Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9de/386474.988c80.pdf
PDF · 180.31 KB
No categories available
6Cdo/99/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 99/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18,
v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Jozef Novák, proti povinnej
M. B., o vymoženie 1 655,87 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 9
Er 2327/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15.
decembra 2011 sp.zn. 3 CoE 108/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej
na vymoţenie sumy 1 655,87 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej
vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 4. februára 2011 sp.zn.
WHB0110047 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) poţiadal Okresný súd Prievidza
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Prievidza (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo 4. augusta 2011
č.k. 9 Er 2327/2011-13 ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe z exekučného titulu vyplynulo, ţe
povinná ním bola zaviazaná na peňaţné plnenie z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého jej
právnou predchodkyňou oprávnenej (P.) na základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na
povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, ţe išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na vec bolo preto
potrebné aplikovať Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vychádzal z názoru, ţe v exekučnom
konaní je exekučný súd povinný uţ pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo posúdiť povahu zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doloţky), ktorou je zaloţená právomoc rozhodcovského súdu vo
veci konať a rozhodnúť, a to z hľadiska jej primeranosti (prijateľnosti), a teda jej platnosti.
Konštatoval, ţe medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinnou bola
dohodnutá rozhodcovská doloţka umoţňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doloţka bola súčasťou
záverečných ustanovení formulárovej zmluvy o úvere bez moţnosti povinnej – spotrebiteľa –
ovplyvniť jej obsah, a teda nebola dohodnutá individuálne. Vyslovil záver, ţe takáto
rozhodcovská doloţka bola v neprospech povinnej, preto bola neprijateľná. Povinná totiţ
mohla buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam
poskytnutia úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu. Exekučný titul bol tak vydaný na
základe neplatného ustanovenia zmluvy o úvere a bol teda vydaný v rozpore
so zákonom.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
oprávnenej uznesením z 15. decembra 2011 sp.zn. 3 CoE 108/2011 uznesenie exekučného
súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou.
Len na doplnenie uviedol, ţe pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená
na neprijateľnej zmluvnej podmienke, rozhodcovský rozsudok nemôţe byť spôsobilým
exekučným titulom.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len
„dovolateľka“) dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil
a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/,
b/, c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami
konania podľa § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t.j. ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo, ďalej ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a ţe
účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa názoru
dovolateľky právoplatný rozhodcovský rozsudok disponuje atribútom právnej záväznosti
rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie
vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok
je teda prekáţkou pre opätovné prejednanie veci. Exekučný súd nie je preto oprávnený
skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu,
na základe ktorej bol vydaný.“ Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore
s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p. Za neprijateľné povaţovala ďalej to, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie
konania o jeho zrušení, podanie ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona
o rozhodcovskom konaní). Ak napriek tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktieţ namietala, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať
pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie
moţnosti konať pred súdom odôvodnila tým, ţe jej nebolo umoţnené riadne a zákonným
spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní a ţe
prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila
s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo
skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou, a teda, ţe
z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky. Podľa
oprávnenej exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní
dôvodov zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu
skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho
súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne príslušný vo veci
konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku
(zákon mu neumoţňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo zmeniť výrok
rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného
pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie
na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovala nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu, ako aj
odvolacieho súdu. Namietala, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemala moţnosť
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu a ţe odvolací súd sa vôbec
nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedla. Dovolanie odôvodnila tieţ
tým, ţe súdy niţších stupňov povaţovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú
v zmysle Občianskeho zákonníka, a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku a ţe záver súdov
niţších stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doloţka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré navyše v čase dojednania
rozhodcovskej doloţky nebolo účinné.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. tvrdiac, ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené,
a v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov.
I. K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je
daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. sa môţe primerane uplatniť aj
v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.), a to v súvislosti s určitými procesnými
rozhodnutiami exekučného súdu.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa
týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné
konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to
ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ
vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním
exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto
ním nemôţe byť zaloţená prekáţka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
II. Oprávnená ďalej tvrdila, ţe konanie súdov je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorá má spočívať v tom, ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ktorej predchádzal návrh na vykonanie exekúcie
s účinkami začatia exekučného konania), o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších
stupňov.
III. Oprávnená v dovolaní tieţ namietla, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania odníme
moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax je jednotná v tom, ţe
za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať aj rozhodnutie exekučného
súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto
rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto
skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel ale k záveru, ţe konanie
súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť
rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávnenou označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedené moţno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, ţe exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc
rozhodcovského súdu bola zaloţená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doloţkou viazaná.
Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska
jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila dovolateľka. Skúmaním
platnosti rozhodcovskej doloţky len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom (či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie).
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej
prijateľnosti, a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z exekučného titulu je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil
svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 (správne 9.2) Obchodných podmienok pre úver –
verzia 2/2006 a na zmluve o úvere z 11. decembra 2007. Otázku prijateľnosti rozhodcovskej
doloţky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3 ods. 1 aţ 3
(individuálne dojednanie podmienky) a v bode 1 písm. q/ prílohy Smernice (vyţadovanie
prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,
ktoré v súvislosti s uzavretím rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s účelom a zmyslom Smernice, ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré
mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, ţe
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré vyplývali zo Smernice tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ z tohto dôvodu ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia
ţiadosti, hoci by pre to neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov niţších stupňov
nemal preto za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom konať v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí exekučného
a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky relevantné právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, k akým skutkovým záverom dospel,
ktoré právne predpisy aplikoval na prejednávanú vec a z akých právnych záverov vychádzal.
Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací
súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, sám tieto dôvody doplnil a tieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
IV. Dovolateľkou namietané ďalšie vady konania, t.j. ţe konanie pred exekučným
a odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a ţe rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale
prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. decembra 2012
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová