Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
dd3/386815.24e43f.pdf
PDF · 124.45 KB
No categories available
6Cdo/215/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 215/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO : 36 432 105,
zastúpeného advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI s.r.o. so sídlom v Bratislave, Klariská č. 7,
v mene ktorej koná Mgr. Ján Boucik, konateľ a advokát, proti povinnej D. D., bytom v B., o
vymoženie pohľadávky 260,34 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde
Banská Bystrica pod sp. zn. 1 Er 1638/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. januára 2012 sp. zn. 1 CoE 1/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Uznesením z 31. januára 2012, sp. zn. 1 CoE 1/2012 Krajský súd v Banskej Bystrici
potvrdil uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici z 28. júla 2011, č.k. 1 Er 1638/2011-10,
ktorým tento súdu zamietol ţiadosť súdneho exekútora z 25. júla 2011 o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe bolo povinnosťou exekučného
súdu, aby exekučný titul (rozhodcovský rozsudok z 2. februára 2011 sp. zn. BB0210115
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitráţna a mediačná,
a.s. Bratislava) preskúmal aj z hľadiska ustanovenia § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom
konaní, z hľadiska hmotnoprávnych predpokladov, akými sú dovolenosť a moţnosť plnenia
a jeho súlad s dobrými mravmi. Uviedol, ţe zatiaľ čo formálna právoplatnosť rozhodnutí je
bezvýnimočná, materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia a z váţnych dôvodov z nej existujú
výnimky; pre určitý okruh právnych vzťahov znamená, ţe na ne sa hľadí tak, ako keby
právoplatné neboli. Určenie dôvodov a rozsahu, v akom sa z hľadiska materiálnej
právoplatnosti na rozhodnutie nemá prihliadnuť určuje zákon (pokiaľ nie je v rozpore
s Ústavou SR, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami). Tieto princípy sa vzťahujú aj
na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35
zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd teda mohol skúmať, či v predmetnej veci
existujú dôvody na zastavenia exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku), teda či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Konštatoval, ţe v predmetnej exekučnej veci sa vymáha
plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahovala rozhodcovskú doloţku, ktorá
nebola spotrebiteľom vyjednaná, vychádzala z nerovnováţneho vzťahu a preto sú namieste
obavy, ţe slabšia strana (spotrebiteľ, povinný) si svoj osud v závaţnej veci (ako je prípadný
rozhodcovský proces) nedokáţe náleţite naplánovať. Rozhodcovskú doloţku povaţoval za
neprijateľnú, lebo nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho, aby sa v určitých
prípadoch neodvolateľne podrobil rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doloţka (v
predmetnej veci) sa prieči dobrým mravom; výkon práv a povinností z nej dobrým mravom
odporuje. Odvolací súd uviedol, ţe odkaz na ustanovenia § 261 ods. 3 písm. b/ Obchodného
zákonníka a konštatovanie, ţe zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody, nie je
prekáţkou na aplikáciu všeobecných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, do ktorých bola prevzatá aj Smernica rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorej
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (viď aj § 53 Obč. zák.).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodila z ustanovenia § 237 O.s.p. a odôvodnila ho ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/
O.s.p. Z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. vytýkala, ţe predmetné konanie je postihnuté
vadami uvedenými pod písmenami d/, e/, f/ tohto zákonného ustanovenia (t.j., ţe v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný a ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
Vyslovila názor, ţe exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.
Prejednaniu veci bránila prekážka „res iudicata“. Povaţovala za neprijateľné, aby súd
poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh
na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Taktiež namietala, že
postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označila skutočnosť, ţe jej nebolo
umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní. Podľa názoru oprávnenej exekučný súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súdom oboch stupňov tieţ vyčítala, ţe zmluvu
o úvere povaţovali za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho zákonníka a tak
na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa
obsiahnuté v Občianskom zákonníku. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový
a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe dovolanie v prejednávanej veci smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. § 239 ods. 1, písm. a/, písm. b/ O.s.p.) Dovolanie je prípustné tieţ
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ďalej vtedy, ak ide o uznesenie
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia
a napokon, ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemoţno podriadiť
pod ţiaden z dôvodov prípustnosti uvedených vo vyššie citovanom ustanovení, lebo odvolací
súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil
a nerozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
na zaujatie stanoviska. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení ani nevyslovil
prípustnosť dovolania, lebo v predmetnej veci sa nerozhodovalo o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a nešlo ani o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. teda ak : a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a nezistil ich ani dovolací súd.
Dovolateľka namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p., t.j. ţe sa v tej istej veci uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie. V tejto súvislosti treba
uviesť, ţe (v zmysle platnej právnej úpravy) len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie upravuje prekáţku
rozsúdenej veci (rei iudicatae), ktorá svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka
nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú
vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je
daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či
rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto
bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie
ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či
uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej
BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, proti povinnej D.
D., bývajúcej v B., o vymoţenie 260,34 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Banská Bystrica pod sp. zn. 1 Er 1638/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného
STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ
a MEDIAČNEJ, a.s. z 2. februára 2011 sp. zn. BB0210115, nepredchádzalo iné konanie na
súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, moţno konštatovať, ţe
konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p.). V tejto súvislosti
treba poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke
dovolateľky o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/) O.s.p.
V súvislosti s ďalšou vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p. treba
uviesť, ţe o takúto vadu ide v prípade, ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde
o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu; v takomto prípade treba konanie zastaviť.
V predmetnej veci ale k spomínanej vade nedošlo. Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať
na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej
bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto
prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej
o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,
ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých
v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V súvislosti s vadou v zmysle tohto
zákonného ustanovenia je v podstate namietaný čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo
na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej
nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní.
Dovolací súd (vychádzajúc z obsahu spisu) v predmetnej veci dospel k záveru, ţe
odvolací súd i súd prvého stupňa splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je (ako exekučný titul) v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva (spotrebiteľské právo). Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné
subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá
v článku 11, v bode 11.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky.
Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odôvodnenia písomných
vyhotovení rozhodnutí (súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu) zodpovedajú poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí tak v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p., ako aj v zmysle judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998) a tieţ aj judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález
III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03). Bola v nich totiţ daná odpoveď na všetky argumenty
relevantné pre rozhodnutie veci.
V súvislosti s tvrdením dovolateľky, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, treba zdôrazniť, ţe tieto tvrdenia môţu byť len odôvodnením
dovolania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je
dovolanie procesne prípustné; samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj
za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať za následok
nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.), lebo smerovalo proti
rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je neprípustný. Pritom, riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2012
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová