Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/210/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti

povinnému Ľ. C., o zaplatenie 1367,48 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Prievidza, pod sp.zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne, z 27. marca 2012 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie

sumy 1367,48 € s príslušenstvom. Uviedol, ţe exekučným titulom je k návrhu pripojený

rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. zo 6. mája 2011, sp.zn.

IIB0310066, ktorým uloţil povinnému zaplatiť oprávnenej istinu 1367,48 €, úrok vo výške

24% ročne zo sumy 1367,48 € od 2. februára 2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania

vo výške 9% ročne zo sumy 1367,48 € od 2. februára 2010 do zaplatenia istiny, sumu dlţných

úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti úveru vo výške 59,88 €, sumu

dlţných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej

splatnosti do 1. februára 2010 vo výške 384,47 €, sumu dlţných poplatkov vo výške 28,22 €,

náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 73,60 € všetko do 3 dní

od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

2

30. júna 2011 a vykonateľnosť 4. júla 2011. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Košice -

okolie o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prievidza uznesením z 8. novembra 2011, č.k. -19,

ţiadosť súdneho exekútora JUDr. M. Š., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa

28. októbra 2011 zamietol. Poukázal

na ustanovenie čl. 2, čl. 3 a bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 41 ods. 2 a § 44 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku, , 53, , a

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tieţ judikatúru Európskeho súdneho dvora. Preskúmal

ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul; ich súlad, resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, ţe exekučný titul -

rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad

na vykonanie exekúcie. Preskúmal aj zmluvu, ktorú s povinným uzavrela P. (právny

predchodca oprávnenej) a obchodné podmienky pre úver P., pričom konštatoval, ţe tento

právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení

o spotrebiteľskom práve. Uviedol, ţe zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je

zrejmé, ţe povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli uţ vopred pripravené

„na predtlačenom formulári“. Vzhľadom k skutočnosti, ţe povinný si neplnil riadne svoje

povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnila si oprávnená svoje nároky

v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doloţky podľa bodu 11.2

obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský

rozsudok. Preskúmaním čl. 11, bodu 11.2 obchodných podmienok a bodu 10.2.2 všeobecných

obchodných podmienok, dospel k záveru o voľbe riešenia sporov v rozhodcovskom konaní

za jednostranné, a preto povaţoval dohodnutú rozhodcovskú doloţku za nekalú podmienku.

Mal za to, ţe existujúca, ale neplatná rozhodcovská doloţka nemôţe byť základom právomoci

rozhodcovského súdu. Konštatoval, ţe ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej

doloţky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemoţno takéto

rozhodnutie povaţovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uzavrel, ţe pred

podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého

výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.

S prihliadnutím na uvádzané skutočnosti, zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. marca 2012, sp.zn.

uznesenie okresného súdu potvrdil. Konštatoval, ţe uznesenie súdu prvého

stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky rozhodcovskej doloţky

v spotrebiteľskej zmluve, ktorú účastníci uzavreli 28. marca 2008, je v korelácii

s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch, keďţe nebol zistený ţiadny právne

významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doloţky.

Mal za to, ţe súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami

ustanovenia v spojení s ustanovením , preto podľa

ustanovenia v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Konštatoval,

ţe rozhodcovský rozsudok, ktorý uţ nemoţno preskúmať podľa § 37 zákona

o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok súdu. Zároveň poukázal na ustanovenie § 44 Exekučného poriadku

v spojení s ustanovením , v zmysle ktorých exekučný súd

v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín z úradnej povinnosti posudzuje, či

rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku tieţ spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom

(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a)

a b). Mal za to, ţe pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov týchto ustanovení, správne

súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. l, 2 Občianskeho

zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol

priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je

preto absolútne neplatná. Konštatoval správnosť záverov súdu prvého stupňa, ţe

rozhodcovská doloţka má charakter nekalej podmienky, keďţe spôsobuje v právach

a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa.

Doplnil, ţe ustanovenie je treba vykladať aj

so zreteľom na ustanovenie , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni

konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doloţka dáva na výber medzi štátnym

a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa

musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je moţné poskytnúť súdnu ochranu

v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je

dodávateľ. Uviedol, ţe rozhodcovskú doloţku je treba vykladať tak, ţe neodporuje

citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený

spotrebiteľ. Poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C -

168/05 uviedol, ţe na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd

kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého

rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa

vnútroštátnych predpisov. Uzatvoril, ţe súd prvého stupňa v danom prípade správne právne

posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju

právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky, teda nejde

o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a

správne ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodila z ustanovení , , (v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom) a (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Mala za to, ţe v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, a teda bolo

v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Povaţovala za neprijateľné, aby

exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské

konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh na začatie

konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný. Namietala, ţe

uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2

Slovenskej republiky, keďţe vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekáţka

právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Uviedla, ţe ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne

príslušný vo veci konať či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci

o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, ţe exekučný súd nie

je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom

konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa

názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté

právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd

vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade

so zákonom za nevykonateľné. Za významnú povaţovala aj okolnosť, ţe Súdny dvor

Európskej únie v ţiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/ES

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu k rozhodcovským

doloţkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá

na tom, ţe nekalosť môţe byť daná len pri splnení niektorých podmienok. Ďalej namietala, ţe

zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva,

a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to nezákonným zásahom

do práv oprávnenej. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si svojich práv, ak ţiadnym

spôsobom nenapravil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok, povaţovala za absurdné, aby

túto jeho vôľu nahrádzal súd. Bola toho názoru, ţe ak povinný svoju vôľu prejavil podpisom

zmluvy, ktorá doloţku obsahovala, súd svojim konaním zasiahol do práv oprávnenej, ako aj

povinného slobodne prejaviť svoju vôľu. Napadla aj právne závery súdov niţších stupňov

o neprijateľnosti podmienky, za ktorú povaţovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov

o rozhodcovskej doloţke uvedenej v zmluve o úvere. Vyslovila názor, ţe rozhodcovská

doloţka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému

konaniu, nie je v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1995 nekalou podmienkou

v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávnenej konať pred súdom sa odrazilo v tom, ţe

uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené.

Namietala, ţe vo vzťahu k jej námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len ich citáciu,

nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu

prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa

V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v aţ c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , , netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z , keď

poukázala na prekáţku rei iudicatae.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide

o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., proti povinnému

Ľ. C., o vymoţenie 1367,48 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza, pod

sp.zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. zo 6. mája 2011, sp.zn.

IIB0310066, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie

nezaťaţila (pozri aj odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu k námietke o výskyte vady

konania v zmysle ).

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/

, ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, ţe skúmali

podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu

na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

9

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom

konať v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa zamietol ţiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

11

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj

iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe sa v nej výslovne uvádzalo, ţe

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné

podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá v bode 10.2. Obchodných

podmienok pre úver. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom.

Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

, ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil riadne a zákonným spôsobom uplatniť

12

svoje práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Oprávnená nemala moţnosť

podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku

nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani týmito

odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, ţe

pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá preskúmavaciu právomoc (zrejme

vo vzťahu k exekučnému titulu).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen , ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

14

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym

exekútorom. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom

na ustanovenia spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (

). Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

15

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľka napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.

16

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. decembra 2012

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová