Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/215/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej BENCONT

INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO : 36 432 105,

zastúpeného advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI s.r.o. so sídlom v Bratislave, Klariská č. 7,

v mene ktorej koná Mgr. Ján Boucik, konateľ a advokát, proti povinnej D. D., bytom v B., o

vymoženie pohľadávky 260,34 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. januára 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Uznesením z 31. januára 2012, sp. zn. Krajský súd v Banskej Bystrici

potvrdil uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici z 28. júla 2011, č.k. -10,

ktorým tento súdu zamietol ţiadosť súdneho exekútora z 25. júla 2011 o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe bolo povinnosťou exekučného

súdu, aby exekučný titul (rozhodcovský rozsudok z 2. februára 2011 sp. zn. BB0210115

vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitráţna a mediačná,

a.s. Bratislava) preskúmal aj z hľadiska ustanovenia § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom

konaní, z hľadiska hmotnoprávnych predpokladov, akými sú dovolenosť a moţnosť plnenia

a jeho súlad s dobrými mravmi. Uviedol, ţe zatiaľ čo formálna právoplatnosť rozhodnutí je

bezvýnimočná, materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia a z váţnych dôvodov z nej existujú

výnimky; pre určitý okruh právnych vzťahov znamená, ţe na ne sa hľadí tak, ako keby

2

právoplatné neboli. Určenie dôvodov a rozsahu, v akom sa z hľadiska materiálnej

právoplatnosti na rozhodnutie nemá prihliadnuť určuje zákon (pokiaľ nie je v rozpore

s SR, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami). Tieto princípy sa vzťahujú aj

na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35

zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd teda mohol skúmať, či v predmetnej veci

existujú dôvody na zastavenia exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku), teda či rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené

alebo odporuje dobrým mravom. Konštatoval, ţe v predmetnej exekučnej veci sa vymáha

plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahovala rozhodcovskú doloţku, ktorá

nebola spotrebiteľom vyjednaná, vychádzala z nerovnováţneho vzťahu a preto sú namieste

obavy, ţe slabšia strana (spotrebiteľ, povinný) si svoj osud v závaţnej veci (ako je prípadný

rozhodcovský proces) nedokáţe náleţite naplánovať. Rozhodcovskú doloţku povaţoval za

neprijateľnú, lebo nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho, aby sa v určitých

prípadoch neodvolateľne podrobil rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doloţka (v

predmetnej veci) sa prieči dobrým mravom; výkon práv a povinností z nej dobrým mravom

odporuje. Odvolací súd uviedol, ţe odkaz na ustanovenia § 261 ods. 3 písm. b/ Obchodného

zákonníka a konštatovanie, ţe zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody, nie je

prekáţkou na aplikáciu všeobecných ustanovení a nasl.

týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, do ktorých bola prevzatá aj Smernica rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorej

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (viď aj § 53 Obč. zák.).

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodila z ustanovenia a odôvodnila ho ustanovením , ,

Z hľadiska ustanovenia vytýkala, ţe predmetné konanie je postihnuté

vadami uvedenými pod písmenami d/, e/, f/ tohto zákonného ustanovenia (t.j., ţe v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný a ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).

Vyslovila názor, ţe exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.

Prejednaniu veci bránila prekážka „res iudicata“. Povaţovala za neprijateľné, aby súd

poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh

na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Taktiež namietala, že

postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo

na spravodlivý súdny proces podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označila skutočnosť, ţe jej nebolo

umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku

v exekučnom konaní. Podľa názoru oprávnenej exekučný súd v exekučnom konaní nie je

oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súdom oboch stupňov tieţ vyčítala, ţe zmluvu

o úvere povaţovali za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle a tak

na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa

obsiahnuté v . V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový

a právny stav veci.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dospel pritom

k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Keďţe dovolanie v prejednávanej veci smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. , , ) Dovolanie je prípustné tieţ

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ďalej vtedy, ak ide o uznesenie

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia

a napokon, ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2

písm. a/, písm. b/, písm. c/ ).

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemoţno podriadiť

pod ţiaden z dôvodov prípustnosti uvedených vo vyššie citovanom ustanovení, lebo odvolací

súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil

a nerozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

na zaujatie stanoviska. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení ani nevyslovil

prípustnosť dovolania, lebo v predmetnej veci sa nerozhodovalo o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a nešlo ani o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v teda ak : a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , , netvrdila

a nezistil ich ani dovolací súd.

Dovolateľka namieta vadu podľa , t.j. ţe sa v tej istej veci uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe (v zmysle platnej právnej úpravy) len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova ( ). Citované zákonné ustanovenie upravuje prekáţku

rozsúdenej veci (rei iudicatae), ktorá svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej

existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka

nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú

vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je

daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní

posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či

rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto

bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie

ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá

v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj

v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či

uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej

BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, proti povinnej D.

D., bývajúcej v B., o vymoţenie 260,34 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného

STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ

a MEDIAČNEJ, a.s. z 2. februára 2011 sp. zn. BB0210115, nepredchádzalo iné konanie na

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, moţno konštatovať, ţe

konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle ustanovenia ). V tejto súvislosti

treba poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke

dovolateľky o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia )

V súvislosti s ďalšou vadou vyplývajúcou z ustanovenia treba

uviesť, ţe o takúto vadu ide v prípade, ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde

o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu; v takomto prípade treba konanie zastaviť.

V predmetnej veci ale k spomínanej vade nedošlo. Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať

na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej

bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto

prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej

o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia ,

ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých

v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V súvislosti s vadou v zmysle tohto

zákonného ustanovenia je v podstate namietaný

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo

na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej

nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku

v exekučnom konaní.

Dovolací súd (vychádzajúc z obsahu spisu) v predmetnej veci dospel k záveru, ţe

odvolací súd i súd prvého stupňa splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je (ako exekučný titul) v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva (spotrebiteľské právo). Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné

subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá

9

v článku 11, v bode 11.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky.

Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odôvodnenia písomných

vyhotovení rozhodnutí (súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu) zodpovedajú poţiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutí tak v zmysle ustanovenia v spojení

s ustanovením , ako aj v zmysle judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998) a tieţ aj judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález

-30, ). Bola v nich totiţ daná odpoveď na všetky argumenty

relevantné pre rozhodnutie veci.

V súvislosti s tvrdením dovolateľky, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, treba zdôrazniť, ţe tieto tvrdenia môţu byť len odôvodnením

dovolania v zmysle ustanovenia , v prípade, ak je

dovolanie procesne prípustné; samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj

za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať za následok

nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

10

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

odmietol ( v spojení s ), lebo smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je neprípustný. Pritom, riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2012

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová