Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)979/386641.2bbc11.pdf
PDF · 168.2 KB
No categories available
2Cdo/43/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 43/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ B. H., bývajúcej v Ţ.,
2/ M. H., bývajúcej v T., zastúpených JUDr. J. C., advokátom v Ţ., proti ţalovanému M. M.,
bývajúcemu v T., zastúpenému JUDr. D. C., advokátom v Ţ., o zaplatenie 10 938,64 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 6 C 17/2001, o dovolaní
ţalobkýň 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 28. júna 2011 sp.zn. 8 Co 352/2010,
takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 28. júna 2011 sp.zn. 8 Co 352/2010
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 16. októbra 2006 č.k. 6 C 17/2001-238 zaviazal
ţalovaného zaplatiť pôvodnému ţalobcovi P. H. (ktorý v priebehu konania zomrel)
sumu 147 000 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 5. augusta 2000 do
zaplatenia. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol. Uviedol, ţe o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalobca sa ţalobou podanou
na súde 28. apríla 2000 domáhal voči ţalovanému zaplatenia sumy 329 537,40 Sk s 21,8 %
úrokom z omeškania od 12. októbra 1999 do zaplatenia a náhrady trov konania. Okresný súd
povaţoval za preukázané, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o dielo, v ktorej
sa ţalovaný ako objednávateľ a ţalobca ako zhotoviteľ dohodli na realizácii stavebných prác
na stavbe rodinného domu, stavebných úprav, prístavby a nadstavby podľa spracovanej
projektovej dokumentácie, so začiatkom prác v mesiaci máj 1999 a ich skončení v mesiaci
november 1999. Cena diela bola dohodnutá na 1 500 000 Sk. Záväzkovoprávny vzťah medzi
účastníkmi konania posudzoval okresný súd podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Ţalovaný listom zo 4. augusta 2000 od zmluvy o dielo písomne odstúpil, pretoţe napriek
upozorneniam ţalobca neodstránil vady diela. Ţalobca prevzatie písomného odstúpenia
od zmluvy potvrdil vo svojej výpovedi na súdnom pojednávaní 31. mája 2005. Vo výpovedi
však uviedol, ţe presne nevie, kedy mu bola predmetná písomnosť doručená. Okresný súd
uzavrel, ţe v dôsledku odstúpenia od zmluvy, táto sa v súlade s ustanovením § 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka od začiatku zrušuje. Bolo potrebné stanoviť výšku nároku
na zaplatenie peňaţnej sumy za práce uţ vykonané, pretoţe v zmysle § 457 Občianskeho
zákonníka kaţdý z účastníkov je povinný vrátiť to, čo dostal. Súd priznal ţalobcovi
na základe znaleckého dokazovania právo na zaplatenie sumy 147 000 Sk so 17,6 % úrokom
z omeškania od 5. augusta 2000 do zaplatenia. Odstúpením od zmluvy 4. augusta 2000
vznikla ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi istinu, keďţe ju však nezaplatil, dostal sa
nasledujúcim dňom podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania. Pri stanovení
výšky úroku z omeškania okresný súd vychádzal z nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z.z. a priznal ţalobcovi návrh na úrok z omeškania vo výške 17,6 %. Ţalobu
vo zvyšnej časti ohľadom istiny a úrokov z omeškania zamietol a v zmysle ustanovenia § 142
ods. 2 O.s.p. uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi trovy konania.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 30. novembra 2007
č.k. 8 Co 79/2007-265 (v poradí prvým) v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 10. marca 2009
č.k. 8 Co 79/2007-302 bez nariadenia pojednávania rozhodol tak, ţe rozsudok okresného súdu
zmenil vo výroku, ktorým súd zaviazal ţalovaného zaplatiť sumu 147 000 Sk so 17,6 %
ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 5. augusta 2000 do zaplatenia tak, ţe ţalovaný
je povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 147 000 Sk, výrok, ktorým súd vo zvyšnej časti ţalobu
zamietol, zostáva nedotknutý, ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Dopĺňacím rozsudkom vo výroku ohľadom príslušenstva pohľadávky – 17,6 %
ročný úrok z omeškania zo sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia zamietol.
Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe o sume 147 000 Sk, ktorú je povinný
zaplatiť ţalovaný ţalobcovi, sa ţalovaný dozvedel aţ zo znaleckého posudku, ktorý podal
znalec v konaní pred súdom a súd zaviazal ţalovaného na zaplatenie tejto peňaţnej sumy.
Teda o výške dlhu voči ţalobcovi, sa ţalovaný dozvedel aţ rozhodnutím súdu prvého stupňa.
Nie je moţné uvaţovať o lehote od 4. augusta 2000, tak ako to v rozhodnutí uviedol okresný
súd. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe by bolo taktieţ v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka), pokiaľ by bol ţalovaný zaviazaný plniť priznanú istinu ţalobcovi
odo dňa, keď nebola zrejmá jej výška, teda od 4. augusta 2000.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním a Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 31. augusta 2010 sp.zn. 2 Cdo 125/2009
zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o príslušenstve pohľadávky a v nadväzujúcom
výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie
konanie. Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie na odvolacom súde bolo postihnuté
procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p., pretoţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, ktorým zamietol ţalobu o zaplatenie príslušenstva pohľadávky – 17,6 % ročného
úroku z omeškania zo sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia. Vychádzal
zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ale na rozdiel od prvostupňového súdu dospel
k inému záveru o dôvodnosti uplatňovaného nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky
bez toho, aby dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa riadil, keď povaţoval za postačujúce iba
zaplatenie istiny. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa nevysporiadal
s otázkou stanovenia začiatku omeškania ţalovaného s plnením peňaţného záväzku, uviedol
iba, ţe 4. august 2000 nie je rozhodujúci dátum, pretoţe ţalovaný vtedy ešte nevedel o výške
dlhu voči ţalobcovi. Odvolací súd teda má za to, ţe dlh ţalovaného jestvoval, no otázku
konkrétneho omeškania s plnením peňaţného záväzku neriešil. Taktieţ vôbec neodôvodnil
svoj záver o tom, ţe priznanie ţalobcovi nároku na zaplatenie úrokov z omeškania by bolo
v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 28. júna 2011 sp.zn. 8 Co 352/2010 (v poradí
druhým) rozsudok Okresného súdu Ţilina č.k. 6 C 17/2001-238 zo dňa 16. októbra 2006
v spojení s uznesením Okresného súdu Ţilina zo dňa 22. decembra 2006 č.k. 6 C 17/2001-244
vo výroku, ktorým zaviazal ţalovaného zaplatiť pôvodnému ţalobcovi 17,6 % ročný úrok
z omeškania zo sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, zmenil tak, ţe návrh ţalobkýň 1/ a 2/ na zaplatenie 17,6 % úroku
z omeškania zo sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) od 5. augusta 2000 do zaplatenia pôvodnému
ţalobcovi zamietol. Uviedol, ţe o trovách konania bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím.
Vychádzal z toho, ţe po doručení uznesenia dovolacieho súdu zo dňa 31. augusta 2010 sp.zn.
2 Cdo 125/2009 ţalobca P. H. zomrel a na základe dedičského rozhodnutia o prejednaní
dedičstva po nebohom ţalobcovi na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 30 D 146/2009,
Dnot 48/2009 bolo zistené, ţe ako dedičia prichádzajú do úvahy manţelka B. H. a dcéra
M. H.. Výzvou zo dňa 5. mája 2011 krajský súd vyzval dedičky po zomrelom P. H.
o oznámenie, či trvajú na návrhu ohľadne ročného úroku z omeškania vo výške 17,6 % zo
sumy 147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia a ako dedičia po ňom vstupujú do práv a
záväzkov právneho predchodcu v konaní, kde vystupoval ako ţalobca. Na pojednávaní pred
krajským súdom dňa 28. júna 2011 ţalobkyne zastúpené splnomocneným zástupcom trvali na
podanom návrhu, aby ţalovaný zaplatil úrok z omeškania tak, ako bol uplatnený. Vo svojom
rozhodnutí súd uviedol, ţe dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho
zákonníka). Ak je viac dedičov v čase smrti poručiteľa, do rozhodnutia o dedičstve sú
povaţovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva a v sporoch s inými
osobami, ktoré sa týkajú práv a povinností patriacich do dedičstva, majú postavenie
nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do
dedičstva sa preto musí vzťahovať na všetkých dedičov. Za stavu, ţe pôvodný ţalobca
v priebehu konania zomrel, jeho právni nástupcovia B. H. a M. H. sa mohli domáhať len
určenia, ţe pohľadávka 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) od
5. augusta 2000 do zaplatenia patrí do dedičstva po poručiteľovi P. H., zomrelom X.. Pôvodná
ţaloba, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia 17,6 % ročného úroku z omeškania zo sumy
147 000 Sk od 5. augusta 2000 do zaplatenia podľa odvolacieho súdu nemohla obstáť. Právni
nástupcovia pôvodného ţalobcu mali moţnosť domáhať sa zmeny pôvodnej ţaloby
a uplatňovaného nároku v zmysle § 95 O.s.p., a to aj na odvolacom konaní. Keďţe takto
nepostupovali, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako rozhodnutie prvostupňového súdu
vo výroku, ktorým bol zaviazaný ţalovaný platiť ţalobcovi úrok z omeškania 17,6 % ročne zo
sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) zmenil podľa ustanovenia § 220 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobkyne 1/, 2/ dovolaním, ktoré
odôvodnili tým, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté takou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie a toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţujú dovolateľky za nezákonné a nepreskúmateľné.
Odvolací súd nerešpektoval pokyny dovolacieho súdu. Poukázali na to, ţe pohľadávka, ktorá
je predmetom konania, nemôţe byť zaradená do dedičstva, pretoţe nemá právny titul, ide
o nezrelú pohľadávku. Dovolateľky navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný povaţoval dovolanie za neopodstatnené a navrhol ho zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie účastníkov je
dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
či súdom nesprávne obsadeným). Odvolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe
dovolateľky oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu je
zmätočný a nepreskúmateľný.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006).
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným
právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania
je takým právom, je to, ţe súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je
jednou zo záruk, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym.
Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ
s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým
preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom
opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene
rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné
zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má
zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých
a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak
v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa.
Z rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového
stavu vychádzal súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí vo vzťahu k úroku z omeškania.
Vo svojom prvom rozsudku (z 30. novembra 2007 sp.zn. 8 Co 79/2007, ktorý bol vo výroku
o príslušenstve pohľadávky a o trovách konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky
zrušený) sa odvolací súd nevysporiadal s otázkou stanovenia začiatku omeškania ţalovaného
s plnením peňaţného záväzku a neodôvodnil záver o tom, ţe priznanie nároku ţalobcovi
na zaplatenie úroku z omeškania by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V ďalšom konaní
po tom, čo pôvodný ţalobca P. H. zomrel X. a na jeho miesto vstúpili jeho právne nástupkyne
B. H. – manţelka a M. H. – dcéra, ţalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol, pretoţe
právne nástupkyne sa mohli domáhať len určenia, ţe pohľadávka patrí do dedičstva po
poručiteľovi P. H.. Odvolací súd vôbec nevysvetlil, prečo by prípadne mala celá pohľadávka
patriť do dedičstva po P. H., keďţe tento v čase smrti bol v manţelskom zväzku
s B. H.. V prípade, ţe ich bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov nebolo zrušené,
nemôţu všetky pohľadávky pôvodného ţalobcu patriť do dedičstva po ňom. Touto ani
ďalšími otázkami, s ktorými sa mal odvolací súd vysporiadať uţ na základe predchádzajúceho
zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sa však odvolací súd
v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozhodnutia vôbec nezaoberal.
Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie
a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Ţiline podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová