Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 134 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (143)902/386344.4507b7.pdf
PDF · 164.98 KB
No categories available
6Cdo/211/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 211/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou M a N., s.r.o. v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ
advokát JUDr. J. N., proti povinnému P. J., o vymoženie
1 346,68 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 60 Er 2459/2010,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 30. júna 2011 sp.zn.
17 CoE 174/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému na vymoţenie sumy 1 346,68 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného
zaplatiť jej vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 16. júna 2010
sp.zn. WHA0110112 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) poţiadal Okresný súd Trenčín
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Po udelení poverenia na vykonanie exekúcie
doručil súdny exekútor povinnému upovedomenie o začatí exekúcie. Proti tomuto
upovedomeniu podal povinný námietky.
Okresný súd Trenčín (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 24. januára 2011 č.k.
60 Er 2459/2010-22 exekúciu zastavil a námietky povinného zamietol. Zastavenie exekúcie
odôvodnil okrem iného aj tým, ţe rozhodcovská doloţka, z ktorej rozhodcovský súd
odvodzoval svoju právomoc, bola dohodnutá ako neprijateľná zmluvná podmienka, pretoţe
spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávnenou a povinným, a to
v neprospech povinného.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
oprávnenej uznesením z 30. júna 2011 sp.zn. 17 CoE 174/2011 uznesenie exekučného súdu
v napadnutom výroku o zastavení exekúcie potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného súdu
odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Len na doplnenie uviedol, ţe rozhodcovská doloţka
nebola medzi oprávnenou a povinným dojednaná individuálne, ale bola súčasťou štandardnej
formulárovej zmluvy o úvere, ktorý mal charakter spotrebiteľského úveru. Keďţe táto
doloţka vyţadovala od povinného – spotrebiteľa, aby všetky spory s oprávnenou riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, bola absolútne nevyváţená, a preto neprijateľná (neplatná).
Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená na takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienke, rozhodcovský rozsudok nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len
„dovolateľka“) dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/,
b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami
konania podľa § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t.j. ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, ţe sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľky právoplatný rozhodcovský rozsudok
disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu,
a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekáţkou pre opätovné prejednanie veci.
Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku“. Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159
ods. 3 O.s.p. Za neprijateľné povaţovala ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho
zrušení, podanie ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní). Ak napriek tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktieţ namietala, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať
pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tým, ţe jej nebolo umoţnené riadne
a zákonným spôsobom uplatniť priznané práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom
konaní, a ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Poukazovala na to, ţe
exekučný súd nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho súladu
so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne príslušný vo veci konať
ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku (zákon mu
neumoţňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo zmeniť výrok rozsudku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného
pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie
na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. tvrdiac, ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené,
a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.
I. K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je
daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. sa môţe primerane uplatniť aj
v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.), a to v súvislosti s určitými procesnými
rozhodnutiami exekučného súdu.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa
týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné
konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to
ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ
vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním
exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto
ním nemôţe byť zaloţená prekáţka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
II. Oprávnená ďalej tvrdila, ţe konanie súdov je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorá má spočívať v tom, ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ktorej predchádzal návrh na vykonanie exekúcie
s účinkami začatia exekučného konania), o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších
stupňov.
III. Oprávnená v dovolaní tieţ namietla, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania odníme
moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax je jednotná v tom, ţe
za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať aj rozhodnutie exekučného
súdu o zastavení exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Nesprávnym zastavením exekúcie sa totiţ oprávnenému v exekučnom konaní
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto
skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel ale k záveru, ţe konanie
súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala
a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, a aj v kaţdom ďalšom štádiu
vykonávania exekúcie, bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávnenou označený exekučný
titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe rozhodcovský súd odvodzoval
svoju právomoc z úverovej zmluvy a z článku 11 bodu 2 Obchodných podmienok (verzia
1/2006), a ţe medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola
dohodnutá rozhodcovská doloţka umoţňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doloţka bola súčasťou
formulárovej zmluvy o úvere bez moţnosti povinného – spotrebiteľa – ovplyvniť jej obsah,
a teda nebola dohodnutá individuálne.
Podľa názoru dovolacieho súdu takáto rozhodcovská doloţka spôsobovala
nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov, a to v neprospech povinného, preto bola
neprijateľná (neplatná). Povinný totiţ mohol buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa
podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu.
Exekučný titul bol tak vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky a bol teda vydaný
v rozpore so zákonom. Pokiaľ exekučný súd predovšetkým z tohto dôvodu uznesením
exekúciu zastavil a odvolací súd toto uznesenie exekučného súdu potvrdil, boli rozhodnutia
oboch súdov vecne správne. Takýmito vecne správnymi rozhodnutiami preto nebola
oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom.
Opodstatnenou nebola ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky relevantné právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu
zodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací
súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, ktoré skutkové zistenia povaţoval za podstatné
pre právny záver o existencii dôvodu pre zastavenie exekúcie. Prijatý záver o nespôsobilosti
označeného rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo musela byť exekúcia zastavená. Okolnosť, ţe táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
IV. Dovolateľkou namietané ďalšie vady konania, t.j. ţe konanie pred exekučným
a odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a ţe rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale
prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. novembra 2012
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová