Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f6f/386157.8fd157.pdf
PDF · 242.36 KB
No categories available
6Cdo/247/2012
Najvyšší súd 6Cdo 247/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105 zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, proti
povinnému I.I., bývajúcemu v B., o vymoženie 799,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 2 Er 1162/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2011 sp.zn. 1 CoE 551/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 23. mája 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoţenie sumy 799,80 eur s príslušenstvom. Uviedla, ţe exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri
ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom v Bratislave,
Trnavská cesta 7, zo 4. februára 2011, sp. zn. WHB0110496, ktorým bola ţalovanému I.I.
uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. sumu 799,80 eur s
príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Banská Bystrica o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 14. júna 2011 č. k. 2 Er 1162/2011-9
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal
zo zistenia, ţe dňa 12. marca 2007 bola medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinným
uzavretá zmluva o úvere č. 3854079907, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo
výške 1 327,76 Eur. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ide o spotrebiteľskú zmluvu a
treba aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Rozhodcovská doloţka, ktorá mala
zaloţiť legitimitu pre exekučný titul, všeobecne znemoţňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť povaţoval súd za neprijateľnú
podmienku v neprospech spotrebiteľa; spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Zmluvu mohol odmietnuť
ako celok alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Taktieţ naznačil väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou
a jednou zmluvnou stranou, čo ho viedlo k pochybnostiam o dostatočne individuálnom
prístupe zo strany rozhodcov. Napokon uzavrel, ţe v predmetnej veci ide o neprijateľnú
rozhodcovskú doloţku, pretoţe spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Rozhodcovská doloţka je podľa exekučného súdu neprijateľná,
pretoţe spotrebiteľom nebola osobitne vyjednaná a núti ho nedovolateľne podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu a vzdať sa práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.
Krajský súd v Banskej Bystrici, na odvolanie oprávneného uznesením z 31. októbra
2011 sp. zn. 1 CoE 551/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodol tak po tom,
čo sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa. Vyslovil, ţe exekučný súd pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je povinný predovšetkým podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa
materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ţe zistí rozpor exekučného
titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v ustanovení § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu
z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti. Námietky
oprávneného (v tomto smere) povaţoval za nedôvodné. Rovnako ako súd prvého stupňa
uviedol, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľná, keď vyţaduje, aby sa (akékoľvek) spory
s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní a nebola ani osobitne vyjednaná.
Neprijateľná rozhodcovská doloţka sa prieči dobrým mravom; výkon práv a povinností
z takejto doloţky dobrým mravom odporuje. Keďţe neprijateľná rozhodcovská doloţka je
neplatná, rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná
prekáţka exekúcie. Z uvedených dôvodov rozhodcovský rozsudok nemôţe byť zákonným
exekučným titulom na vykonanie exekúcie a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval
za vecne správne.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p. a ustanovením § 237 písm. d/, e/,
f/ O. s. p. (v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Dôvodila tým, ţe exekučný
súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekáţka „res iudicata“.
Povaţovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona
potrebný. Taktieţ namietala, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď jej v exekučnom
konaní nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť práva z rozhodcovského
rozsudku. Za nedostatočné povaţovala aj odôvodnenie rozhodnutí vydaných tak súdom
prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom. Trvala na tom, ţe exekučný súd v exekučnom konaní
nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súdom obidvoch stupňov tieţ vyčítala, ţe zmluvu
o úvere povaţovali za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho zákonníka a tak na
uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté
v Občianskom zákonníku. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny
stav veci.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť, pričom dospel
z záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p. V zmysle platnej právnej
úpravy dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev /§ 109 ods. 1 písm. c) O. s. p./ na zaujatie stanoviska.
Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm.
b/ 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev /§ 109 ods. 1 písm. c) O. s. p./ na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.
s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O. s. p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ v
opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., videl v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať
znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť
totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak
ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť
účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými
účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods.
4 O. s. p.).
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej
BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnému
I.I., bývajúcemu v B., o vymoženie 799,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp.zn. 2 Er 1162/2011, na základe rozhodcovského rozsudku zo 4.
februára 2011, sp. zn. WHB0110496, vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM
zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. so sídlom
v Bratislave, Trnavská cesta 7, nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým
predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci
pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme
rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania,
ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému
konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno
domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších
stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O. s. p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, ţe
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania - návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez
návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15
dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho –
obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku
nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale
o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
postupu súdov niţších stupňov.
Pokiaľ ide (oprávnenou namietané) odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. treba zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné
oprávnenia, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv a oprávnených záujmov.
Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa
povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa
oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.
Dospel pritom k záveru, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex
offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd
založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a
exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doloţkou viazaná.
Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska
jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 4. februára 2010 sp. zn. WHB0110496,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil svoju
právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve o úvere
z 12. marca 2007 a na Obchodných podmienkach pre úver). Otázku prijateľnosti
rozhodcovskej doloţky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3,
bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyţadovanie
prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,
ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,
ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, ţe
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom
prípade.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácií, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého stupňa a
odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, ţe majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS
163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvého stupňa, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotoţnil
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu
prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami
oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej
súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje,
neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O. s. p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O. s. p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s
§ 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich
priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta