Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5f3/387265.3de048.pdf
PDF · 188.13 KB
No categories available
1MObdoV/6/2010
Najvyšší súd 1MObdoV/6/2010 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcov: I./ B. S., bytom P., B.,
II./ L. S., bytom J., B., obaja zastúpení: JUDr. E. Ľ., advokátkou so sídlom v B., P., proti
žalovanému: JUDr. A.. T., správca konkurznej podstaty úpadcu S. B. D. V., M., B., IČO:
X., o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp.
zn. 14Cbi/15/2004, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Cbi/15/2004-171 z 10. apríla 2008, právoplatného 5. mája
2009, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obo/81/2008,
1Obo/85/2008-211, z 22. apríla 2009, v napadnutej potvrdzujúcej časti, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej potvrdzujúcej časti z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, ako súd prvostupňový, rozsudkom č. k. 14Cbi/15/2004-171
z 10. apríla 2008, vyhovel žalobe žalobcov v I. a II. rade tak, že uložil žalovanému povinnosť
vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu v konkurze vedenom na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 4K/22/2003 nehnuteľnosť – byt č. 43 na piatom podlaží na K. v B.
v bytovom dome s. č. X., okres B. 4, obec B. – mestská časť K. V., k. ú. K. V., spolu so
spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu 974/591115,
zapísaných na liste vlastníctva č. X. k. ú. K. V..
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania je nesporné,
že predmetné nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve úpadcu ani ku dňu vyhlásenia konkurzu, ani
ich nenadobudol úpadca počas konkurzu. V danom prípade bol v rozpore s ustanovením § 18
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) zaradený do konkurznej
podstaty i cudzí majetok s odôvodnením správcu, že mal pochybnosti o platnosti právneho
úkonu, na základe ktorého žalobcovia v I. a II. rade ako vlastníci nadobudli majetok, ktorý je
predmetom sporu. Prvostupňový súd v odôvodnení neakceptoval ani požiadavku žalovaného
preverovať formálne náležitosti všetkých právnych úkonov predchádzajúcich zmluve
o prevode vlastníctva bytu a spoluvlastníctva domu uzatvorenej žalobcami, dôvodiac, že
preskúmavanie formálnoprávnych náležitostí zmlúv patrí do právomoci katastra nehnuteľností
v rámci katastrálneho konania. Uzavrel preto, že žalobcovia v I. a II. rade sú bezpodielovými
vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe riadne uzatvorenej Zmluvy o prevode
vlastníctva bytu a spoluvlastníctva domu z 22. 07. 2002 medzi predávajúcim -
predchádzajúcim vlastníkom – spoločnosťou P. S., spol. s. r. o., a nadobúdateľmi, ktorej vklad
bol povolený 14. 10. 2002 pod číslom V-2738/02, ktorú nadobudol predávajúci ako stavebník.
Vyhodnotil nárok žalobcov v I. a II. rade na vylúčenie nehnuteľností ako dôvodný tvrdiac, že
žalobcovia ako vlastníci boli aktívne legitimovaní na podanie vylučovacej – excindančnej
žaloby.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že neúspešného žalovaného
zaviazal uhradiť trovy konania v sume 245 830,- Sk úspešným žalobcom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 1Obo/81/2008,
1Obo/85/2008-211, z 22. apríla 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. mája 2009, na
odvolanie žalovaného, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219
OSP. Stotožňujúc sa s právnym záverom prvostupňového súdu konštatoval, že žalovaný
v konaní nepreukázal neplatnosť zmluvy o prevode práv k predmetnej nehnuteľnosti uzavretej
medzi žalobcami v I. a II. rade ako kupujúcimi a spoločnosťou P. S., spol. s. r. o., ako
predávajúcim, zo dňa 22. 07. 2007, ako aj neplatnosť samotného zápisu vkladu vlastníckych
práv vyplývajúcich z tejto zmluvy do katastra nehnuteľností.
O trovách odvolacieho konania rozhodol s odkazom na ustanovenie § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešným žalobcom ich náhradu nepriznal. Dôvodil tým, že
žalobcovia nežiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania a tieto im v odvolacom konaní
ani nevznikli.
Na podnet žalovaného podal generálny prokurátor v zákonom stanovenej lehote
mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 OSP proti rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, pričom ich napáda z dôvodu uvedeného
v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci) a z dôvodu uvedeného
v § 243f ods. 1 písm. b) OSP (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci).
Nesprávne právne posúdenie veci vzhliadol generálny prokurátor v tom, že súdy sa
nesprávne vysporiadali s otázkou absolútnej neplatnosti uzatvorených zmlúv týkajúcich sa
prevodu majetku S. V. v nadväznosti na ich rozpor s dobrými mravmi, pretože žalovaný práve
takéto právne relevantné skutočnosti na podporu svojho tvrdenia v konaní preukazoval.
Konajúcim súdom vytkol i to, že pri rozhodovaní o vylučovacej žalobe vychádzali zo stavu
vlastníckeho práva zapísaného v katastri nehnuteľností a nezaoberali sa skutočnosťami,
ktorými žalovaný vyvracal domnienku hodnovernosti uvedeného zápisu. Uviedol, že pre
správne rozhodnutie sporu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie
o skutočnostiach, ktoré preukazujú, či išlo o platné alebo neplatné nadobudnutie vlastníckeho
práva žalobcami v I. a II. rade, a ako predbežnú otázku hodnotiť, či pri celom kontexte zmlúv,
ktorými bol prevedený majetok úpadcu na tretie osoby, išlo o absolútne neplatný právny
úkon. Bez vykonania dokazovania ohľadom žalovaným zistených a namietaných skutočností
nebolo možné ustáliť, že nehnuteľnosť bola do súpisu zaradená neoprávnene, a bez ďalšieho
dokazovania zo súpisu konkurznej podstaty ju vylúčiť. Zastal preto názor, že súd prvého
stupňa (a tým aj súd odvolací, keďže potvrdil prvostupňový rozsudok) vec nesprávne právne
posúdil, ak právnu normu správne určenú nesprávne vyložil a na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.
Existenciu dovolacieho dôvodu obsiahnutého v ustanovení § 243f ods. 1 písm. b) OSP
(konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci)
odôvodnil tým, že súdy nižších stupňov nevykonali dokazovanie navrhnuté žalovaným na
okolnosti vlastníckeho práva žalobcov v I. a II. rade, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Poukazujúc na opodstatnenosť týchto dvoch dovolacích dôvodov, navrhol generálny
prokurátor napadnuté rozhodnutia oboch konajúcich súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podporne pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1MObdoV/11/2009 z 30. novembra 2009, ktorým bolo na obdobnom skutkovom
a právnom základe vyhovené mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a napadnuté
rozhodnutia zrušené.
Na zdôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol, že oboma rozhodnutiami bol
porušený zákon, nakoľko konajúce súdy sa v prejednávacej veci dôsledne neriadili zákonnými
ustanoveniami § 1, § 2, § 3, § 125, § 157 ods. 2 OSP, § 39 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 1,
ods. 2, § 19 ZKV, a podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov účastníka konania na strane žalovaného, ktorú nemožno dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami.
Žalobcovia v I. a II. rade podali vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu dňa
23. 08. 2010. Zastávajú názor, že súdy nižších stupňov svojimi rozsudkami nenaplnili
dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. Existenciu tzv. inej vady spočívajúcej
v nevykonaní navrhnutého dokazovania (výsluchu R. M., konateľa spoločnosti A., spol. s. r.
o.) označili za účelovo uplatnenú s cieľom akýmkoľvek spôsobom spochybniť správnosť
napadnutých rozhodnutí. Ich vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu explicitne neobsahuje
návrh na rozhodnutie dovolacieho súdu.
Žalovaný nepodal priamo vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu, ale svojimi
podaniami zo 06. 07. 2010 a 19. 08. 2010 podporne argumentoval v prospech dôvodnosti
mimoriadneho dovolania poukázaním na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v obdobných veciach týkajúcich sa vylučovacích sporov s identickým účastníkom konania na
strane žalovaného (1MObdoV/11/2009, 1MObdoV/18/2009, 4Obo/75/2009, 4Obo/76/2009).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 0SP), po zistení, že
boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e, § 243f,
§ 243g, § 243h OSP, preskúmal rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa, ako aj
konania, ktoré im predchádzali, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (243a ods. 1 pred
bodkočiarkou OSP) v napadnutom rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 OSP,
a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
Dovolací súd pri tomto preskúmaní zistil, že závery generálneho prokurátora
vyplývajú z obsahu spisu a aj po právnej stránke sú správne. Dostatočne nimi preukázal, že
napadnutými rozhodnutiami prvostupňového i odvolacieho súdu bol porušený zákon
nedôsledným riadením sa týchto súdov zákonnými ustanoveniami § 1, § 2, § 3, § 125, § 157
ods. 2 OSP, § 39 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 1, ods. 2, § 19 ZKV. Boli tak splnené
zákonné predpoklady pre dôvodné podanie mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom obsiahnuté v ustanovení § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP v spojení
s ustanovením § 243e ods. 1 OSP.
Podľa § 243e ods. 1 OSP, ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243e ods. 2 OSP, mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku
súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím alebo osoba
poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.
V zmysle § 243f ods. 1 OSP môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,
že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, b) konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale
i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení
s § 242 ods. 1 OSP) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 OSP a tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Mimoriadne dovolanie ako dovolacie dôvody uvádza ustanovenie § 243f ods. 1 písm.
c) OSP tvrdiac, že obe rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci, a ustanovenie § 243f ods. 1 písm. b) OSP tvrdiac, že konanie tak pred
prvostupňovým, ako aj pred odvolacím súdom, je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, mimoriadnym dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.
Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c)
OSP sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval
síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
Súhlasne s názorom generálneho prokurátora treba v danom prípade konštatovať, že
zo strany prvostupňového súdu došlo v jeho rozhodnutí k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci v tom, že právnu normu správne určenú nesprávne vyložil a na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval. Tým, že odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil,
spočíva i jeho rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, mimoriadnym dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Inou vadou konania podľa citovaného ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) OSP, na
ktorú musí dovolací súd prihliadať, aj keď nie je v dovolaní, resp. mimoriadnom dovolaní,
namietaná, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 OSP,
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť
rozhodnutia. Medzi takéto vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri
vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku.
Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave
z 24. septembra 2003 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu S. V.. Správca konkurznej
podstaty zaradil do súpisu konkurznej podstaty aj byt č. 43 na piatom podlaží, ktorý bol podľa
listu vlastníctva č. X. Katastrálneho úradu v B., Správa katastra B. IV, zapísaný ako
vlastníctvo žalobcov v I. a II. rade. Dôvodom zaradenia predmetnej nehnuteľnosti do súpisu
konkurznej podstaty bola skutočnosť, že táto bola predmetom prevodu súboru nehnuteľností
nachádzajúcich sa v polyfunkčnom objekte postavenom na uliciach K., X., X., M., X., X., X.
a C., X. v B. zo S. V. na spoločnosť A., spol. s. r. o., na základe zmlúv o postúpení práv
a povinností z 27. marca 2002 a z 03. apríla 2002 v rozpore so zákonom na základe absolútne
neplatného právneho úkonu. Spoločnosť A., spol. s. r. o., ich následne previedla na iné
subjekty, ktoré ich prevádzali ďalej. Takisto prevod, ktorým nadobudli žalobcovia tento
nebytový priestor, považoval žalovaný za absolútne neplatný právny úkon.
Žalobcovia v I. a II. rade na základe výzvy Krajského súdu v Bratislave z 26. februára
2004 podali podľa § 19 ods. 2 ZKV žalobu o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty
úpadcu.
Žalovaný v konaní tvrdil, že sporná nehnuteľnosť bola do súpisu konkurznej podstaty
zapísaná právom. Podľa jeho mienky sa jedná o absolútne neplatné právne úkony a žiadal,
aby sa súd zaoberal otázkou platnosti celého komplexu zmlúv, ktorými bol prevádzaný
majetok úpadcu na tretie osoby, ako aj otázkou platnosti prevodov práv na nadobudnutie
sporného nebytového priestoru, a tiež právnou povahou zmlúv, ktoré predchádzali
nadobudnutiu spornej nehnuteľnosti.
Zhodne s názorom vysloveným v mimoriadnom dovolaní aj dovolací súd konštatuje,
že oba súdy nižších stupňov sa v odôvodnení svojich rozhodnutí správne zaoberali otázkou
vlastníctva ako prejudiciálnou otázkou. Vyvodili totožné právne závery, že žalovaný
nepreukázal relevantné skutočnosti, ktoré by boli dostatočným základom pre záver súdu
o neplatnosti už v poradí prvého prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam S. V., ktorého
nadobúdateľom sa stala spoločnosť A., spol. s. r. o., pre jeho rozpor s dobrými mravmi.
Uvedený argument súdov však neobstojí. Tak v konaní pred prvostupňovým súdom, ako aj
v konaní pred súdom odvolacím, absentuje náležité vysporiadanie sa s otázkou absolútnej
neplatnosti uzatvorených zmlúv týkajúcich sa prevodu majetku S. V. v súvislosti s ich
rozporom s dobrými mravmi, nakoľko práve takéto právne relevantné skutočnosti boli
v konaní preukazované žalovaným na podporu jeho tvrdení. Z listinných dôkazov tvoriacich
súčasť spisového materiálu je zjavné, že upozorňoval najmä na to, že vzápätí po prvom
prevode majetku S. V. na spoločnosť A., spol. s. r. o., za ktorý nebola touto obchodnou
spoločnosťou zaplatená kúpna cena, ju táto spoločnosť v časovom horizonte 6, resp. 12, dní
od nadobudnutia bezplatne previedla na ďalšie štyri personálne prepojené spoločnosti,
a následne tieto ďalej na iné právnické a fyzické osoby bez toho, aby S. V. získala z predaja
čo i len nepatrnú odplatu v podobe finančného obnosu. Za účelom preukázania personálnej
prepojenosti argumentoval žalovaný tým, že pri prvom prevode majetku z S. V. na spoločnosť
A., spol. s. r. o., konal v mene predávajúceho JUDr. P. Z., predseda predstavenstva.
Identická osoba podpisovala v pozícii prevodcu následne zmluvu o prevode majetku ako
štatutárny zástupca spoločnosti P., spol. s. r. o., ktorý získala od spoločnosti A., spol. s. r. o.,
na tretiu osobu. Na spoločnosť P., spol. s. r. o. bol majetok zo spoločnosti A., spol. s. r. o.,
prevedený bezodplatne.
Prirodzene je nesporné, že personálne prepojenie pri uzatváraní kúpnych zmlúv
nemôže byť dôvodom na rezultát o ich absolútnej neplatnosti. V danej veci však zostalo
dokazovaním nepreukázané tvrdenie žalovaného, že absolútna neplatnosť uvedených
prevodov spočívala v zhodnom a účelovom konaní osôb podieľajúcich sa na týchto
transakciách, na základe organizovaného, vopred pripraveného, tzn. úmyselného, konania
osôb, konajúcich v súčinnosti s vtedajšími štatutárnymi zástupcami úpadcu, ktorých cieľom
bolo poškodiť žalovaného a jeho veriteľov. Povinnosťou súdov bolo preukázať, či sú, resp.
nie sú, tieto zmluvy z uvedených dôvodov zaťažené absolútnou neplatnosťou pre ich rozpor
s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.
Dovolací súd je totožného názoru, aký bol prezentovaný i v mimoriadnom dovolaní,
že z dôvodu náležitého posúdenia tejto otázky nie je možné brať na zreteľ len písomné
vyjadrenia R. M., ale bolo žiaduce vykonať dokazovanie výsluchom R. M., ako konateľa, v
tom období existujúcej jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným od 24. októbra
2001, so základným imaním 200 000,- Sk, ktorá za svoje záväzky ručila len do výšky svojho
nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Napriek jeho písomnému vyhláseniu
ako ručiteľa, ktorým sa v zastúpení uvedenej spoločnosti zaviazal uhradiť a uspokojiť
pohľadávku S. V. v celkovej výške 34 898 922,- Sk, malo sa dokazovanie uberať smerom
k zisteniu, či v kontexte uvedených skutočností, v spojitosti s bezodplatným prevodom celého
majetku získaného zo S. V., nevykazuje jeho konanie v zastúpení tejto spoločnosti rozpor
s dobrými mravmi.
Pri rozhodovaní o excindačnej žalobe vychádzali konajúce súdy zo stavu vlastníckeho
práva zapísaného v katastri nehnuteľností bez zreteľa na objasnenie tvrdení žalovaného,
ktorými vyvracal domnienku hodnovernosti tohto zápisu. V tejto súvislosti je na mieste
ozrejmenie, že správca konkurznej podstaty je povinný zaradiť vec do súpisu konkurznej
podstaty vždy, ak zistí akékoľvek skutočnosti odôvodňujúce, že vec patrí alebo môže patriť
do konkurznej podstaty, a to aj vtedy, ak vlastníctvo úpadcovi podľa listu vlastníctva
nesvedčí. V súdenej veci skutočnosť, že nehnuteľnosť je v katastri nehnuteľností zapísaná ako
vlastníctvo žalobcov v I. a II. rade ešte neznamená, že je zapísaná právom. Vklad alebo zápis
v katastri nehnuteľností síce zakladá vlastnícke právo, ale toto nie je nemeniteľné. Platí iba
dovtedy, pokým sa nepreukáže opak. V rámci správneho konania skúma kataster
nehnuteľností len formálne zákonom predpísané náležitosti návrhu, avšak neskúma platnosť
alebo neplatnosť zapisovaného právneho úkonu. Preto možno vyvodiť záver o nesprávnom
postupe konajúcich súdov, keď považovali zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností za
nespochybniteľný dôkaz bez toho, aby sa zaoberali dôkazmi, ktoré mohli túto domnienku
vyvrátiť.
Riadne posúdenie a rozhodnutie danej veci si vyžaduje vykonanie dokazovania
o skutočnostiach preukazujúcich, či išlo o platné alebo neplatné nadobudnutie vlastníckeho
práva žalobcami v I. a II. rade, a posúdenie otázky, či sa pri celom súbore zmlúv, ktorými bol
prevedený majetok úpadcu na tretie osoby, jednalo o absolútne neplatný právny úkon, ako
otázky predbežnej.
Bez vykonania dokazovania ohľadne žalovaným namietaných skutočností nie je
možné ustáliť, že nehnuteľnosť bola do súpisu zaradená neoprávnene, a bez ďalšieho
dokazovania zo súpisu konkurznej podstaty ju vylúčiť. Uplatnenie excindačnej žaloby je na
mieste tam, kde je sporné právo k veci. Preto sa nemôže rozhodnutie súdu obmedziť len na
zápis vlastníctva na liste vlastníctva. Opačný záver by viedol k tomu, že správca konkurznej
podstaty by bol oprávnený zaradiť do súpisu konkurznej podstaty iba takú nehnuteľnosť,
ktorá je zapísaná na liste vlastníctva úpadcu, čo by znamenalo rozpor so ZKV, ako aj
s účelom a zmyslom konkurzného konania.
Majúc na zreteli ozrejmenie uvedených skutočností, bude žiaduce, aby sa súd prvého
stupňa vysporiadal s vytknutými nedostatkami.
Všetky vyššie opísané skutočnosti zakladajú opodstatnenosť podania mimoriadneho
dovolania v zmysle ustanovenia § 243e OSP v spojení s ustanoveniami § 243f ods. 1 písm. b)
a c) OSP.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd zrušil napadnuté rozsudky oboch súdov
nižších stupňov podľa § 243b ods. 2 veta prvá, ods. 3 veta prvá OSP a § 243b ods. 4 za
bodkočiarkou OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP a v zmysle § 243b ods. 3 veta druhá OSP
v nadväznosti na § 243i ods. 2 OSP vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa, ktorý
spravujúc sa viazanosťou právneho názoru dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá OSP),
bude v zmysle § 243d ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP konať o veci ďalej.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 veta tretia OSP).
Záverom sa žiada poznamenať, že tu odprezentovaný názor dovolacieho súdu na
rozhodnutie v predmetnej veci je utvrdený i skoršími rozhodnutiami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v obdobných veciach. Totožným je predmet konania (vylúčenie vecí
z konkurznej podstaty), identickým je aj účastník konania na strane žalovaného (JUDr. A.. T.,
správca konkurznej podstaty úpadcu S. B. D. V., M., B., IČO: X.), odlišný je len účastník na
strane žalobcu. Jedná sa o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu
dovolacieho, sp. zn. 1MObdoV/11/2009 z 30. novembra 2009, sp. zn. 1MObdoV/18/2009
z 24. februára 2010, a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu
odvolacieho, sp. zn. 4Obo/75/2009, 4Obo/76/2009, z 27. júla 2010.
K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 27. novembra 2012
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.