Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7bc/386551.bdc03c.pdf
PDF · 117.69 KB
No categories available
5To/9/2012
N a j v y š š í s ú d 5 To 9/2012 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí v Bratislave
29. novembra 2012 v trestnej veci obžalovaného Mgr. M. V. pre trestný čin podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
v znení zák. č. 183/1999 Z.z. a iné o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre z 23. novembra 2011 sp. zn. 2 T 4/2003, takto
rozhodol:
Podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 napadnutý
rozsudok sa z r u š u j e v celom rozsahu.
Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 vec sa v r a c i a
Krajskému súdu v Nitre, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 23. novembra 2011 sp. zn. 2 T 4/2003 ako súdu
prvého stupňa bol obžalovaný Mgr. M. V. uznaný za vinného z návodu na trestný čin
podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. b/ (v rozsudku nesprávne písm. d/), § 250 ods. 1, 4 Tr. zák.
č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z. a trestného činu prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
ako súkromný podnikateľ na základe živnostenských listov č. Ž.
zo dňa 20.11.1995 a č. Z. zo dňa 01.04.1997 vydaných bývalým Okresným úradom v Nitre,
oprávňujúcich ho na vykonávanie ohlasovanej živnosti v odbore vydavateľská činnosť,
sprostredkovateľská činnosť a iné, pod obchodným názvom
M. V. – S. A. P. P. P., so sídlom na N. M. číslo L., v N., v budove Okresného úradu práce
Nitra, v období od 01.07.1997 do 16.04.1999,
v roku 1997 v 76 prípadoch, v roku 1998 v 156 prípadoch a v roku 1999
v 33 prípadoch, naviedol k uzavretiu krátkodobého pracovného pomeru s firmou M. V. – S.
A. P. P. P. N., osoby uchádzajúce sa o zamestnanie (ďalej len uchádzač) s podmienkou, že sú
povinní pod zámienkou školenia vyplatiť mu sumu najmenej 3.500,- Sk, t.j. 116,18 eur, ktorú
určil obžalovaný v závislosti podľa toho, akú výšku mesačnej mzdy v rozmedzí od 8.000,- Sk,
t.j. 265,55 eur do 14.500,- Sk, t.j. 481,41 eur, danému uchádzačovi uviedol do pracovnej
zmluvy a následne týmto osobám vypracoval potrebnú dokumentáciu preukazujúcu
krátkodobý pracovný pomer a výplatu mzdy, ku ktorej však v skutočnosti nedošlo, pričom
mal vedomosť o tom, že vykonávali iba činnosť
za účelom získania ďalších osôb pre rovnaký postup obžalovaného a tieto doklady podľa jeho
usmernenia predkladali uchádzači k žiadosti o podporu v nezamestnanosti príslušným
okresným úradom práce, ktoré týmto vyplatili sumu najmenej 8.060.438,- Sk,
t.j. 267.557,52 eur ku škode Národného úradu práce, v súčasnosti jeho právneho nástupcu
Sociálnej poisťovne, so sídlom Ul. 29. augusta, Bratislava.
Krajský súd za to obžalovanému uložil podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. za použitia
§ 35 ods. 1 Tr. zák. a § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 2 (dvoch) rokov, pričom výkon uloženého trestu podľa § 58 ods. 1 písm. a/,
§ 59 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov.
Podľa § 53 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, § 54 odsek 1 Tr. zák. súd uložil
obžalovanému peňažný trest v sume 3.300,- eur.
Podľa § 54 ods. 2 Tr. zák. vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.
Podľa § 54 odsek 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon trestu mohol byť
úmyselne zmarený, ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere
jedného roku.
Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. bola Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta,
Bratislava s nárokom na náhradu škody odkázaná na konanie o veciach občianskoprávnych.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný
Mgr. M. V., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.
V písomných dôvodoch odvolania v prvom rade namietal, že výroková časť rozsudku
je prevzatá z obžaloby a nie je v nej zohľadnená jeho obrana ani okolnosti uvedené
v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z rozsudku vyplýva, že skutkový stav,
najmä výška škody, nebol zistený. Výška škody bola prevzatá z dokumentu vypracovaného
úradom práce, a ten ako škodu uvádza celú sumu nákladov na podpory v nezamestnanosti
u všetkých zamestnancov, ktorí požiadali o sprostredkovanie zamestnania a vznikol im
na ňu nárok. Namietal tiež závery znalca Ing. L. B. a vytýkal mu neznalosť zákonov
o nemocenskom poistení a sociálnom zabezpečení. Poukázal na rozpory
vo výpovediach svedkov, preto nemôže súhlasiť s odôvodnením uvedenom v napadnutom
rozsudku. Je presvedčený, že trestné činy v rozsahu, ako mu je kladené za vinu, neboli
preukázané a jeho obrana nebola vykonaným dokazovaním plnohodnotne vyvrátená. V závere
svojho odvolania poukázal, že trestné konanie sa vedie už 12 rokov, čo je neprimerane dlhý
čas, preto žiadal jeho odvolaniu vyhovieť, zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc vzhľadom
na ustanovenie § 564 ods. 4 Tr. por. (zákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov),
účinného od 1. januára 2006, podľa predpisov dovtedy účinných, t.j. zákona č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, po zistení,
že neprichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 253, preskúmal podľa § 254 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať
odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc
i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že konanie, ktoré predchádzalo
napadnutému rozsudku, trpí podstatnou chybou, ktorú nemožno odstrániť na verejnom
zasadnutí a z toho dôvodu je potrebné o odvolaní obžalovaného rozhodnúť na neverejnom
zasadnutí (§ 263 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).
V prvom rade je potrebné uviesť, že v prerokúvanej veci bola obžaloba prvýkrát
podaná na krajskom súde ešte 21. júla 2000 pod č. 2 Kv 84/99, pričom skutok popísaný
v obžalobe bol v obžalobe právne posúdený ako trestný čin podvodu podľa
§ 250 ods. 1, 5 Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestný
čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák.
Súd prvého stupňa vo veci prvýkrát rozhodol uznesením z 8. februára 2001 pod sp. zn.
1 T 35/2000, ktorým podľa § 188 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vrátil vec prokurátorovi
na došetrenie. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor sťažnosť, ktorú Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 25. apríla 2001 sp. zn. 2 To 15/2001 na neverejnom
zasadnutí podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol. Vo svojom rozhodnutí poukázal
na nezrovnalosti vo výpovediach svedkov, nezrovnalosti v skutkových zisteniach a taktiež
poukazoval na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkov uvedených v obžalobe a dával
do pozornosti ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák. o časovej pôsobnosti Trestného zákona.
Po došetrení prokurátor podal na príslušnom súde 12. júna 2003 novú obžalobu
v podstate na nezmenenom skutkovom základe, pričom nezmenil ani právnu kvalifikáciu
konania obžalovaného. Po vykonanom dokazovaní krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom
zo 17. mája 2007 pod sp. zn. 2 T 4/2003, ktorým uznal obžalovaného za vinného z návodu
na trestný čin podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. b/, § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
v znení zákona č. 227/2005 Z.z. a trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody
podľa § 160 ods. 1 Tr. zák., ktorej trestnej činnosti sa mal dopustiť na skutkovom základe, že
ako súkromný podnikateľ na základe živnostenských listov č. Ž.
zo dňa 20.11.1995 a č. Z. zo dňa 1.4.1997 vydaných bývalým Okresným úradom v Nitre,
oprávňujúcich ho na vykonávanie ohlasovanej živnosti v odbore vydavateľská činnosť,
sprostredkovateľská činnosť a iné, pod obchodným názvom M. V. – S. A. P. P. P., so sídlom
na N. M. číslo X., v N., v budove Okresného úradu práce Nitra, v období od 01.07.1997 do
16.04.1999,
v roku 1997 v 76 prípadoch, v roku 1998 v 156 prípadoch a v roku 1999
v 33 prípadoch, naviedol k uzavretiu krátkodobého pracovného pomeru s firmou M. V. – S.
A. P. P. P. N., osoby uchádzajúce sa o zamestnanie
(ďalej len uchádzač) s podmienkou, že sú povinní pod zámienkou školenia vyplatiť mu sumu
od 3.500,- Sk do 5.500,- Sk, ktorú určil obžalovaný v závislosti podľa toho, akú výšku
mesačnej mzdy v rozmedzí od 8.000,- Sk do 14.500,- Sk danému uchádzačovi uviedol
do pracovnej zmluvy a následne týmto osobám vypracoval potrebnú dokumentáciu
preukazujúcu krátkodobý pracovný pomer a výplatu mzdy, ku ktorej však v skutočnosti
nedošlo, pričom mal vedomosť o tom, že vykonávali iba činnosť za účelom získania ďalších
osôb pre rovnaký postup obžalovaného a tieto doklady podľa jeho usmernenia predkladali
uchádzači k žiadosti o podporu v nezamestnanosti príslušným okresným úradom práce, ktoré
týmto vyplatili sumu najmenej 8.060.438,- Sk ku škode Sociálnej poisťovne, so sídlom Ul.
29. augusta, Bratislava.
Za uvedenú trestnú činnosť obžalovanému uložil podľa § 250 ods. 5 Tr. zák.
za použitia § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov
a 6 (šesť) mesiacov, pričom na výkon uloženého trestu zaradil obžalovaného podľa
§ 39a ods. 3 Tr. zák. do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Obžalovanému tiež uložil
peňažný trest a trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť na základe
živnostenského zákona a poškodená S. P. bola uvedeným rozsudkom odkázaná s nárokom na
náhradu škody na konanie o veciach občianskoprávnych.
Na základe odvolania obžalovaného vo veci rozhodol najvyšší súd uznesením
z 27. septembra 2007 sp. zn. 5 To 2/2007, ktorým podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por.
zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vrátil súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V dôvodoch svojho
rozhodnutia najvyšší súd opätovne vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci nedostatočne zistil
skutkový stav, nevykonal vo veci všetky potrebné dôkazy, nevyrovnal sa s obranou
obžalovaného a najmä skutočnosť, že rozhodnutie bolo nepreskúmateľné, pretože jeho
odôvodnenie nezodpovedalo ustanoveniu § 125 Tr. por.
Po vrátení vecí krajský súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie na viacerých
hlavných pojednávaniach, ktorých sa obžalovaný spočiatku osobne zúčastňoval.
Dňa 5. novembra 2009 však prísediaci Mgr. M. H. oznámil súdu, že vážne ochorel, podrobuje
sa chemoterapii, a preto sa viac nezúčastní na zasadnutiach senátu. Z toho dôvodu bolo
potrebné vykonať celé hlavné pojednávanie od začiatku, v senáte zloženom iba
zo sudcov z povolania. Ďalšie hlavné pojednávania sa už vykonávali na žiadosť obžalovaného
v jeho neprítomnosti a po rozsiahlom dokazovaní senát rozhodol vo veci napadnutým
rozsudkom.
Podľa § 125 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak boli
do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.
Po preskúmaní rozsudku a postupu krajského súdu v konaní po jeho formálnej stránke
musí najvyšší súd, rovnako ako v ostatnom uznesení v predmetnej veci, ktorým zrušil
predchádzajúci rozsudok krajského súdu konštatovať, že napadnutý rozsudok je znovu
nepreskúmateľný, pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia nezodpovedá ustanoveniu
V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že ťažisko presvedčivosti rozsudku spočíva
v jeho odôvodnení. Len spravodlivý a presvedčivý rozsudok môže splniť výchovný účinok
na páchateľa a ostatných členov spoločnosti. Každý výrok rozsudku musí byť odôvodnený
síce stručne, ale zo znenia vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že aj presvedčivo tak,
aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. O tom, ktorú skutočnosť možno považovať
za dokázanú, rozhoduje súd na základe vykonaného dokazovania, pričom jednotlivé dôkazy
či už v prospech alebo neprospech obžalovaného, hodnotí podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne. Len súd môže na základe vykonaného dokazovania v priebehu hlavného
pojednávania zistiť skutočnosti závažné pre rozhodnutie o vine obžalovaného. Tomuto
výhradnému právu však zodpovedá povinnosť súdu uložená ustanovením § 125 Tr. por.,
v zmysle ktorého musí súd v odôvodnení rozsudku stručne ale jasne a výstižne uviesť, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Úlohou krajského súdu je na základe vykonaného dokazovania ustáliť, čo zo
skutkového deja uvedeného v obžalobe sa podľa jeho presvedčenia stalo a za akých okolností.
Následne zistené skutočnosti posudzuje z hľadiska hmotného práva. V odôvodnení rozsudku
sa musí táto činnosť a jej výsledky odzrkadliť, t.j. musia tu byť zhrnuté úvahy rozhodujúce
pri vyhodnocovaní dôkazov, v ktorých je nutné uviesť, čo mal súd po skutkovej stránke
za preukázané a prečo sa tak stalo. Rozsudok, ktorý nevyhovuje týmto zákonným
požiadavkám je zmätočný a nepreskúmateľný. Týmto podstatným nedostatkom je v celom
rozsahu postihnutý odsudzujúci výrok napadnutého rozsudku, pretože z jeho odôvodnenia
nie je zrejmé, čo vlastne súd po skutkovej stránke vzal za preukázané a na základe akých
vykonaných dôkazov. Fakticky až na malé zmeny je odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa totožné s tým, ktoré mu najvyšší súd vyčítal v ostatnom svojom rozhodnutí.
Znovu sa nedá zistiť, na základe čoho súd ustálil skutkový stav, preto námietky obžalovaného
uvedené v odvolaní sú opodstatnené.
V súvislosti s napadnutým rozsudkom je potrebné krajskému súdu vytknúť i ďalšie
pochybenia týkajúce sa právnej kvalifikácie konania obžalovaného. Už najvyšší súd
vo svojom uznesení z 25. apríla 2001 sp. zn. 2 To 15/2001 upriamoval pozornosť krajského
súdu na ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák. o časovej pôsobnosti zákonov. V posudzovanej veci
krajský súd ustálil, že trestná činnosť obžalovaného bola ukončená 16. apríla 1999.
V tom čase bol účinný až do 31. augusta 1999 Trestný zákon v znení zák. č. 129/1998 Z.z.
Trestný zákon v znení zák. č. 129/1998 Z.z. poznal pri trestnom čine podvodu podľa § 250
iba štyri odseky, pričom škoda veľkého rozsahu bola upravená v odseku 4, podľa ktorého
bolo možné páchateľovi tohto trestného činu uložiť trest odňatia slobody od 5 do 12 rokov.
Krajský súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku však právne posúdil konanie obžalovaného
ako návod na trestný čin podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. d/ k § 250 ods. 1, 4 Tr. zák. v znení
zák. č. 183/1999 Z.z. Opomenul, že uvedený zákon účinný od 1. septembra 1999 doplnil
ustanovenie § 250 o nový odsek 3, čím sa zmenilo číslovanie nasledujúcich odsekov
a pôvodný odsek 4 (obsahujúci kvalifikovanú skutkovú podstatu dopadajúcu na konanie,
ktorým páchateľ trestným činom podvodu spôsobil škodu veľkého rozsahu) dostal nové
číselné označenie „ods. 5“. Následne bol obžalovanému ukladaný trest aj s použitím
§ 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. Trestný zákon v znení zák. č. 183/1999 Z.z. však
v ustanovení § 40 obsahoval iba štyri odseky. Až novela Trestného zákona zákonom
č. 457/2003 Z.z. účinná od 1. decembra 2003 zaviedla do tohto ustanovenia päť odsekov.
V dôvodoch napadnutého rozhodnutia (str. 8) však krajský súd uvádza, že konanie
obžalovaného posudzoval a trest ukladal podľa Trestného zákona v znení zák.
č. 227/2005 Z.z. s poukazom na § 16 ods. 1 Tr. zák. Odôvodnenie rozhodnutia je vzhľadom
na výrokovú časť potom zmätočné. Okrem toho aj odôvodnenie výroku o treste
je nedostatočné. V tomto smere chýbajú bližšie úvahy súdu o druhu a výmere trestu.
Vzhľadom na zistené pochybenia súdu prvého stupňa najvyšší súd zrušil napadnutý
rozsudok podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a podľa
§ 259 ods. 1 Tr. por. prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol. Úlohou krajského súdu bude znovu podrobnejšie vypočuť znalca
Ing. L. B. a závery jeho znaleckého posudku vyhodnotiť spolu s ostatnými dôkazmi, aby našli
odozvu aj v následnom odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd je povinný vykonať aj prípadné
ďalšie úkony, vykonanie ktorých sa ukáže ako aktuálne v rámci prerokovávania veci, a to
v záujme náležitého zistenia skutkového stavu a svoje rozhodnutie tiež riadne v zmysle
požiadaviek zakotvených v ustanovení § 125 Tr. por. odôvodniť.
Nakoľko napadnutý rozsudok bol zrušený len na podklade odvolania obžalovaného,
nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.
V Bratislave 29. novembra 2012
JUDr. Juraj K l i m e n t , v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Peter Szabo
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová