Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/43/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ B. H., bývajúcej v Ţ.,

2/ M. H., bývajúcej v T., zastúpených JUDr. J. C., advokátom v Ţ., proti ţalovanému M. M.,

bývajúcemu v T., zastúpenému JUDr. D. C., advokátom v Ţ., o zaplatenie 10 938,64 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. , o dovolaní

ţalobkýň 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 28. júna 2011 sp.zn. ,

takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 28. júna 2011 sp.zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 16. októbra 2006 č.k. -238 zaviazal

ţalovaného zaplatiť pôvodnému ţalobcovi P. H. (ktorý v priebehu konania zomrel)

sumu 147 000 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 5. augusta 2000 do

zaplatenia. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol. Uviedol, ţe o trovách konania rozhodne

samostatným uznesením. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalobca sa ţalobou podanou

na súde 28. apríla 2000 domáhal voči ţalovanému zaplatenia sumy 329 537,40 Sk s 21,8 %

úrokom z omeškania od 12. októbra 1999 do zaplatenia a náhrady trov konania. Okresný súd

povaţoval za preukázané, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o dielo, v ktorej

sa ţalovaný ako objednávateľ a ţalobca ako zhotoviteľ dohodli na realizácii stavebných prác

na stavbe rodinného domu, stavebných úprav, prístavby a nadstavby podľa spracovanej

projektovej dokumentácie, so začiatkom prác v mesiaci máj 1999 a ich skončení v mesiaci

november 1999. Cena diela bola dohodnutá na 1 500 000 Sk. Záväzkovoprávny vzťah medzi

účastníkmi konania posudzoval okresný súd podľa ustanovení .

Ţalovaný listom zo 4. augusta 2000 od zmluvy o dielo písomne odstúpil, pretoţe napriek

upozorneniam ţalobca neodstránil vady diela. Ţalobca prevzatie písomného odstúpenia

2

od zmluvy potvrdil vo svojej výpovedi na súdnom pojednávaní 31. mája 2005. Vo výpovedi

však uviedol, ţe presne nevie, kedy mu bola predmetná písomnosť doručená. Okresný súd

uzavrel, ţe v dôsledku odstúpenia od zmluvy, táto sa v súlade s ustanovením § 48 ods. 2

od začiatku zrušuje. Bolo potrebné stanoviť výšku nároku

na zaplatenie peňaţnej sumy za práce uţ vykonané, pretoţe v zmysle § 457 Občianskeho

zákonníka kaţdý z účastníkov je povinný vrátiť to, čo dostal. Súd priznal ţalobcovi

na základe znaleckého dokazovania právo na zaplatenie sumy 147 000 Sk so 17,6 % úrokom

z omeškania od 5. augusta 2000 do zaplatenia. Odstúpením od zmluvy 4. augusta 2000

vznikla ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi istinu, keďţe ju však nezaplatil, dostal sa

nasledujúcim dňom podľa do omeškania. Pri stanovení

výšky úroku z omeškania okresný súd vychádzal z nariadenia vlády Slovenskej republiky

č. a priznal ţalobcovi návrh na úrok z omeškania vo výške 17,6 %. Ţalobu

vo zvyšnej časti ohľadom istiny a úrokov z omeškania zamietol a v zmysle ustanovenia § 142

ods. 2 uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi trovy konania.

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 30. novembra 2007

č.k. -265 (v poradí prvým) v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 10. marca 2009

č.k. -302 bez nariadenia pojednávania rozhodol tak, ţe rozsudok okresného súdu

zmenil vo výroku, ktorým súd zaviazal ţalovaného zaplatiť sumu 147 000 Sk so 17,6 %

ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 5. augusta 2000 do zaplatenia tak, ţe ţalovaný

je povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 147 000 Sk, výrok, ktorým súd vo zvyšnej časti ţalobu

zamietol, zostáva nedotknutý, ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. Dopĺňacím rozsudkom vo výroku ohľadom príslušenstva pohľadávky – 17,6 %

ročný úrok z omeškania zo sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia zamietol.

Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe o sume 147 000 Sk, ktorú je povinný

zaplatiť ţalovaný ţalobcovi, sa ţalovaný dozvedel aţ zo znaleckého posudku, ktorý podal

znalec v konaní pred súdom a súd zaviazal ţalovaného na zaplatenie tejto peňaţnej sumy.

Teda o výške dlhu voči ţalobcovi, sa ţalovaný dozvedel aţ rozhodnutím súdu prvého stupňa.

Nie je moţné uvaţovať o lehote od 4. augusta 2000, tak ako to v rozhodnutí uviedol okresný

súd. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe by bolo taktieţ v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1

), pokiaľ by bol ţalovaný zaviazaný plniť priznanú istinu ţalobcovi

odo dňa, keď nebola zrejmá jej výška, teda od 4. augusta 2000.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním a Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 31. augusta 2010 sp.zn.

zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o príslušenstve pohľadávky a v nadväzujúcom

výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie

konanie. Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie na odvolacom súde bolo postihnuté

procesnou vadou v zmysle , pretoţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje

rozhodnutie, ktorým zamietol ţalobu o zaplatenie príslušenstva pohľadávky – 17,6 % ročného

úroku z omeškania zo sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia. Vychádzal

zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ale na rozdiel od prvostupňového súdu dospel

k inému záveru o dôvodnosti uplatňovaného nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky

bez toho, aby dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa riadil, keď povaţoval za postačujúce iba

zaplatenie istiny. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa nevysporiadal

s otázkou stanovenia začiatku omeškania ţalovaného s plnením peňaţného záväzku, uviedol

iba, ţe 4. august 2000 nie je rozhodujúci dátum, pretoţe ţalovaný vtedy ešte nevedel o výške

dlhu voči ţalobcovi. Odvolací súd teda má za to, ţe dlh ţalovaného jestvoval, no otázku

konkrétneho omeškania s plnením peňaţného záväzku neriešil. Taktieţ vôbec neodôvodnil

svoj záver o tom, ţe priznanie ţalobcovi nároku na zaplatenie úrokov z omeškania by bolo

v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 28. júna 2011 sp.zn. (v poradí

druhým) rozsudok Okresného súdu Ţilina č.k. -238 zo dňa 16. októbra 2006

v spojení s uznesením Okresného súdu Ţilina zo dňa 22. decembra 2006 č.k. -244

vo výroku, ktorým zaviazal ţalovaného zaplatiť pôvodnému ţalobcovi 17,6 % ročný úrok

z omeškania zo sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia, a to do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku, zmenil tak, ţe návrh ţalobkýň 1/ a 2/ na zaplatenie 17,6 % úroku

z omeškania zo sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) od 5. augusta 2000 do zaplatenia pôvodnému

ţalobcovi zamietol. Uviedol, ţe o trovách konania bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím.

Vychádzal z toho, ţe po doručení uznesenia dovolacieho súdu zo dňa 31. augusta 2010 sp.zn.

ţalobca P. H. zomrel a na základe dedičského rozhodnutia o prejednaní

dedičstva po nebohom ţalobcovi na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. ,

bolo zistené, ţe ako dedičia prichádzajú do úvahy manţelka B. H. a dcéra

M. H.. Výzvou zo dňa 5. mája 2011 krajský súd vyzval dedičky po zomrelom P. H.

o oznámenie, či trvajú na návrhu ohľadne ročného úroku z omeškania vo výške 17,6 % zo

sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia a ako dedičia po ňom vstupujú do práv a

záväzkov právneho predchodcu v konaní, kde vystupoval ako ţalobca. Na pojednávaní pred

krajským súdom dňa 28. júna 2011 ţalobkyne zastúpené splnomocneným zástupcom trvali na

podanom návrhu, aby ţalovaný zaplatil úrok z omeškania tak, ako bol uplatnený. Vo svojom

rozhodnutí súd uviedol, ţe dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho

zákonníka). Ak je viac dedičov v čase smrti poručiteľa, do rozhodnutia o dedičstve sú

povaţovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva a v sporoch s inými

osobami, ktoré sa týkajú práv a povinností patriacich do dedičstva, majú postavenie

nerozlučných spoločníkov ( ). Rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do

dedičstva sa preto musí vzťahovať na všetkých dedičov. Za stavu, ţe pôvodný ţalobca

v priebehu konania zomrel, jeho právni nástupcovia B. H. a M. H. sa mohli domáhať len

určenia, ţe pohľadávka 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) od

5. augusta 2000 do zaplatenia patrí do dedičstva po poručiteľovi P. H., zomrelom X.. Pôvodná

ţaloba, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia 17,6 % ročného úroku z omeškania zo sumy

147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia podľa odvolacieho súdu nemohla obstáť. Právni

nástupcovia pôvodného ţalobcu mali moţnosť domáhať sa zmeny pôvodnej ţaloby

a uplatňovaného nároku v zmysle , a to aj na odvolacom konaní. Keďţe takto

nepostupovali, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako rozhodnutie prvostupňového súdu

vo výroku, ktorým bol zaviazaný ţalovaný platiť ţalobcovi úrok z omeškania 17,6 % ročne zo

sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) zmenil podľa ustanovenia

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobkyne 1/, 2/ dovolaním, ktoré

odôvodnili tým, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté takou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie a toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţujú dovolateľky za nezákonné a nepreskúmateľné.

Odvolací súd nerešpektoval pokyny dovolacieho súdu. Poukázali na to, ţe pohľadávka, ktorá

je predmetom konania, nemôţe byť zaradená do dedičstva, pretoţe nemá právny titul, ide

o nezrelú pohľadávku. Dovolateľky navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalovaný povaţoval dovolanie za neopodstatnené a navrhol ho zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

v rozsahu vyplývajúcom z a dospel k záveru, ţe dovolanie účastníkov je

dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (t.j. či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

či súdom nesprávne obsadeným). Odvolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe

dovolateľky oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu je

zmätočný a nepreskúmateľný.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007 ).

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným

právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania

je takým právom, je to, ţe súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného

vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je

jednou zo záruk, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení (

). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ

s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým

preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom

opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene

rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu

prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné

zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku

( v spojení s ) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má

zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých

a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak

v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa.

Z rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového

stavu vychádzal súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí vo vzťahu k úroku z omeškania.

Vo svojom prvom rozsudku (z 30. novembra 2007 sp.zn. , ktorý bol vo výroku

o príslušenstve pohľadávky a o trovách konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky

zrušený) sa odvolací súd nevysporiadal s otázkou stanovenia začiatku omeškania ţalovaného

s plnením peňaţného záväzku a neodôvodnil záver o tom, ţe priznanie nároku ţalobcovi

na zaplatenie úroku z omeškania by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V ďalšom konaní

po tom, čo pôvodný ţalobca P. H. zomrel X. a na jeho miesto vstúpili jeho právne nástupkyne

B. H. – manţelka a M. H. – dcéra, ţalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol, pretoţe

právne nástupkyne sa mohli domáhať len určenia, ţe pohľadávka patrí do dedičstva po

poručiteľovi P. H.. Odvolací súd vôbec nevysvetlil, prečo by prípadne mala celá pohľadávka

patriť do dedičstva po P. H., keďţe tento v čase smrti bol v manţelskom zväzku

s B. H.. V prípade, ţe ich bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov nebolo zrušené,

nemôţu všetky pohľadávky pôvodného ţalobcu patriť do dedičstva po ňom. Touto ani

ďalšími otázkami, s ktorými sa mal odvolací súd vysporiadať uţ na základe predchádzajúceho

zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sa však odvolací súd

v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozhodnutia vôbec nezaoberal.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie

a rozhodnutie vadou ( ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Ţiline podľa

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2012

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová