Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7da/386470.eafd7d.pdf
PDF · 173.99 KB
No categories available
6Cdo/232/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 232/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B.B.,
v dovolacom konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Klariská 7, za ktorú koná advokát konateľ Mgr. Ján Buocik, proti povinnej E. G.,
o vymoženie 1 383,25 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 15 Er 2589/2010, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15. júla 2011 sp.zn. 6 CoE 221/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 383,25 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť mu vymáhanú sumu
preukazoval k návrhu pripojeným rozhodcovským rozsudkom z 21. mája 2010 sp.zn.
B1209124 vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta 7. Súdny exekútor následne požiadal v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) Okresný súd Prievidza o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Prievidza (exekučný súd) uznesením z 27. januára 2011 č.k.
15 Er 2589/2010-11 žiadosť súdneho exekútora JUDr. V. S. o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že
z rozhodcovského rozsudku, na poklade ktorého sa vykonanie exekúcie navrhuje, vyplýva, že
povinná bola zaviazaná na splnenie povinnosti z dôvodu, že nesplatila úver poskytnutý jej
právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.) na základe zmluvy o úvere.
S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah tejto zmluvy dospel k záveru, že ide o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere uzavretú podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a na vec treba preto aplikovať Smernicu Rady 93/13/EHS o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Vychádzal z názoru, že
v exekučnom konaní súd je povinný už pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo posúdiť povahu
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky), ktorou je založená právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodnúť, z hľadiska jej primeranosti (prijateľnosti), a teda jej
platnosti. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenie, že rozhodcovský súd vyvodil svoju
právomoc konať a rozhodnúť o žalobe na splnenie povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom,
z bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2005), v ktorom je obsiahnutá
rozhodcovská doložka, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere
a obchodných podmienok (ZoÚ a OP), budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe
alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP,
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných
predpisov s tým, že strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto
rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné a že miestom rozhodcovského konania je
Bratislava. Podľa exekučného súdu uvedená rozhodcovská doložka odníma povinnému
možnosť požiadať o riešenie prípadného sporu „štátny súd“, deleguje všetky právomoci len
na rozhodcovský súd v Bratislave, čo môže sťažiť povinnému prístup k súdu a nebola
dojednaná individuálne; je zaradená do obchodných podmienok pre úver ako súčasť
formulárovej (typovej, adhéznej) zmluvy, ktorá splynula s ostatnými štandardnými
podmienkami zmluvy. Povinná mohla zmluvu odmietnuť len ako celok, alebo sa podrobiť
všetkým podmienkam poskytnutia úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu. Dospel preto
k záveru, že táto rozhodcovská doložka je v neprospech povinnej, a je teda neprijateľná.
Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil,
na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. Žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nevyhovel.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávneného uznesením z 15. júla 2011 sp.zn.
6 CoE 221/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu zodpovedajúci
považoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Okrem iného
uviedol, že zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“) v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať
rozhodcovský rozsudok i bez návrhu z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho
vecnej správnosti. Námietky oprávneného, vznesené z týchto hľadísk, považoval preto
za nedôvodné. Aj podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa (povinného). Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na neprijateľnej zmluvnej podmienke, rozhodcovský rozsudok nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom. Považoval preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími dôvodmi
uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa
názoru dovolateľa skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne
dojednané, sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť. To, že rozhodcovské konanie inicioval
oprávnený z titulu neplnenia si povinnosti riadne a včas zo strany povinnej, nemôže mať
za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky. Bol preto toho názoru, že rozhodcovská
doložka bola dohodnutá v súlade so zákonom. Predložením návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doložky si oprávnený plnil povinnosť, ktorá mu vyplývala zo zákona
o bankách. Z uvedeného vyplýva, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.) a konanie zaťažili vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ďalej uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje
pre exekučný súd prekážku res iudicata (§ 237 písm. d/ O.s.p.), tzn. že rozhodcovský
rozsudok je nezmeniteľný a záväzný. Prvostupňový a odvolací súd rozhodli o neprijateľnosti
zmluvného dojednania ex offo napriek tomu, že exekučnému súdu zo žiadneho zákonného
ustanovenia nevyplýva oprávnenie rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
z úradnej povinnosti. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného
titulu. Súd nemá nahrádzať pasivitu spotrebiteľa. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému
odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (denegatio iustitiae). V dôvodoch
dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namieta existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., tvrdiac, že exekučný súd opätovne vec prejednal, existenciu vady uvedenej v § 237
písm. e/ O.s.p., tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci
podľa zákona to bolo potrebné a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú oprávnený vidí v odmietnutí jeho práva
na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu
neboli splnené.
I. K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je
daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie
oprávneného B., proti povinnej E. G., o vymoženie 1 383,25 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 15 Er 2589/2010,
na základe rozhodcovského rozsudku z 21. mája 2010 sp.zn. B1209124, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým
istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej
veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný
vo forme rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu
sporovému konaniu totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p..
II. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov nižších stupňov postihnuté aj vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
III. Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať aj
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa
oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn.
Dovolací súd preto skúmal, či v danej veci nejde o túto vadu konania.
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.
3 Cdo 146/2011 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 rok 2012 pod rad. č. 46, (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosť) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený a zároveň povinný už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská
zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti, a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 16. júla 2010 sp.zn.
B1209465, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, je okrem iného zrejmé, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok
pre úver, na zmluve o úvere z 8. novembra 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver –
verzia 2/2006). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal z aspektov, ktoré
Smernica v čl. 3 bod. 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v bode 1. písm. q/ prílohy
k Smernici (zbavenie spotrebiteľa práva podať žalobu) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové
závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver
umožňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované zákonné ustanovenie totiž
podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských
zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné
skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré
sa nevymykajú z rámca upraveného Smernicou.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
IV. Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli
zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. novembra 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová