Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžd/26/2012

Identifikačné číslo spisu: 8011200978 Dátum vydania rozhodnutia: 16.10.2012 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:8011200978.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. R. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX V., prechodne H.. XX, XXX XX T., občan Slovenskej republiky, zast.: JUDr. Ivanom Vankom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Floriánska č. 19, 040 01 Košice, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Prešov, Krajský dopravný inšpektorát so sídlom Pionierska č. 33, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. mája 2012 č. k. -34, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. mája 2012 č. k. -34 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 79,68 €.

Odôvodnenie

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. p.: KRP-P-135-006/KDI-BCP-2011 z 25. októbra 2011 (č. l. 10) žalovaný ako odvolací orgán v priestupkovom konaní podľa a o správnom konaní (správny poriadok) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove č. p. : ORP-P-491/ODI2-PO-2011 z 23.08.2011 a odvolanie zamietol.

2. V uvedenom prvostupňovom rozhodnutí orgánu Policajného zboru bolo uvedené, že službukonajúci policajti hliadky ODI Prešov (konkrétne policajt N. T. ako vodič služobného motorového vozidla) dňa 09.04.2011 v čase o 09.15 hod. spozorovali vo vzdialenosti 5 až 10 m v pozícii za svojim služobným vozidlom, konkrétne na Sabinovskej ulici v Prešove, v spätnom zrkadle za nimi idúce motorové vozidlo

BMW X5 čiernej farby, v ktorom vodič počas jazdy používal telefónny prístroj a to tým spôsobom, že prístroj držal v pravej ruke vo vzdialenosti približne 20 cm od pravého ucha a výrazne ústami artikuloval.

3. Hliadka podľa žalovaného použila na zastavenie uvedeného vozidla signalizačné zariadenie s nápisom „STOP“, na ktoré však vodič za nimi idúceho vozidla nereagoval, a v tom okamžiku odbočil na Mičurinovu ulicu. Hliadka prenasledovala vozidlo unikajúce vysokou rýchlosťou a podarilo sa jej ho dobehnúť až na svetelnej križovatke ulíc Obrancov mieru - Levočská, za ktorou na ulici Obrancov mieru uvedené vozidlo zastavila. Po vyžiadaní potrebných dokladov a ich predložení policajti zistili, že sa jedná o žalobcu.

4. Po ich vyzvaní k vyjadreniu mal žalobca uviesť, že telefonoval počas jazdy, ale používal hlasitý odposluch, a to nie je zakázané, veď preto sa aj mobilné telefóny vyrábajú a nie si je vedomý aby sa niečoho dopustil.

5. Opísaným konaním žalobca podľa prvostupňového správneho orgánu porušil ustanovenie o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „“), za čo bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „“).

6. Postupom podľa bola žalobcovi uložená sankcia pokuta vo výške 60,- € a bol zaviazaný na úhradu trovy konania vo výške 16,- €.

7. Pri svojom rozhodnutí žalovaný vychádzal z hore uvedeného skutkového stavu ako aj z preverovaní tvrdení žalobcu uvedených v správnom odvolaní, tzn. podľa ktorých mu policajti vykonávajúci kontrolu nemali použitie telefónu preukázať žiadnym dôkazom. V súvislosti s uvedeným sa žalobca bránil, že počas jazdy v prípade potreby používa papierové vreckovky. Jednu takú použil aj v tom čase tak, že ju vybral z obalu na vreckovky a uvedení policajti mohli mať tak podozrenie, že použil telefón.

8. Žalovaný pri svojom odôvodnení vychádzal najmä z obsahu Správy o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky z 09.04.2011 ako aj zo zápisnice o podaní vysvetlenia policajtov H. Q. a N. T.. Obaja policajti potvrdili, že videli z veľkej blízkosti, ako vodič vozidla BMW za nimi idúceho obsluhuje, resp. ako držal telefónny prístroj v pravej ruke asi 20 cm od pravého ucha. Takisto vylúčili, že by sa v tomto pomýlili s používaním papierových vreckoviek. Žalovaný nemal dôvod považovať úkony a výpovede členov hliadky Policajného zboru za nepravdivé z dôvodu, že úmyselné uvedenie nepravdivých údajov predstavuje nebezpečenstvo trestného stíhania pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa v zmysle ustanovenia /2005 Z.z.

9. Na ústne pojednávanie vykonané podľa dňa 23.08.2011 v čase o 09.00 hod. sa žalobca ani nedostavil a ani neospravedlnil a preto prvostupňový správny orgán prejednal vec v neprítomnosti žalobcu. Pritom žalovaný zdôraznil tú skutočnosť, že nakoľko žalobca prevzal dňa 16.08.2011 zásielku s predvolaním, mal možnosť a dokázal by v prípade záujmu účasť na vytýčenom ústnom pojednávaní z neúčasti na ňom sa ospravedlniť vrátane telefonického ospravedlnenia (zásielka obsahovala aj telefónne číslo) pred odchodom na dovolenku, resp. počas ním uvádzaného odcestovania

- dovolenky.

10. K obrane žalobcu, že mal potrebu používania hygienických vreckoviek, sa žalovaný vyjadril tak, že si minimálne nevie dobre predstaviť, ako ich žalobca používal vpravo cca 20 cm od hlavy či ucha, resp. ako ich mohol jednou rukou vyberať z obalu. Navyše podľa svojej evidenčnej karty má žalobca nepochybne dostatočné skúsenosti so zistením priestupku príslušníkmi Policajného zboru, ako aj dokumentovaním priestupkov a jeho neštandardne obšírne vyjadrenia (neopodstatnene zasahujúce aj v časti jemu nenáležiacej) toto podľa žalovaného preukazuje.

11. Takisto podľa žalovaného opis udalosti ako aj spôsob rýchlej jazdy zodpovedá miestu, kde bol žalobca hliadkou zastavený. Ako celkom absurdnú vyhodnotil žalovaný tú námietku, že oneskorené zastavenie žalobcu môže súvisieť s tým, že policajti rozmýšľali, čo si na neho vymyslia. Podľa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až j), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Podľa za priestupok podľa odseku 1 písm. k) možno uložiť pokutu do 100 €.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

12. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu z 21.12.2011 na Krajský súd v Prešove.

13. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe ( ), vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Hoci tento dôsledok by mal vo výroku viesť k zamietnutiu žaloby, je z nasledujúceho odôvodnenia opačného výroku (tzn. zrušenie napadnutých rozhodnutí) celkom jasné, a to aj v zmysle , aké úvahy a aké závery ho viedli k vysloveniu zrušovacieho výroku. Preto stav, že krajský súd zrušil nielen napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 25. októbra 2011 ale aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 23. augusta 2011 postupom podľa , a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, nemohol odvolací súd vyhodnotiť ako zmätočné rozhodnutie.

14. Krajský súd s odkazom na ustanovenia , , , a a zadokumentovaný skutkový stav v priloženom administratívnom spise najmä poukázal na to, že výrok rozhodnutia správneho orgánu musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní. Na základe uvedeného bol krajský súd nútený vysloviť, že správne orgány sa uvedenými ustanoveniami neriadili, lebo skutkový stav veci nebol dostatočne zistený a rozhodnutia správnych orgánov nie sú dostatočne odôvodnené.

15. Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný napriek tvrdeniam žalobcu, uvedeným v správe o objasňovaní priestupku, v odpore aj v odvolaní uznali žalobcu vinným zo spáchania priestupku. Oba správne orgány rozporné tvrdenia neodstránili, a preto súd uvedené rozhodnutie zrušil s tým, že úlohou správnych orgánov bude odstrániť vady konania, nakoľko žalobca popiera, že by spáchal uvedený priestupok.

16. V súvislosti s uvedeným krajský súd najmä zdôraznil, že hliadka ODI vodiča napriek tomu, že tvrdil, že počas jazdy netelefonoval, nevyzvala na preukázanie mobilného telefónu, ktorý mal obsluhovať, príp. výpisom hovorov od mobilného operátora týkajúceho sa predmetného mobilného telefónu, ktorými by bolo jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom. Správny orgán takýmto dôkazom nedisponuje, pretože takýto dôkaz ani nevykonal.

III.

Odvolanie žalovaného/stanoviská A) 17. Včas podané odvolanie zo dňa 18.06.2012 (č. l. 43) proti rozsudku krajského súdu žalovaný odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

18. Žalovaný sa predovšetkým nestotožnil so záverom krajského súdu, že správne orgány vychádzali z nedostatočne zisteného stavu veci. Zo záverov krajského súdu pre žalovaného plynie neprijateľný záver,

že keďže policajti boli dvaja a keďže ich vizuálne zistenia nezaznamenalo v tom čase technické záznamové zariadenie, potom v prípade nepravdivých tvrdení žalobcu nemajú príslušníci Policajného zboru reálnu možnosť preukázať pravdivosť svojich zistení. Uvedená situácia, kde tvrdenie stojí proti tvrdeniu by podľa žalovaného viedla k tomu, že žalobcovi postačuje len vyjadriť nesúhlas so spáchaním priestupku na mieste samom, resp. len namietať, navrhovať či poukazovať, ako aj v tomto prípade, a dôsledkom takejto obrany žalobcu ako páchateľa nebude v konaní o priestupku možné preukázať jeho zodpovednosť. Toto označil krajský súd za základ svojho rozsudku, a to aj napriek tej skutočnosti, že oproti tvrdeniu žalobcu ako páchateľa bolo podané tvrdenie policajtov, pričom nikto nespochybnil, resp. neoznačil postup službukonajúcich policajtov za konanie v rozpore so zákonom o Policajnom zbore, či inými zákonmi.

19. Ďalej žalovaný poukázal na všeobecne známu skutočnosť, že iba nízky počet služobných motorových vozidiel je vybavených kamerovým systémom zaznamenávajúcim spáchanie priestupku. Avšak ani táto skutočnosť nemôže podľa žalovaného podporiť názor, že by hliadkujúci policajti by im dovtedy neznámeho človeka vymysleným (skresľujúcim) spôsobom označili za osobu obsluhujúcu telefónny prístroj počas jazdy. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2008 alebo sp. zn. zo dňa 13.04.2010.

20. Záverom žalovaný požadoval zrušenie rozsudku krajského súdu tak, že mu vec vráti na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta.

B)

21. Prostredníctvom svojho vyjadrenia doručeným na krajský súd dňa 01.08.2012 (č. l. 48) žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zdôraznil, že sa nestotožňuje so záverom žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci.

22. Vo vzťahu k namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci žalobca uviedol, že už nielen v čase tvrdeného spáchania skutku toto poprel, že by sa mal dopustiť jeho spáchania, ale aj v ďalšom priestupkovom konaní na tomto zotrval. Napriek tomu ho službu konajúca hliadky nevyzvala na preukázanie mobilného telefónu, poprípade ani nezabezpečila výpis z hovorov od mobilného operátora.

23. Argumentáciu žalovaného, že páchateľovi skutku postačuje iba jeho popretie, žalobca označil za teoretické polemizovanie o možných pohnútkach priestupcov. Pritom ním naznačená situácia sa však podľa žalobcu môže presunúť do celkom opačnej polohy, tzn. bude postačovať len tvrdenie príslušníkov Policajného zboru, že niekto, nimi označený, spáchal priestupok a ďalšie dôkazy potom nebudú potrebné.

24. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal na dôkazné bremeno, ktoré má znášať v zmysle a Správneho poriadku v spojení s správny orgán. Podľa neho sa správne orgány vôbec nevyporiadali so svojou povinnosťou naplniť zásadu nielen úplného zistenia ale aj presného zistenia skutkového stavu, čo vyplýva z citovanej komentárovej literatúry (konkrétne Košičiarová, S.: Správny poriadok, komentár).

25. Ďalej žalobca zaujal aj stanovisko k námietku žalovaného o nutnosti použiť správnu úvahu, pričom citoval závery z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

26. Záverom žalobca požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu s priznaním náhrady trov konania vo vyčíslenej výške 79,68 €.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd ( )

preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa v spojení s (ďalej v texte rozsudku tiež „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle v spojení s a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o spore vychádzajúce z občianskoprávnych, obchodných, rodinných vzťahov, či uloženej sankcie vyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne ( ) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v potvrdil.

28. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či je možné bez preverenia popierajúcich argumentov vyslovených páchateľom pri preverovaní spáchaniu skutku vysloviť aj tak záver, že skutok bol spáchaný. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

29. V súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní ( v spoj. s umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke.

30. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate sú tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje nielen o vine ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom ( v spojení s ), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.

Podľa platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( ) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

31. Na prvom mieste žalovaný prostredníctvom svojho odvolania namietal, že krajský súd sa

nedostatočne vysporiadal s procesnou situáciou, kedy oproti tvrdeniu policajnej hliadky, tzn. osôb viazaných služobnou prísahou na dodržiavanie a rešpektovanie právneho poriadku, bol vznesený iba nesúhlas páchateľa popierajúci spáchanie priestupku, čo za danej situácie postačovalo na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdom. Toto podporil odvolávkou na rozsudky Najvyššieho súdu, ktoré majú obsahovať pre neho podporné argumenty.

32. Najvyšší súd v svojej judikatúre zdôrazňuje viazanosť všeobecných súdov zásadou zákonnosti , ktorá je na jednej strane vymedzená princípom „iura novit curia“ (súd pozná právo) a na strane druhej limitovaná rozhodovacou nezávislosťou „secundum et intra legem“ (podľa, na základe a v medziach zákona). Uvedená zásada zákonnosti je ústavne vymedzená prostredníctvom článku 152 ods. 4, článku 2 ods. 2 a článku 144 ods. 1 . Podľa článku 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto . Podľa článku 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 144 ods. 1 sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom.

33. Avšak všeobecný súd musí v tomto rámci aj zohľadňovať ústavnú kolíznu normu (tzn. ako aj c ) upravujúcu nielen transpozíciu dokumentu medzinárodného práva verejného do vnútroštátneho práva (viď najmä ) ale aj jej hierarchické začlenenie do monistického systému slovenského právneho poriadku. Podľa článku 154c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 34. Nakoľko Slovenská republika prevzala na seba záväzok z pristúpenia predchádzajúceho štátneho útvaru (1991) k Rade Európy, je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd krytý článkom 154c ods. 1 . V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nepochybne Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) ako aj judikatúra naň sa vzťahujúca predstavuje pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave , čím sa normuje rámec, ktorý tieto orgány verejnej moci nemôžu prekročiť.

35. Prostredníctvom článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru sa členské štáty Rady Európy, tzv. aj Slovenská republika, zaviazali zabezpečiť „každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. “ Európsky súd pre ľudské práva pri aplikácii čl. 6 ods. 1 na skutkové okolnosti vo veci Lauko v. Slovensko, resp. veci Kadubec v. Slovensko (02.09.1998) naznačil, že pojem „trestný čin“ by sa mohol vzťahovať aj na sankcie uložené v procese správneho trestania, napríklad za dopravné priestupky, čo aj Rada Európy presadzuje najmä prostredníctvom Odporúčania (91) 1 Výboru ministrov Rady Európy o správnom trestaní.

36. Na základe uvedeného, tzn. najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) je nutné vykladať povinnosť všeobecných súdov vykonať prieskum rozhodnutí správnych orgánov ako aj im predchádzajúcich konaní vo veci uloženia sankcie. Toto sa vzťahuje aj na ich povinnosť riadne zistiť skutkový stav.

37. Žalobca v svojom vyjadrení (viď bod č. 24) poukazoval na závery komentárovej literatúry, podľa ktorej zo zásady materiálnej pravdy vyplýva pre správny orgán povinnosť zistiť všetky skutočnosti dôležité pre jeho rozhodnutie, a tak doplnil podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Je nepochybné, že zásada materiálnej pravdy ovláda prostredníctvom aj priestupkové konanie.

Podľa platí, že ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

38. V súvislosti s uvedeným pre Najvyšší súd z pripojeného administratívneho spisu vyplýva celý rad rozporov týkajúcich sa zisťovania skutkového stavu, nakoľko žalobca vo svojom písomnom vyjadrení v Správe o o výsledku objasňovania z 09.04.2011 jednoznačne tvrdil, že išiel pred služobným motorovým vozidlom hliadky, že netelefonoval, že na Mičurinovej ulici odbočil preto, lebo nevidel žiadny signál, a že vôbec nešiel vysokou rýchlosťou, ale naopak kľudnou jazdou. S touto argumentáciou žalobcu je celkom v rozpore obsah tvrdeného vyjadrenia žalobcu zachytený v Úradnom zázname z toho istého dňa, podľa ktorého mal žalobca po vyzvaní uviesť, že telefonoval počas jazdy, ale používal hlasitý odposluch, a to nie je zakázané, veď preto sa aj mobilné telefóny vyrábajú a nie si je vedomý aby sa niečoho dopustil.

39. Z uvedených podkladov rozhodnutia o spáchaní priestupku vyplýva, že proti sebe stáli dve celkom si odporujúce tvrdenia, tzn. tvrdenie správneho orgánu vychádzajúce z vyjadrení službukonajúcich úradných osôb, že skutok sa stal a že ho spáchal žalobca, a naopak tvrdenie žalobcu, tzn. procesná obrana osoby označenej za páchateľa, že skutok nespáchal. S týmto súvisí nespokojná argumentácia žalovaného, ktorý vo svojom súdnom odvolaní poukazoval na nemožnosť preukázania spáchania skutku, resp. samotného priestupku páchateľovi za situácie, keď službukonajúci policajti nie sú vybavení (v drvivej väčšine) kamerovým záznamovým systémom a páchateľ spáchanie priestupku popiera.

40. K uvedenému musí Najvyšší súd uviesť, že takto načrtnutá procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve celkom odlišné tvrdenia, tzn. tvrdenie páchateľa o tom, že mu pričítaný skutok nespáchal, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci priestupok, že zisteným spôsobom konal, so sebou v zmysle a 59 prináša povinnosť priestupkového orgánu (úradnej osoby) zistiť nielenže hodnoverne ale aj s vysokou pravdepodobnosťou ( a Správneho poriadku) to, že skutok sa stal a že ho spáchal páchateľ priestupku. Práve možnosť osoby označenej za páchateľa od počiatku spochybňovať tvrdenia orgánu objasňujúceho konanie páchateľa je jediným dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje tvrdenie zisťujúceho orgánu ale aj ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a uviesť dôvody ich irelevantnosti. Iba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k riadnej aplikácii a dodržiavaniu právneho poriadku, nie je až tak postačujúce k záveru, že objasňovanie priestupku bolo vykonané v zmysle až 60

Podľa až c) objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku,

Podľa objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia správnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky () alebo na základe oznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Podľa orgány oprávnené objasňovať priestupky () sú pri objasňovaní priestupkov oprávnené a) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb, vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí, c) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov, d) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu, e) vyžadovať predloženie potrebných podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov.

41. Preto správne krajský súd uzavrel svoje právne názory v tom, že ani žalovaný ani prvostupňový

orgán nedisponujú žiadnym iným dôkazným prostriedkom okrem vyjadrení službukonajúcich policajtov. Navyše vykonanie výsluchu týchto osôb za situácie, keď sa už raz vyjadrili z úradnej povinnosti, nakoľko neprináša nové dôkazné prostriedky, je nutné vyhodnotiť ako procesne neefektívne.

42. Vo vzťahu k rozsudkom Najvyššieho súdu citovaných žalovaným v odvolaní (viď bod č. 19), a to sp. zn. zo dňa 30.01.2008 alebo sp. zn. zo dňa 13.04.2010, ktoré mali po právnej stránke potvrdiť riadnosť záverov žalovaného, musel Najvyšší súd konštatovať, že nejde o obdobné skutkové situácie. Najmä z rozsudku sp. zn. vyplýva, že „Žalobca sa však k spísanej správe odmietol vyjadriť a dôkaz žiadal zabezpečiť až v čase, kedy by sa už nepodarilo identifikovať prístroj, ktorý mal žalobca v predmetnom čase pri sebe. Vykonanie dopytu u operátora mobilnej siete by preto nemalo žiadnu dôkaznú silu.“ Ďalej pri rozsudku sp. zn. bolo zdôraznené, že „v tomto prípade páchateľ uznal, že síce telefonoval, ale s použitím systému „voľné ruky“ a teda povinnosť podľa o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len ) neporušil, pretože samotný telefonický rozhovor bez priamej obsluhy telefonického aparátu nenapĺňa skutkovú podstatu priestupku podľa zákona.“ Z opisu citovaných skutkov je potom jednoznačné, že nie je možné uvedené skutočnosti a závery prijaté v obidvoch citovaných rozsudkoch vztiahnuť na prejednávaný odlišný skutkový stav.

V.

43. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalovaného a stanoviska žalobcu Najvyšší súd s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

44. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

45. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá : 1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 26.07.2012 v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. vyčíslil a Najvyšší súd uznal : 1.1. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde 1.1.1. podanie vyjadrenia (12) ......... 1 úkon práv. pomoci 58,69 € 1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,63 € 2. z náhrady 20 % DPH (pre 66,32 €) 13,26 €

tzn. v celkovej sume: 79,58 €

46. Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o náhrade trov konania sú obsiahnuté v liste zo dňa 26.07.2012, ktorý je súčasťou súdneho spisu.

48. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok ( ).