Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e73/386793.290a18.pdf
PDF · 238 KB
No categories available
10Sžr/39/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 10Sžr/39/2012
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany
Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci
navrhovateľa: P., IČO: X., P., proti odporcovi: Správa katastra Bánovce nad Bebravou,
Trenčianska cesta č. 1237/46, Bánovce nad Bebravou, za účasti: V. B., nar. X., bytom P.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. V 474/09-4 zo dňa 07.06.2011, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 25Sp/10/2011-41 zo dňa 20.12.2011,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 25Sp/10/2011-41 zo dňa 20. decembra 2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. V 474/09-4 zo dňa 07.06.2011 v spojení s opravným rozhodnutím
č. V 3108/2008 zo dňa 26.11.2008 zamietol odporca podľa § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), návrh na vklad záložného práva
k nehnuteľnostiam, dotknutým začatým vkladovým konaním.
Svoje zamietavé rozhodnutie odporca odôvodnil tým, že dohoda o plnej moci nebola riadne
uzavretá. Z dojednania plnomocenstva, aké bolo uskutočnené v zmluve o úvere, nevyplývalo, že by
zástupca mohol v mene dlžníka uzavrieť záložnú zmluvu predloženú na vklad a použitá formulácia
bola neurčitá, pričom splnomocnenec, ani splnomocniteľ v čase uzatvárania dohody
o splnomocnení nevedeli, s akými konkrétnymi nehnuteľnosťami sa bude nakladať. Takéto
dojednanie bolo neurčité, čo spôsobilo neplatnosť právneho úkonu.
Ďalej odporca uviedol, že dohoda o splnomocnení bola absolútne neplatná aj pre rozpor
záujmov dlžníka a zástupcu podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka – zástupca dlžníka mal hájiť
záujem dlžníka v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna a nie uzatvárať za dlžníka záložnú
zmluvu a dokonca poveriť záložného veriteľa na podanie návrhu na vklad záložného práva
do katastra nehnuteľností v prospech záložného veriteľa. Predložená záložná zmluva tiež
nerešpektovala vyváženosť medzi predmetom úverovej zmluvy, čo sa týka výšky úveru a jeho
príslušenstva a predmetom záložnej zmluvy, ktorá sa dotýkala celého nehnuteľného majetku
v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, ako je výška plnenia povinného z úverovej zmluvy, čím sa
výrazne zasiahlo do práv oprávneného bez pomenovaného právneho dôvodu a v konečnom
dôsledku sa tým ohrozujú dobré mravy.
Keďže podmienky na vklad neboli splnené, odporca návrh na vklad zamietol.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, cestou odporcu, opravný prostriedok
na Krajský súd v Trenčíne.
Krajský súd, ako súd prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu
predchádzalo, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, že opravný prostriedok
navrhovateľa nie je dôvodný.
Predovšetkým vychádzal krajský súd zo skutkového zistenia odporcu, podľa ktorého
navrhovateľ podal návrh na vklad zmluvy o zriadení záložného práva do katastra nehnuteľností.
K návrhu pripojil aj zmluvu o zriadení záložného práva, uzavretú medzi záložným veriteľom
(v tomto prípade navrhovateľom) a záložcom (osobou uvedenou v záhlaví rozsudku ako na konaní
zúčastnenou osobou), v zastúpení na základe splnomocnenia advokátom Mgr. B. Ž.
V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci bolo plnomocenstvo udelené priamo
v zmluve o úvere, pričom z obsahu plnomocenstva nebolo zrejmé, či V. B. a Mgr. Ž. uzavreli ešte
inú dohodu o plnomocenstve alebo či malo plnomocenstvo obsahovať aj dohodu v zmysle § 23
Občianskeho zákonníka. V plnomocenstve neboli nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom
zabezpečenia záväzku dlžníka, špecifikované podľa § 42 katastrálneho zákona – išlo tak o neurčitý
prejav vôle, pretože v čase udelenia plnomocenstva nebolo zrejmé, ktorých konkrétnych
nehnuteľností vo vlastníctve V. B. sa bude zmluva o zriadení záložného práva týkať a tento neurčitý
prejav vôle mal za následok neplatnosť plnomocenstva.
Krajský súd ďalej konštatoval, že úver vo výške 16.000,- Sk s príslušenstvom a predmet
záložného práva – nehnuteľnosti v nepomerne vyššej hodnote, boli v takom výraznom nepomere,
že úverová zmluva a zmluva o zriadení záložného práva boli nevyvážené.
Krajský súd tiež uviedol, že zástupca dlžníka nekonal v súlade so záujmom zastúpeného
pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného práva a aj z tohto dôvodu bol s odvolaním sa na § 22
Občianskeho zákonníka právny úkon neplatný.
Keďže odporca vykonal dostatočné dokazovanie, na základe dokazovania správne zistil
skutkový stav a vyvodil z neho správny právny názor krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil
ako zákonné podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“).
III.
Odvolanie navrhovateľa
Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu,
ktoré odôvodnil v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. Podľa názoru navrhovateľa,
plná moc v úverovej zmluve spĺňala všetky náležitosti vyžadované Občianskym zákonníkom a
keďže bola splnená zákonom predpísaná písomná forma, bolo možné ju považovať za platnú.
Vyplýval z nej jednoznačný zámer dlžníka splnomocniť Mgr. Ž. pre prípad insolventnosti dlžníka
na uzatvorenie záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. V čase podpisu
navrhovateľ nevyžadoval od dlžníka predloženie listov vlastníctva, pretože od podpisu úverovej
zmluvy po insolventnosť často ubehne dlhšie časové obdobie a dochádza k rýchlym prevodom
nehnuteľností za účelom ukracovania veriteľa.
Ďalej namietal, že na platnosť procesno-právneho splnomocnenia sa nevyžaduje špecifikácia
nehnuteľností, a teda účastník katastrálneho konania nemal zákonnú povinnosť uvádzať presnú
identifikáciu nehnuteľností v dohode o splnomocnení, a to najmä v prípade, ak z obsahu dohody
o splnomocnení bolo zrejmé, že zástupca je v mene a na účet záložcu oprávnený zriaďovať záložné
právo ku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve záložcu. Plná moc bola platným právnym
úkonom, pretože bola v písomnej forme, konajúce osoby pripojili svoje podpisy na jednej listine a
z udeleného plnomocenstva bol zrejmý rozsah zástupcovho oprávnenia konať v mene a na účet
zastúpeného.
K obmedzeniu voľby dlžníka na výber splnomocneného zástupcu navrhovateľ uviedol,
že dlžník neprejavil svoj nesúhlas s Mgr. Ž., neodmietol udelenie takejto plnej moci a ani túto plnú
moc neskôr neodvolal.
Krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, že rozhodnutie odporcu bolo
zákonné, pretože Úverová zmluva je platná, udelené plnomocenstvo je platné a do dňa podania
návrhu na vklad záložného práva nebolo splnomocniteľom odvolané a Záložná zmluva je platná.
Podľa názoru navrhovateľa, ak mala správa katastra pochybnosti o platnosti splnomocnenia, mala
konanie prerušiť a zaobstarať si podklad pre rozhodnutie. Obdobne mal postupovať aj súd v rámci
súdneho konania. Správny orgán nerešpektoval rovnosť účastníkov a ustanovil sám seba do funkcie
ochrancu práv dlžníka. Bolo evidentné, že dlžník dlhodobo neplnil svoje povinnosti riadne a včas a
neplatil svoj dlh tak, ako bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté a navrhovateľ ako veriteľ len
využil zmluvne dohodnutú možnosť zabezpečiť svoj dlh zriadením záložného práva. Uvedené
neznamená automatickú možnosť uspokojenia svojej pohľadávky.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
o uloženie povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania.
Odporca sa k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu v stanovenej lehote
nevyjadril.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2
O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212
O. s. p. a po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1
O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením
§ 250s O. s .p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l
ods. 2 O. s. p.) dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý
rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov
postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje
súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov.
Podľa § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie
§ 250j ods. 5 platí obdobne.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, Najvyšší súd
s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p.
konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožnil v prevažujúcom rozsahu a
aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení následne obmedzil iba
na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia
svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje
odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia).
Najvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou
činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je právna istota. S princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada
rozhodovať v obdobných veciach rovnako.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom
ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje
ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“
Na základe citovaného ustanovenia v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd odkazuje
na svoj rozsudok zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 8 Sžo 30/2007 zverejnený v plnom rozsahu
na internetovej stránke Najvyššieho súdu http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia,
ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:
„Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je právnym štátom.
Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri nálezy
Ústavného súdu SR napr. I. ÚS 17/99, I. ÚS 54/02).
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.
Z vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že v právnom štáte sa
orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava
alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu
vždy, v celom rozsahu a včas. Zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny
zákon“) v ustanovení § 4 ods. 1 zakotvuje, že práva k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú
vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra, záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra a
poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri.
Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je
geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach k týmto
nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve
zodpovedajúcom vecnému bremenu a o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva
a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva
k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí,
zo správy majetku vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva
trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov (ďalej len „právo k nehnuteľnosti“). Kataster slúži aj ako
informačný systém, najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely,
na oceňovanie nehnuteľností, najmä pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a
lesného pôdneho fondu, na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného
bohatstva, na ochranu národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok ako aj
chránených území a prírodných výtvorov a budovanie ďalších informačných systémov
o nehnuteľnostiach (§ 2 katastrálneho zákona).
V zmysle § 5 ods. 1 katastrálneho zákona vklad je úkon správy katastra; vkladom vzniká,
mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.
Podľa § 16 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona správa katastra vykonáva štátnu správu
na úseku katastra v územnom obvode okresu.
Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1
ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 28 ods. 2
citovaného zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú
vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa odseku 3 § 28 citovaného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.
V zmysle § 29 citovaného zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra.
Podľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je účastník
právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti.
Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania (§ 30 ods. 2 katastrálneho
zákona).
V zmysle § 30 ods. 3 katastrálneho zákona návrh na vklad sa podáva písomne a obsahuje:
a) meno (obchodné meno, názov) a miesto trvalého pobytu (sídlo) účastníka konania,
b) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,
c) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť
právo k nehnuteľnosti; ak sú predmetom návrhu na vklad právne vzťahy z viacerých
právnych úkonov, označia sa všetky právne úkony,
d) číslo listu vlastníctva a názov katastrálneho územia, ak je právo k nehnuteľnosti, ktoré má
byť vkladom dotknuté, zapísané v katastri,
e) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť právne účinky vkladu pri prevode majetku štátu
na iné osoby podľa osobitného predpisu.
Podľa § 30 ods. 4 katastrálneho zákona prílohy k návrhu na vklad sú najmä:
a) zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra,
v počte vyhotovení podľa počtu účastníkov konania a jej tri ďalšie vyhotovenia,
b) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto právo
k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva,
c) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste
vlastníctva,
d) geometrický plán,
e) ocenenie nehnuteľností,
f) výpis z obchodného registra alebo z iného registra, ak je účastníkom konania právnická
osoba,
g) dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis
splnomocniteľa musí byť osvedčený podľa osobitných predpisov,
h) potvrdenie o zaplatení odvodu, ak nadobúdateľ má povinnosť zaplatiť odvod podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma platnosť zmluvy, a to
najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme, či
sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne
právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.
Podľa ods. 2 § 31 citovaného zákona pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada správa
katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
Podľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené správa katastra
vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to
účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.
Podľa § 31 ods. 6 citovaného zákona rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda
právoplatnosť dňom jeho vyznačenia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno podať
opravný prostriedok. Správa katastra doručí zmluvu s vyznačením rozhodnutia o povolení vkladu
všetkým účastníkom konania (§ 31 ods. 7 katastrálneho zákona). V zmysle § 8 správa katastra
doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu všetkým účastníkom konania. Proti tomuto rozhodnutiu
možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na správe katastra, ktorá rozhodnutie vydala,
v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Ak správa katastra podanému odvolaniu nevyhovie v celom
rozsahu, o odvolaní rozhodne súd.
Podľa § 36b ods. 2 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996 Z.z.,
ktorou sa vykonáva zákon NR SR o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ktorý bol s účinnosťou
od 01.12.2009 nahradený vyhláškou č. 461/2009 Z. z.), pri skúmaní platnosti zmluvy sa zisťuje, či
právny úkon svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonom alebo či ho neobchádza alebo či
sa neprieči dobrým mravom a to najmä, či
a) účastník bol spôsobilý na právne úkony,
b) účastník nespôsobilý na právne úkony bol zastúpený zákonným zástupcom alebo iným
zástupcom,
c) za právnickú osobu konal oprávnený zástupca,
d) zmluva, ktorej účastníkom je osoba, ktorá nemôže písať alebo čítať, bola uzavretá
vo forme notárskej zápisnice,
e) v zmluve ide skutočne o písomné prejavy vôle osôb v nej uvedených s osobitným zreteľom
na tých, ktorých právo na jej základe zaniká alebo sa obmedzuje,
f) uzavretiu zmluvy účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu
s nehnuteľnosťou, a či k právnemu úkonu účastníka, ktorý je obmedzený pri disponovaní
s nehnuteľnosťou, prípadne k zmluve ako celku bol udelený potrebný súhlas.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách vyššie citovaných ustanovení katastrálneho
zákona a vyhlášky preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, že odporca ako
orgán verejnej moci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom (conditicio sine qua non).
Katastrálny zákon zakotvuje tri druhy zápisov vecných a iných práv k nehnuteľnostiam do katastra
(vklad, záznam a poznámku), pričom každý z týchto právnych inštitútov má iné právne účinky.
V súlade s platnou právnou úpravou v Slovenskej republike sa k nadobudnutiu vlastníckych a iných
vecných práv k nehnuteľnostiam vyžadujú dva úkony.
Prvým úkonom je uzavretie právneho úkonu medzi účastníkmi konania (napr. podľa
Občianskeho a obchodného zákonníka), ktorý predstavuje tzv. titul nadobudnutia práva podľa
hmotného práva. Ďalším úkonom je rozhodnutie správy katastra, ako správneho orgánu podľa
katastrálneho zákona, ktorým sa povoľuje vklad vlastníckeho alebo iného vecného práva
do katastra. Inštitút vkladu je založený na základe konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné
práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je ako
orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené
podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv
k nehnuteľnostiam. Na konanie o povolenie vkladu je miestne príslušná tá správa katastra, v ktorej
obvode sa nachádza nehnuteľnosť.
Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu účastníka
konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe
ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladmo prílohy návrhu, ktoré má účastník
vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového
konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného
typu a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladmo uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho
zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách ustanovenia § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996
Z.z.
To znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom
správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31
ods. 1, 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.) posudzuje skutočnosti, ktoré
by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je
rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.
Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia
štátneho orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona,
na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme:
1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či
iného štátneho orgánu,
2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie).
Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:
a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva takúto
zmluvu dohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú
právny vzťah zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa právnej pomoci uzavreté
medzi klientom a advokátom,
b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný
predmetom a obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;
c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.
V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu
právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej
prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého
kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy.
Zmluvu podpísal 08.03.2006 (pozri dátum podpisu zmluvy), s tým, že vyhlásil, že súhlasí
so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy
a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Všeobecné podmienky zmluvy k návrhu na vklad
pripojené neboli.
Na tieto všeobecné podmienky na body 15. a 16. sa odvoláva zmluva pri splnomocnení
veriteľa dlžníkom na všetky úkony vykonať sa majúce v centrálnom depozitári cenných papierov SR,
a.s. Samotné plnomocenstvo dlžníkom podpísané nie je. Platný právny úkon podľa § 37
Občianskeho zákonníka je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne,
s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza
z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť
vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak
v inej kvalite, než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je
objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Právny
úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno
odstrániť výkladom.
Je možné súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o plnomocenstve je
dvojstranný právny úkon a ani dokazovaním nebolo zistené, že takáto zmluva platne bola uzavretá,
ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy, okrem súhlasu s prijatou
sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré
zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník prejaviť.
Podľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, každý má právo
na poskytnutie právnej pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.
Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači
úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné podmienky
pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jeho vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza
konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Ako je vyššie
v rozsudku uvedené, nie je možné jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník podpísaním úverovej
zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve, a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť
prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý háji jeho záujmy.
Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva v čl. 20.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma
zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti
s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ
„úplné“ vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu práva ako
obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu
uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka
k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho
práva na veriteľa stane nepodmieneným svojim účelom a obsahom, podľa názoru odvolacieho súdu
obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.
Napokon najvyšší súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení
záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a
v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie
„in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.
Zákon nevylučuje uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (zmluvu o úvere,
zmluvu o zastúpení, záložnú zmluvu), tieto zmluvy je však potrebné posúdiť aj v kontexte ich
vzájomnej súvislosti, to znamená, čo týmito zmluvami sa mienilo dosiahnuť. V podstate týmito
zmluvami sa môže dosiahnuť nie len zabezpečenie návratnosti poskytnutej sumy v navýšenej
hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho celému nehnuteľnému
majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, než je výška plnenia povinného z úverovej zmluvy.
Preto aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu a súdu prvého stupňa, že
týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasahuje do práv povinného vo výkone práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore s dobrými mravmi.
Z horeuvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu je v súlade
so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.“
Neušlo pozornosti Najvyššieho súdu, že od vydania citovaného rozhodnutia došlo
k niektorým zmenám v skutkových okolnostiach uvádzaného prípadu, avšak podstatné skutočnosti,
ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci, zostali nezmenené, preto Najvyšší súd považuje právny
názor vyslovený v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 30/2007 za stále aktuálny a aplikovateľný aj
v prejednávanej veci.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
námietok navrhovateľa a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 30/2007, pri ktorom Najvyšší súd
nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho
prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení
s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224
ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnému navrhovateľovi
právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo, na základe čoho účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l
ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný
záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná
možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p. (úprava vzťahov týkajúcich sa
evidencie nehnuteľností vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ustanovením § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 12. decembra 2012
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková