Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/247/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT

INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105 zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, proti

povinnému I.I., bývajúcemu v B., o vymoženie 799,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2011 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala dňa 23. mája 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoţenie sumy 799,80 eur s príslušenstvom. Uviedla, ţe exekučným titulom

je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri

ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta 7, zo 4. februára 2011, sp. zn. WHB0110496, ktorým bola ţalovanému I.I.

uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. sumu 799,80 eur s

príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Banská Bystrica o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 14. júna 2011 č. k. -9

ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal

zo zistenia, ţe dňa 12. marca 2007 bola medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinným

uzavretá zmluva o úvere č. 3854079907, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo

2

výške 1 327,76 Eur. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ide o spotrebiteľskú zmluvu a

treba aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Rozhodcovská doloţka, ktorá mala

zaloţiť legitimitu pre exekučný titul, všeobecne znemoţňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť povaţoval súd za neprijateľnú

podmienku v neprospech spotrebiteľa; spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber

vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Zmluvu mohol odmietnuť

ako celok alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam a teda aj

rozhodcovskému konaniu. Taktieţ naznačil väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou

a jednou zmluvnou stranou, čo ho viedlo k pochybnostiam o dostatočne individuálnom

prístupe zo strany rozhodcov. Napokon uzavrel, ţe v predmetnej veci ide o neprijateľnú

rozhodcovskú doloţku, pretoţe spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom. Rozhodcovská doloţka je podľa exekučného súdu neprijateľná,

pretoţe spotrebiteľom nebola osobitne vyjednaná a núti ho nedovolateľne podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu a vzdať sa práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.

Krajský súd v Banskej Bystrici, na odvolanie oprávneného uznesením z 31. októbra

2011 sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodol tak po tom,

čo sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa. Vyslovil, ţe exekučný súd pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je povinný predovšetkým podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa

materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ţe zistí rozpor exekučného

titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše,

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v ustanovení § 45

priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu

z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti. Námietky

oprávneného (v tomto smere) povaţoval za nedôvodné. Rovnako ako súd prvého stupňa

uviedol, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľná, keď vyţaduje, aby sa (akékoľvek) spory

s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní a nebola ani osobitne vyjednaná.

Neprijateľná rozhodcovská doloţka sa prieči dobrým mravom; výkon práv a povinností

z takejto doloţky dobrým mravom odporuje. Keďţe neprijateľná rozhodcovská doloţka je

neplatná, rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná

prekáţka exekúcie. Z uvedených dôvodov rozhodcovský rozsudok nemôţe byť zákonným

exekučným titulom na vykonanie exekúcie a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval

za vecne správne.

3

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnila ustanovením . písm. a/, , a ustanovením , ,

f/ (v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Dôvodila tým, ţe exekučný

súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské

konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekáţka „res iudicata“.

Povaţovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona

potrebný. Taktieţ namietala, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom

a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď jej v exekučnom

konaní nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť práva z rozhodcovského

rozsudku. Za nedostatočné povaţovala aj odôvodnenie rozhodnutí vydaných tak súdom

prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom. Trvala na tom, ţe exekučný súd v exekučnom konaní

nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súdom obidvoch stupňov tieţ vyčítala, ţe zmluvu

o úvere povaţovali za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle a tak na

uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté

v . V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny

stav veci.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť, pričom dospel

z záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

4

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev / / na zaujatie stanoviska.

Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,

ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm.

b/ 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev / / na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na

podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

5

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.

s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ v

opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom v zmysle , videl v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať

znova.

Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť

totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

6

ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods.

4 ).

V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej

BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnému

I.I., bývajúcemu v B., o vymoženie 799,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Banská Bystrica pod sp.zn. , na základe rozhodcovského rozsudku zo 4.

februára 2011, sp. zn. WHB0110496, vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM

zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. so sídlom

v Bratislave, Trnavská cesta 7, nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým

predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci

pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom

konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme

rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania,

ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému

konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno

domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších

stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, ţe

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.

Ustanovenie zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania - návrhu na začatie konania;

ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez

návrhu, je treba konanie zastaviť.

7

Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15

dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho –

obsahového – hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej o námietku

nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale

o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

postupu súdov niţších stupňov.

Pokiaľ ide (oprávnenou namietané) odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237

písm. f/ treba zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné

oprávnenia, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv a oprávnených záujmov.

Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn.

). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex

offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd

založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

8

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj

materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia.

9

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a

exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu na

nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doloţkou viazaná.

Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska

jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní

dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje

10

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 4. februára 2010 sp. zn. WHB0110496,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil svoju

právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve o úvere

z 12. marca 2007 a na Obchodných podmienkach pre úver). Otázku prijateľnosti

rozhodcovskej doloţky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3,

bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyţadovanie

prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,

ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných

skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu

o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom

rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,

ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, ţe

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom

prípade.

Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácií, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

11

predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca

sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého stupňa a

odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky

právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ().

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, ţe majú

význam pre rozhodnutie (, , , , IV. ÚS

163/08).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu

prvého stupňa, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na

12

prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotoţnil

s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu

prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami

oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď

v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej

súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.

Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl.

46 ods. 1 ; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania

nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné

vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jeho dovolanie odmietol podľa v spojení s

13

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

, a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich

priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta