Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d32/386495.29d365.pdf
PDF · 106.26 KB
No categories available
3Cdo/127/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 127/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1a/ P. K., bývajúceho v B.,
1b/ I. K., bývajúcej v B., 2/ I. K., bývajúcej v B., 3/ I. Š., bývajúceho v B., zastúpených
JUDr. J. Č., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému B., so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. T. H., advokátom so sídlom v B., o vydanie bezdôvodného obohatenia,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24 C 50/2007, o dovolaní žalobcov 1a/,
1b/, 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2010 sp. zn.
8 Co 141/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovia 1a/ až 3/ sú povinní zaplatiť žalovanému do 3 dní náhradu trov
dovolacieho konania 68,82 € na účet JUDr. T. H., advokáta so sídlom v B., ktorý je vedený
v S., a.s. pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Žalobcovia sa v konaní domáhali, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť
im: I. žalobcom 1a/ a 1b/ sumu 12 463 Sk spolu s úrokom z omeškania, II. žalobcovi 2/ sumu
12 488 Sk spolu s úrokom z omeškania a III. žalobcovi 3/ sumu 12 488 Sk spolu s úrokom
z omeškania. Uviedli, že na základe zmlúv o prevode vlastníctva družstevného bytu
uzatvorených so žalovaným sa stali nielen vlastníkmi bytov v bytovom dome, ktorý
sa nachádza v B., ale aj podielovými spoluvlastníkmi spoločného zariadenia v tomto dome,
ktoré je v zmluvách o prevode vlastníctva družstevného bytu označené ako „kancelária VČS“
(Výboru členskej samosprávy). Toto zariadenie je ale v katastri nehnuteľností vedené ako
samostatný predmet práva – byt č. 1, resp. garsónka (ďalej len „garsónka)“. Na návrh
žalovaného bola garsónka predmetom dobrovoľnej dražby, v rámci ktorej ju za cenu
1 140 000 Sk nadobudol A. S.. Podľa názoru žalobcov sa žalovaný prijatím výťažku z tejto
dražby na ich úkor bezdôvodne obohatil.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 4. apríla 2008 č.k. 24 C 50/2007-114 žalobe
vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť: žalobcom 1a/ a 1b/ sumu 10 019 Sk s úrokom
z omeškania (bližšie špecifikovaným vo výroku tohto rozsudku), žalobcovi 2/ sumu
10 039 Sk s úrokom z omeškania (bližšie špecifikovaným vo výroku tohto rozsudku),
žalobcovi 3/ sumu 10 039 Sk s úrokom z omeškania (bližšie špecifikovaným vo výroku tohto
rozsudku). Vo zvyšku žalobu zamietol; rozhodol tiež o náhrade trov konania. Výsledkami
vykonaného dokazovania mal preukázanú opodstatnenosť žaloby čo do súm, ktoré im priznal.
Vychádzal z toho, že žalobcovia 1a/ a 1b/ sú spoločne podielovými spoluvlastníkmi garsónky
v podiele 7460/682363 a žalobcovia 2/ a 3/ podielovými spoluvlastníkmi garsónky každý
v podiele 7475/682363. Konštatoval, že žalovaný sa prijatím na nich pripadajúcej časti
celkového výnosu z dobrovoľnej dražby garsónky na ich úkor bezdôvodne obohatil (§ 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka) a že toto bezdôvodné obohatenie je vyčíslené sumami, ktoré
im priznal. Vo zvyšku ich žalobu zamietol ako neopodstatnenú. O úrokoch z omeškania
rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a o trovách konania podľa § 142
ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného podané v časti, v ktorej súd prvého stupňa žalobe vyhovel,
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. septembra 2010 sp. zn. 8 Co 141/2008 rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil v napadnutej časti tak, že žalobu zamietol a žalobcom 1a/ a 1b/,
2/ a 3/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil
tým, že žalobcovia napriek obsahu (textu) zmlúv o prevode vlastníctva družstevného bytu
nemohli nadobudnúť spoluvlastníctvo garsónky ako spoločného zariadenia bytového domu,
lebo garsónka nepredstavuje spoločné zariadenie bytového domu v zmysle § 2 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. O náhrade trov konania
rozhodol podľa 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1a/, 1b/, 2/ a 3/
dovolanie, na odôvodnenie ktorého uviedli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietali, že garsónka sa rozhodnutím
predstavenstva bytového družstva stala ešte v roku 1962 nebytovým priestorom, ku ktorému
neskôr nadobudli spoluvlastnícke podiely na základe zmlúv o prevode vlastníctva
družstevného bytu. Z týchto dôvodov žiadali napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa sa potvrdí.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasil s argumentáciu žalobcov a navrhol
dovolanie odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 5 veta prvá O.s.p.
dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy
a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo
sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu
na prvostupňovom súde (§ 238 ods. 5 veta tretia O.s.p.).
Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé,
že ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším)] ustanovením,
ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex specialis derogat legi generali“
prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo 14. decembra 2006 sp. zn.
3 Cdo 246/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 6/2007, uviedol, že
v prípade, na ktorý dopadá ustanovenie § 238 ods. 4 a 5 O.s.p., je zo zákona vylúčená
prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1
až 3 O.s.p. Pokiaľ výška peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila
v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné, i keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že
ak boli žalobou uplatnené samostatné práva so samostatným skutkovým základom
(v preskúmavanej veci ide o tento prípad), prípustnosť jednotlivých častí dovolania, ktoré
sa týkajú týchto práv, treba posudzovať samostatne.
V preskúmavanej veci bola žaloba podaná 4. mája 2007. Výšku minimálnej mzdy
v deň jej podania určoval § 1 písm. b/ nariadenia vlády č. 540/2006 Z.z., ktorým sa ustanovuje
výška minimálnej mzdy. Podľa tohto ustanovenia predstavovala minimálnu mzdu suma
7 600 Sk (252,27 €); to znamená, že jej trojnásobok je 22 800 Sk (756,81 €).
Pokiaľ ide o samotnú istinu, napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa týka
peňažného plnenia, výška ktorého je: I. 10 019 Sk (332,57 €) v prípade žalobcov 1a/ a 1/b,
II. 10 039 Sk (333,23 €) v prípade žalobkyne 2/ a III. 10 039 Sk (333,23 €) v prípade
žalobcu 3/. Dovolanie v časti týkajúcej sa žalobcov 1a/ a 1b/ smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy
(332,57 € < 756,81 €). Aj dovolanie v časti týkajúcej sa žalobkyne 2/ (rovnako žalobcu 3/)
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy (333,23 € < 756,81 €). Prípustnosť dovolania je vzhľadom na to vylúčená
priamo zo zákona ustanovením § 238 ods. 5 O.s.p.
Dovolanie žalobcov by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, iba
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy
ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žalobcovia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdili
a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť
ich dovolania preto nevyplýva ani z tohto ustanovenia.
Dovolatelia namietajú, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), nezakladá ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 54/2012).
Keďže prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol ich dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní neboli žalobcovi procesne úspešní a právo na náhradu trov
dovolacieho konania vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania
a požadovanú náhradu vyčíslil (§ 151 ods. 4 O.s.p.). Dovolací súd mu podľa § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. a v súlade so zaužívanou praxou dovolacieho
súdu priznal náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokáta
(zastupujúceho žalovaného aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby
poskytnutej vypracovaním vyjadrenia žalovaného z 9. mája 2011 k dovolaniu žalobcov
[§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny
za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 61,41 €,
čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)] predstavuje spolu
68,82 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
Bratislave 22. novembra 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková