Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)0f6/388651.d94230.pdf
PDF · 197.74 KB
No categories available
5Cdo/210/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 210/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti
povinnému Ľ. C., o zaplatenie 1367,48 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Prievidza, pod sp.zn. 9 Er 3535/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne, z 27. marca 2012 sp.zn.
23 CoE 47/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 1367,48 € s príslušenstvom. Uviedol, ţe exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. zo 6. mája 2011, sp.zn.
IIB0310066, ktorým uloţil povinnému zaplatiť oprávnenej istinu 1367,48 €, úrok vo výške
24% ročne zo sumy 1367,48 € od 2. februára 2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 1367,48 € od 2. februára 2010 do zaplatenia istiny, sumu dlţných
úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti úveru vo výške 59,88 €, sumu
dlţných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej
splatnosti do 1. februára 2010 vo výške 384,47 €, sumu dlţných poplatkov vo výške 28,22 €,
náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 73,60 € všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
30. júna 2011 a vykonateľnosť 4. júla 2011. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Košice -
okolie o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Prievidza uznesením z 8. novembra 2011, č.k. 9 Er 3535/2011-19,
ţiadosť súdneho exekútora JUDr. M. Š., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa
28. októbra 2011 zamietol. Poukázal
na ustanovenie čl. 2, čl. 3 a bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 41 ods. 2 a § 44 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku, § 52, 53, § 54 Občianskeho zákonníka, § 2 a § 3 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tieţ judikatúru Európskeho súdneho dvora. Preskúmal
ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ich súlad, resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, ţe exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad
na vykonanie exekúcie. Preskúmal aj zmluvu, ktorú s povinným uzavrela P. (právny
predchodca oprávnenej) a obchodné podmienky pre úver P., pričom konštatoval, ţe tento
právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení
o spotrebiteľskom práve. Uviedol, ţe zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je
zrejmé, ţe povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli uţ vopred pripravené
„na predtlačenom formulári“. Vzhľadom k skutočnosti, ţe povinný si neplnil riadne svoje
povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnila si oprávnená svoje nároky
v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doloţky podľa bodu 11.2
obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním čl. 11, bodu 11.2 obchodných podmienok a bodu 10.2.2 všeobecných
obchodných podmienok, dospel k záveru o voľbe riešenia sporov v rozhodcovskom konaní
za jednostranné, a preto povaţoval dohodnutú rozhodcovskú doloţku za nekalú podmienku.
Mal za to, ţe existujúca, ale neplatná rozhodcovská doloţka nemôţe byť základom právomoci
rozhodcovského súdu. Konštatoval, ţe ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej
doloţky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemoţno takéto
rozhodnutie povaţovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uzavrel, ţe pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
S prihliadnutím na uvádzané skutočnosti, zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. marca 2012, sp.zn.
23 CoE 47/2012 uznesenie okresného súdu potvrdil. Konštatoval, ţe uznesenie súdu prvého
stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky rozhodcovskej doloţky
v spotrebiteľskej zmluve, ktorú účastníci uzavreli 28. marca 2008, je v korelácii
s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch, keďţe nebol zistený ţiadny právne
významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doloţky.
Mal za to, ţe súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p., preto podľa
ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Konštatoval,
ţe rozhodcovský rozsudok, ktorý uţ nemoţno preskúmať podľa § 37 zákona
o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Zároveň poukázal na ustanovenie § 44 Exekučného poriadku
v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., v zmysle ktorých exekučný súd
v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín z úradnej povinnosti posudzuje, či
rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku tieţ spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a)
a b). Mal za to, ţe pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov týchto ustanovení, správne
súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. l, 2 Občianskeho
zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol
priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je
preto absolútne neplatná. Konštatoval správnosť záverov súdu prvého stupňa, ţe
rozhodcovská doloţka má charakter nekalej podmienky, keďţe spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa.
Doplnil, ţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj
so zreteľom na ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni
konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doloţka dáva na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa
musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je moţné poskytnúť súdnu ochranu
v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je
dodávateľ. Uviedol, ţe rozhodcovskú doloţku je treba vykladať tak, ţe neodporuje
citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený
spotrebiteľ. Poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C -
168/05 uviedol, ţe na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd
kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého
rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa
vnútroštátnych predpisov. Uzatvoril, ţe súd prvého stupňa v danom prípade správne právne
posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju
právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky, teda nejde
o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a
správne ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania
odvodila z ustanovení § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom) a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Mala za to, ţe v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, a teda bolo
v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Povaţovala za neprijateľné, aby
exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh na začatie
konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný. Namietala, ţe
uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy
Slovenskej republiky, keďţe vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekáţka
právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Uviedla, ţe ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, ţe exekučný súd nie
je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom
konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa
názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté
právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd
vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom za nevykonateľné. Za významnú povaţovala aj okolnosť, ţe Súdny dvor
Európskej únie v ţiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/ES
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu k rozhodcovským
doloţkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá
na tom, ţe nekalosť môţe byť daná len pri splnení niektorých podmienok. Ďalej namietala, ţe
zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva,
a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to nezákonným zásahom
do práv oprávnenej. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si svojich práv, ak ţiadnym
spôsobom nenapravil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok, povaţovala za absurdné, aby
túto jeho vôľu nahrádzal súd. Bola toho názoru, ţe ak povinný svoju vôľu prejavil podpisom
zmluvy, ktorá doloţku obsahovala, súd svojim konaním zasiahol do práv oprávnenej, ako aj
povinného slobodne prejaviť svoju vôľu. Napadla aj právne závery súdov niţších stupňov
o neprijateľnosti podmienky, za ktorú povaţovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov
o rozhodcovskej doloţke uvedenej v zmluve o úvere. Vyslovila názor, ţe rozhodcovská
doloţka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému
konaniu, nie je v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1995 nekalou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávnenej konať pred súdom sa odrazilo v tom, ţe
uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené.
Namietala, ţe vo vzťahu k jej námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len ich citáciu,
nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f) O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu
prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm.a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekáţku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., proti povinnému
Ľ. C., o vymoţenie 1367,48 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza, pod
sp.zn. 9 Er 3535/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. zo 6. mája 2011, sp.zn.
IIB0310066, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie
nezaťaţila (pozri aj odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu k námietke o výskyte vady
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, ţe skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm.e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa zamietol ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj
iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe sa v nej výslovne uvádzalo, ţe
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné
podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá v bode 10.2. Obchodných
podmienok pre úver. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom.
Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil riadne a zákonným spôsobom uplatniť
svoje práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Oprávnená nemala moţnosť
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani týmito
odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, ţe
pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá preskúmavaciu právomoc (zrejme
vo vzťahu k exekučnému titulu).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom
na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľka napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. decembra 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová