa 27. 01. 2003) rešpektovali, a teda je

nepochybné, že dovolanie nie je prípustné ani podľa , pretože súdy sa

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v prejednávanej veci neodchýlili.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Ak je

11

totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ , možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238

vylúčené. Prípustnosť dovolania podľa však nie je daná len samotným

tvrdením dovolateľa o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v , ale táto je podmienená tým, že rozhodnutie súdu takouto

vadou aj skutočne trpí.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či postupom súdov

bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle sa rozumie

postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi v konaní realizáciu tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Dovolateľ okrem iného namietol, že vo veci konajúce súdy nevykonali dokazovanie

ohľadne dokladov žalobcu, menovite počítačového výstupu, výdavkového pokladničného

dokladu a dobropisu, ktoré mal mať žalovaný v držbe a ktoré napriek svojej povinnosti

žalobcovi neodovzdal. Po preskúmaní oboch namietaných rozsudkov, ako aj konaní, ktoré ich

vydaniu predchádzali, má dovolací súd za to, že súd prvého stupňa v tomto smere vykonal

dostatočné dokazovanie a svoje rozhodnutie v tejto časti aj náležite odôvodnil. Skutočnosť, že

prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí osobitne nevymenováva vyššie spomenuté listiny,

ale pojal ich všeobecne medzi doklady týkajúce sa podnikateľskej činnosti žalobcu (s ktorými

sa dostatočne vysporiadal na str. 3 svojho rozsudku - č. l. 471), nemôže a ani nezakladá vadu

konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom.

V ďalšej časti svojho dovolania dovolateľ namietol, že mu neboli doručené vyjadrenia

žalobcu k jeho predchádzajúcim dovolaniam. Ide o dovolanie zo dňa 21. 11. 2003 (č. l. 227 -

229) proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 17. 09. 2003, č. k. -221 a dovolanie

zo dňa 06. 07. 2005 (č. l. 296 - 299) proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 20. 04. 2005,

č. k. -290. Prvostupňový súd, postupujúc podľa príslušných ustanovení

, zaslal obidve dovolania žalovaného žalobcovi s tým, že

žalobca sa ani v jednom prípade k dovolaniu nevyjadril. Avšak aj pokiaľ by sa bol vyjadril,

prípadné nezaslanie vyjadrení žalobcu žalovanému, by nezakladalo odňatie možnosti

12

žalovaného konať pred súdom, ale bol by to dôvod namietať porušenie práv účastníka konania

maximálne v rámci dovolacieho konania. Dovolanie je totiž mimoriadnym opravným

prostriedkom, ktorým môže účastník konania po splnení zákonom stanovených podmienok

napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Ide o „špeciálne“ procesné právo, ktoré

sa vyznačuje určitými špecifikami, ktoré ho odlišujú od základného procesného konania

do právoplatného skončenia veci. Vzhľadom na to, že dovolací súd zrušil rozhodnutie

odvolacieho súdu, vrátilo sa konanie do jeho „základného“ štádia, v ktorom listiny predložené

v dovolacom konaní nepredstavujú procesné dôkazy. V dôsledku tejto skutočnosti teda

nemôže dôjsť ani k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.

Vo vzťahu k námietke dovolateľa spočívajúcej v tvrdení, že mu neboli doručené

dôkazy, ktoré žalobca predložil súdu na pojednávaní dňa 20. 04. 2011 a súd mu neposkytol

lehotu na vyjadrenie sa k týmto dôkazom, dovolací súd poukazuje na zápisnicu vyhotovenú

na predmetnom pojednávaní (č. l. 462 - 466), z obsahu ktorej vyplýva, že právny zástupca

žalobcu ako dôkaz založil do spisu fotokópiu listu žalovaného adresovanú Okresnému súdu B.

II spolu s fotokópiou príloh k tomuto podaniu. Súd uvedené doklady predložil žalovanému

k nahliadnutiu, ktorý sa k nim po ich oboznámení riadne vyjadril s tým, že ide o účtovné

doklady žalobcu, ktorých originály mu „pochopiteľne nevydá až do toho času, kým súd o veci

nerozhodne a žalobcu nedonúti, aby mu svoje neoprávnené obohatenie, ktoré získal na jeho

úkor, vydal“. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť o tom, o aké doklady ide, ich

originály má dokonca vo svojej držbe a ich vydanie žalobcovi viaže na splnenie podmienky

závisiacej od rozhodnutia súdu. Po tom, ako súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4

, žalovaný súdu oznámil, že ďalšie doklady do spisu nezakladá a ani nenavrhuje ďalšie

dokazovanie, súčasne, že sa pridržiava všetkých svojich písomných a ústnych vyjadrení

k predmetu sporu. Vzhľadom na uvedené ani v tejto časti dovolania nemožno konštatovať

vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle .

Dovolateľ v ďalšej časti svojho dovolania odôvodnil jeho prípustnosť poukázaním

na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2010, č. k. -294,

ktorého existencia podľa tvrdenia dovolateľa zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci

a je vadou konania podľa . Pre ozrejmenie skutočností vyplývajúcich

z obsahu spisu dovolací súd upresňuje, že označené rozhodnutie menovaného krajského súdu

sa týka konania, ktoré sa vedie pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.

.

13

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci – rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159

ods. 3 , je jednou z neodstrániteľných prekážok konania a bráni tomu, aby vec, o ktorej

bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná.

Za vec rovnakú treba považovať uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom

bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu

konania.

Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený

žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený

(z rovnakého skutku). Prekážku rozsúdenej veci však tvorí právoplatné rozhodnutie súdu iba

v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo, preto ak bola uplatnená iba časť

nároku, tvorí právoplatné rozhodnutie prekážku rei iudicatae iba v rozsahu nároku, o ktorom

bolo súdom už právoplatne rozhodnuté.

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha vylúčenia

žalovaného zo spoločnosti v zmysle § 149 Obch. zák..

Naproti tomu, predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. , ktorého sa dovolateľom uvádzané rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave týka, je žaloba o vydanie veci, teda iný predmet konania než v konaní vedenom

na Krajskom súde v Bratislave o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti. Naviac, žalovaný

v čase podania dovolania musel mať vedomosť o ďalšom priebehu konania o vydaní veci,

v dovolaní ich však nespomenul, ktorá skutočnosť spochybňuje vierohodnosť jeho tvrdení.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. 04. 2011, č. k.20C/236/2006-314

o odmietnutí podania žalobcu bolo totiž na odvolanie žalobcu zrušené uznesením

menovaného okresného súdu zo dňa 15. 06. 2011, č. k. -332. Následne, na

odvolanie žalovaného proti tomuto uzneseniu, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.

12. 2011, č. k. -349, napadnuté uznesenie potvrdil. Tieto úkony boli vykonané

do podania dovolania žalovaného (16. 01. 2012 - č. l. 511), napriek tomu v dovolaní poukázal

len na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2010, č. k. -294

a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. 04. 2011, č. k. -314.

14

Pre rozdielnosť v predmete konania nemožno hovoriť ani o prekážke litispedencie

v zmysle . Pokiaľ by tomu aj bolo, namieste by bolo zastavenie konania vedeného

na Okresnom súde Bratislava II, pretože spravidla sa zastaví konanie o návrhu, ktorý bol

podaný neskôr.

V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa sa dovolaciemu súdu žiada zdôrazniť aj

tú skutočnosť, že kým úspešné uplatnenie vlastníckej žaloby podľa § 126 ods. 1 Občianskeho

zákonníka predpokladá presnú a nezameniteľnú identifikáciu veci, ktorej vydania sa účastník

konania domáha, v konaní o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti podľa § 149 Obch. zák. je

podstatné, že žalovaný doklady, vydania ktorých sa žalobca domáha, mal, ako spoločník

spoločnosti bol na vydanie požadovaných dokladov vyzvaný, výzve, a to ani opakovanej

nevyhovel, čím znemožnil riadny chod spoločnosti žalobcu, ako aj jeho konanie v súlade

s účtovnými a daňovými predpismi.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, že

odvolací súd postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť

procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených

záujmov.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

), je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

Keďže v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie

je podľa prípustné a vady uvedené v a (ani žiadna iná

procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací, dovolanie žalovaného podľa veta prvá

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/, ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal

napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

15

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a . Žalobca bol v dovolacom konaní

úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaložil.

V dovolacom konaní žalobcovi vznikli trovy za právne zastupovanie advokátkou s tým, že

dovolací súd za účelne vynaložené trovy pokladal jej písomné vyjadrenie k dovolaniu

z 26. 04. 2012. Za jeden úkon právnej pomoci si advokátka správne vyčíslila náhradu

v celkovej sume 79,58 eur (pozostávajúca z tarifnej odmeny 58,69 eur v zmysle § 11 ods. 1

písm. a/ vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, ďalej sumy 7,63 eur ako paušálnej náhrady

hotových výdavkov v zmysle § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a 13,26 eur ako 20%-nej dane

z pridanej hodnoty podľa vyhlášky č. ).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 27. septembra 2012

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.