Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
199/386356.029c2a.pdf
PDF · 171.08 KB
No categories available
2Cdo/190/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 190/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ A. B., bývajúcej v B.,
2/ P. B., bývajúceho v B., 3/ T. B., bývajúceho v B., všetci zastúpení advokátom
JUDr. Ing. J. F., advokátom v P., proti ţalovanej R., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J.
H., advokátom v B., o porušenie autorských práv a náhradu nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20 C 165/2006, o dovolaní ţalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. apríla 2011 sp. zn. 9 Co 212/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcom 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne trovy
dovolacieho konania v sume 191,81 €, ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia do troch dní,
na účet JUDr. Ing. J. F..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom (v poradí prvým) z 24. apríla 2007 č.k.
20 C 165/2006-164 návrhu ţalobcov vyhovel a zaviazal ţalovanú stiahnuť z pouţitia
a odovzdať ţalobcom 1/ aţ 3/ rozmnoţeninu fotografie z 21. augusta 1968 nazvanú "M.",
oznámiť ţalobcom 1/ aţ 3/ údaje o pôvode rozmnoţeniny fotografie z 21. augusta 1968
nazvanej "M., o spôsobe a rozsahu jej pouţitia a zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 3/ spoločne a
nerozdielne titulom nemajetkovej ujmy sumu 121 913,-- Sk a nahradiť ţalobcom 1/ aţ 3/
trovy konania.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. novembra 2008 sp. zn. 9 Co 407/2007
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom (v poradí druhým) z 18. februára 2010 č.k.
20 C 165/2006-287 zaviazal ţalovanú stiahnuť z pouţitia a odovzdať ţalobcom 1/ aţ 3/
rozmnoţeninu fotografie z 21. augusta 1968 nazvanú "M." do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Ďalej zaviazal ţalovanú ţalobcom 1/ aţ 3/ oznámiť údaje o pôvode
rozmnoţeniny fotografie z 21. augusta 1968 nazvanej "M.", o spôsobe a rozsahu jej pouţitia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcom 1/
aţ 3/ spoločne a nerozdielne titulom nemajetkovej ujmy sumu 4 046,77 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 3/ spoločne
a nerozdielne náhradu trov konania v sume 898,69 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobkyni 1/ trovy konania v sume 1 527,80 €, ţalobcovi 2/ trovy
konania v sume 1 527,80 € a ţalobcovi 3/ trovy konania v sume 1 527,80 €, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku na účet ich právneho zástupcu. Z vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané, ţe v denníku N. bola 21. augusta 2003 uverejnená fotografia "M.",
ktorej autorom bol fotograf L. B.. Denník N. opätovne uverejnil uvedenú fotografiu
20. augusta 2005 ako ilustračnú fotografiu k článku "Okupačné vojská zabili 19 Slovákov".
Do fotografie bol vpísaný text "Mladík sa postavil proti tanku okupačných vojsk na
bratislavskom Šafárikovom námestí". Fotografia bola na konci článku označená za menom
autorky článku ako "foto dse". Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné.
Rovnako medzi účastníkmi nebola sporná ani skutočnosť, ţe autorom zverejnenej fotografie
bol L. B. a uvedené fotografie boli zverejnené bez súhlasu ţalobcov (to ţalovaná ani
nespochybňovala). Ţalovaná namietala skutočnosť, ţe v tomto prípade jej konanie nie je
moţné povaţovať za zásah do práv autora, pretoţe predmetná fotografia nemá pojmové znaky
autorského diela. Nie je teda predmetom autorského práva a tak nepoţíva ani ochranu podľa
autorského zákona. Ţalovaná v konaní tvrdila, ţe ak by aj táto fotografia bola autorským
dielom (čo však popierala), i tak by mohla túto fotografiu pouţiť na základe zákonnej
licencie. Zákonná licencia jej umoţňovala vyhotoviť rozmnoţeninu diela, ktoré bolo
zverejnené v novinách na informačné účely a to bez súhlasu ţalobcov. Súd s poukazom na
obsah znaleckého posudku M. Š. dospel k záveru, ţe predmetná fotografia autora L. B. je
fotografickým dielom, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej činnosti autora a tvorí predmet
ochrany autorského práva. Jeho fotografia predstavuje nielen priame zobrazenie udalostí,
ktoré sa v tejto dobe v našej krajine odohrávali, ale bol na nej zachytený človek poskytujúci
svedectvo o vlastnom preţívaní daného dobového okamihu. Jedinečnosť fotografie vychádza
zo zachytenia bezprostrednej reakcie E. G.. Tento bol nič netušiac zachytený v určitom
momente vlastného preţívania. L. B. si ako jeden z mála, resp. moţno ako jediný prejav
hnevu, zúfalstva a bezmocnosti E. G. všimol. Rozpoznal jeho výpovednú hodnotu a pohotovo
ho zachytil. B. fotografia pôsobí strhujúco i po mnohých rokoch od jej vyhotovenia. A to je
aj jeden z dôvodov, prečo bola odbornou verejnosťou zaradená medzi tzv. fotoikony.
Rozhodne ju nemoţno povaţovať iba za výsledok "remeselnej činnosti". Vpád okupačných
vojsk do Československa v auguste 1968 bol dokumentovaný desiatkami ba aţ stovkami
profesionálnych a amatérskych fotografov. Napriek tomu ţiaden z nich takúto fotografiu
nevyhotovil a práve fotografia "M." sa stala foto symbolom násilného ukončenia reformného
procesu vo vtedajšom Československu. K argumentu ţalovanej, ţe bola oprávnená pouţiť
fotografiu L. B. bez súhlasu ţalobcov na informačné účely, súd uviedol, ţe zákon v určitých
taxatívne stanovených prípadoch umoţňuje vyuţívať autorské diela aj bez súhlasu autora.
Oprávnenosť, resp. neoprávnenosť zverejnenia fotografie L. B. bolo potrebné pri kaţdom zo
zverejnení posudzovať vţdy podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy ku zverejneniu došlo.
K prvému zverejneniu došlo 21. augusta 2003, keby bol účinný zákon č. 383/1997 Z.z.
(autorský zákon). Zo zákona vyplýva, ţe i uverejnenie diela vo výtlačku novín je moţné
povaţovať za vyhotovenie rozmnoţeniny diela. Aby ţalovaná mohla v súlade so zákonnou
licenciou uverejniť dielo L. B. vo svojom denníku N. i bez súhlasu ţalobcov, muselo by dôjsť
k splneniu predpokladov stanovených v § 25 tohto zákona (a to súčasne). Zákon navyše
neumoţňoval vyhotovovať na informačné účely rozmnoţeninu akéhokoľvek diela, ale
umoţňoval rozmnoţovanie iba článku zverejneného v novinách alebo v inom informačnom
prostriedku (§ 25 ods. 1 písm. a/), prednášky alebo príhovoru (§ 25 ods. 1 písm. c/) a krátkej
časti diela vnímateľného pri aktuálnych udalostiach. Na základe uvedeného súd vyvodil, ţe
ţalovaná nebola pri zverejnení fotografie 21. augusta 2003 oprávnená vyhotoviť
rozmnoţeninu fotografie bez súhlasu ţalobcov. Jej vyhotovením zasiahla do autorských práv,
ktorých nositeľmi sú ţalobcovia. V prípade zverejnenia fotografie 20. augusta 2005 bolo
potrebné pre posúdenie ne/oprávnenosti zverejnenia aplikovať ustanovenia zákona
č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský
zákon). Pouţitie diela bez súhlasu autora bolo upravené v § 33 tohto zákona. Rovnako aj
v tomto prípade bol súdom konštatovaný neoprávnený zásah do práv ţalobcov. Priznanie
iného zadosťučinenia ako peňaţného nepovaţoval súd za postačujúce, preto rozhodol aj
o náhrade nemajetkovej ujmy. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 28. apríla 2011 sp. zn.
9 Co 212/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V časti náhrady trov konania zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 3/ spoločne
a nerozdielne náhradu trov prvostupňového konania v sume 5 482,09 € a náhradu trov
odvolacieho konania v sume 1 074,12 € k rukám JUDr. Ing. J. F., v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe okresný súd správne
hodnotil otázku (ne)oprávnenosti pouţitia fotografie L. B. z hľadiska § 25 ods. 1 zákona
č. 383/1997 Z.z. v súvislosti so zverejnením fotografie 21. augusta 2003 a z hľadiska § 33
ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom
(autorský zákon) v prípade zverejnenia predmetnej fotografie 20. augusta 2005. Zverejnením
fotografie L. B. "M." 21. augusta 2003 a 20. augusta 2005 ţalovaná neoprávnene zasiahla do
autorských práv autora fotografie v zmysle zákona č. 383/1997 Z.z., resp. v zmysle zákona
č. 618/2003 Z.z., tak, ako správne uzavrel súd prvého stupňa. Ţalovaná zasiahla do
autorských práv pôvodcu fotografie opakovane (dvakrát), pričom druhý raz fotografiu
uverejnila po tom, ako ju ţalobca 2/ upozornil na nesprávnosť jej konania a poţiadal ju, aby
od takéhoto konania upustila. Neoprávnenosť zásahu ţalovanej nespočívala len v tom, ţe
fotografiu uverejnila opakovane, autorské práva neváhala porušiť aj tým, ţe priamo do
fotografie (jej rozmnoţeniny) zasiahla vpísaním textu, jej uverejnením v nedostatočnej
kvalite, ako aj umiestnením fotografie vedľa správ bulvárnej povahy. Ţalovaná teda
fotografiu nielen pouţila neoprávnene, ale autorské práva porušila aj ďalšími nedovolenými
zásahmi. Kaţdý autor má právo na zachovávanie úcty a rešpektu k jeho dielu. Spôsob, akým
ţalovaná (opakovane) narábala s fotografiou L. B. takúto úctu a rešpekt nepreukazuje.
Uvedené konanie ţalovanej museli ţalobcovia (ako osoby oprávnené uplatňovať nároky
plynúce zo zákonom stanovenej ochrany autorských práv) vnímať o to intenzívnejšie, ţe
v prípade autora fotografie sa jedná o ich najbliţšieho príbuzného (manţel a otec), ktorý bol
v súvislosti s jeho občianskym postojom k politickým udalostiam v roku 1968 (a v tejto
súvislosti aj s vytvorením predmetnej fotografie) pracovne postihovaný. Neoprávnený zásah
do autorských práv bol v predmetnej veci o to väčší, ţe práve denník N., v ktorom bola
fotografia v rozpore s autorskoprávnou ochranou pouţitá, patrí na území Slovenska medzi
najčítanejšie denníky. Ospravedlnenie, resp. uverejnenie rozsudku súdu na náklady ţalovanej,
by tak ani podľa odvolacieho súdu vzhľadom na spôsob neoprávneného zásahu, jeho rozsah a
samotné okolnosti, za akých k porušeniu autorských práv došlo, nepredstavovalo pre ţalobcov
dostatočné zadosťučinenie. Nemajetková ujma v sume 4 046,77 € spoločne a nerozdielne
trom ţalobcom v konečnom dôsledku nepredstavuje plnenie v premrštenej výške, naopak,
podľa názoru odvolacieho súdu ţalobcovia svoj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
uplatňovali skôr na dolnej hranici. V časti náhrady trov prvostupňového konania odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. O trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala ţalovaná dovolanie. Ţiadala, aby
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa a aby vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/
O.s.p. (odňatie moţnosti konať pred súdom). Túto vadu dovolateľka videla v nedostatku
riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Uviedla, ţe rozhodnutie nespĺňa poţiadavky vyplývajúce
z Ústavy Slovenskej republiky, resp. z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Podľa názoru
dovolateľky súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku opomenul vysporiadať s viacerými
relevantnými argumentmi ţalovanej. Ţiadnym spôsobom nereagoval na argumentáciu, ţe aj
keď má fotografia charakter dennej správy, ex lege nepodlieha ochrane autorského zákona.
Dovolateľka poukázala na to, ţe ani odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za také, v ktorom by sa súd riadne vysporiadaval s argumentáciou ţalovanej.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je totiţ nekonzistentné a priam protirečivé. Hoci
odvolací súd správne uviedol, ţe dennou správou je správa o denných udalostiach
a predmetná fotografia zobrazovala dianie v uliciach Bratislavy v určitý deň, úplne
nepochopiteľne a nelogicky dospel potom k záveru, ţe fotografia nie je dennou správou.
Ţalovaná naďalej zotrváva na názore, ţe fotografia nespĺňala pojmové znaky diela. Podľa
názoru dovolateľky k vade spočívajúcej v odňatí moţnosti konania pred súdom došlo aj tým,
ţe súd prvého stupňa opätovne nevypočul ako svedkov osoby, ktorých písomné vyhlásenia
len prečítal. Vzhľadom na zásadu priamosti a bezprostrednosti bolo neprípustné, aby súd
vychádzal z písomných vyjadrení namiesto toho, aby tieto osoby vypočul, pretoţe tým okrem
iného znemoţnil ţalovanej klásť svedkom otázky a vyjadriť sa k ich výsluchu.
Ţalobcovia 1/ aţ 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovanej uviedli, ţe dovolanie
ţalovanej je v zmysle § 238 O.s.p. procesne neprístupné a jeho prípustnosť nemoţno vyvodiť
ani z § 237 O.s.p. Navrhli ho odmietnuť a priznať im voči ţalovanej náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Pretoţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov rozsudkov uvedených v citovanom ustanovení je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom
Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 238 O.s.p. nepripúšťa.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Dovolateľka namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videla
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Rovnako odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe
dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.
I. ÚS 188/06). Dovolateľkou vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. bola teda
nedôvodná.
Námietka dovolateľky o postupe súdov niţších stupňov súvisiaca s nevykonaním
dôkazov (nevypočutie svedka, resp. opätovné nevypočutie svedka), nie je dôvodná. Súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníkov nie je ani
postupom, ktorým by im súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom 1/ aţ 3/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcom 1/ aţ 3/ náhradu
trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby –
vyjadrenie k dovolaniu doručené súdu prvého stupňa 16. mája 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb, ďalej len „vyhláška“). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby
dovolací súd určil podľa § 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 91,29 €, ktorú dovolací zníţil o 50 %
na sumu 45,65 € (pretoţe ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb
podľa § 13 ods. 2 vyhlášky), spolu teda predstavuje základná sadzba tarifnej odmeny
pri zastupovaní 3 osôb sumu 136,95 € (45,65 x 3), čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
[§ 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 € x 3, t.j. 22,89 €)] a 20 % DPH [§ 18 ods. 3 vyhlášky
(t.j. 31,97 €)] predstavuje spolu 191,81 €. Náhradu trov dovolacieho konania je ţalovaná
povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu ţalobcov 1/, 2/, 3/ (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová